Keď sme konečne vypadli von, pristála som na Harrym a nechtiac ho tresla lakťom do hrude.

Bolestivo zaskučal a ja som okamžite zamrmlala ospravedlnenie a potom, netrvalo to dlho, v ústach zacítila žlč. Našťastie som sa stihla odplaziť meter ďalej, do rohu tmavej miestnosti, keď žalúdočné šťavy vystriedali zvratky. Na ramenách však okamžite zacítila upokojujúci dotyk ako mi chlapec odhrnul z tváre zatúlané pramene vlasov a ja som si po pár minútach so slzami na líci nakoniec utrela ústa.

„Prepáč." zamrmlala som ako si zaborila tvár do trasúcich sa dlaní.

„Nič sa nedeje, Megan." pritiahol si ma na hruď a pevne ma objal a ja som sa ďalej triasla v jeho náručí. „Je to v poriadku."

Teraz som už celkom vzlykala do jeho hrude, vystrašená ako malé dieťa a on sa so mnou pomaly kolísal zo strany na stranu a mrmlal mi do ucha slová útechy. „Milujem ťa. Šialene ťa milujem, Meg."

Mala som pocit, že sa nedokážem nadýchnuť, že sa všetko okolo mňa točí a že jeho hlas prichádza z veľkej diaľky.

Zavraždila som človeka.

Práve som vzala ľudský život.

Do neznámeho muža, ktorý mal určite rodinu, deti, priateľov zabodla zakliatu dýku a pripravila ho o ďalší jeho nádych.

Panika ma pomaly zaplavovala a pohlcovala moju myseľ a oberala ma o vôľu racionálne premýšľať. V ušiach šumela rozbúrená krv, na chrbte cítila ľadový pot, keď ma vlastná hlava zrádzala a nútila ma šialene sa báť.

„Nič sa nedeje, Meg. Sme v tom spolu, dobre?" Harry sa odtiahol a palcom mi zdvihol bradu, nútiac ma pozrieť sa mu do očí. Tie jeho boli jasne zelené, plné rovnakých pocitov, aké som v sebe držala ja „Si v poriadku. Všetko je v poriadku."

Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť, všetky tie šialené emócie zatlačiť niekam ďaleko dozadu mysle a on ma pevne zvieral a udržiaval očný kontakt.

Mohlo ubehnúť pár sekúnd či desiatok minút a my dvaja sme na seba stále hľadeli, obaja bledí v tvári.

Panika pomaly ustupovala až nakoniec našťastie celkom zmizla a ja som si roztrasenou rukou prehrabla vlasy.

Nenávidela som, z duše som nenávidela, keď sa to stalo, keď ma premohla psychická úzkosť a urobila ma ešte zraniteľnejšou než predtým.

Od smrti mami sa mi to stalo už dokopy tri krát, vždy v noci a niekedy ten stav trval len sekundy, niekedy dokonca až hodinu. Harry o ničom nevedel. Mal dosť starostí a problémov aby sa zapodieval tým, že zatiaľ čo on spí, ja vedľa neho zízam do stropu a trasiem sa na posteli.

Uzatvárala som si myseľ a robila všetko tak ako nás učil Snape, ale pred vlastnou hlavou som nedokázala uniknúť. Nikto to nedokázal.

„Ako sa cítiš?" Vyvolený ma pozoroval ako ranenú laň a mne vďaka tomu bolo ešte horšie.

„Je mi fajn." zaklamala som a odtiahla sa, snažiac sa nehľadiac na krv na mojich šatách.

„Tak to určite." odfrkol neveriacky a zachytil ma, keď som sa vyštverala na podlamujúce sa nohy, už celkom bez topánok a takmer okamžite znovu pristála na zemi „Odkedy máme pred sebou tajomstvá, Meg?"

Uprene sme na seba hľadeli a keď som sa znovu chcela odtiahnuť, už mi to nedovolil. Pevne zvieral moje zápästia a ja som bolestivo zasyčala. „Mohol by si ma láskavo pustiť?"

„Prečo si mi nepovedala o tých záchvatoch paniky?"

„Sám si videl v akom som bola po maminej smrti stave."

„Netušil som, že..." jeho ruka vystrelila k zátylku a ja som sa mu konečne mohla vytrhnúť.

„Netušil si, že ma to až tak zasiahlo? Že som taká krehká a slabá? Že nedokážem len tak prekročiť mŕtvolu vlastnej mami a pokračovať v boji ďalej?"

Potter na mňa vydesene zízal, keď si nahnevane utierala ďalšie slzy, ktoré sa vďaka mojim slovám spustili po tvári. „Nie! Kurva Meg, si tá najsilnejšia bytosť akú poznám!"

Nemo sme na seba v tej tme zízali a ja som sa nakoniec objala rukami a uhla pohľadom.„Stalo sa to okrem dneška len tri krát a nikdy to nebolo tak silné."

„Do riti." vydýchol chlapec „Ako je však možné, že som to nikdy skrz zväzok necítil?"

Pokrčila som ramenami. Nemala som poňatia.

„Ako sa mám potom o teba postarať, keď mi nič nehovoríš, Meg?"

