Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie! Dúfam, že si užijete novú časť! 

Londýn nebol ani v neskorú nočnú hodinu tichý. 

Z každej strany sa ozývali zvuky áut, trúbenie a keď sme sa zjavili v rušnejšej časti Nothing Hill, z podnikov vychádzala hudba a prekrikujúce sa hlasy zabávajúcich sa ľudí.

Až neskôr som si uvedomila, že Londýn bol plný ľudí hlavne vďaka tomu, že bol piatok....

Po ceste keď sme sa motali ulicami sme minuli skupinky mladých muklov, ktorý na nás nedôverčivo zazerali. Pravdepodobne rozmýšľali či som Siriusova mladá milenka alebo dcéra.

Bože.

A rovnako divne civeli i na dlhý čierny plášť.

Bože na druhú.

Po približne dvoch hodinách sme úspešne prekĺzli do úzkej uličky, vďaka ktorej sme sa konečne mali dostať do blízkosti podchodu metra, keď oproti nám prechádzali tri mladé ženy, zavesené do seba a pripito sa smejúce na nejakej hlúposti.

Jedna z nich pri pohľade na Siriusa zapískala a jej priateľka zajačala "Aj vy vidíte toho fešáka?!"

Neodolala som a úkosom skontrolovala Tichošľapovu tvár.

Ten však vyzeral rovnako ľahostajný akoby bol na podobné prejavy žien vo svojej prítomnosti zvyknutý.

"Dámy." vyčaril úsmev, keď sme ich míňali na čo jedna takmer omdlela a zvyšné dve sa rozchichotali ako teenagerky.

Len som pretočila očami.

Typickí muži.

Musela som rozmýšľať prečo Sirius po boku nemá aspoň príležitostnú známosť...

O pár minút sme sa konečne dostali k podchodu metra. Mohli sme ísť zhruba naozaj len tie dve hodiny no cítila som ako ma pomaly pohlcuje únava a klesajú viečka.

Z diaľky sa začal ozývať Big Ben, takže podľa mojich úvah a výpočtov by mohla byť jedna hodina po polnoci.

"Navrhujem aby sme sa na chvíľu zašili do toho fastfoodu. Potom pôjdeme metrom." Sirius ukázal na malú vysvietenú ošumelú pobočku McDonaldu pár metrov od podchodu.

"Fajn." len som unavene prikývla.

Vidina burgera ma lákala, keďže svoju večeru som nechala nedotknutú na stole na Grimmauldovom námestí.

Namiesto pokojného jedla sme sa s Potterom opäť úspešne pohádali a potom... potom som zostala uväznená jeho telom a pod jeho dotykmi a...

"Megan?" Sirius mi luskol pred tvárou ako sa mi premietala spomienka na udalosť, ktorá sa uskutočnila len pred pár hodinami a ktorej skutočnosť som stále odmietala uveriť.

Opäť som sa bleskovo vrátila nohami pevne na zem a nasledovala Tichošľapa do podniku s rýchlim občerstvením.

Vďačne som sa usmiala na Siriusa ktorý mi podržal dvere ako pravý gentleman a slastne vdýchla vôňu ťažkého mastného jedla.

Opäť mi zaškvŕkalo v žalúdku.

Malá miestnosť obdĺžnikového tvaru bola zaprataná stolmi pre dvoch či štyroch, na jednej strane sa tiahli boxy a na druhej pult na objednanie, kde unudene vysedávalo mladé dievča, listovalo v časopise a vyfukovalo ružovú bublinu.

Okrem obsluhy sa v kúte nachádzala len malá skupina teenagerov, ktorá sa hlasno zabávala nad colou a hranolčekami a muž v strednom veku v obleku a červenej kravate, ktorý nezaujato miešal kávu a tvár skrýval za novinami.

Sledovala som, ako si ho Sirius nenápadne obzeral no potom mi naznačil že je všetko v poriadku a spolu sme sa vybrali k pultu.

Chvíľu trvalo kým si nás dievča s fialovými vlasmi a žuvačkovou bublinou všimlo a potom otrávene pretočilo očami.

"Dobrý večer alebo skôr ráno?" Sirius sa oprel o umastený pult a žmurkol na teenagerku.

Prekvapene som otvorila ústa keďže ma ohromilo že za prvé flirtoval s dievčaťom ktoré mu mohlo byť dcérou a za druhé že čašníčka konečne prejavila záujem o zákazníkov a dokonca sa aj pod nánosom líčidiel začervenala.

"Želáte si?" zaklipkala zmaľovanými očami a ďalej sa hrala so žuvačkou.

"Dva veľké hamburgery, dva cheeseburgery, dve porcie hranolčekov, kuracie nugety, cookies, čokoládový a vanilkový shake, dve veľké coly a káva. Vlastne radšej tri kávy." odrapotal Sirius a nezabudol na svoj úsmev.

Opäť som zostala prekvapená.

Odkiaľ Tichošľap tak dobre pozná muklovskú stravu?

