„Č-čo? Ako to myslíš?“ zmätene som naňho zízala.

„Presne tak, ako som povedal. Požičala si si moju sovu, nie?“ prešiel si rukou cez tmavé vlasy a tak si ich ešte viac rozstrapatil. Nemusím sa ani zmieniť, ako rozkošne vyzeral.

„Ja...chcela som ti to povedať, ale zabudla som a potom...hm...nenaskytla sa vhodná príležitosť.......“ nedokončila som. Obaja veľmi dobre vieme, čo sa stalo.

„To je v poriadku, ide o to, že keď sa tvoja Heilly vracala z lovu, zachytili ju, zranili a keď zistili, že nemá pri sebe žiadnu poštu, spravili to isté s Hedvigou. Tá však našťastie ešte pred incidentom list stihla doručiť.“

Očami som blúdila po prázdnej triede a počúvala jeho vysvetlenie. Nechápala som tomu. Na čo niekto potreboval môj list? Nič také dôležité ani zaujímavé sa tam nepísalo.

„Počkaj, ako zistili, že ten list doručovala práve Hedviga? Mohla som predsa použiť nejakú školskú sovu, či sovu nejakého iného študenta.“

Harry len pokrčil plecami „Nemám potuchy.“

Otočila som sa znova k nemu a zistila, že je tiež zamyslený a pravdepodobne premýšľa nad tým istým, čo ja. Vyzeral pokojnejšie ako pred pár minútami.

„Ako to vlastne vieš? Kde sú? Je Heilly...?“ zlomil sa mi hlas. Nie, prosím, nech to tak nie je...

Potter to hneď pochopil a okamžite mi skočil do reči „Neboj sa, obe to prežili. Síce majú zlomené krídla, ale vážnejšie zranenia, myslím, nie. Cez raňajky si ma zavolala profesorka McGonagallová, keďže ty si tam nebola. Teraz sa o nich stará Grumplová.“

„Aha,“ zmohla som sa na jedinú reakciu, čo mi v tom mojom preplnenom mozgu napadla. Nebol ani tak plný vedomostí, ako problémov. Takže, teraz tam pribudla aj sova.

Harry sa jemne usmial a prešiel okolo mňa k dverám. Zacítila som nejakú príjemnú chlapčenskú vôňu, no ruka mi vyletela k hlave. Opäť ma v nej šialene bodlo.

Našťastie si to nevšimol a bez slova odišiel.

Mala som mu to povedať? Nie, radšej nie. Bude lepšie, ak o tom nebude vedieť. Potom by sa len vinil. Viem, že to tak naozaj nemyslel. Viem, že mi nechcel naozaj ublížiť.

Vyšla som z triedy a kráčala po preplnenej chodbe. Študenti sa preháňali sem-tam, ponáhľali sa na hodiny či rozprávali.

Privrela som oči, keďže mi ten hluk nerobil dobre. Nech už mám konečne v sebe tie zatratené liečiteľské elixíry! Takto to ďalej nepôjde.

Ani som si neuvedomila, že na mňa niekto kričí. Až keď ma Ginny potiahla za plece, zatackala som sa a spomalila.

„Si v poriadku, Meg? Volám na Teba už minútu a ty nič.“ ustarostene sa spýtala, keď sme sa bok po boku predierali davom.

„Jasné, len som sa na chvíľku zamyslela, čo potrebuješ?“

„Nevidela som ťa na raňajkách. Mám vzkaz od profesora Snapea.“ odhrnula si dlhú záclonu ryšavých vlasov z tváre, aby jej pri rozprávaní nezavadzali.

Až teraz, keď som sa na Ginny lepšie pozrela, všimla som si, aká je krásna. Už z nej nebola len malá sestra Ronalda Weasleyho. Vlasy mala voľne spadnuté na chrbte a tie jej siahali až pod lopatky. Malý noštek bol pokrytý pehami a panenská biela pokožka vytvárala kontrast s veľkými hnedými očami. Sen všetkých chalanov. Doslova.

„Aký?“ vzdychla som si, keď ma pichla dýka žiarlivosti.

„Chce, aby si sa za ním okamžite dostavila cez prestávku na obed a odkazuje ti, aby si nemeškala.“ uškrnula sa a medzi tým sme spolu ďalej pokračovali dlhými chodbami.

„No to je úžasné. Kde mám prísť?“ zahundrala som otrávene.

Snape ma u seba bude držať celú večnosť a ja som prosím pekne ani neraňajkovala! Aspoň obed by som mohla zjesť ako normálny človek. Aj keď, jedlo mi nikdy veľmi nechýbalo.

