Prebrala som sa s výkrikom na perách.

Pred očami sa mi odrážali úlomky ďalšej nekonečnej nočnej mory v ktorej dominovala ako vždy Bellatrix ale tentokrát sa k nej pridal i jej pán, Voldemort.

"Všetko je v poriadku, slečna Fosterová. Ste v bezpečí." chlácholil ma ženský hlas a ja som konečne rozoznala, skláňajúcu sa nad mojou posteľou, madam Pomfreyovú.

Zmätene som prikývla a posadila sa.

Netušila som čo sa deje. Kde som? Ako sa sem dostala?

"Len skontrolujem zdravotný stav." vytiahla prútik "Včera ste dosť nepekne zamdleli. Nezvládli ste to napätie magického jadra. Plus, ten útok vlkolaka a Váš nízky tlak, ktorý mi už dlhšiu dobu robí starosti..." ustarostene zavrtela hlavou.

V tej chvíli sa mi postupne, pomaly, začali vybavovať spomienky zo včerajšej noci, udalosti ktoré sa odohrali.

Opäť sa mi zatočila hlava keď ma zasiahli Dumbledorove slová.

Ste si súdení.

Narodili ste sa jeden pre druhého.

Ste vo zväzku do konca života.

Mala som pocit, že znovu odpadnem.

"Vypite to!" zrazu mi do ruky vtisla elixír a ja som ho do seba ako námesačná hodila. "A všetko zjedzte. Ste oslabená a ja Vás potrebujem postaviť na nohy. Zajtra máte povinnosti."

"P-povinnosti?" zabehlo mi až som sa musela rozkašlať.

"Pokračujete v tréningu." odvetila madam Pomfreyová a na nohy mi položila drevenú tácku s raňajkami. Takmer všetko bolo buď ovocie alebo zelenina.

Chvíľu trvalo kým mi cez tú otupenosť v hlave došiel význam jej slov.

"Kto to bude?" v duchu som sa modlila aby nepovedala jedno meno.

Liečiteľka sa uškrnula akoby mi čítala myšlienky "Nemusíte sa obávať. Zajtra Vás čaká hodina s profesorkou McGonagallovou."

Úľava sa odrážala i na mojej tvári keď sa madam Pomfreoyová vystrela so zbalenou taškou v rukách.

"Pôjdem skontrolovať toho muklovského chlapca a potom sa musím vrátiť do školy. Na lôžku ma čajakú študenti... a jedno z Weasleyovie dvojčat. Dúfam že nevyhodili nemocničé krídlo do vzduchu."

"Fred alebo George? Je v poriadku? Čo sa stalo?!" chytila som sa tej malej informácii ako topiaci slamky.

O škole a jeho obyvateľoch som nemala žiadne správy. Netušila som čo sa deje.

Skrátka som už takmer dva mesiace bola odstrihnutá od sveta.

"Fred." pokojne odvetila liečiteľka "Zranil sa počas metlobalového tréningu. Draco Malfoy do neho nepekne napálil keď sa vo vzduchu rozprával s bratom."

"Čože? Veď tréningy nie sú zmiešané. Slizolin tam nemal čo robiť." zamračila som sa.

"To si už musia vyriešiť vedúci fakúlt." panovačne pokrčila plecami liečiteľka.

Vyzerala však, že ma dnes dobrú náladu a ja som to chcela patrične využiť.

Potrebovala som aspoň niečo vedieť o dianí na Rokforte!

Inak sa pravdepodobne celkom zbláznim!

A rovnako som chcela odviesť myšlienky od zväzku.

"Netušíte prečo do neho Malfoy sotil? Viem, že je to pre neho typické, ale aj tak... zvyčajne si takto vyskakuje len na Pottera." alebo na mňa dokončila som v duchu skľúčene.

Madam Pomfreyová si ma pochybovačne premerala a pohľadom sa zastavila na nedotknutých raňajkách. Okamžite som lyžičku zaborila do misky bieleho jogurtu s nakrajaným ovocím aby trochu pookriala a stalo sa.