"A Vám slečna?" bez záujmu si premerala moju tvár i vlasy.

Pravdepodobne som ju ani zďaleka tak neočarila ako Sirius.

Po tom behu a boji som musela vyzerať naozaj katastrofálne.

"Sme tu spolu. Nadia je moja neter." muž si odhrnul z tváre vlasy nacvičeným gestom a čašníčka potom bez ďalšieho komentára začala pripravovať objednávku.

"Takže Nadia?" zašepkala som keď sme sa usadili do jedného z boxov, ďalej od skupiny teenagerov i muža v obleku.

"Potrebujeme maskovanie." pokrčil plecami Sirius "A meno Nadia sa mi vždy páčilo. Tak sa tuším volala moja prvá frajerka."

Od údivu som opäť nadvihla obočie. Dnes som zažila viac prekvapenia než to bolo zdravé.

"A ako sa bude volať môj strýko?" uškrnula som sa. "Bob? Steve? John?"

Muž pretočil očami "Tie mená sú otrasné, ďakujem pekne."

"Fajn." na chvíľu som sa zamyslela. "Terrence?"

Sirius si len povzdychol ale neprotestoval.

"Prečo ste vlastne objednali toľko jedla?" spýtala som sa keď mi pohľad blúdil po takmer prázdnej reštaurácii a myšlienky neustále odbiehali k Harrymu, Kadovi a Remusovi.

To, že som nevedela či sú živí a zdraví ma zožieralo. Strach sa mi zahryzol do morku kostí a srdce zvieralo od toho ako veľmi som sa bála.

Rozrušene som sa hrala s prstami a spotené dlane utierala do čierneho plášťa.

"Musíš byť hladná, Nadia. Plus, neviem kedy sa najbližšie dostaneme k jedlu takže..." Sirius nedopovedal ale ani nemusel. Bolo mi jasné, že sám netuší ako sa bude náš útek vyvíjať...

"Nemali by sme podať správu?" zašepkala som pri pomyslení na Albusa Dumbledora.

Tichošľap zakrútil hlavou "Máme zakázané ozývať sa aby sme neprezradili našu polohu. Vo Fénixovom ráde sa našiel zradca a nemusel pracovať sám. Ak má medzi nami Voldemort nasadených ľudí musíme byť veľmi opatrní..."

"Takže existuje nejaký plán?" uisťovala som sa.

Muž len prikývol. "V ráde sme pripravení na každú situáciu." potom sa uškrnul "No až na tú vašu katastrofu v KingSmuir. Vtedy som zostal naozaj v šoku."

Skľúčene som si pomyslela na nevinných muklov, ktorí kvôli našej hlúposti prišli o život.

Odvtedy ma každú noc prenasledovali nočné mory. Odvtedy som plakávala pod perinou.

"Vaša objednávka." dievča s bublinou v ústach zakričalo od pulta a Sirius vystrelil z boxu.

O malú chvíľu sa vrátil s jedlom.

Až keď som sa pustila do svojho hamburgera ma napadlo "Ale my predsa nemáme muklovské peniaze!"

"Hovor za seba." odvetil spokojne Sirius a potom si odhrnul čierny kabát a ukázala na malé hnedé kožené vrecúško čo mu viselo na krku na tenkej šnúrke. "Je začarované. Dnu sa vojde všetko čo potrebuješ a veci z neho vytiahne len majiteľ. Je to naozaj praktické. Dumbledore mi poslednú dobu naznačoval že bude dobré ak budem mať všetko pohromade."

"Myslíte, že vedel čo sa stane?"

"Nevedel. Tušil."

Potom sme už jedli mlčky. Skupina teenagerov sa o desať minút so smiechom a buchotom zdvihla a vykĺzla von dverami do noci.

"Potrebujem si odskočiť na toaletu..." neisto som odložila papierový kelímok s colou.

"Fajn ale ak sa nevrátiš do piatich minút, pôjdem za tebou." Sirius sa nespokojne zamračil, keď som vstala a namierala si to do nenápadných dverí na druhej strane miestnosti kde svietila ceduľka WC.

Oprela som sa o chladné umývadlo a zahľadela sa na svoj odraz v zrkadle. Bola som zničená a vyčerpaná a nepomohli tomu ani stopy po slzách...

Rýchlo som si opláchla tvár, vlasy stiahla do konského chvosta a snažila sa upraviť najviac ako sa len dalo.

Musela som vyzerať ako obyčajné dievča nie ako troska.

Pred odchodom som hodila ešte jeden pohľad do zrkadla a potom sa vrátila k Siriusovi.

Ten odhodil špinavý obrúsok a zdvihol sa. "Mali by sme sa vypariť. Nie je dobré ak pridlho trčíme na jednom mieste."

Prikývla som, skontrolovala svoj prútik, ktorý bol ako vždy schovaný v rukáve a spoločne sme sa vydali von.

Na tvár mi začali dopadať drobné kvapky ako sme sa ocitli na prázdnej ulici.

