Držala som mamu za ruku ako sme sa spolu prechádzali na promenáde popri pokojne vlniacej sa rieke Temža. Nad hladinou poletovali čajky, ktoré sa rozhorčene rozkrákali, keď ich vyrušil policajný čln a do tváre nám udieral jemný vánok, nesúc so sebou vôňu cukrovej vaty a hot-dogov predávajúcich sa v búdke pár metrov za našimi chrbtami.

Bol krásny letný deň, obloha čistá, bez jediného mráčika. Počasie muselo donútiť obyvateľov Londýna vyliezť von, lebo ulice a parky boli ešte viac preplnené ako zvyčajne.

Mama ma viedla ďalej popri rieke, okolo mostu Blackfriars, keď nám do očí udrela panoráma londýnskych mrakodrapov a galéria moderného umenia Tate Modern. Práve som jej nadšene rozprávala príhodu z Rokfortu ako som s Fredom blbla v knižnici a mama ma s úsmevom počúvala.

„Ten chalan je naozaj číslo." smiala sa, keď sme zaparkovali na lavičke pred galériou, v pozadí hral na gitaru pouličný umelec a ľudia tlieskali a ja som s úškrnom prikývla. „Je neskutočne vtipný!"

„Si si istá, že ste len kamaráti, Meg?"

„Panebože, mami..." pretočila som očami „Nemyslíš, že je na chlapcov priskoro?"

„Tak to rada počujem." objala ma jednou rukou a ja som sa uvelebila v jej náručí.

Na malú chvíľu sme obe počúvali tóny gitary a smiech ľudí, no ten sa zrazu zmenil na šialený krik plný hrôzy. Vyskočili sme na nohy, obliala ma panika a šialene sa rozbúšilo srdce ako sa medzi ľuďmi začali zjavovať postavy v čiernych plášťoch a smrťožrútskych maskách. Všade sa mihali jedovato zelené lúče svetla.

Inštinktívne som siahla po prútiku a chytila mamu za zápästie, v hrdle guča hrôzy a v očiach slzy. „Idú po mne! Musíme utiecť!"

Navôkol bol obrovský chaos a krik, no ja som pevne držala mamu a snažila sa uniknúť čo najďalej z bojového poľa. Nad našimi hlavami obloha už naďalej nebola príjemne modrá, ale tmavá s veľkou vlniacou sa zelenou lebkou a hadom.

Úspešne sa mi podarilo zneškodniť pár smrťožrútov, keď sa pred nami zrazu zjavila postava s dlhým čiernym plášťom, haďou tvárou a smrtiacim pohľadom. V tej chvíli som mala pocit, že od strachu zamdliem.

Lord Voldemort.

„Varoval som ťa Megan Fosterová." uškrnul sa ako namieril prútik na mamu a vykríkol„Avada Kedavra!"

Z úst sa mi vydral výkrik plný nekonečného strachu a bolesti a na tvári som mohla cítiť slzy ako sa pomaly otočil ku mne.

V jeho červených očiach sa mihol víťazoslávny triumf a ja som stále kričala a kričala a nedokázala sa nadýchnuť, keď sa ku mne rútilo zelené svetlo.

„Megan!" do uší sa mi dostalo volanie môjho mena, no jediné čo som vnímala bola neopísateľná hrôza, ktorá zaplavovala moju myseľ a telo.

„Dočerta Meg zobuď sa!" tentokrát bol výkrik hlasnejší a na ramenách som dokázala cítiť dotyk.

Okamžite som sa začala zmietať a brániť a snažila sa uniknúť od toho netvora, ktorý práve pred mojimi očami zobral život najdôležitejšej žene na svete.

„Nedotýkaj sa ma!" zadúšala som sa vzlykmi, na spotenú tvár sa mi lepili pramene vlasov ako mi niekto zovrel obe zápästia a tak ma úspešne paralyzoval. „Nie! Nie! Nenávidím vás! Tak veľmi vás nenávidím!"

Bezmocne som plakala a bolo mi jedno ak ma zabije. Život aj tak stratil všetok zmysel.

Už nikdy sa s mamou nebudem prechádzať v horúci letný deň popri Temži.

Už nikdy spolu nebudeme žartovať ohľadom chlapcov.

Už nikdy ma nebude držať v náručí a bozkávať do vlasov.

„Doriti Megan!" na tvári som cítila jeho ruky, no už som sa ďalej nebránila a otvorila oči.

Všade navôkol bola tma; bola som spotená, dezorientovaná a zamotaná v prikrývkach a snažila sa nadýchnuť.

„Lumos."

Miestnosť zrazu zaplavilo svetlo a na malú chvíľu ma úspešne oslepilo. Stále som na sebe cítila dotyk, niekto mi odhŕňal mokré vlasy z tváre a ja som potichu bezmocne plakala.

„Pšššt, Meg. Už som tu..." vďaka jeho mágii, ktorú som cítila skrz zväzok a vďaka nezameniteľnej vôni a hlasu som vedela, že je pri mne on, môj Harry. „Už som tu."

Pritiahol si ma do objatia a ja som zaborila tvár do jeho horúcej nahej hrude, vystrašená a zúfalá. Cítila som, že sa ešte stále trasiem, no chlapec ma pevne držal, dlaňou prechádzal po chrbte a snažil sa ma upokojiť.

„Zomrela." zašepkala som po minútach ticha „Zomrela, ale tentokrát pred mojimi očami. A ja som ju nedokázala zachrániť."

Harry sa jemne odtiahol, aby mi mohol zdvihnúť tvár. Stretli sa nám oči, tie jeho boli lesklé a s tmavými kruhmi a on bruškami palcov utrel moje slzy. „Nie je to tvoja vina, Megan. Nemohla si nič urobiť."

Chcela som namietať, ale nakoniec len sklopila pohľad „Človek sa z jednej nočnej mory prebudí do tej druhej."

„Vystrašila si ma." zašepkal, keď rukami skĺzol z mojej tvári a preplietol si so mnou prsty„Ešte nikdy som ťa tak nepočul kričať. Vidieť ťa ako so mnou bezmocne zápasíš uväznená v prikrývkach a plačeš... na ten pohľad nikdy nezabudnem."