Dokonca sa usmiala.

"Dopočula som sa od spoluhráčov, ktorý navštívili pána Weasleyho v nemocničnom krídle a ktorí sa tiež zvedavo vypytovali, že Fred vtedy rozprával práve o Vás, slečna Fosterová."

Prehltla som jahody a nechápavo na ňu uprela pohľad.

"Hovoril o tom ako nemá poňatia kde sa nachádzate a ako má strach. George ho však ubezpečil že sa nemusí báť, keď je s Vami pán Potter. Vraj sa o Vás dokáže perfektne postarať. Vtedy Freda podpichol, že vy určite na najlepšieho priateľa nemyslíte lebo Vašu myseľ zamestnáva od rána do večera len Potter a v jeho spoločnosti určite strácate možnosť racionálne rozmýšľať a v tom do neho napálil Malfoyovie chlapec." klebetila madam Pomfreoyvá a vyzerala že si to naozaj užíva.

V takom stave som ju videla prvýkrát.

Takže všetci si ešte stále myslia že spolu chodíme.

Vrátane Freda s Georgom....

No a Malfoy je stále Malfoyom a pri každej zmienke o Potterovi či o mne dostane chuť vyrývať.

Fajn, nič sa nezmenilo.

Pravdepodobne sme toho nezameškali až tak veľa...

Liečiteľka potom vyhlásila že už naozaj musí ísť. Nakázala mi celý deň odpočívať v posteli a hltať vitamíny no ja som ju počúvala len tak napol ucha.

Mala som pocit, že ak čoskoro neuvidím Freda tak sa zbláznim.

Všetky tie starosti, zväzok, výcvik, Potter, Kade... na to všetko by som dokázala zabudnúť aspoň na pár minút len vďaka Fredovým žartom.

A aj keď som si zakázala plakať, po tvári mi skĺzli dve nespolušné slzy, jedna vďaka mame na ktorú som myslela každý deň a ktorá mi neuveriteľne chýbala a druhá vďaka najlepšiemu kamarátovi.

*

Na obed som však musela vyliezť z postele lebo inak by mi z tej samoty pravdepodobne naozaj preplo.

Na nočnú košeľu natiahla len župan, prútik strčila do rukáva a pobrala sa k dverám. Bolo mi ukradnuté či ma v takom stave uvidí Snape alebo nejaký iný člen rádu.

Cítila som sa hrozne a rovnako hrozne som aj vyzerala ale prečo to skrývať?

Mala som pocit, že už mi je totálne všetko jedno.

Pobrala som sa po schodoch do kuchyne kde je zvyčajne najväčší ruch a najviac ľudí ale na moje prekvapenie bola miestnosť prázdna.

Bolo mi hlúpe začať vykrikovať mená nech sa mi niekto ozve a vonkoncom som nechcela prebrať obraz Siriusovej matky takže som sa pekne-krásne vybrala prehľadávať izbu za izbou, salónik za salónikom a hľadať živú dušu.

Na prvom poschodí som v otvorených dverách knižnice zaregistrovala pohyb a keď som nesmelo padla dnu, pri policiach s knihami stál Lupin.

"Ahoj Megan." pozdravil sa chrbtom otočený ku mne a naďalej sa hrabal vo zväzkoch zožltnutých strán.

"Dobrý deň." zdvorilo som odvetila a váhavo postávala na prahu dverí.

"Pokojne sa ku mne môžeš pridať." Remus sa ku mne otočil s úsmevom na tvári "Aj keď som od Poppy prijal rozkazy, že by si mala celý deň ležať v posteli."

Začervenala som sa a hanblivo zvesila hlavu.

"Ja to však chápem. Kto dokáže obsedieť na jednom mieste, no nie?" stále sa usmieval "Dáte si so mnou šálku čaju, slečna?"

Už som sa musela usmievať aj ja.

Na malom stole boli poukladané komíny kníh rovnako aj všade na podlahe a v policiach no našlo sa tam aj miesto pre dva hrnčeky a kanvicu z ktorej sa ešte stále parilo.