„Do jeho pracovne,“ pokrčila ramenami „Padám Meg, práve mám veštenie a to v Trelawneyovej hlúpej veži. Bude chvíľku trvať, kým sa tam dotrepem.“ venovala mi ešte jeden žiarivý úsmev a už jej nebolo.

Zahryzla som si do pery a zrýchlila. Ani ja som na hodinu Transfigurácie nechcela prísť neskoro. Pohnevať si McGonagallovú je ešte horšie ako Snapea.

 *

 Ešte stále pršalo. Hustý dážď šľahal na okenné tabule a rušil výklad profesorky. Ani McGonagallová nás nezabudla strašiť skúškami VČÚ a rečnila dvakrát toľko ako učiteľ čarovania.

„Nemôžete urobiť skúšky bez serióznej práce, precvičovania a štúdia. Nevidím dôvod, prečo by všetci v tejto triede nemali dosiahnuť VČÚ z transfigurácie, pokiaľ sa budú usilovať.“

Neville potichu neveriacky odfrkol.

„Áno, aj vy, Longbottom.“ zabodla doňho zrak „Pracujete dobre, chýba vám iba sebadôvera. Takže...dnes začneme so zaklínadlami miznutia. Sú ľahšie ako pričarovanie, o ktoré sa zvyčajne študenti pokúšajú až na úrovni Mimoriadnej legálnej odbornej kategórie, teda MLOK-a, ale aj tak patria k najťažším kúzlam na skúškach VČÚ.“

„Pán Finnigan, rozdajte každému jedného slimáka. Do konca hodiny si na nich budete precvičovať práve kúzlo zmiznutia.“ prikázala profesorka McGonagallová a Seamus vyskočil zo stoličky.

Z katedry schytil veľkú škatuľu a rozdával nechutné slizké slimáky. Aj predo mnou jeden pristál a hneď sa skryl do ulity.

Ako veľmi som sa počas hodiny snažila, tak mi to vôbec nešlo. Jednoducho som sa nemohla sústrediť. Bála som sa o Heilly aj keď som vedela, že je v poriadku. Snažila sa nevnímať bolesť v hlave a to, že som vyčerpaná a chce sa mi spať. A v neposlednej rade s hrôzou myslela na stretnutie so Snapeom.

Zapozerala som sa na okno a sledovala stekajúce kvapky. Bolo fascinujúce, ako sa kĺzali a potom spájali do potôčikov.

Potichu som zívla a jednou rukou si podoprela hlavu.

A tie potôčiky sa stávali čoraz väčšie, keď k nim pribúdali ďalšie perleťové kvapôčky. Rovnaké, no zároveň tak veľmi rozdielne. Vždy tam boli aj tie najkrajšie. Hrdé, veľké, čo si razili cestu medzi prvými. No bola tam aj menšia kvapka. Možno nie až taká výrazná. Ale pekná. Striebristá. Prečo si všetci všímajú len tie veľké a túto nie? Veď nie je až taká škaredá. Keď ju človek chvíľku skúma, pochopí, že je zaujímavá ako ostatné.

Aj Harrymu sa páčia dievčatá ako Čcho alebo Ginny. Sú krásne a obľúbené. Sú veľké kvapky. Nevšimne si dievča ako som ja. Hanblivú, zasnívanú, takú, čo nie je stredobodom pozornosti. Presne ako tá malá kvapôčka. Aj ona radšej klesá k parapete sama, ako by sa mala pchať medzi ostatné. Sníva o tom, že si aj ju všimnú. Ocenia jej rozličnosť. Že je iná...

„Megan!“ niekto mi pred tvárou luskol prstami a ja som vyľakane vyskočila.

Hľadela na mňa celá trieda, vrátane Nevilla sediaceho v tej istej lavici. Zdvihla som pohľad a až teraz zistila, že sa nado mnou týči profesorka McGonagallová a zazerá na mňa spod okuliarov.

„Ako si to predstavujete slečna Fosterová!?“ naježila sa nahnevane. „Spať na mojej hodine! Takéto chovanie si vyprosím. Desať bodov dole!“

„Ale...“

„Neviem, čo ste stvárali v noci, no vylihovať mi tu nebudete!“ vyprskla.

A to som si povedala, že si ju radšej nepohnevám.

Stále na nás zízala celá trieda a niečo si šepkala. Nemajú nič lepšie na práci?

„Miznúce zaklínadlo! Predveďte mi ho, prosím!“ prísne požiadala. Skôr rozkázala.

Sakra! Vôbec som si ho neprecvičila. Ďalší trest ma neminie.

Pregĺgla som a prútikom dvakrát poklopkala po ulite slimáka. Chvíľku sa nič nedialo, no potom, na moje obrovské prekvapenie, slimák zmizol. A nielen on.