"Metro." zamrmlal mi do ucha Tichošľap keď skontroloval okolie a vykročil smerom k podchodu.

Pri nápise Underground som sa však zastavila.

Cítila som, že niečo nebolo v poriadku...

Na krku mi nabehli zimomriavky ako som sa zvrtla na päte a pohľadom premerala tichú prázdnu ulicu.

Jediný pohyb predstavovala mačka ktorá prebehla cez cestu.

"Nadia!" netrpezlivo na mňa zakričal Sirius, ktorý už stál pod schodami v podzemnej chodbe.

Nereagovala som a vahávo preletela očami zaparkované autá na krajnici.

Zrazu sa za nimi ozval zvuk a tieň a ja som dokázala v slabom svetle pouličnej lampy rozoznať pánsky oblek a červenú kravatu.

"Avada Kedavra!"

Inštinktívne som sa hodila na zem no pád bol tvrdý a moja ruka... bolesť mi celkom zatemnila pohľad. Srdce mi v tu chvíľu šlo vyskočiť z hrude už druhýkrát za noc ale v tom šoku som nedokázala racionálne rozmýšľať.

"MEGAN!" zvreskol Tichošľap a vybehol po schodoch.

"Crucio!"

A v tom som zažila najhoršiu bolesť na svete. Muky spôsobené rozpálenými nožami ktoré prechádzali mojim telom mi lámali kosti, privádzali k šialenstvu a nechávali vykričať hlasivky do temnoty ktorá ma obkolesovala.

Mala som pocit že smrť by bola milostným vykúpením z pekla, ktoré som zažívala.

V hlave som si ako mantru opakovala dookola tie isté slová Prosím, nech je koniec. Prosím. Prosím. Koniec.

A zrazu ma niekto vypočul a bolesť z ničoho nič prestala.

Lapala som po vzduchu, ktorý bol až príliš studený a ostrý ale nedokázala som sa poriadne nadýchnuť. Pľúca odmietali spolupracovať a v ústach sa hromadili nadbytočné sliny.

Až o pár sekúnd som dokázala rozlíšiť tvrdý mokrý asfalt a čierny plášť ktorý ma uväznil vo svojom zovretí ako sa mi zamotal okolo tela.

"Megan, pššt, už si v poriadku. To som ja, Sirius. Už si v bezpečí."

Nedokázala som otvoriť oči. Nedokázala som vnímať slová a odpovedať.

"Poďme, Meg! Musíme vypadnúť!" ocitla som sa v mužskej náručí.

Tichošľap.

Pomaly som otvorila viečka do ktorým ma zasiahlo tlmené svetlo.

Automaticky som pohla rukami a obmotala ich okolo mužovho krku aby som mu pomohla. Každý jeden pohyb mi spôsoboval odznievajúcu bolesť.

"O pár minút nám ide vlak..." jemne sa mi prihovoril Sirius a pozrel sa dolu na moju tvár "... viem že si v šoku ale musíš mi pomôcť, Meg. Pred muklami bude podozrivé ak ťa budem niesť."

Jeho slová sa vlievali do jednej nezrozumiteľnej vety ako mi v hlave hučalo ale prikývla som. Muž ma opatrne pustil na zem, no podlomili sa mi kolená a on ma musel pridržať.

"Č-čo sa stalo?" zašepkala som zlomene.

"Ten muž v obleku bol smrťožrút. Nechápem ako som ho mohol prehliadnuť..." Tichošľap sa zamračil "... a preto ťa zasiahol cruciatus. Nikdy si neodpustím že ti ublížili len kvôli mojej nepozornosti. Mám sa o teba postarať! Merlin, som totálny idiot!"

"Takže takto chutí mučenie?" prehovorila som slabým hlasom a zabránila Siriusovmu seba-obviňovaniu.

"Tvoje telo zareagovalo inak, silnejšie. Pravdepodobne to bude mať niečo spoločné s magickým zväzkom. Smrťožrúta som spoznal a nepatril k... ako to povedať... skrátka jeho zaklínadlá neboli najlepšie."

Prekvapene som počúvala Tichošľapa a neverila vlastným ušiam.

Kliatby na mňa pôsobia silnejšie?

Úžasné.

Každou chvíľou je to čoraz lepšie a lepšie.

A až keď som zdvihla pohľad a rozhliadla sa, docvaklo mi že sme na stanici metra. Okrem nás sa tu nachádzalo možno len zo dvadsať ľudí. Našťastie si dvoch čudákov vzadu nikto nevšímal.

Vlak dorazil o dve minúty, nastúpili sme a ja som klesla na voľné sedadlo vedľa Blacka.

Ten pozorne sledoval každý jeden môj pohyb až ma pomaly ale isto privádzal k šialenstvu.

Ľavá ruka ma stále pobolievala ale zlomená našťastie nebola keďže som s ňou dokázala pohnúť. Pravdepodobne len nejaká nepekná narazenina.