„Je mi ľúto, že som ťa znovu zobudila." jeho tričko, čo som nosila na spanie sa na mňa vďaka ľadového potu lepilo a tak som sa znovu začala triasť, tentokrát od zimy.

Harry okamžite zašepkal sušiace zaklínadlo a potom to, čo vytváralo teplo a ja som sa aj v takej chvíli dokázala žasnúť nad jeho bezprútikovou mágiou.

„Neblázni, som tu vždy pre teba, Megan." venoval mi malý unavený úsmev „Si dôvod prečo žijem a dýcham. Si moje všetko."

Ani netušil ako veľmi jeho slová utišovali bolesť v mojom srdci i duši. To, že som sa prebudila z nočnej mory, kde už po novom nedominovala Bellatrix Lastrengová, ale smrť mojej milovanej mamky ma celkom ochromilo.

Väčšiu bolesť ako posledné dni som ešte nezažila.

„Ľúbim ťa." zašepkala som mu do ramena, kde mi klesla hlava a on ma okamžite znovu objal a vtisol bozk do vlasov „Aj ja ťa ľúbim."

Vôbec si neuvedomoval ako veľmi som ho potrebovala a ako veľmi som bez neho nedokázala žiť.

Malé pobláznenie, ktoré som k nemu prechovávala už od čias dieťaťa sa zmenilo na niečo veľké a silné a ja som konečne naozaj chápala, čo tým myslel Dumbledore ak hovoril, že len naša láska môže vyhrať vojnu.

Harry sa stal nielen mojim spoločníkom na bojovom poli, ale aj v okamihoch radosti a nešťastia. Predstavoval pre mňa niekoho.... niečo, čo som v živote nemala a bez čoho som ďalej nedokázala fungovať.

Až keď som teraz bola v jeho náručí, konečne mala pocit, že sa dokážem správne nadýchnuť.

*

Zvyšok noci som sa len nervózne prehadzovala, neschopná a zároveň i vystrašená znovu zaspať. Okamžite ako som zavrela oči, zjavila sa mi mamina usmiata tvár a potom lúč zeleného svetla, ktorý jej ten úsmev zmazal.

Cítila som ako ma od nešťastia zaplavuje nekonečná úzkosť, vďaka ktorej mi šialene búšilo srdce, potili dlane a i obyčajné dýchanie predstavovalo tú najzložitejšiu činnosť na svete. Pocit, že nedokážem ovládať vlastné telo, ktoré sa vymklo z kontroly, pocit, že som bezmocná voči vlastnej hlave a mysli vyústil do čoraz viac narastajúcej paniky a ja som už ďalej nedokázala len tak ležať a zízať do tmavého stropu.

Vypotácala som sa z postele a na vratkých roztrasených nohách doplazila k dverám Harryho kúpelne.

„Megan?"

Zastavil ma jeho hlas, nejak som tušila, že je rovnako ako ja hore a snažila sa skrotiť svoj šialený nepravidelný dych.

„Áno?"

„Si v poriadku?" jeho otázka ma zasiahla nepripravenú aj keď bolo jasné, že sa spýta.

Nebola som.

Už pár dní som nebola.

Nikdy to však nebolo horšie ako v túto minútu.

Bolo šialené, že ma viac zasiahol sen ako reálna správa, že zomrela. Možno preto, že teraz som to videla na vlastné oči. Možno preto lebo šok za tých pár dní odznel a ja som sa pochopila, že sa skutočne nevráti. Už nikdy.

Bolesť vďaka tej myšlienke bola neopísateľná.

„Nie." vydýchla som zbabelo ako mi po tvári kĺzali nové slzy a moje telo zasiahla triaška.„Nemôžem dýchať, nemôžem myslieť, nemôžem fungovať..."

Harry okamžite vykĺzol z postele a behom jedného skoku bol pri mne a pevne ma chytil.„Zlepší sa to, sľubujem. Časom."

Chvela som sa v jeho náručí.

„Sľúb mi, že neurobíš žiadnu hlúposť."

Zahľadela som sa do jeho tváre. Aj v tej tme som dokázala rozoznať jeho rysy, obočie, nos, ústa, strapatú šticu vlasov i oči.

„Nemusíš sa báť." zovrelo mi hrdlo ako sa natiahla a pobozkala ho na líce. Pod perami ma zašteklilo jemné strnisko. „Nikdy by som ti nedokázala ublížiť."

Vedela som, že pochopil.

Ak by som niečo vyviedla, odrazilo by sa to aj na ňom. Naše telá, mágia i mysle boli prepojené do zväzku. Ak by jeden už nebol nažive, o život by prišiel i ten druhý.

Pritiahol si ma do zúfalého bozku plného bolesti a nešťastia a strachu a ja som mu ho opätovala lebo to jediné mi dovolilo uniknúť od paniky a úzkosti.

„Ten svet tam vonku čaká, že ho zachránime, ale stačí povedať a vypadneme spolu preč..."naliehavo šepkal, v hlase odhodlanie. „...utečieme niekam ďaleko, kde nás nenájdu lebo ja o teba nemôžem prísť, počuješ?!"

Zaplavilo ma dojatie a vlna emócií k chlapcovi, ktorý ma držal jemne ako ten najvzácnejší klenot na svete. Celý svoj život a každou bunkou tela bol hrdinom, ktorý netúžil po ničom inom ako zachrániť svojho krstného otca, svojich priateľov a celý svet bez ohľadu na to či zaplatí vlastným životom.

Bol ochotný obetovať Siriusa, Hermionu, Rona, Ginny... všetkých ktorých miloval pre mňa, pre dievča, o ktorom pred pár mesiacmi sotva vedel, že existuje.

Chytila som ho za krk a pritiahla do ďalšieho zúfalého bozku, natlačila sa na jeho hruď a cítila jeho ruku ako ma pevne objala okolo pása.

„To ti nikdy nedovolím..." zašepkala som mu do pier, v očiach ďalšie slzy „...potrebujú ťa. Potrebujú Vyvoleného tak ako ja potrebujem svojho Harryho Pottera."

Oprela som si hlavu o jeho rameno a zatvorila oči.

Mlčal, nechal mi priestor aby som sa upokojila a mne až teraz došlo, že sa viac už netrasiem, že nepočujem zbesilý tlkot svojho srdca v ušiach ani bodavú bolesť na hrudi. Panika ustupovala.

