Prajem príjemné čítanie.

Keď som sa v ten večer zjavila v kuchyni spoločne s Lupinom, v miestnosti vládla divná, napätá atmosféra.

Kada som nikde nevidela, určite sa ešte zotavoval zo včerajšej premeny a Sirius s Potterom sa potichu rozprávali. Bolo však na prvý pohľad jasné že nejde o milý rozhovor a ich názory sa musia líšiť, keďže sa Tichošľap nesúhlasne mračil.

"Ach, ahoj Megan. Ako sa máš?" vyhŕkol zo seba Black a vyskočil zo stoličky, ktorá sa nešikovne prevrátila.

"Mala som sa už lepšie." pokusila som sa o úsmev.

Harry Potter na mňa ani nepozrel. Odvrátil tvár a so záujmom sa hral so svojím prútikom.

Pregĺgla som a zhlboka sa nadýchla.

V noci sme sa dozvedeli, že sme si súdení, dozvedeli sme sa že sme sa narodili jeden pred druhého a že sme spriaznené duše a on mi nie je schopný venovať ani jeden jeho vzácny pohľad?!

Musela som sa upokojiť.

Cítila som ako sa všetka nahromadená frustrácia, hnev, žiaľ i smútok vo mne hromadia a čakajú kedy sa budú môcť konečne vydrať na povrch.

Ale po minulej noci sa nemohol znovu odohrať ďalší cirkus.

Musela som sa kontrolovať lebo ak by teraz vybuchli magické jadrá bola by to katastrofa.

Napätie medzi mnou a Potterom by sa dalo aj krájať.

Ak by som povolila emócie na uzde, ľahko by sa mohlo stať že by sme pokojne vyhodili do vzduchu aj celý dom s polovicou Londýna.

A to som nemohla dovoliť.

Nádych. Výdych.

Usadila som sa oproti Potterovi, ktorý ma zaryto ignoroval. Spozorovala som ako ztuhol a ako mu na chrbte ruky vyskočili žily spoločne s vetami Nesmiem klamať a Rešpektujem Ministerstvo mágie.

Zrak mi automaticky sĺzol na moje vlastné jazvy.

Tak veľa sme toho spoločne prežili.

Spolužiakmi sme boli celé roky ale naozajstného Harryho Pottera som spoznala až za posledné dva mesiace.

Videla som ho z tej dobrej stránky ako ochráncu nevinných, bojovníka za dobro, vynikajúceho čarodejníka, zábavného spoločníka a aj milujúceho falošného priateľa.

To všetko však zatienili jeho odporné slová keď mi povedal že všetko len predstieral.

Bol priveľmi výbušný, prehnane majtnícky a žiarlivý, musel mať pravdu a patrila k tomu aj šialená tvrdohlavosť. A aby som nezabudla, bol to obyčajný sviniar ktorý ma chcel len využiť; klamal a ubližoval mi.

Tak prečo keď som sa pozrela na naše ruky, kde boli na rovnakom mieste vyryté tie odporné vety sa niečo v mojom vnútri pohlo?

Prečo som ho po tom všetko stále milovala?

A prečo sa potom pri pohľade na jeho aroganciu na tvári vo mne rozliala opätovná zlosť?

"Dobrú chuť." srdečne zdvihol pohár Lupin.

Ani som si nevšimla kedy sa všetci usadili a pustili do večere.

Pozorovala som svoj tanier s jahňacím mäsom zapečeným so zemiakovou kašou a kôpkou hrášku no na jedlo ma takmer okamžite prešla chuť.

Nenápadne som zdvihla zrak.

Potter vo svojom zovretí drtil vidličku a pohľadom vraždil tuniaka.

Vycítila som nárast mágie vo vzduchu.

"Mali by ste sa vy dvaja upokojiť..." láskavo prehovoril do napätého ticha Remus a Sirius horlivo prikyvoval. "...a porozprávať."

Potter podráždene zavrtel hlavou a potom odhodil príbor. "Prešla ma chuť."