Videla som na Siriusovi že sa vo vnútri zožiera za to čo sa stalo, ale za nič som ho neobviňovala.

Smrťožrúti mohli byť všade.

Mohol by ním byť ten muž v montérkach alebo ten ryšavý teenager s cigaretou za uchom.

Naopak, ak by Tichošľap nezasiahol, bola by som mŕtva.

Bolestivo som si zahryzla do pery a zaklipkala viečkami aby som zahnala slzy.

Ako som mala vyhrať vojnu keď som sa nedokázala ubrániť v obyčajnom súboji?

Stále ma prenasledoval pocit, že sa niekde stala chyba. Nebolo možné aby som bola magickou i spriaznenou polovicou Harryho Pottera...

"Si v poriadku, Nadia?" zamrmlal mi do ucha Tichošľap ako sme zastavili na stanici, nastúpili piati muklovia a potom sa opäť pohli.

Sirius si každého ostražito premeral pohľadom.

Len som zavrtela hlavou a nenápadne si z tváre zotrela neposlušnú slzu.

Bolo jasné že moja šialená precitlivenosť súvisela s tým čo sa okolo mňa práve dialo a v akej napätej situácii som sa za posledných pár hodín ocitla.

Oči mi blúdili po cestujúcich a potom dopadli na tmavé sklo v ktorom som zazrela svoj odraz. Pád a následné mučenie zapríčinilo že som vyzerala ešte horšie ako v McDonalde.

"Prečo ten plášť?" zvedavo som sa spýtala ako si napravila kapucňu a zakryla svoje vlasy.

"Smrťožrúti ťa s ním ťažšie rozpoznajú... tvoja tvár je ľahko zapamätateľná. Myslím, že po nás ich šlo viac a nie len ten chlap v obleku ale plášť to zachránil." vážne vysvetlil Black.

"To bol kompliment alebo...?" krátko som sa zasmiala aby som odľahčila to napätie.

Konečne sa uškrnul a potriasol hlavou. "Len si na to nezvykaj, Nadia."

O desať minút sme vystúpili na stanici metra a ocitli sa na strane Londýna, kde som ešte nikdy predtým nebola.

V East Ende sa nachádzali chudobnejšie štvrte a predmestia a samozrejme rôzne etnické skupiny, gangy, ľudia s pochybnou povesťou a prácou.

Pravdu povediac, slušný človek by tu nikdy nevkročil.

"Kde vlastne ideme?" nechápavo som nasledovala Siriusa, ktorý kráčal po hlavnej ceste ale potom zabočil do jednej z postranných tmavých uličiek.

Vôbec som z tohto miesta nemala dobrý pocit.

"Tu nie..." umlčal ma Black keď sme míňali zapáchajúce kontajnere a smeti ktoré sa váľali i na zemi.

S hrôzou som v zhnitej zelenine zaregistrovala injekčné striekačky.

Stromy nad hlavami nám opäť zašuchotali, októbrový vietor rozfúkal lístie a ja som sa za tým zvukom musela vystrašene otočiť.

V tichosti sme prechádzali ulicami; spočiatku niektoré vyzerali celkom slušne a decentne ale potom sa budovy menili na ošarpané, s rozbitými oknami, pokryté plesňou, grafitami nadávok a perverzných výrazov.

Od strachu som si hrýzla peru a v rukáve plášťa pevne zvierala prútik až som si necítila ruku. Bola som vyčerpaná, premrznutá, čerstvo po mučení a nachádzala som sa niekde v ghette zločincov, drog a prostitútok.

Na jeden okamih som si predstavila aké by to bolo doma pri mame kde by sme sa spolu smiali a pozerali nejakú bláznivú komédiu. Alebo v Rokforte, v chrabromilskej klubovni v spoločnosti Freda. Alebo v teple a pokoji na Grimmauldovom námestí.

Radšej by som bola hocikde inde ako v najnebezpečnejšom kúte Londýna.

A aj keď mohlo byť pol tretej v noci, ruch tu neutíchal.

Minuli sme skupinky nebezpečne vyzerajúcich ľudí, černochov v kapucniach ktorý sa na nás mračili, zmaľované ženy v ľahkých lacných šatočkách s výrazným východoeurópskym prízvukom a zlou angličtinou či mužov s horou svalov a tetovaním a nožmi za opaskom.

"Kde to vlastne sme?" pecedila som skrz zuby ako som sa snažila byť čo najviac neviditeľná.

Sirius opäť zahol do úzkej bočnej uličky ktorá páchla močom a sexom a mne sa zdvihol žalúdok.

"V Brixtone."

Neubránila som sa zhrozenému zastonaniu "To je najhoršie miesto v Londýne! Každý sa mu vždy snaží vyhýbať a..."

"Pššt!" Sirius mi dlaňou zapchal ústa a ja som prekvapene stíchla.

"Koho to tu máme?" z druhej strany uličky sa ozval chrapľavý mužský hlas a mne na tele automaticky naskočili vystrašené zimomriavky.