Zachránil ma.

Tak ako vždy každého.

Otočila som hlavu. Za oknami bola ešte tma, ale mne bolo jasné, že bude už ráno.

Dnes bol posledný deň v roku.

„Na čo myslíš?" zachraptel, keď sme pár minút v tichosti stáli v objatí na prahu dverí do kúpeľne.

„Fred má pravdu." prešla som ukazovákom po jeho hrudi a potom sa odtiahla „Mali by sme si užiť dnešok i posledné chvíle voľna. Lebo ak skončia, čaká nás otvorená vojna s Voldemortom. Všetci vedia, že je nažive. Už sa viac nebude skrývať."

Harry pomaly prikývol a potom ma za ruku odviedol späť do postele. „Sľúb mi, že sa pokúsiš zdriemnuť si aspoň na hodinu a ja zatiaľ požiadam škriatkov o raňajky."

„To nebude problém." zamrmlala som a vkĺzla pod prikrývku „Každú chvíľu nás pravdepodobne zasiahne únava."

Chlapec s úsmevom skočil medzi periny a zozadu ma objal „Tým lepšie. Aspoň si obaja predĺžime čas strávený v posteli."

V duchu sa pousmiala. Inokedy by za tými slovami hľadal všetky významy aké by sa dali.

*

Keď sme sa nakoniec obaja prebrali, bol už obed.

Škriatkovia nám pripravili pravú hostinu, múčniky a zákusky všetkých druhov a nebolo pre mňa žiadnym prekvapením, keď som pri stole ako prvého našla Rona s plnými ústami.

„Konečne ste hore!" vyjachtala nadšene Hermiona ako vyskočila zo svojho miesta pri krbe s knihou v ruke. Vedľa nej bol na pohovke natiahnutý Fred a na koberci Ginny s Georgom, medzi nimi hracia doska čarodejníckeho šachu. „Čaká nás slávnostný obed!"

S Harrym sme si vymenili nechápavé pohľady, ale nakoniec pokrčili ramenami. Sľúbila som si, že sa dnes pokúsim baviť, nie?

Ignorovala som pohľady plné obáv, ktoré na mňa všetci každú chvíľu vrhali a pustila sa do čokoládového pudingu s ovocím. Bola som rada, že žalúdok jedlo neodmieta tak ako minulé dni.

Potter ma cez stôl držal za jednu ruku a zhováral sa s Fredom. Ten mi pri pohľade na naše prepletené prsty venoval žmurknutie.

„Mala by ste sa ísť prezliecť do niečoho teplého." vyhlásil George, keď sme dojedli a ja som na neho vrhla nechápavý pohľad. „Dumbledore nám nedovolí opustiť prah Venue. Už to predsa minule zamietol."

„Kto povedal, že opustíme zámok?" žmurkol na mňa Fred a ja som okamžite pozrela na Hermionu. Tá sa uličnícky škľabila.

„Pred tým by som rada navštívila chalanov v nemocničnej časti. Potrebujem ich vidieť."

„Samozrejme." okamžite prikývla „My sme tam boli už včera. Choďte s Harrym a o dve hodiny sa tu stretneme v čiapke a rukaviciach."

Okamžite sa mi stiahol žalúdok.

Dúfala som, že sú Kade i Aiden celkom v poriadku. Mala som pocit, že som ich nevidela celé týždne, nielen pár dní.

„Pôjdem sa prezliecť." zašepkala som Harrymu do ucha a ten prikývol.

Len v jeho tričku a nohavičkách by ma z nemocnice pravdepodobne vyhodili.

*

Za oknami poletovali drobné vločky a cez okno sa dralo do takmer prázdnej miestnosti oddelenej dlhým závesom svetlo.

V posteli pod bielou prikrývkou ležal pekný mladý muž s niekoľkodňovým strniskom na tvári a spal. Vedľa neho sa na drevenej stoličke krčil druhý chlapec, podopierajúc si hlavu rukou, ktorá mu každých pár sekúnd padla nižšie a nižšie a s upretým pohľadom pozoroval Aidena.

Pod červenými očami mal tmavé kruhy, je tvár bola unavená a strhaná a oblečenia dokrčené. Bolo jasné, že je v rovnakej polohe niekoľko hodín, možno i dní.

Keď sa dva dni po udalostiach na ministerstve mágie prvýkrát čarodejník prebudil, Kade sa cítil viac než neisto. Samozrejme ho zaplavila obrovská radosť, ale na druhú stranu... Aiden na neho hľadel neurčitým pohľadom, zamyslene si ho premeriaval a vonkoncom nevyzeral, že je nadšený, že ho vidí.

Vlkolak vedel, že to čo urobil bolo neodpustiteľné.

Takmer neodolal.

Takmer ho zabil.

Takmer nechal zomrieť nevinného muža, bojovníka, ktorý pomáhal jeho druhu Megan a svojho priateľa.

Tak veľmi sa za to nenávidel.

Každý deň, každú minútu preklínal svoje vlčie pudy ktoré ho nútili robiť šialené veci.

Obaja neprehovorili ani slovo.

Trávili spolu celé dni, Aiden sa pomaly liečil a on sa neodlepil od miesta pri jeho lôžku, ale ani raz neprehovorili. Čítali knihy, listovali v novinách, hrali hlúpe hry, no vyhýbali sa svojim pohľadom.

Vianoce ubehli tak rýchlo ako prišli.

Kade by na nich takmer celkom zabudol ak by im Sanya nepriniesla yorkshirský puding a punč. Na malú chvíľu mu to pripomenulo jeho detstvo, chvíle, ktoré trávil so svojou mamou a milovanou sestrou, no tie myšlienky okamžite zatlačil do úzadia. Teraz bol jeho život tu v zámku. Nemohol sa obzerať dozadu.

Keď sa Aiden prvýkrát ozval, Kade sa práve zdvíhal zo stoličky z cieľom odskočiť si na toaletu. Mulat ho však okamžite chytil za ruku „Nechoď..."

Chlapec mu venoval prekvapený pohľad. Nečakal, že na neho ešte niekedy v živote Aiden prehovorí.

Pomaly klesol späť na svoje miesto, opätujúc mu stisk. „To by mi ani nenapadlo."