Postupne sa vyparili ulity z každej jednej lavice, až nezostala ani jedna. Nechala som zmiznúť všetky slimáky! Panebože.

McGonagallová dlho nedala poznať, že je prekvapená a rázne zavrela pootvorené ústa. Zvrtla sa na päte a prešla až ku svojej katedre. Všetci študenti ju pozorovali a sem-tam na mňa šokovane mrkli.

Jeden pohľad ma však hlboko prevŕtaval a ja som sa za ním otočila.

Harry mal prútik ešte stále v ruke a hneď mi došlo, že aj on čaroval. Presne v ten istý čas, ako ja.

Opäť.

Náhoda.

 Nič viac.

Stačilo, že sme sa na pozreli a obaja sme mysleli na to isté.

 To naozaj nie je normálne.

„Hm, gratulujem, slečna Fosterová, takéto kúzlo sa nepodarí len tak hoci komu. Trvá dlhé roky, kým sa čarodejník naučí nechať zmiznúť viaceré predmety či zvieratá. Niekomu sa to nepodarí vôbec. Okrem správneho postupu na to, bohužiaľ, treba aj obrovskú magickú silu, čo vy, zdá sa, máte. Naozaj obdivuhodné.“ prehovorila a po celý čas sa jej chvel hlas.

Všetci študenti zatlieskali a ja som sa krátko začervenala. Keby oni vedeli. To som nebola ja! To bol Harry Potter! Ja také niečo nedokážem!

„Na domácu úlohu máte precvičovanie tohto kúzla. Slečna Fosterová a slečna Grangerová, vy  nemusíte. Vám jediným sa to naozaj podarilo.“

Zazvonilo a študenti si začali baliť tašky. Vzrušene hovorili o tom, čo sa práve udialo a zamierili k dverám. Rýchlo som sa okolo nich prepchala. Nechcela som, aby si ma McGonagallová zavolala na rozhovor ku katedre a nemala som záujem o vypytovačky od spolužiakov. Naozaj nie.

Rútila som sa chodbami, preskakovala schody po dvoch či troch a prebehla okolo Veľkej Siene. Šírila sa z nej lahodná vôňa párkov a cesnakovej polievky. Počula som smiech, rinčanie príborov a útržky rozhovorov, no ja som zamierila k chodbe, ktorá viedla do podzemia, kde sa vyskytovala, okrem iného, aj slizolinska klubovňa.

Prečo je to vždy Snapeova pracovňa?

Naposledy, (keď som tu bola), som z nej odišla s magickou ranou. Hej, viem, nebola to chyba Snapea, ale aj tak. Vždy sa mi katastrofy stávajú buď tu, na hodinách Elixírov alebo na mieste, kde je nenávidený učiteľ.

A medzi ne patrí aj jeho pracovňa.

Potlačila som nutkanie vziať nohy na plecia a krátko zaklopala. Odpoveďou mi boli tlmené kroky a dvere pred mojim nosom sa dokorán otvorili.

Stál v nich, nik iný, ako profesor s mastnými čiernymi vlasmi a keď ma zbadal, pohŕdavo sa zaškľabil.

„Tak. Ste tu. Načas. Neverím.“ lámal slová a uškieral sa.

Ten chlap ma vážne nenávidí.

„Hm...áno.“ vyjachtala som zo seba.

„Viete prečo ste tu, slečna Fosterová?“ nadvihol obočie a chladne sa pousmial. Spokojnosť z neho vyžarovala z každého pohybu jeho tela.

„Lebo...“ začala som, no zradili ma hlasivky. Samozrejme, že som vedela prečo som tu!

Snape ma pozoroval a jeho oči sa hlboko prevrtávali do tých mojich. Odvrátila som zrak a hľadela radšej do kamennej podlahy. Vôbec mi to nebolo príjemné.

„Lebo?“ zopakoval po mne tichým hrozivým hlasom. Tak toto vôbec nie je dobré!

„Lebo...“ znova som sa zhlboka nadýchla a riskla pohľad do mužovej tváre. „...som utiekla z vášho trestu.“

„Presne tak, slečna Fosterová. Neviem, aký ste na to mali dôvod, no bol by som rád, keby ste mi ho povedali.“ z tých pár viet zaznela hrozba.

Keď som mlčala, dodal. „A ja zistím, či hovoríte pravdu.“

Oblial ma studený pot a cez celé telo mi prebehla triaška. Zachvela som sa a snažila sa potlačiť šialené búšenie v hlave i srdca.

Od strachu som si zahryzla do pery tak silno, až som v ústach pocítila známu kovovú chuť krvy.