Tichošľap si ma stiahol za seba ako sa k nám priblížil nejaký gang chalanov.

Od strachu som zabudla dýchať.

Ten čo prehovoril, postával v strede ako ich vodca alebo kto to vlastne bol a na tvári mu svietil úškľabok. Ostatní na nás zízali s kamennou maskou.

Bol vysoký, štíhly a športové čierne tepláky a mikina na ňom viseli. Podľa jeho neobyčejného vzhľadu som usúdila že bol miešanec, mulat s chladnými sivými očami. Stál vzpriamene a sebavedomo ako keby mu tu všetko patrilo a v jednej ruke sa pohrával so zapaľovačom. Všimla som si aj cigaretu ktorú mal podobne ten ako ryšavý chalan v metre, za uchom.

"Vás tu vidím prvýkrát." vyhlásil ako si Blacka premeral pohľadom. Našťastie vďaka kapucni a plášťu a Siriusovmu telu si ma nedokázal poriadne prehliadnuť.

"To áno." pokojne prikývol Tichošľap a takmer ľahostajne dodal "Na podobných miestach sa veľmi často nezdržiavame."

Myslela som že sa chlapec rozzúri ale ten sa pobavene zachechtal. "To vidím. Inak by ste vedeli že za tmy sa tu človek so zdravým rozumom neopováži vkročiť. Dosť často tu niekoho zavraždia alebo okradnú... V prípade tvojej baby i znásilnia."

Ešte pevnejšie som zovrela prútik a nahnevane zahryzla do pery.

Najprv tí nadržaní teenageri na benzínke, potom opĺzly chlap v muklovskom klube a teraz ešte aj toto...

Čo som komu spravila?!

"Nadia je moja neter a nie frajerka." pretočil očami Sirius a štekavo sa zasmial "Na ňu som trochu pristarý, nemyslíš?"

V duchu som žasla nad Tichošľapom ktorý tu pokojne vykecával s nejakým drogovým dealerom a vyzeral totálne nad vecou. Samozrejme, boli to len muklovia a prútikom a čarami si človek ľahko poradil ale bolo ich dosť a ja som bola po dnešnom úteku a mučeniu totálne vyčerpaná.

"Už som videl všeličo." uškrnul sa mulat a kývol na mňa hlavou "Ukáž mi ju, nech sa pokochám."

Zamrzla som na mieste a držala sa Siriusovho kabáta ako kliešť ale ten mi pošepkal do ucha"Mám to pod kontrolou. Nemusíš sa báť."

Ak by som mala byť úprimná tak som jeho slovám vôbec neverila ale nakoniec som si len zahryzla do pery a posunula sa o krok vpred.

V duchu som si predstavila Harryho Pottera ktorý by ma určite zachránil.

On je však kilometre odtiaľto a nemusí byť medzi živými.

Musela som zatriasť hlavou aby som z nej odohnala ten odporný protivný hlas.

Neverila som mu ani slovo.

Mulat sa ku mne priblížil a zložil mi kapucňu. Mimovoľne som sa zatriasla keď mi do nosa udrel zápach nikotínu zmiešaného s nejakou príjemnou mužskou vôňou.

Videla som ako sa mu rozšírili zreničky keď sa nám stretli pohľady a ako na mňa prekvapene hľadel.

Bolo jasné že ma musel spoznať.

Potom sa okamžite pozrel na muža za mnou, ktorý bol pripravený zasiahnuť.

"Sirius Black?"

Na Tichošľapovej tvári sa zjavil rovnaký šok ako na tej chalanovej.

"Aiden Grant?"

Mulat vystrúhal grimasu "Svoje priezvisko nenávidím ale áno som to ja, k Vašim službám."

Krátko sa poklonil a potom sa na mňa usmial "Ty musíš byť Megan Fosterová... Meno Nadia sa mi na tebe vôbec nepáči."

Len som nechápavo zízala s otvorenými ústami dokorán.

Sirius sa zamračil ale potom sa spamätal "Keď mi o tebe hovoril Albus, mal som predstavu že budeš... no... "

"Starý? Fúzatý? V habite?" stíšil hlas aby sme ho počuli len my dvaja a zároveň sa zaškeril"Len to nie."

Naďalej som šokovane pozorovala tých dvoch a snažila sa pochopiť o čo tu dočerta ide.

"Kde sa nachádza hlavný stan Fénixovho rádu?" Black zrazu prižmúril oči a namieril na chlapca prútik.

Aiden ticho odvetil "Grimmauldovo námestie č 12. Ešte som nemal žiadnu príležitosť, aby som sa tam dostal, ale vraj tam na človeka jačia obrazy a urážajú ho škriatkovia, správne?"

Tichošľap sa znovu uvoľnene zasmial a sklonil prútik "Presne tak. To je to vychýrené miesto."

Na malú chvíľu mu zbledla tvár keď si rovnako ako ja predstavil Remusa, Harryho a Kada, ktorý v dome zostali.