Čarodejník na neho chvíľu bez slova hľadel až si Kade myslel, že sa znovu vrátili späť k mlčaniu, ale nakoniec prehovoril „Ďakujem, že si ma zachránil."

Vlkolakovi sa zovrelo hrdlo. „Je mi to tak veľmi ľúto. Všetko."

Aiden pomaly prikývol a potom sa odtiahol a zavrel oči. „Keď sa vyliečim, požiadam Dumbledora o nejakú prácu v teréne. Myslím, že to bez teba nablízku zvládnem."

Kade mal pocit akoby ho niekto práve udrel. „Chceš odísť?"

„Moje vlkolačie gény sú už viac menej vyrovnané. Nepotrebujem pri sebe druha." hovoril opretý o vankúš so zatvorenými očami „A naozaj by som rád vypadol zo zámku čo najskôr."

Chlapec mal pocit, že sa mu svet rozhojdal pod nohami ako mu nedochádzal význam mužových slov.

Odíde.

Odíde niekam ďaleko do zúrivých+ bojov proti smrťožrútom a on ho už možno nikdy neuvidí.

„Ja..." začal, ale sám netušil, čo chcel vlastne povedať.

Aiden otvoril oči v ktorých sa odrážal zdvorilý záujem.

Prečo mal pocit akoby si boli zrazu úplne cudzí?

Prečo mal pocit, že sa od muža za tých pár dní vzdialil míľovými krokmi.

Bolo medzi nimi tak veľa nevypovedaného, tak veľa napätia a nezhody. V mysli sa mu okamžite zjavili slová, ktoré vyriekol s krvavou ranou na hrudi pritlačený k stene.

Pre neho tá noc znamenala veľa.

Znamenala veľa aj pre mňa?

Bola to prvá noc, ktorú s niekým strávil potom čo zistil, že je Megan jeho druh.

Bola to prvá noc, počas ktorej na ňu prvýkrát celkom zabudol.

Bola to prvá noc, ktorú strávil s mužom.

Vďaka nej sa neskôr cítil naozaj zle. Aidena nechcel ani vidieť, svoje telo zakaždým drhol v sprche až kým koža nebola červená, zakazoval si myslieť na úlomky spomienok, ktoré sa mu postupne vyplavovali v mysli a neúspešne si nahováral, že druhého muža nenávidí.

Vyhýbal sa mu a keď sa predsa niekde stretli, zúrivo sa hádali a kričali.

Všetku vinu hádzal na Aidena, ale v duchu vedel, že obaja boli pod vplyvom splnu a čarodejník nebol jediný, ktorý stratil kontrolu.

Keď sa v myšlienkach vrátil späť na ministerstvo mágie, na chvíle, kedy držal jeho bezvládne telo v náručí a prosil so slzami v očiach aby bol v poriadku, pochopil, že ho nemôže stratiť.

„Áno?" Aiden prelomil ticho ako na neho Kade bez slova hľadel, neschopný slova.

„Nemôžeš odísť."

„A to už prečo?" nechápavo nadvihol obočie.

Chlapec pozbieral všetky zvyšky odvahy „Nemôžeš ma opustiť."

Muž ho prepaľoval upretým pohľadom a on mal pocit, že sa rozpadne na tisícky maličkých kúskov.

„Vážne?" na jeho tvári sa zjavil úškrn, jeho oči však zostávali chladné „Posledné týždne si nevyzeral, že túžiš po mojej prítomnosti."

Kade cítil ako mu zovrelo žalúdok. „Ja... aj pre mňa tá noc niečo znamenala."

Aiden na neho neveriacky zízal a potom zavrtel hlavou „Nemáš tušenia, čo rozprávaš. Myslel si si, že som aj vďaka tebe mŕtvy. Je prirodzené, že máš teraz potrebu nejako ospravedlniť..."

„Nie!" nahnevane mu skočil do reči „Vôbec tomu nechápeš! Každú noc, keď som zaspával bola moja posledná myšlienka venovaná tebe, zakaždým keď som ťa videl prestával racionálne myslieť, vždy keď si sa ma dotkol..." vyčerpane zavrtel hlavou.

Muž na neho hľadel so šokom v očiach.

„Bol som posratý idot. Zľakol som sa a spanikáril." Kade si nervózne prehrabol vlasy„Nechcem aby si odišiel. Naozaj."

Aiden chvíľu mlčal akoby si potreboval utriediť myšlienky a chlapec uprene zízal na svoje dlane.

„Kde mám istotu, že znovu nepustíš do gatí?" čarodejník ho prepichoval vážnym pohľadom„Nemám záujem o žiadne tvoje emocionálne výbuchy ako doposiaľ a na jednu noc sa vždy niekto nájde."

Kade sa okamžite snažil vymazať z hlavy obraz čarodejníka s náhodnými mužmi. Bol prekvapený, keď zistil, že sa mu to vôbec ale vôbec nepáčilo.

„Sľubujem, že sa budem správať rozumne." odhodlane si zahryzol do spodnej pery. „Ak ty mi sľúbiš, že nikam nepôjdeš."

Aiden chvíľu rozmýšľal, ale potom sa k nemu naklonil s napriahnutou rukou. „Platí."

Kade ju jemne zovrel, plne si uvedomujúc ich dotyk a s malým úsmevom prikývol.

Muž sa potom znovu odtiahol a odvtedy tú tému nespomínali. Ďalej čítali knihy a hrali hry, ale podobné rozhovory boli nevyslovené tabu.

Chlapec naďalej spiaceho čarodejníka uprene pozoroval, v myšlienkach späť v prítomnosti, jeho ostré rysy, tmavšiu pleť i čierne vlasy a mal pocit akoby si až teraz uvedomil aký je Aiden atraktívny.

Pochyboval, že niekedy videl príťažlivejšieho muža.

Zrazu sa odhrnuli závesy a on sa na zvuk prekvapene otočil.

Stála pred ním na prvý pohľad zničená Megan Fosterová a za jej chrbtom Harry Potter.

Nikdy však nebol šťastnejší, že ju po dlhých dňoch konečne videl.

*

„Meg!" vyhŕkol s úsmevom Kade ako ku mne priskočil a vtiahol ma do pevného objatia. Vďačne som mu ho opätovala a v očiach cítila slzy radosti. „Och, Kade..."