"Aj mňa... Pôjdem sa pozrieť na Kada." precedila som a rázne sa postavila.

Magické jadro začalo reagovať na naše emócie a divoko pulzovať. Mágia sa ohnivo prelievala cez moje žily a drala na povrch.

"Nikam nepôjdeš!" zavrčal Potter a konečne mi venoval pohľad.

"Chcem sa uistiť že je v poriadku." naoko pokojne som odvetila.

"Má sa fajn." odvrkol.

"Bol si pri ňom?" prekvapene som otvorila ústa a na okamih zabudla na to, ako veľmi nasratá som vlastne bola.

Kútikom oka som zachytila ako sa Sirius a Remus nenápadne vytratili z kuchyne.

Nechceli byť svedkami ďalšej z našich nekonečných hádok.

Chápala som ich.

A pravdepodobne z vonku zabezpečili kúzlami kuchyňu aby opäť nevybuchla.

"Len sme si niečo museli vyjasniť." neurčito odvetil Potter.

Premklo ma zlé tušenie.

"Ak si mu niečo urobil...?!" so strachom som zvýšila hlas.

Chlapec sa ľahostajne uškrnul "Takže ty sa nebojíš že vlkolak mohol ublížiť mne... Ty sa bojíš čo ja som urobil jemu?"

"Je mi to jedno! Čo to nechápeš?! Kašlem na teba!" rozkričala som sa; mágiu a nervy už naďalej neudržujúc na uzde. "Je mi jedno či na teba skočil alebo nie!"

Šialene ma rozzúril jeho lenivý provokatívny tón ktorým ma tak veľmi miloval zraňovať.

Na jazyk sa mi drali slová a vety ktoré som nemyslela vážne.

Potterovi som síce z tváre nezmazala úškrn ale od prekvapenia rozšíril zreničky.

"Pred pár hodinami sme zistili že sme spriaznené duše a ty to máš totálne v riti!" kričala som naďalej a takmer zabudla dýchať "Aspoň predstieraj že ti nie som až taká ukradnutá!"

Zúrivo som si z tváre odhrnula neposlušné pramene vlasov.

"Najprv ma namotáš, a keď sa ti nepodarí dostať ma do postele, spravíš zo mňa totálnu chudinu! A teraz, keď som konečne našla chlapca, priateľa, ktorý ma dokáže vypočuť... tak s ním bojuješ ako totálny idiot! Seriem na tvoje hry, seriem na to všetko ale neťahaj do toho bordelu i vojnu. Sme spriaznené i magické polovice takže sa s tým láskavo zmier! A je mi jedno či si tu na mojom mieste radšej videl Čcho alebo Ginny!" vrieskala som ako zmyslov zbavená.

Zem pod nohami sa pod vplyvom mágie chvela.

Potter zo mňa nespustil oči.

"Nie som sám kto by tu chcel niekoho iného..." nadvihol jedno obočie. Len podľa žily šialene pulzujúcej na krku bolo jasné aký nahnevaný vlastne bol. S predstieraným pokojom v hlase prehovoril "Koho tak veľmi miluješ Megan Fosterová?! Po kom túžiš už štyri roky?!"

Tentokrát mi vyrazil dych on.

Šokovane som otvorila ústa.

"KTO?!" vybuchol až sa zem i stropy naozaj zatriasli "Ernie?! S tým si bola minulého roku na plese nie?! Alebo je to Fred?! Tvoj najlepší priateľ?! Alebo..."

Odmlčal sa a nenávistne vykrivil pery "Malfoy?! Ten ktorý ťa nazýva humusáčkou ale pozoruje na každom kroku?!"

"Ty si sa zbláznil..." zašepkala som krútiac hlavou.

Draco Malfoy ma nenávidí!

"Kurva, koho tak veľmi miluješ?!" netušila som kedy sa stihol priblížiť ale o chvíľu som bola pritlačená na stene a jeho hruď bola nalepená na tej mojej.