Potom potriasol hlavou.

"Nepresunieme sa niekde kde nám nehrozí smrteľné nebezpečenstvo?" navrhol keď si s Aidenom podali ruky ako starí kamoši.

"Samozrejme. To je aj moja úloha." mulat sa otočil k chalanom ktorí nás v tichosti pozorovali."Vypadnite.... Mason, Javier toto je Megan Fosterová."

Gang sa odobral preč, zostali len dvaja chalani, (jeden bol černoch a druhý blond) a tí na mňa zízali s neskrývaným úžasom na tvári.

Hanblivo som sklopila oči.

"Čarodejníci sme len my traja, ostatní sú muklovia. O ničom nemajú ani páru." vysvetľoval Aiden ako sme sa rýchlou chôdzou vybrali po tmavých uliciach.

Už ma poriadne boleli nohy a pichalo v boku a mala som pocit že každú chvíľu niekde skolabujem no ten adrenalín a neustále prekvapenia ma udržiavali nažive.

"Hm... ako... ako si ma spoznal?" zvedavo som sa spýtala a Aiden mi venoval úsmev.

"Si častejšie v Dennom Proroku ako minister mágie! Stačí ak sa pozriem na titulku a neustále tam na mňa zíza tvoja a Harryho Pottera tvár."

Zmohla som sa len na neurčité odfrknutie a dúfala, že to ako odpoveď bude stačiť.

Od strachu som nadskočila keď z pod najbližšieho auta vybehla mačka a namierila na ňu prútikom rovnako ako všetci ostatní. Túto noc ma vyľakala už druhý krát!

"Tá nás dúfam nezabije." zasmial sa Aiden keď mačka vyskočila na tehlový múrik a už jej nebolo.

"To je vaša adresa?" spýtal sa Sirius a ukázal na malý lístok, ktorý si vytiahol z vrecka kabáta.

"Hej, tam dočasne bývame." prikývol Mason ako mu vietor z tváre odhrnul bielu ofinu.

"Dočasne?" zvedavo som sa spýtala keď sa mi opäť upokojil tep.

"Dnu ti všetko vysvetlíme." kývol hlavou na budovu ktorá vyzerala lepšie ako ostatné ale stále sa ani vzdialene nepodobala rodinnej idylke domu so psom a deťmi.

Pri vchode chalani stroho pozdravili dvoch fajčiacich mužov. A dala by som ruku do ohňa za to, že v ústach nemali cigarety.

"Tú kurvu vidím prvýkrát." ozval sa jeden z nich a kývol smerom na mňa. Uškrnul sa a odhalil žlté zuby "Príliš zahalená. Leda by pod tým plášťom bola nahá."

Sirius ma pevne objal okolo pása ako sme vchádzali do vchodových dverí a Aiden muža spražil pohľadom a odsekol "Drž hubu, Mike."

Keď sme sa všetci nasúkali do rozvrzganého starého výťahu, mulat sa ku mne otočil a venoval mi ospravedlňujúci pohľad "Prepáč, dúfam že ťa príliš neurazil... Najradšej by som ho zaklial ale nemôžeme vzbudiť pozornosť. Musím sa chovať ako jeden z tých drsných muklov čo obchodujú s drogami a mlátia sa hlava-nehlava..."

Len som prikývla aj keď som zatiaľ ničomu nechápala.

Spoločne sme vystúpili na najvyššom poschodí, Aiden vytiahol prútik a poklopkal po kľučke v zložitej osmičke a potom sme sa dostali do štvor-izbového muklovského bytu.

Ten na moje prekvapenie vyzeral útulne a čisto.

"Ako doma." usmial sa na nás Mason keď som z nôh odkopla premrznuté mokré tenisky a na vešiak zavesila plášť.

Aiden zmizol niekde kde mohla byť kuchyňa a ja som spoločne so Siriusom kráčala cez úzku chodbu do izby hneď oproti, ktorá mala zárubeň bez dverí.

Slúžila ako obrovská obývačka, na jednej strane steny sa nachádzal široký balkón a okrem iného tu bol televízor, vysedený gauč a kreslá a fazuľové vrece a mäkký chlpatý koberec. V jednom rohu čupel skromný krb ku ktorému prešiel Javier a prútikom zapálil oheň.

"Určite ste premrznutý až na kosť. Zvyčajne v októbri nebýva tak chladno." prehovoril a ja som rozpoznala silný americký prízvuk.

"Vďaka." oplatil mu úsmev Black a zvalil sa na gauč. Nohy si vyložil na nízku taburetku a ja som na neho musela pohoršene zasyčať "Sirius!"

"Čo?" nadvihol obočie ale to sa už pri nás opäť zjavil Aiden.

"Pokojne si urob pohodie, Megan. Musíš byť vyčerpaná." položil na nízky stôl, ktorý bol preplnený muklovskými i čarodejníckymi novinami a pergamenami, tácku s pariacimi sa šálkami.