Keď sme sa od seba konečne odtiahli, chlapec si k ústam pritiahol moju ruku a pobozkal ju.„Neskutočne si mi chýbala."

„Aj ty mne." opätovala som mu úsmev, no potom zvážnela „Tak veľmi som sa o vás bála. Keď som sa dopočula, že bol Aiden napadnutý Greybackom..."

„Som v poriadku, Megan." za jeho chrbtom sa ozval hlas a on ustúpil.

Čarodejník s drzým úškrnom na tvári, ktorý mi nejeden raz zachránil život, sedel na posteli, na tvári drobné jazvy a rozstrapatené vlasy.

„Som rada, že ťa vidím." okamžite som ho objala a on mi jemne založil zatúlaný prameň vlasov za ucho, v hlase pobavenie „Mňa sa len tak skoro nezbavíš, no nie?"

Kade sa zaškeril a podal ruku Vyvolenému „Ty si mi určite nechýbal, Potter."

„Nápodobne." opätoval mu úškrn a ja som vedela, že sa len podpichujú.

Harry jednou rukou objal Aidena a začal sa ho vypytovať na zdravotný stav, keď ma vlkolak odtiahol bokom.

„Dopočul som sa, čo sa stalo, Meg." zašepkal držiac ma za ruku „Je mi to neskutočne ľúto. Tvoja mama bola určite úžasná žena."

Namáhavo som pregĺgla a prikývla.

„Ak budeš niekedy potrebovať rameno na vyplakanie, vieš, že som tu vždy pre teba. Si moja jediná rodina."

Musela som sa pousmiať.

Kade ma vďaka tomu, že som bola jeho druhom pokladal za rovnakú krv a nielen za obyčajnú kamarátku. Keď som na neho pred mesiacmi narazila v klube a on ma zachránil pred ožratým idiotom... mohla som len ďakovať hviezdam.

„Aj ty si moja jediná rodina." zamrmlala som so slzami v očiach a znovu ho objala. „Teda ak nerátam Freda a Harryho."

„Potter sa nemusí rátať." žmurkol a ja som ho krútiac hlavou štuchla lakťom.

Na malú chvíľu sme obaja stíchli ako som sa snažila pozbierať tie správne slová. Len pri myšlienke na Krystal ma znovu bodlo pri srdci. Vedela som, že tí dvaja si boli blízky.

„Kade." vydýchla som a chytila ho za ruku „Na ministerstve... Aiden nebol jediný koho napadli..."

Chlapec zbledol, no smutne prikývol „Viem. Keď mi to povedali nemohol som uveriť. Bola taká mladá a plná života..."

Objala som ho a on si zaboril tvár do mojich vlasov. „Nič si neželám viac len aby to skončilo..."

„Všetko raz skončí." zamrmlal mi do ucha. „Aj vojna. Otázka je len kedy."

Potom sa odtiahol a zrazu si moju ruku prekvapene pritiahol k očiam „Kurva len mi nehovor, že ťa požiadal o ruku!"

Obaja muži na druhej strane malej miestnosti zdvihli od priateľského rozhovoru hlavy.

„Nie!" na tvári som mohla cítiť červeň „To je obrúčka jeho mamy, darovala som mu ju pod stromčekom."

„Sobáš je už len maličkosť." vyhlásil Vyvolený s úškrnom na tvári ako sa k nám presunul a objal ma okolo pása „Megan je moja tak či tak."

Pretočila som očami a Kade mu ukázal prostredník.

Aiden to všetko pobavene sledoval zo svojej postele.

„Ty skrátka nedokážeš pripustiť, že som vyhral." podpichol ho Potter a ja som sa mu s malým úsmevom vyvliekla zo zovretia „Správaš sa ako malý chlapec, Harry."

„Nemysli si, že si jediný kto vyhral." namietol vlkolak ako jeho pohľad smeroval za naše chrbty na muža v posteli.

Až teraz mi na tvári svietil prvý naozajstný úsmev od okamihu ako som sa dozvedela o mame. Nemohla som uveriť vlastným očiam.

Aiden opätoval pohľad Kadovi a potom mi venoval malé nenápadné žmurknutie s prísľubom, že mi o všetkom povie neskôr.

Láska pracovala úžasným spôsobom.

*

Bola som naozaj šťastná, že sa k nám pridal aj Kade a keď sme všetci traja v zimných plášťoch so šálami obmotanými cez tvár čakali na zvyšok skupiny, v duchu som sa po dlhej dobe usmievala. Aiden bol rád, že Kade konečne opustil nemocničnú časť a šiel sa baviť medzi ľudí a ten mu sľúbil, že sa o pár hodín vráti späť.

Aspoň na pár minút som si zakázala myslieť na mamu a tešiť sa čo Fred s Hermionou vymysleli. Harry tiež vyzeral zmätene a tak som vedela, že je v tom nevinne.

Zrazu sa v izbe zjavil Ron so širokým úsmevom na tvári a weaselyovským svetrom na sebe.„Môžeme?"

Vyvolený si so mnou preplietol prsty „V poriadku?"

Pregĺgla som a zhlboka sa nadýchla. Potlačiť všetky tie šialené pocity, ktoré sa vo mne búrili a snažili sa dostať na povrch bolo ťažšie ako si myslela „Môžeme."

Na chodbe na nás čakali nadšené Hermiona a Ginny a uškŕňajúci sa chalani Fred a George.

Začínala som byť naozaj zvedavá.

Chvíľu netušila kde ideme, ale potom sme pokračovali po zdobených chodbách lemovaných obrazmi ďalej z nášho krídla zámku a nakoniec sa ocitli pred povedomými dverami. Prekvapene sme na seba s Harrym pozreli.

Netušila som, že o tomto mieste vie aj niekto iní ako my dvaja.

Hermiona okamžite vošla dnu a my sme ju nasledovali. V duchu sa mi pri pohľade na sklenený strop cez ktorý bolo úžasne vidieť nočnú oblohu posiatu hviezdami a kosák mesiaca vybavili v mysli spomienky na jediný raz keď som tu bola.

Všetko bolo vtedy tak odlišné.

Vyvolený mi nepovedal, že ma miluje, neboli sme na misii na ministerstve a nehnali sa za proroctvom a Krystal a moja mama spolu s mnohými ďalšími boli ešte na žive.