"A ty?!" nadvihla som obočie, srdce mi bilo ako bláznivé a potili sa dlane. "Koho miluje slávny Harry Potter?!"

Zdvihol ruku, na jeden šialený okamih som zavrela oči lebo som sa obávala bolestivého úderu ale jeho päsť tvrdo dopadla len vedľa mojej hlavy.

Bol tak blízko, jeho vôňa mi opantávala zmysli, jeho zelené oči vpíjali do duše a ja som bojovala s tým aby som sa nezosypala k jeho nohám.

"Povedz, kto ma dovolené takto sa ťa dotýkať?" zašepkal hlasom; bol hlboký a zastretý.

Jeho prsty sa priblížili k mojej tvári a jemne ju skúmali. Brušká boli studené ako putovali po pokožke a mne sa zadrhol dych. Pohladil mi líce a palcom sa zastavil na spodnej pere.

"Kto ma dovolené cítiť ťa?" priblížil sa ešte bližšie. Od strachu z neznámeho sa mi zatočila hlava.

Jeho pery sa zľahka dotkli môjho hrdla. Nechty som bolestivo zaťala do dlane.

"Kto ma dovolené milovať ťa?"

Pri tej otázke zdvihol hlavu a zadíval sa mi do očí.

Zamrzli sme v okamihu ako sa nám stretli pohľady.

Na jazyk sa mi drali slová, ktoré som nedokázala vysloviť.

"Ten kto ním raz bude..." mäkko zašepkal, hlas nabitý emóciami. "...bude najšťastnejší muž na svete."

Si to ty.

Vždy to budeš len ty.

"Prečo mi to robíš?" zronene som mu opätovala pohľad "Opäť sa so mnou hráš... Opäť ma chceš vidieť v slzách."

"Lebo som totálny úbožiak ktorý sa nedokáže držať ďalej."

Priblížil sa ešte bližšie.

Mohla som dokonalo rozoznať každú jednu jeho mihalnicu či pehu.

Hrude sa nám dvíhali v šialenom tempe...

...a v tom sa jeho pery jemne obtreli o tie moje.

Zrazu sa však ozval hlasný treskot a chlapec odo mňa okamžite odstúpil.

Šokovane mi prsty zablúdili na miesto kde som mohla pred pár sekundami cítiť Harryho Pottera.

"Musíme okamžite vypadnúť!" vykríkol hlas. Cez hmlu v hlave som si uvedomila že patrí Siriusovi "Smrťožrúti tu budú každú chvíľu! Vo Fénixovom ráde je zradca!"

V tej chvíli som nebola schopná racionálne rozmýšľať.

Chlapec si okamžite vytiahol prútik, zdrapil ma za zápästie a ťahal preč z kuchyne.

"Kade! Kde je Kade!?" vykríkla som keď mi konečne docvaklo čo sa vlastne deje.

"Musíme ísť Megan!" Potter sa na mňa mračil a odmietal ma pustiť keď som sa chcela vrhnúť na schodisko.

Medzi tým sa do toho hurhaja pridala vrieskajúci obraz pani Blackovej.

"Špina v mojom dome! Humusáci..."

"Postarajte sa o ňu!" zavrčal Vyvolený na Siriusa, ktorý sa zbesilo preháňal vo vreckách habitu a niečo hľadal, s pohľadom upretý na moju tvár.

Potom sa rozbehol hore po schodoch.

"Okamžite si to na seba daj Meg!" do ruky mi Black vtisol nejakú látku a tým ma zadržal v behu za Potterom.

Mechanicky som poslúchla a prehodila cez svoje muklovské oblečenie dlhý čierny plášť ktorý ma zakrýval od hlavy k päte. Sirius mi pomohol s kapucňou.

"Kde je Harry?!" prihnal sa k nám Lupin.

Narýchlo si do plecniaka pchal nejaké zvitky pergamenov a knihy a na čele sa mu leskol pot.

"Šiel za Kadom!" odštekol Black s prútikom namiereným na vchodové dvere. "Remus, nemôžeme dlhšie čakať! Každú chvíľu..."