"Čaj? Káva?"

"Čaj prosím."

Aiden mi podal šálku a ja som ju okamžite objala rukami aby som sa ešte viac zahriala a opatrne si sadla do kresla.

"Nečakali sme že sa tu zjavíte." ospravedlnil sa chlapec keď mu oči spočinuli na neporiadku na stole ale i pod ním, kde sa váľali polámané brká či prázdne kalamáre a popolník plný ohorok z cigariet ale i obaly od rezancov a číny z donášky.

"Ani my sme to nečakali..." zaškeril sa Sirius a odpil si zo svojej kávy.

Mason sa zjavil v obývačke so škatuľou pizze. "Nemôžeme nič objednať aby sa tu zbytočne nemotalo veľa ľudí kým sa tu nachádzate ale niečo sa zvýšilo z večere..."

"My nevaríme." uškrnul sa Aiden, vyzliekol si mikinu a prevesil ju cez ďalšie kreslo kde sa i usadil.

"Všetko je dobré..." zavrčal spokojne Sirius a uchmatol si jeden z troch trojuholníkov pizze.

"Ďakujem, ale ešte mám plný žalúdok z mekáča." zakrútila som hlavou.

V miestnosti už začínalo byť príjemne teplo a na mňa pomaly ale isto doliehala únava z celého dňa i noci. Cítila som ako mi klesajú viečka ale odmietala som sa ponoriť do spánku.

Odmietala som odpočívať až kým nezistím že je Harry v poriadku.

Musí byť!

"Len si pospi. Nemusíš sa báť, už sme v bezpečí."

Vďačne som sa usmiala na Siriusa a skrútila sa do kĺbka.

Mason sa na chvíľu vyparil z obývačky ale keď sa vrátil, niesol teplú fialovú deku. Prehodil ju cezo mňa a ja som mu ticho poďakovala.

"Kto vlastne ste?" vyhŕklo zo mňa ako ma ta otázka svrbela na jazyku odvtedy čo sme zistili že sú čarodejníci a dokonca i na našej strane.

Okamžite som sa začervenala "Prepáčte."

"V pohode." uškrnul sa Aiden "Verím že si zvedavá. Sme vo Fénixovom ráde a pracujeme pre Dumbledora...."

Na chvíľu sa odmlčal.

"...ja a Mason sme spoločne vyštudovali na Durmstrangu. Potom sme sa na pár rokov vyparili do Ameriky kde sme mali možnosť spoznať Javiera. Ten práve čerstvo urobil MLOK-a na Ilvermorny a tak sme spolu precestovali USA, no v júni sa k nám dostala správa že Veď-vieš-kto opäť povstal takže bolo jasné že sa vraciame do Británie."

"Nevedela som že je vo Fénixovom ráde až toľko ľudí. A cudzincov." prekvapene som zajachtala.

Aiden sa spokojne usmial "A to si ešte nevidela všetkých."

"Takže vy tu na niečom pracujete?" opatrne som nadhodila.

"Dumbledore nám zadal úlohu." prikývol tajomne "A nenápadne naznačil že sa tu niekedy môže zjaviť Harry Potter či Megan Fosterová. Mysleli sme že žartuje..."

"Takže tam vonku ste pracovali?" nechápavo som nadvihla obočie.

"Samozrejme." uškrnul sa. "Myslíš že som taký idiot aj naozaj?"

"Nie to nie..." okamžite som začala zahanbene habkať.

"Len žartujem." pobavene pretočil očami no potom zvážnel "Neviem prečo ste sa tu zjavili takto nadránom ale muselo sa stať niečo vážne. Ak potrebujete poslať správu alebo sa inak skontaktovať s Dumbledorom..."

"Najskôr musíme počkať kým sa situácia upokojí. Smrťožrúti nás prenasledovali naprieč celým Londýnom a Meg zasiahol cruciatus..."

"Som v poriadku." rýchlo som prehovorila aby ma všetci nemali za nejakú bábovku.

Určite už bojovali so smrťožrúti milión krát a mučenie zažívali na dennom poriadku.

"Tvoja ruka." zrazu vyskočil Sirius, vytiahol mi rukáv a zahľadel sa na nepekný napuchnutý modrastý fľak.

Po tom všetkom som dokonca zabudla na bolesť.

"Na liečivé kúzla je odborníčka Poppy ale..."

"Ja sa o to postarám." vyhlásil Javier a potom mi jemne priložil prútik k ruke. Niečo zašepkal a o chvíľu fľak i zvyšky bolesti zmizli.

Obzerala som si predlaktie a potom sa usmiala "Ďakujem veľmi pekne."

"Chvíľu som sa túžil stať liečiteľom ale nakoniec som sa nechal ukecať na kariéru bojovníka za dobro." vysvetlil černoch, venoval mi grimasu a potom si to namieril do kuchyne "Kto chce ďatelinové pivo?"

"Megan?" spýtal sa Aiden keď som ako jediná neodpovedala.