"Ako ste vedeli, že prídem?" zvedavo som prijala čaj a ticho poďakovala.

"Nevedel. Pre istotu pripravím jeden naviac. Takmer vždy sa mi to vyplatilo." pokojne odvetil Lupin ako sme si pripili.

"Na zdravie."

"Na teba, Megan."

Čaj bol lahodný a jemne korenistý.

Muž odložil šálku a opäť sa vrátil ku policiam.

"Čo tu vlastne robíte?" zvedavo som sa zahľadela na hory kníh navôkol.

Inokedy by som si okamžite jednu vzala a začítala sa, no dnes som nemala náladu.

Dnes sa mi nechcelo dokonca ani len dýchať.

"Kontrolujem či tu nezostali žiadne knihy vhodné na tvoj a Harryho výcvik. Budem Vás učiť obranné zaklínadlá takže by sa mi určite mohlo niečo hodiť."

Pri zmienke o Potterovi a tréningu mi po tele nabehli nepríjemné zimomriavky.

Nemala som žiadnu chuť na to myslieť.

Keď som neodpovedala, Lupin sa ku mne otočil. Pri pohľade na moju zničenú bledú tvár sa mu v očiach zjavil starostlivý pohľad plný obáv.

"Ak sa ma spýtate či som v poriadku tak odpoveď nebude kladná." vzdychla som si.

"Viem, že nie si, Megan. Ani Harry nie je." jemne zovrel moje rameno "A hlavne po tom čo ste sa dozvedeli v noci."

"V-vy to viete?" prekvapene som vygúlila oči.

"Potom ako si zamdlela a Harry z toho takmer dostal infarkt, si ťa do starostivosti zobrala Poppy. Nás ostatných, teda tých vyvolených ktorý vedeli i o magickom jadre si riaditeľ zavolal do pracovni v Rokforte ráno o piatej. Vieme o tom že ste v duševnom zväzku."

Len som prikývla.

Potter sa o mňa bál?

Jasne, že mal strach. Ak by sa mi niečo stalo, niečo by sa stalo aj jemu.

Ak jeden zomrie, zomrie i druhý.

Ak jeden bude žiť, bude žiť i ten druhý.

Tvár som si schovala do dlaní ako som vycítila že opäť budem plakať.

Okamžite si ma bývalý profesor pritiahol do objatia.

"Pokojne to zo seba vydaj von. Bude ťa to zbytočne zožierať. Ver mi." cítila som ako ma opatrne hladkal po chrbte akoby si chcel udržať odstup.

O chvíľu som sa už dusila vzlykami no Lupin ma stále držal. Nehovoril žiade chlácholivé rečičky ktoré aj tak nemali význam. Nesľuboval mi, že to bude v poriadku lebo to ani sľúbiť nemohol.

Stačila len jeho prítomnosť a pevná náruč ktorá ma utešovala že tu nie som sama.

Mala som pocit, že mi zo srdca padá jeden ťažký kameň za druhým.

Smútok za starým životom, za priateľmi, za mamou, hnev nad nespravodlivosťou že sa to všetko musí diať práve mne, hnev na Pottera že mi ubližuje a správa sa ako idiot, hnev na to, že mi nie je oporou a že to robí ešte ťažším ako to je, hnev na Kada, že sa mi nedobrovoľne zjavil v živote a zkomplikoval ho ešte viac, hnev na Dumbledora, že ma zatiahol do tej svojej hry bez môjho vedomia, hnev na samu seba, že Pottera ešte stále aj po tom všetkom milujem, strach z budúcnosti, strach z vojny, strach zo smrťožrútov, strach z Voldemorta, strach, že sa zopakuje incident z benzínky a ja nebudem schopná ochrániť samu seba, strach že to nezvládnem, strach že som príliš slabá, strach, že kvôli mne zahynú nevinní ľudia, strach že nedokážem ochrániť svojich blízkych, strach že zlyhám...

Bolo toho tak šialene veľa.

"Vieš čo som videl, keď som ťa pred dvomi rokmi prvýkrát učil na svojej hodine?" zrazu prehovoril Lupin.