V tom sa vonku ozval šialený hluk, rev a treskot.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky strachu.

Už sú tu.

Kliatby narážali do dverí, okien, smrťožrúti vrieskali a mne bolo jasné že sa na Grimmaudlovej ulici odohrávalo peklo.

"BER MEGAN A ZMIZNITE!" vykríkol Lupin.

"Remus..."

"STRETNEME SA NA URČENOM MIESTE!... VYPADNITE!" prehlušil Tichošľapa vlkolak a vrhol sa na schody za chlapcami.

Sirius prikývol, venoval Remusovi posledný pohľad a potom mi stisol rameno. "Zvládneme to, Meg."

Zhrozene som si zahryzla do pery ako mi strach putoval telom a slzy tisli do očí.

Black ma chytil za zápästie presne ako jeho krstný syn a ťahal dozadu, do miestnosti na prízemí v ktorej som ešte nikdy predtým nebola.

Jedným švihom jeho prútika sa odtiahol vysoký stavaný ručne rezaný šatník ktorý vyzeral že je ešte zo šestnásteho storočia a namiesto steny sa na mieste objavil nepekný obraz nejakej mazanice.

Sirius ho prudkým pohybom strhol a mne sa naskytol pohľad na dlhý tmavý priechod.

"Megan?!" podráždene zavrčal keď som vystrašene zamrzla.

"Zabudli sme na sovy! Heilly a Hedvigu!"

"Budú v poriadku! Musíme vypadnúť skôr ako sa dostanú do domu!" vlkolak vyzeral že každú chvíľu stratí posledné zvyšky trpezlivosti.

"Ale čo Harry a..."

"Kurva Megan!" Sirus ma schytil do náručia a nasilu vtlačil dnu.

Potom ešte mávol prútikom aby sa všetko vrátilo na svoje miesto, šatník i obraz a ťahal ma preč.

Uháňali sme tunelom keď za našimi chrbtami ozvali zvuky paľby a boja.

Boli v dome.

"My sme ich tam nechali!" po tvári mi kĺzali slzy ako som nemohla dýchať. Bojovala som zo sebou aby som sa neotočila a nevrátila sa späť.

"Vedia sa o seba postarať!" vyhlásil Sirius a potom si ma energicky prehodil cez rameno.

Pravdepodobne tušil na čo myslím.

Nebránila som sa.

V ruke som drtila prútik, utierala si nos do plášťa a myslela na Harryho v dome plnom smrťožrútov.

Na motýli dotyk pier.

Dostali sme sa na koniec tunela, Tichošľap odstránil priechod a nakoniec sme vystúpili von.

Pochopila som že sme stále na Grimmaudlovom námestí len na druhej strane.

"Všade navôkol budú striehnuť smrťožrúti. Potrebujeme sa prešmyknúť do Nothing Hillu... to je asi polhodina odtiaľ. Potom musíme vyhľadať metro. Najbližšie by malo byť Holland Park Station. Teraz sme poblíž Latimer Road. "

Len som prikývla, zbesilo sa snažiac zapamätať si všetky informácie.

"Musíš to vedieť Meg!" uprene mi hľadel do očí Sirius. Tak vážneho som ho ešte nevidela."Ak neprežijem, musíš sa dostať do bezpečia, rozumieš!?"

"Nie!" odmietavo som zavrtela hlavou.

Nezniesiem ak sa Siriusovi niečo stane.

"Poznáš Londýn... viem že sa nestratíš." Tichošľap naďalej trval na svojom.

Samozrejme; bolo to moje rodné mesto no nezabudla som že zároveň i šialene obrovská svetová metropola.

Poznala som jej desatinu.

Možno ešte menej.

"Ak poviem, rozbehneme sa smerom k hlavnej ceste, potom stále rovno, jasné?!" ukázal na koniec ulice.

"Fajn." vydýchla som zničene.