Zavrela som oči a predstavila si ako som vkĺzla len v nohavičkách a podprsenke do bazéna a on na mňa hľadel tými prekliate príťažlivými zelenými očami. Predstavila som si ako si ma pritiahol do objatia a pritlačil o jeden z mramorových stĺpoch a mne sa točila hlava od vzrušenia.

Nemohla som uveriť akú ďalekú cestu sme odvtedy spolu prešli.

Nemohla som uveriť, že ma teraz držal za ruku a hľadel na mňa s láskou v očiach.

Nemohla som uveriť, že sa nakoniec zväzok upevnil a spečatil.

Láska alebo nenávisť.

Vždy to bolo buď jedno alebo druhé.

Bola som nekonečne šťastná, že vyhrala tá prvá možnosť.

Ale láska nakoniec vždy vyhrá, nie?

Miestnosť s bazénom však vyzerala celkom inak. Po vode nebolo ani stopy, celú plochu totiž pokrýval ľad a so stropu padali mäkké snehové vločky. Tmavá obloha s hviezdami za skleným stropom tomu dodávala krásnu bodku.

Jednoducho nádhera.

„Panebože Hermiona..." zašepkala som do ticha ako sme sa všetci obzerali navôkol. „...to je úžasné."

„Vedel som, že miluješ korčuľovanie." usmial sa Fred a ukázal do rohu, kde sa vedľa seba kopili korčule na ľad. „Vždy si mi hovorila ako si sa na zimné prázdniny tešila.  S mamou ste najradšej chodievali korčuľovať na zamrznuté jazero do Hyde parku..."

Cítila som v očiach slzy, keď som sa k nemu rozbehla a objala ho.

Nemohla som uveriť, že to všetko urobili len preto aby ma rozveselili.

Mala som najlepších priateľov na svete.

„Budeš nás to však musieť naučiť používať." zasmial sa za mojim chrbtom George „Naozaj som si v prvej chvíli myslel, že sú to nejaké muklovské zbrane alebo čo."

„Nemusíš sa báť." uškrnula sa Hermiona „Maximálne skončíš na zadku."

Všetci sme si ulovili nejaký pár a skrčili sa na drevenej lavičke, ktorá tu tiež pribudla.

Harry mne a Ginny, ktorá sa pri pohľade na svoje nohy tvárila viac než nedôverčivo, pomohol uviazať korčule a potom som ako prvá skĺzla na ľadovú plochu bazéna.

Bol to naozaj úžasný pocit.

Ani som netušila ako veľmi mi to chýbalo.

Vianoce som si bez korčuľovania nedokázala predstaviť.

Obišla jeden raz obvod bazéna a vrátila sa pomôcť Hermione, Harrymu a Kadovi s ostatnými. Fred totiž vyzeral, že sa vytrepe hneď v prvej sekunde.

„Nie je to až také ťažké, no nie?" zamrmlal, keď som ho objímala okolo pása a on mi zvieral rameno.

Pred nami sa Hermiona naťahovala s Ronom, ktorý už tretí krát behom piatich minút pristál na zadku a jeho nadávky sa ako ozvena odrážali od stien. Kadovi s Ginny to už celkom šlo, vlkolak vyzeral, že je naozaj dobrý učiteľ, no George sa trápil rovnako ako jeho mladší brat. Harry na mňa cez celú dĺžku vystrúhal grimasu.

„Tak to vyskúšaj sám." usmiala som sa a ryšavec sa ma opatrne pustil.

Chvíľu mu to úspešne šlo a ja som mu chcela nadšene zatlieskať, ale potom neudržal rovnováhu, narazil do Rona a obaja pristáli v zmäti rúk a nôh.

Miestnosťou sa rozľahol výbuch smiechu.

„Len si ju požičiam, dobre?" prehodil smerom ku Fredovi Vyvolený, keď ku mne prikorčuľoval a nečakajúc na odpoveď ma chytil za ruku. „Smiem prosiť, slečna?"

S úsmevom som prikývla ako ma viedol ďalej od ostatných, ktorí sa zhromaždili pri tých dvoch nešťastníkoch. „Nevedela som, že vieš korčuľovať..."

„Dursleyovci ma pár krát vzali na zimný štadión." odhrnul si vlasy z očí „Dudley a jeho banda potrebovali brankára, keď sa hrali na hokejistov a tak som mal príležitosť stáť na ľade."

Ako inak aj toto mu šlo.

Ten chlapec mal talent takmer na všetko.

„Som naozaj šťastný, keď ťa vidím usmievať sa." zašepkal ako sme zastavili a on mi uprene pozeral do očí. V čiernom plášti pod ktorým mal čiernu muklovskú mikinu vyzeral viac než dobre. Aj teraz som pri pohľade na neho strácala hlavu.

„Snažím sa." odvetila som a zahryzla si do spodnej pery. „Nemám príliš na výber, no nie?"

Potter na mňa chvíľu hľadel, jeho zelené oči mi spôsobovali mdloby a potom si ma bez pýtania pritiahol k sebe. Objala som ho okolo krku a on ma bruškom palca jemne pohladil po tvári. „Keď sme tu boli naposledy mal som pocit, že sa zbláznim ak ťa nepobozkám..."

Zachvela som sa keď sa jeho pery jemne obtreli o tie moje.

„....ak sa ťa nedotknem..." mrmlal ďalej a bolo mu celkom ukradnuté, že nie sme v miestnosti sami „...ale teraz mi v tom nikto nezabráni. Si len moja. Navždy."

„Navždy." odvážne som si ho k sebe ešte viac pritiahla a on nakoniec medzi nami prekonal poslednú medzeru.

Bozkával ma tak ako to vedel.

Hlboko a zároveň jemne.

Bozkával ma tak až sa mi z toho podlamovali kolená a točila hlava.

Odtiahla som sa od neho s dlaňami na jeho hrudi. „Harry... nie sme tu sami."

„Nech sa pozerajú, je mi to jedno." na jeho tvári svietil drzý úškrn a na vlasoch mu pristávali snehové vločky.

„Ale mne nie." vydýchla som a skontrolovala skupinu.

Našťastie si nás vôbec nevšímali, smiali sa spolu na drevenej lavičke a ja som sa pozrela späť na chlapca. Tak veľmi som ho milovala.