"Len ďalšiu študentku?"

"Nie." usmial sa "Pamätám si ako si sedela v poslednej lavici spoločne so slečnou Patilovou a Brownovou. Obe sa chichotali nad týždenníkom Čarodejnica. Vieš čo si robila ty, Meg?"

"Netuším." vydýchla som nahromadený vzduch v pľúcach. "Smiala sa s nimi?"

"Nie. Zasnívane si hľadela von oknom. Keď som ťa však vyvolal, vedela si odpovedať. Keď sme si mali precvičovať kúzla, patrila si medzi polovicu triedy, ktorá to ľahko dokázala."

"Na Pottera som zďaleka nemala."

"Harry patrí medzi troch najlepších čarodejníkov súčasnosti." priznal Lupin "Ale ty si jeho magická i duševná polovica. Spolu ste práve vy dvaja najsilnejší na svete."

Len som naďalej medzi zubami zvierala spodnú peru no konečne zastavila slzy. S vďačnosťou v očiach sa odtiahla od muža, ktorý mi podal látkovú vreckovku.

"Pamätám si na hodinu s prízrakom. Vtedy si sa pred neho postavila medzi prvými. Tvoj najväčší strach na mňa zapôsobil."

Ešte teraz, aj po rokoch som mala pred očami bielu hrobku s krížom. Do kameňa bolo vytesané mamino meno.

"Môj najväčší strach je to... že stratím blízkych. Už som prišla o otca, i o starú mamu... neznesiem ďalšiu smrť."

"Je to vlastne zaujímavé." Lupin sa na mňa zamyslene zahľadel "Harry sa najviac bojí strachu a nie smrti. Ty sa naopak najviac bojíš smrti ale nie tej svojej. A je všeobecne známe že Voldemort sa taktiež najviac obáva smrti no zo sebeckého dôvodu."

"Znamená to niečo?" nechápavo som sa zamračila.

"Je nad mieru jasné, že sa s Harrym k sebe dokonalo hodíte. Doplňujete sa. Zapadáte do seba ako dve kúsky skladačky. Nechápem ako sme to nemohli vidieť."

Nemala som na to čo povedať.

"Je Kade v poriadku?" radšej som zmenila tému.

"Poppy sa o neho postarala. Do večera by však mal spať. Ak chceš, potom ho môžeme pozrieť." ponúkol sa a ja som prikývla.

Bolo mi jasné, že ma samú ku chlapcovi nepustia.

"Prečo tu dnes nikto nie je?"

"Dumbledore prikázal aby tu nikto nechodil. Sme tu len my dvaja, Kade, Harry a Sirius."

Pozorovala som ako Lupin prešiel späť ku polici s knihami.

"Budeš sa len pozerať?"

Vysmrkala som sa a potom sa pridala k bývalému profesorovi.

Čakala ma hora kníh.

*

Kade ospanlivo zavrčal, keď započul hlasné búšenie na dvere.

Najradšej by spal večnosť a nezobudil sa do krutej reality, ktorá ho očakávala a ktorú si dokonalo uvedomoval.

Keď sa o neho v noci starala madam Pomfreyová a prišiel pozhovárať i Dumbledore bol totálne vyčerpaný a len zničene ležal na posteli.

Vtedy už konečne vyzeral ako normálny chalan a nie krvilačná príšera ktorá šla po Megan.

Megan!

Kurva, dúfal že sa jej nestihol dotknúť a že je dievča v poriadku.

Nenávidel by sa dokonca života, ak jej ublížil.

Dumbledore však vyzeral pokojne, takže určite musela byť v bezpečí.

A kto to, doriti, ešte stále búši na dvere?!

Lenivo zdvihol hlavu, keďže mal pocit že mu o chvíľu vybuchne.

Okamžite si na nočnom stole všimol škatuľky s tabletkami a pohár vody.

Hodil do seba dve pripravené pilulky a pil ako smädný na púšti. Mal pocit, že je dehydrovaný.