"Nie, ďakujem."

"Fajn, tak sa nám aspoň pochváľ... tvoj ľúbostný život sa pretriasa v novinách každý týždeň... A vraj ste s Potterom boli niekde na dovolenke vo Francúzsku." začal vyzvedať mulat ako nejaká suseda-drbna. Pri tom mu na tvári svietil pobavený úškrn.

Len som sa krátko zasmiala no v duchu začala panikáriť....

Preboha, čo im mám povedať?

Sirius a najbližší vybraní členovia rádu už vedeli pravdu. Vedeli, že sme magické i spriaznené polovice ale pochybovala som že si Dumbledore prial aby som to každému vytárala na počkanie. Plus sme s Potterom spolu naozaj nechodili.

A to čo sa stalo pred pár hodinami v kuchyni...

...to bol pravdepodobne len výplod mojej bujnej fantázie.

Nemala som čas prehrať si ten okamih v hlave a objasniť to nejakým dobrým racionálnym dôvodom.

Momentálne som bola rada za to, že sa nachádzam v bezpečí a teple aj keď mi strach zvieral žalúdok a potili dlane nad myšlienkou Vyvoleného, Kada a Remusa.

Najhoršie na tom bolo že som ani nemala potuchy kedy ich uvidím a či ich vôbec ešte uvidím... Nemala som potuchy kedy sa skontaktujeme s Dumbledorom a rádom a kedy sa odtiať dostanem.

Každá minúta a každá hodina pre mňa predstavovala niečo nové, niečo iné a niečo neočakávané.

V Rokforte som každú noc zaspávala s pocitom že ráno znovu vstanem, že sa naraňajkujem a že budem na vyučovaní.

Teraz predo mnou svietil veľký otáznik.

V KingSmuir som aspoň nadobudla falošný pocit stereotypu a to isté platilo aj o Grimmaudlovom námestí ale tentokrát som sa dostala do bodu o ktorom som dúfala že tak skoro nepríde.

Ochutnala som dotyk vojny, nebezpečenstva a bolesti a to všetko ma vystrašilo k smrti.

Mŕtve telá na benzínke a v klube boli facka ktorá mi ukázala aký krutý život a zlo samo o sebe bolo.

Ale až teraz, keď som sa musela obzerať na každom rohu s prútikom v ruke a modliť sa aby sekunda ktorá práve prebiehala, nebola mojou osudnou, mi ukázalo čo ma vlastne čaká a neminie.

Toto bol len začiatok všetkého čo sa bude diať, toto bol len začiatok druhej kapitoly môjho života...

A iróniou bolo že jediný, ktorý mohol priniesť aspoň trochu svetla do tej temnoty bol chlapec, ktorý v tom bol namočený rovnako ako ja....

Musela som si tvár zakryť dlaňami aby nikto nevidel moje slzy.

"Ospravedlňte ma, prosím." vyskočila som z kresla a vybehla z miestnosti.

Poslepiačky vrazila do prvých dverí a skryla sa za nimi ako za chrbtom počula "Som totálny idiot. Potter je niekde tam von a ja sa na neho pýtam..."

"Harry je určite v poriadku." zo Siriusovho hlasu sa však vytratila zvyčajná istota a všetky stopy po nej.

Z hrdla sa mi vydral vzlyk.

A/N:) Takže dievčatá, toto bola oficiálne najťažšia kapitola ktorá sa mi najhoršie písala. Mala som najväčší pisateľský blok vôbec, samozrejme tomu dopomohol aj ten neskutočný stres, ktorý ma prenasleduje na každom kroku a nedostatok času ale pocit, že nedokážem napísať ani vetu ktorú som síce mala v hlave ale nešla na papier, bolo utrpenie.*

Naozaj som bola zo seba frustrovaná a nahnevaná a nervózna že Vás nechávam čakať.

Plus sa na mne tieto škaredé studené jesenné mesiace poznačili v podobe melanchólie a depresívnych pocitov takže niekedy sa len zožieram a aj keď mi písanie pomáha tentokrát som nedokázala ani to. 

Veľmi rada by som si prečítala Vašu spätnú väzbu, čo si o tom myslíte, ako reagujete na nové postavy a čo predpokladáte že bude ďalej? Aj cez to všetko sa dá povedať že kapitola je napísaná tak ako som približne chcela takže naozaj verím že sa Vám bude páčiť.

Teším sa, kam sa dej posúva a čo bude ďalej takže dúfam, že sa tešíte aj vy :) 

A ďakujem za všetky komentáre, ktoré ma vždy povzbudia a nakopnú do písania a samozrejme to isté platí aj o votes. 

Človek by ani netušil ako jediná veta dokáže tomu druhému rozžiariť  pochmúrny deň. 

I love you all! ♥

*Predpokladám (podľa počtu písmen) že táto kapitola patrí medzi najdlhšie vôbec napriek tomu ako ťažko sa písala, takže som z toho naozaj prekvapená.