„Budem za nás bojovať do poslednej chvíle. Nedovolím aby mi ťa vzali..."

Nechcela som myslieť na svet tam vonku. Nechcela som myslieť na vojnu, ktorá mi už celé mesiace ovládala život a ktorá mi zakaždým znovu a znovu lámala srdce.

Natiahla som sa a venovala mu detský bozk na pery aby ho umlčala.

Bozkávať a dotýkať sa ho bola tá najdokonalejšia činnosť na svete.

„Hej hrdličky!" zrazu k nám doľahol hlas Freda a obaja sme sa k nim otočili. „Ak nestihneme slávnostnú večeru, moja mama nás zabije!"

Potter ma chytil za ruku, spravili sme si ešte posledný okruh a potom sa pridali k ostatným na lavičke.

*

Dlhý drevený stôl sa aj teraz prehýbal pod horou jedla všetkého druhu a nechýbala ani ohnivá whiskey či punč.

Moody, Sirius a Lupin boli už v očividnej nálade, spievali vianočné koledy a hýbali sa do rytmu hudby vo svojich hlavách, pán Wealsey o niečom zanietene diskutoval s Tonksnovou a Kingsleym a pani Weasleyová štebotala s Fleur a Billom o svadbe. Charlie sa naťahoval s weasleyovie dvojčatami nad partiou rachotiacej sedmy a Ron s Ginny učili Kada čarodejnícky šach.

Harry, ja a Hermiona sme spolu sedeli pri stole, bojovali s poslednými kúskami vianočného brownies a zhovárali sa ako inak o skúškach VČÚ.

„To je šialené, že toľko vynechávate!" vyhlásila a odložila vidličku na strieborný tanier.„Pravdepodobne budete musieť opakovať celý ročník lebo inak netuším ako by ste to dokázali dobehnúť."

„Hermiona..." chlapec si vzdychol a odtiahol od seba zvyšok koláča „..škola teraz naozaj nie je naša priorita... ak... ak to celé skončí možno sa tam potom ľvrátime a dokončíme zvyšné ročníky, no dovtedy som zmierený, že lavice tak skoro neuvidím."

Čarodejníci sa v očiach mihol tieň strachu „Samozrejme, že sa tam vrátite! Obaja budete v poriadku... Musíte!"

Zhlboka som sa nadýchla.

Doteraz bola vojna niekde za rohom a ja som sa ju snažila až tak nevnímať. Teraz však vybuchla priamo pri našich nohách a mohla som cítiť jej následky na vlastnej koži.

Pocit neistoty zo zajtrajška a nasledujúceho týždňa či mesiaca sa násobil každou sekundou a vyvolával vo mne vlny strachu a úzkosti.

Netušila som či to prežijeme, netušila som či si smiem dovoliť dúfať v nejakú budúcnosť okrem tej čo mi pripravil osud a vonkoncom som netušila či po Voldemortovej nadvláde vôbec bude nejaká budúcnosť.

Harry sa natiahol a chytil ju za ruku. Pevne ju zovrel a venoval jej malý upokojujúci úsmev a Hermiona mu stisk vrátila. „Požiadam Dumbledora aby nám dovolil zostať tu vo Venue a budeme vám pomáhať. Nedovolím, aby ste v tom boli sami..."

„Nie." Vyvolený jej skočil do reči a zavrtel hlavou „Viem, že ste obaja v Rokforte, v bezpečí a štastní a to je jedna z mála vecí, ktoré mi pomáhajú nezblázniť sa. Nechcem aby vás vojna ovplyvňovala, kým to nie je nutné. My dvaja si nejako poradíme."

Dievčina mi venovala neistý pohľad a ja som prikývla.

„Musíte však sľúbiť, že si budete dávať pozor!" Hermiona si ho pritiahla do objatia a Vyvolený jej ho rozpačito opätoval. „Neskutočne sa bojím, Harry!"

Potom venovala jedno objatie aj mne, utrela si slzy do rukáva na weasleyovskom svetri, zamrmlala „ospravedlňujem sa" a odcupitala k Ronovi, Ginny a Kadovi, ktorý znovu prehral.

Potter si vyčerpane pošúchal čelo a ja som mu položila ruku na chrbát. „Nechcem ich sklamať."

A ty si chcel so mnou utiecť... niekam ďaleko...

Vedela som, že by to nedokázal. Nedokázal by zradiť svoju rodinu a priateľov a zvyšok sveta, ktorí na neho spoliehali a bol ich jediná nádej.

Tá skutočnosť pre mňa nebola žiadnou novinkou a necítila som žiadne sklamanie.

Zamilovala som sa do Harryho Pottera, do Chlapca, ktorý prežil, do Vyvoleného. Bojovať za iných bolo pre neho rovnako prirodzené ako dýchať.

*

Nasledujúce tri hodiny sme sa všetci zabávali a oslavovali blížiaci sa koniec roku a ja som úspešne predstierala, že nemyslím na mamu a nechce sa mi plakať niekde v posteli pod perinou.

Sirius mi práve už tretí krát pripito vykladal tú istú príhodu zo svojich školských čias čo sa týkala Snapa a Harryho otca, keď sa Kade vymotal zo skupiny okolo Freda a Georga, venoval mi kývnutie na rozlúčku a zamieril k dverám.

Vedela som, že ide do nemocničnej časti.

„Už je takmer čas!" vyhŕkla Ginny a všetci skameneli ako upreli zrak na nástenné hodiny.

Bolo trištvrte na dvanásť.

„Poďme!" vyskočil muž na nohy a ak by som ho nezachytila, pravdepodobne by pristál na nose.

„Ja si ho vezmem, Meg." Kingsley ho objal okolo pása a Sirius sa pripito chichotal. „Ha-harry ťa veľmi miluje, vie-vieš?"

„Aj ja ho milujem." pregĺgla som a vyhľadala chlapca pohľadom ako sa všetci chystali na odchod. Práve sa na niečom smial s Ronom.

„Ešte ni-nikdy nebol ta-taký šťastný." muž začkal a ešte viac očervenel v tvári. „Mu-musíš na ne-neho dávať pozor, Lily. Ne-nedovoľ aby sa Jamesovi niečo sta-stalo."

Zmätene som pozrela na Kingsleyho, ale ten len zavrtel hlavou „Netuší, čo hovorí."