"Ď-ďalej!" zlomil sa mu hlas na čo sa nahnevane zamračil.

Zakázal si myslieť na udalosti včerajšieho večera. Vedel, že ho výčitky budú zaživa zožierať celé týždne takže aspoň na malú chvíľu mohol dúfať že počkajú.

A rovnako tajne dúfal aj to, že sa vo dverách zjaví Megan.

Len čo však zbadal osobu, ktorú absolútne nemal v láske, chrbtom sa oprel o stenu, vystrúhal vražedný výraz a založil si na hrudi ruky.

"Čo tu hľadáš?"

Harry Potter za sebou zatvoril dvere, použil ten ich čarodejnícky prútik a uzamkol ich.

V Kadovom vnútri sa mihol strach i podráždený vlkolak.

Vedel aký je Potter silný, nie fyzicky ale magicky a pre človeka ktorý žije sedemnásť rokov bez tušenia že existujú čarodejníci a zrazu sa stretne zoči voči jednému z najsilnejších, je to poriadna šálka kávy.

Vyvolený.

Určite ho tak nevolajú pre nič za nič.

Vraj prežil smrtiace zaklínadlo a má zabiť aj toho zlosyna takže niečo na tom bude.

Obe pocity sa snažil pevne zatlačiť čo najhlbšie.

"Prišiel som si to vyjasniť raz a navždy. A čím skôr tým lepšie, nemyslíš?"

Kade sa ešte viac zamračil.

Potter mu prišiel ako obyčajný chudák ktorý sa nevie správať k dievčaťu a namyslený idiot, ktorý si je veľmi dobre vedomí toho, kým vlastne je.

Keď mal vtedy možnosť ležať s Megan v posteli, keď sa jej dotýkal a počúval jej hlas... Odmietla ho.

Samozrejme že to očakával, kurevsky dobre vedel ako miluje tohto sviniara ale nedokázal si pomôcť.

Potter si ju nezaslúžil.

Ublížil jej ako najväčší chumaj na svete a za to mu mal Kade chuť rozbiť držku.

Doriti, ani on však nebol slepý a videl ako sa na ňu pozerá.

Ten hajzel ju miloval.

"O čo ide?" spýtavo nadvihol obočie.

Všimol si že Potter vyzeral rovnako zle ako on sám.

Pod očami mal kruhy, tvár sivú a začínajúce neoholené strnisko.

Druhý muž ho prepichol očami, rukou si vošiel do vlasov a vyzeral že bojuje sám zo sebou.

Kade pokojne čakal. Mal však pocit, že tým Pottera ešte viac provokuje.

Musel sa v duchu uškrnúť.

"Obaja vieme že som tu prišiel kvôli Megan."

Vlkolak prikývol. Tušil že pôjde o dievča.

"Chcem aby si vedel, že sa skurvene kontrolujem aby som sa na teba nevrhol a rovno ťa nezabil, no chcem aby si rovnako vedel, že to robím len kvôli nej." zavrčal Potter. "Má ťa rada a potrebuje ťa."

Tie slová vyslovil pohŕdavo a s dávkou znechutenia.

Kade sa pobavene uškrnul "Konečne si si to priznal. Určite to bolelo."

Muž mu bez slova ukázal prostredník a on sa rozosmial.

Bol naozaj šťastný za to, že ho má Megan rada. A bolo úžasné počuť, že ho potrebuje.

"Kurva ide o to, že si si ju vybral za druha a to bola tá najväčšia chyba v tvojom úbohom živote! Nedovolím aby si jej zničil život! Nedovolím aby si sa jej dotkol! Nedovolím aby sa zopakoval ten cirkus zo včera!"

Kade ho počúval so zaťatou sánkou.

"Ak sa to stane ešte raz, ak sa premeníš v jej prítomnosti a pôjdeš po nej, bez váhania ťa zabijem! Je mi jedno, že ma potom bude ešte viac nenávidieť! Nedovolím aby si ju ohrozil!" kričal a oči sa mu za sklíčkami okuliarov nebezpečne blýskali.