Na chvíľu sa medzi nami rozľahlo ticho, z diaľky sa ozýval krik smrťožrútov a mne sa vďaka tomu ohavnému zvuku, triasli kolená. Neustále som musela rozmýšľať nad Harrym, Kadom a Remusom.

"Teraz!"

Obaja sme začali šprintovať cez tmavú ulicu. Chladný nočný vzduch mi vraždil pľúca, dokázala som vycítiť vlhkosť jesene i mokrý betón pod nohami po daždi.

Nad hlavou mi šuchotalo lístie, vlasy rozfúkal vietor, no behala som ako o život...

A zrazu ma niekto schmatol za pás.

 Vykríkla som do tmy, strach sa mi zarezával do morku kostí ako som na tele zacítila cudzie paprče.

"Expelliarmus!" ziapal Sirius a prútikom mieril na mohutného chlapa ktorý ma zvieral a ktorému som sa snažila vyšmyknúť.

"Crucio!" zavrčal na oplátku no i Tichošľap sa dokázal úspešne vyhnúť a zatial kým bojovali, smrťožrút nedával pozor. To som využila, čo najsilnejšie mu dupla na nohu a lakeť ostro zaborila do hrude, na čo sa mi podarilo vyvlieknuť z jeho zovretia.

"Suka!" vyštekol spoločne s bolestivým stonom a zahnal sa po mne dlaňou.

Na psolednú chvíľu som pred fackou uhla.

"Nehýb sa!" ozval sa Siriusov škrekot a smrťožrút, ktorý stihlol nahnevane zvraštiť obočie sa zvalil na zem ako vrece zemiakov.

"Výborne, Meg!" zadýchane pochválil Black môj muklovský spôsob súboja, potom ma zdrapil za ruku a ťahal preč."No musíme zmiznúť! Idú po tebe!"

"A-ale... oni predsa ne-nemôžu ve-vedieť o..." lapala som po vzduchu ako ma pichalo v boku a v mysli sa stále premietali obrazy muža na zemi.

Srdce mi búšilo strachom.

"Ani slovo!" zahriakol ma Tichošľap. "Nemôžeš o tajných veciach hovoriť uprostred bojového poľa!"

Zahanbene som si zahryzla do spodnej pery.

Konečne sme sa dostali na hlavnú cestu. Za najbližším rohom sme na chvíľu zastavili a ja som sa zadýchane oprela o tehlovú stenu budovy. Ostrá pálčivá bolesť týrala moje pľúca.

Sirius sa zatiaľ pozorne rozhliadal a kontroloval okolie. Vyzeral ako svoja vlastná podoba animága; pes ktorý vetril.

"Čaká nás dlhá noc." pokojne vyhlásil a konečne sa na mňa pozrel. "Chcel som sa premeniť na Tichošľapa ale smrťožrúti ma určite už rozpoznali takže maskovanie je zbytočné. Môžem však pred muklami predstierať že som tvoj otec."

"Môj otec?" myklo mi kútikom úst.

Samozrejme, vekom sa na to Sirius hodil, ale povahou a vlastnosťami takmer vôbec. Áno, už dávno som si všimla aký je starostlivý a láskavý k Harrymu a ako veľmi ho miluje ale mala som pocit, že sa na neho nepozerá pohľadom zodpovedného rodiča ale skôr najlepšieho priateľa, parťáka či dokonca brata. Sirius patril k typom ľudí, ktorý sa ťažko usádzajú, neviažu a nežijú v domčeku so záhradou, psom a bielym plotom.

Ale pri jeho slovách ma zároveň bolestivo pichlo pri srdci.

Môj pravý otec bol mŕtvy.

Ešte teraz si pamätám jeho usmievavú tvár a žiarivé modré oči. Pamätám si ako mi staval z kociek vysoké veže a ja som ich nadšene búrala. Pamätám si ako ma učil jazdiť na bicykli, ako ma učil čítať, ako sme spolu chodili do kina, ako sme...