Nemôžem mu to povedať! Jedna vec je madam Pomfreyová, ale Snape? Keby zistil, prečo som vtedy zdrhla, dostal by Harryho do problémov. Veľkých problémov.

Nemohla som to dovoliť.

Zostáva mi len klamať. Varoval ma, spozná to.

Narastal vo mne čoraz väčší strach a rozum mi zaplavovala panika. Ako sa z toho môžem vykrútiť bez odpovede?

Pohliadla som na Snapea. Trpezlivo tam stál a čakal. Tvár sinavá od zlosti. Kde som to už len videla? Ahá, včera. Na Harryho tvári.

Ustúpila som o pár krôčikov od profesora a otvorila ústa. Ani sama neviem, čo som chcela povedať.

Moju pozornosť upútal držiak s horiacou fakľou. Tieto obyčajné fakle udržovali oheň v podzemí a lemovali dlhé kamenné steny. Ani táto nebola iná.

Uprene som sa na ňu pozrela, až ma zaštípali oči od blčiacich plameňov a prudko sa otočila na Snapeov hlas.

„Slečna Fosterová! Okamžite vám prikazujem, aby ste mi odpo...!“ nestihol dokončiť rozkaz, keď zrazu fakľa vybuchla a plamienky, čoraz väčšieho, ohňa preskočili na jeho čierny povievajúci habit.

Oblizovali látku a pálili všetko, čo im prišlo do cesty. V šoku som zalapala po dychu.

Z ohňa prskali červené a modré iskry a vibrovala ním silná mágia.

Snape sa snažil nohou udupať horiaci plášť, ale tým plamene ešte viac rozdráždil a tak postupovali rýchlejšie. Preniesli sa na kamenné steny a zem a bleskovo sa šírili ďalej.

Len som tam zízala, zamrznutá na mieste. To je nemožné. Nemôžu horieť minerály ani horniny!

Oheň sa už dostal do polovici chodby. Bolo zaujímavé, že blčalo všetko navôkol a len ja som stála v imaginárnom kruhu, kde sa ma plamene ani nedotkli. Jednoducho ma obchádzali.

Potriasla som hlavou a spamätala sa, až keď som začula Snapeov výkrik. Ani voda z prútika nedokázala uhasiť oheň a on ďalej zápasil s habitom. Chcel si ho z tela strhnúť aj s plameňmi.

„Pomóc! Je tu oheň! Potrebujeme pomoc!“ zdesene som vzlykala a nevedela, čo robiť.

Kúzla nepomáhali a požiar nás obkľúčil.

„Profesor Snape!“ hodila som sa k mužovi na zemi. „Pomôžte nám! Prosím!“ opäť som kričala pomedzi slzy.

Nebolo ma cez to prskanie iskier z plamienkov a praskanie ohňa počuť. Nikto neprichádzal.

Snape sa vrtel na zemi, magický oheň mu už prenikol aj cez zbytky habitu a syčal od bolesti. Bála som sa priblížiť, no chytila som ho za ruku a ťahala za zhorený rukáv.

Prekvapene som otvorila ústa, keď sa mi plamene vyhli a tam, kde som sa dotýkala mužovej kože, ustupovali.

Inštinktívne som chytila i druhú ruku muža a sledovala, ako oheň mizol z profesorových dlaní, zápästí, lakťov i ramien.

Dotkla som sa kolien a oheň sa vyparil. Môj dotyk stačil aj na brucho, hruď a chrbát, keď celkom odišiel.

Rýchlo som sa postavila a prepichla pohľadom požiar v žalárnej chodbe. „Dosť! Stačí! Zastavte to!“ opäť som sa rozplakala, keď mi došlo, že nemáme ako utiecť.

Zrazu, akoby blesk uťal, oheň bol preč. Steny i zem bola nepoškodená.

Nič nenasvedčovalo tomu, že sa tu pred chvíľou niečo stalo. Niečo nebezpečné...

A/N: Ahojte :) Trvalo mi to trošku dlhšie, no kapitola je na svete! Výzvu ste síce nesplnili (nevadí, snažili ste sa) ale potešili ma Vaše komentáre a votes na ostatných častiach. Už sme pokročili na jednej kapitole na 28 votes :O Ďakujem :* No a konečne som si našla Beta-reader(a). Naozaj mi to veľmi pomohlo, takže ďalšie kapitolky budú bez chýb. Ďakujem milovanej sesternici Veronike ♥ O pár dní odchádzam na dovolenku, no nebojte sa, nejako časť už pridám. (Prejdem s notebookom po celom dovolenkovom stredisku a pohľadám wifi) :D Ešte raz ďakujem, bez Vás by tento príbeh vôbec nefungoval ♥ I love you...