Vlkolak nahnevane prižmúril oči.

"Viem že ju chceš od začiatku... videl som ako si ju očami preťahoval už v klube a ako ti klesla sánka keď som sa pri nej zjavil..." Potter si so zavretými očami zničene oprel čelo o dvere. "...a keď ťa vidím v jej prítomnosti je to príliš... mám chuť ti rozbiť hubu, ale viem že je ona šťastná. Do piči, neznesiem pomyslenie že by pri nej bol niekto iný... a v noci som sa dozvedel že je to takmer nemožné... narodili sme sa jeden pre druhého ale... ale chcem aby bola šťastná."

Kade na neho prekvapene hľadel.

Pomaly mu dochádzalo o čo tu ide.

"A ak má byť šťastná s tebou tak..." Potter vyzeral že ho vlastné slová zabíjajú a spôsobujú muky."Mňa nenávidí a takto je to lepšie ale teba naopak...."

"Chceš mi povedať že ak by som ju pobozkal tak by si sa len díval." skúšal ho a snažil sa zahnať predstavy sladkých plných pier, ktoré patrili Megan.

Vyvolený neodpovedal, vyzeral že sa každú chvíľu neovládne a namieri na neho prútik ale nakoniec po dlhej minúte prikývol.

"Povedal si jej že ti celý čas o nič nešlo len o to že ju pretiahneš. Prečo?"

"To nie je tvoja starosť!" zavrčal ale po chvíli rezignoval. "Povedala ti to."

Postával pri dverách a vyzeral že sa každú chvíľu zosype.

"Prirýchlo sme sa zblížili, dostala sa mi pod kožu, túžba mi celkom zatemnila rozum a ja som do toho spadol ako malý chlapec. Vďaka nej som bol úplne zraniteľný. Ak by jej skrížili čo i len vlások na hlave, dokázal by som obetovať celé ľudstvo, mier i vojnu len za to aby bola v bezpečí. Nečakal som že sa to niekedy stane. Nikdy som niečo podobné nezažil. Mal som pocit, že zošaliem. Rozum i srdce hovorili dve rozdielne veci... No najviac som sa obával, že sa z nej stane terč vo vojne, terč pre všetkých ktorý ma chcú vidieť na kolenách. Ak by jej kvôli mne ublížili, ak by sa jej niekto dotkol, neprežil by som to. Musel som ju ochrániť. Musel som sa spamätať, pozbierať a začať myslieť na to kým som bol. Nikdy som nemal nárok na to na čo mali všetci ostatní a inak to nebolo ani tentoraz. Som Harry Potter, mojim osudom je bojovať a zomrieť za dobro a nie podliehať citom. Bol som však naivný hlupák keď som si myslel že ju dokážem nechať ísť. A vďaka tomu že som bol sebcom... som jej svojou prítomnosťou stále ubližoval. Ale už stačilo tej chorej hry. Nedovolím aby ďalej trpela. Chcem aby si sa mi o ňu postaral. Megan je zakázané ovocie, ktoré mi nikdy nebude súdené ochutnať. Nikdy mi nebude patriť. Nemám na ňu žiadne právo. Už dávno som ho stratil, keď kvôli mne prvýkrát vyronila slzu."

Kade mal pocit, že onemel. So šokom v očiach hľadel na zničeného chlapca oproti.

Očakával hocičo ale toto nie.

Ten namyslený idiot sa pred ním zrútil a vzdal sa toho najvzácnejšieho čo mal.

V jeho prospech.

Vzdal sa Megan Fosterovej, vzdal sa najkrajšieho, najdokonalejšieho dievčaťa aké kedy poznal.

Vlkolak mlčal, bojoval sám so sebou podobne ako Potter pred tým ale svedomie nakoniec vyhralo.

Nenávidel sa za to.

"To všetko je síce pekné ale mne je to totálne na piču." zavrčal a tresol päsťou o stenu"Megan ma odmietla. Nič ku mne necíti. Má ma rada len ako kamaráta."

"Povedala ti to?" prekvapene sa na neho pozrel Potter.