Ocko mi zomrel pred štyrmi rokmi na autonehodu ale mala som pocit akoby to bolo len včera, keď som šialene plakala a od hnevu nad nespravodlivosťou života, ničila svoju izbu, svoju zbierku kníh, ktorú mi vytvoril práve on...

No osud nehral fér a rozdal tie najhoršie karty. O rok na to som prišla o milovanú starú mamu, ktorá po nekonečnom boji podľahla rakovine a odišla za svojim synom.

A vtedy sa mi zrútil svet.

Pomohol mi Rokfort, ktorý bol na míľe vzdialený od Londýna, od spomienok, od všetkého... A samozrejme Parvati, Lavender a Fred.

"Alebo skôr milenec?" žartoval Sirius, ktorý ma chcel rozveseliť, keď zbadal ako mi poklesla tvár.

"Predstierať vzťah je to posledné čo chcem." zavrtela som hlavou. "V jednom podobnom som a neklape to najlepšie..."

"Harry je svojský..." Sirius vykrivil pery do jemného úsmevu "A často robí hlúposti ale je to úžasný mladý muž a viem, že ak by tu bol James, bol by na svojho syna hrdý."

"Viem." skľúčene som vydýchla nahromadený vzduch v pľúcach pri myšlienke na chlapca, ktorý zostal v dome plnom smrťožrútov.

"Mali by sme sa pohnúť." vyhlásil Black a venoval mi svoje rameno. "Musíme vyzerať ako na nočnej prechádzke. Budeš moja malá rozkošná neter, platí?"

"Platí." usmiala som sa a chytila ho. "Ale nie som malá. A ani rozkošná."

Tichošľap pretočil očami ako sme sa pohli po tichej pokojnej ulici s tehlovými panelákmi.

V druhej ruke som vo vrecku plášťa pevne zvierala prútik, pripravená vytiahnuť ho a zakliať každého, kto sa nám postaví do cesty. V mysli som si zatiaľ opakovala všetky kúzla, ktoré som sa v škole učila a mohli by sa hodiť.

Pravdu povediac, kolená sa mi triasli a dlane potili strachom, ale bola som spriaznenou dušou a magickou polovicou Harryho Pottera.

To hovorilo za všetko.

A/N:) ÁÁÁ!!! Tak čo na to hovoríte?! ÁÁA!!!

Táto kapitola je nesmierne dôležitá pre pokračovanie deja a ja len dúfam, že som Vás potešila ♥ Myslím, že si tu každý našiel svoje. Bola tu romantika (NUTNE POTREBUJEM VÁŠ NÁZOR NA MEG A HARRYHO!!! :D) a aj akcia. 

Je mi samozrejme ľúto, že sa opäť hlásim s novou časťou po celej večnosti a nie nebola som nezvestná ani ma nikto neuniesol :D Skrátka som v poslednej dobe totálne vyčerpaná a keď mám chvíľu voľno, väčšinou nad notebookom zaspím :/ Napríklad tento týždeň som bola dva dni za sebou v Blave (čo je pre mňa ďaleko), spala dokopy asi tri hodiny a na nohách stála okolo štyridsať hodín :D  A keď ste na exkurzii a musíte sa tváriť sviežo, zatiaľ čo naozaj zomierate od vyčerpania je to naozaj strašné :D A rovnako to platí aj pre burzu vysokých škôl... 

ALE späť k HARRYMU&MEGAN! OMG ♥ (áno som úplne normálna keď tu shippujem pár z vlastnej poviedky a šaliem ako pomätená :D) prvá polovica kapitoly sa mi prekvapivo písala ľahko, tá druhá na tom bola horšie. Plus, hore je fotka aww Pottera :3

Rada by som poďakovala za všetky komentáre a votes, naozaj ma to veľmi teší ♥ Ste úžasní čitateľa a vždy mi Vaše povzbudzujúce slová rozžiaria deň ♥ Na novej kapitole už teraz pracujem ale keďže sú dve hodiny v noci a ja mám červené oči ako nejaký závislák, pravdepodobne to dlho nevydržím :/ Držte mi palce.

I love you all! ♥