Keď s ním držiac ho okolo pása zamieril k dverám so zovretým hrdlom prikývla„Nedovolím, sľubujem."

Potter na mňa čakal na chodbe v spoločnosti Hermiony a Rona a potom si so mnou preplietol prsty. „Kam ideme?"

„Uvidíš!" žmurkla čarodejnica „Povedali sme vám, že privítame nový rok tak ako sa patrí, nie?"

Kráčali sme po chodbách až sa ocitli v krídle zámku, kde som ešte nebola. Za obrazom troch tučných čarodejníkoch v brnení sa nachádzalo točité schodisko smerom nahor. Pani Weasleyová trochu s nesúhlasným výrazom podopierala pána Weasleyho, ktorý ešte celkom nebol zotavený po útoku hada ako sme všetci šplhali po schodoch hore.

Nakoniec som prekvapene vydýchla ako mi do tváre udrel studený vietor.

Nachádzali sme sa na plochej streche zámku obdĺžnikového tvaru  medzi vysokými vežami s výhľadom na zasnežené vrchy a lesy. Navôkol sa týčili štíty hôr a nad hlavami rozprestierala tmavá obloha s hviezdami a mesiacom. Všade sa rozprestieralo mrazivé ticho ako nám z úst vychádzala od para. Od zimy ma striaslo.

„O chvíľu to začne." zamrmlal nadšene Fred, ktorý bol teraz vedľa mňa ako sme sa všetci očarene obzerali navôkol seba.

A potom, netrvalo to ani pár minút, sa na oblohe spoza hôr zjavila zelená žiara. Svetlo sa zväčšovalo, vedľa neho sa zjavilo modré a fialové a neskôr i žlté a rozprestieralo sa na oblohe, pohlcovalo hviezdy a my sme lapali po vzduchu a nadšene ukazovali na to divadlo.

„Polárna žiara." zašepkal mi do ucha Potter a ja som cítila ako mi od tej nádhery zovrelo srdce.

Nikdy som nedúfala, že niečo podobné v živote uvidím.

Svetlo sa takmer neviditeľne vlnilo do jemných špirál a niekde dole pod nami začali hodiny v zámku odbíjať polnoc.

„Šťastný Nový Rok!" zareval Sirius a dvojčatá ho okamžite napodobnili ako sme vybuchli do smiechu a ozvena navôkol opakovala mužov vreskot.

Všetci sa začali objímať a podávať si ruky a mňa Harry chytil na ruky a zatočil sa so mnou až som sa musela aj ja smiať.

„Šťastný Nový Rok, Megan." zamrmlal mi do ucha, keď ma postavil na nohy a ja som ho so slzami v očiach okamžite objala.

Bolo to neuveriteľné, kde a v akej spoločnosti som sa nachádzala. Bola som naozaj šťastná a vďačná a cítila som sa milovaná tak ako nikdy predtým.

„Šťastný Nový Rok, Harry." stihla som ho pobozkať na líce ako ma od neho odtrhlo pár rúk a už som sa nachádzala vo Fredovom pevnom zovretí. „Šťastný Nový Rok, Meg!"

„Aj tebe, Fred!" točila sa mi hlava ako vtisol bozk do vlasov a podal sklenenú čašu s bublinkovým nápojom. Podozrivo sa podobal na muklovské šampanské.

Netušila som odkiaľ sa čaša vzala, ale každý mal v ruke tú svoju, Siriusa z jednej strany podopieral Charlie a z druhej Kingsley, Bill objímal okolo ramien Fleur, Ron Hermionu, pani Wealseyová pána Wealseyho, Ginny postávala medzi dvojčatami, Lupin niečo práve šepkal Tonksnovej vedľa ktorej sa z druhej strany mračil Moody. „Tak Šťastný Nový Rok! Dúfajme, že tu o rok budeme stáť v rovnakej zostave a so všetkými končatinami!"

Dvojčatá sa zasmiali a pani Weasleyová zamračila, ale to už sme si všetci štrngali čašami a pripíjali na začiatok ďalšieho roku.

Nad hlavami nám svietila polárna žiara, v diaľke húkala sova a Harry ma držal okolo pása a ja som si aj cez to všetko, čo sa stalo, nedokázala predstaviť krajší Nový rok.

A/N:) Hi dievčatá! ♥ Som neskutočne šťastná, že konečne pridávam novú kapitolu! Bola som doma na Slovensku a mala som teraz tak veľa práce, že som vôbec nemala čas na písanie, no hurá časť je na svete! ♥

V nedeľu som bola na koncerte Chase Atlantic (niekto pozná? počúva?) a teraz mala 2 dni voľna kedy len spala, jedla alebo písala takže našťastie všetko dobehla a môžem s čistou hlavou pustiť novú časť do sveta :)

Neviem prečo, ale spočiatku som sa celkom trápila, vôbec mi to nešlo (asi som bola príliš vyčerpaná) ale nakoniec sa rozpísala a môžem povedať, že som spokojná ako to dopadlo :) Megan stále bojuje so svojou stratou aj keď sa ju snažia všetci rozveseliť a konečne sme sa znovu niečo dozvedeli o vzťahu Kada a Aidena. Samozrejme nemohla chýbať ani oslava Nového roku, ktorou zakončujem vianočné sviatky a relatívne chvíle pokoja a začínam ďalšie kapitoly nabité akciou a napätím.

Som naozaj šťastná za vaše odozvy pri minulej kapitole, veľmi som sa potešila lebo si myslím, že je to jedna z mojich najlepšie napísaných častí vôbec a budem rada ak znovu ohodnotíte túto kapitolu hviezdičkami a komentármi s vašim názorom.

Btw. Aj vy tak veľmi nenávidíte jeseň? :/ Tu v Londýne je stále zamračené alebo prší a človek v takom depresívnom počasí nemá absolútne chuť nič robiť. Aspoň je však čas na písanie :D 

Ešte raz ďakujem za všetky komentáre na ktoré vždy s napätím čakám a ktoré ma poháňajú dopredu a nútia písať ďalej. Ani neviete koľko krát som bola unavená alebo sa mi nechcelo a stačilo, že prišiel jeden komentár a ja som sa odhodlane vrhla na písanie.

I love you all! ♥