"Dosť to naznačila. Nemôžem boli jej slová keď som sa k nej priblížil."

Vyvolený vyzeral že s novou informácou dokáže naložiť len tak že Kada naozaj zabije na mieste za to, že niečo na dievča vôbec skúsil.

"Ty si asi jebnutý chumaj keď nič nevidíš.... Megan miluje niekoho iného. Zdôverila sa mi aj keď to bolo celkom zbytočné lebo každý kto má rozum a oči, vidí pravdu." nahnevane zaťal päste vlkolak.

"Miluje. Niekoho. Iného." zopakoval Potter ako námesačný a v očiach sa mu zjavila ťažko skrývaná bolesť.

"Zamilovala sa už ako jedenásťročná..." podpichol ho.

"Kto to je?!" vybuchol Vyvolený.

"To ti ja nepoviem. Je to jej súkromie." odvrkol aj keď situácia bola takmer smiešna.

Megan milovala Pottera.

"Zabijem ho!"

"Tak ako si chcel zabiť mňa?" pokojne sa spýtal Kade "Nechcel si náhodou aby bola šťastná? Nehovoril si, že sa bude mať lepšie s niekým iným? Že ju nikdy nebudeš mať?"

"Ale teba aspoň poznám. Vedel som, že to myslíš vážne..."

"Ver mi, že aj ten človek to myslí vážne."

Miestnosť sa po dlhej chvíli ponorila do ticha.

Kade rozmýšľal nad zmyslom rozhovoru v ktorom sa mu v prvej polovici Potter len vyhrážal a v druhej zdôveril.

Mal pocit, že sníva.

Už chápal chlapcovo chovanie, dokonca aj jeho žiarlivosť a majetníckosť mu do toho zapadli ako chýbajúce dieliky puzzle.

Samozrejme že stále túžil po Megan ale už mu to neprišlo správne ako ešte pred hodinou. Vlkolak po nej stále šalel ale on si ešte viac zaumienil že sa bude ovládať.

Aj tak to bolo zbytočné.

Megan ho nikdy nemilovala a nikdy ani nebude. Od detstva už niekoľko rokov videla len jediného chlapca a to bol ten, ktorý zničene postával oproti nemu.

Láska sa nedá vynútiť.

Kade vedel, že dievča potrebuje v živote, no musel to dokázať aj bez myšlienok na jej pery či dokonalé telo.

A ak by ju označil, prišiel by aj o vzácne priateľstvo bez ktorého si nevedel predstaviť budúcnosť.

Potter do jeho izby vkročil s myšlienkou že Kada od Megan oddiali vďaka vyhrážkam a násiliu no netušil že ak ho naopak požiada aby sa o ňu postaral, až vtedy docieli to čo tak veľmi chcel...

Prosím o vyjadrenie Vášho názoru. Ďakujem.

A/N:) Nazdar baby! Tak čo hovoríte na novú kapitolu?! Určite ste v šoku! Teda aspoň dúfam...

Konečne sa nám Harry vyznal, bohužiaľ, nie však tej správnej osobe. Som naozaj zvedavá čo na to poviete, keďže Potter opäť odhalil kúsok zo svojho vnútra ♥

Je mi veľmi ľúto že nestíham písať, pridávať časti a ani odpisovať na Vaše dokonalé komentáre ale naozaj sa nestíham ani zastaviť. Škola ma totálne dorazila, minulý týždeň som prvú polovicu bola chorá a druhú vracala ako šialená takže som rada že ešte stojím na nohách. Zajtra budem dobehovať učivo a dopisovať poznámky takže mám o zábavu postarané.

Takže ak si nájdem aspoň hodinku času v tom katastrofálnom týždni čo ma čaká, odpíšem na všetky Vaše krásne komentáre ♥ 

A aby ste mali dostatočnú motiváciu, sľubujem Vám že nasledujúca časť bude plná prekvapenia a rozhodne sa pri nej nebudete nudiť :D ♥ (Užijú si hlavne tí čo majú radi akciu)

I love you all! ♥