„To je dôvod prečo som ti to nechcela povedať." zamračila som sa „Nie som nejaké malé dieťa, Harry. Nepotrebujem aby si ma všade vodil za ruku. Dokážem to aj sama."

„Ale..."

„A nechcela som aby si na mňa pozeral presne tak ako teraz robíš. Netúžim po tvojej ľútosti. Stále som rovnako silná ako predtým. Stále dokážem bojovať. S mamou či bez nej. S panikou alebo bez."

Potter pomaly prikývol akoby uprene premýšľal a potom ku mne natiahol ruku. Dovolila som mu aby si ma pritiahol k sebe bližšie. „Fajn, nechám ťa aby si sa so svojimi démonmi popasovala sama ale musíš mi sľúbiť, že už žiadne tajomstvá. Nikdy."

„Nikdy." súhlasila som a on ma s úľavou pobozkal na čelo.

Chvíľu sme v tichosti stáli v objatí a mne bolo celkom jedno, že stále ešte netušili kde sa vlastne nachádzame ani čo sa na ministerstve dialo. Bola som v Harryho náručí a to momentálne bolo pre mňa najdôležitejšie.

Po chvíli si však chlapec zahryzol do pery a na čele sa mu zjavili vrásky a mne bolo jasné, že prišiel čas na otázky. „Takže čo sa vlastne stalo? Viem, že si odbehla na toaletu a keďže si sa dlho nevracala radšej som ťa šiel skontrolovať. Potom ťa v átriu zbadal v krvavých šatách a bez topánok a tí smrťožrúti..."

„Napadli ma. Keď som sa vracala zo záchodu. Boli dvaja a..." zhlboka som sa nadýchla a dodala si odvahu „Chvíľu medzi nami prebiehal boj, ale bola som už naozaj vyčerpaná a potom... potom som po jednom v zúfalstve šmarila dýku. Zrútil sa na zem."

„Bola to sebaobrana, Meg. Počas posledných mesiacov, keď nás napadli smrťožrúti som tiež niekoľkých zabil. Nemohla si nič urobiť."

„Urobila som to, čo urobil Voldemort mojej mame." prehovorila som ticho „A tej tvojej. V čom sme lepší ako oni?"

Potter mlčal a ja som sa mu otočila chrbtom zízajúc na starý kamenný krb. „Ku koncu dňa sme všetci rovnakí."

„Ak by si ho nezabila, zabil by on teba. Alebo ťa odvliekol k Voldemorotvi." nakoniec sa ozval chlapec, hlas tvrdý „Zničil by teba i mňa a taktiež náš zväzok. A vieš čo by sa dialo po tom?"

Prinútil ma otočiť sa mu čelom a ja som mu rezignovane pozrela do očí „Začal by zabíjať. Najprv muklorodených, potom muklov a nakoniec, nakoniec by už vôbec nerozlišoval. Našich učiteľov, spolužiakov, priateľov, náhodných okoloidúcich. Vybudoval by obrovskú ríšu temna, ktorá by sa už nikdy nedala poraziť. O život by prišiel viac ako len jeden smrťožrút, ver mi."

„Ale..."

„Vojna so sebou vždy prináša obete. Vždy, Meg. Veď to už vieš."

Zamračila som sa, ale nič nepovedala. Vedela som, že mal pravdu len ju zatiaľ odmietala prijať.

Nenávidela som svet v ktorom som sa ocitla.

Zabi alebo budeš zabitá.

„Kde to vlastne sme?" nakoniec zmenila tému a konečne sa rozhliadla po tmavej miestnosti. Až teraz si uvedomila pach zatuchliny a mojich zvratkov.

Na tvári mi vyskočila červeň ako zamrmlala čistiacu kliatbu.

„Vyzerá to ako obchod so starožitnosťami." odvetil Potter, ktorý sa so zdvihnutým prútikom opatrne vybral dopredu.

Mal pravdu. Všade okolo nás sa hrbili vysoké drevené police plné kníh, škatule či starý nábytok.

„Lumos." zamrmlala do ticha a napodobnila tak chlapca, keď nám pod nohami zavŕzgala stará podlaha. Na chodidlách som cítila slušnú vrstvu prachu.

Lúč svetla osvietil najbližšie stojacu starú lampu s prasknutou žiarovkou. Navôkol nás sa naozaj kopili haraburdy, staré stoličky, sošky, obrazy, vázy či koberce a my sme ďalej opatrne našľapovali smerom do prednej časti miestnosti, okolo starého ošúchaného pultu s ešte staršou pokladnicou na peniaze až ku sklenenému výkladu a dverám. Za nimi sa črtala zasnežená ulica s rozsvietenými pouličnými lampami.

„Prečo sme sa dostali práve tu?" nechápavo som sa otočila k Harrymu, ktorý skúmal pokladnicu.

„Netuším. Keď sme skočili do kozubu hneď nás niekam prenášal, bez toho aby som povedal kam." chlapec zdvihol pohľad a potom sa v jeho očiach mihol šok, keď zreval „Za tebou Megan!"

Vystrašene som sa zvrtla na päte a vydesene zahľadela na príšeru s vycerenými tesákmi.

Vlkolak.

Greyback.

Zamrzla som na mieste ako sa na mňa vrhol, keď okolo mňa preletelo zaklínadlo a zasiahlo zviera priamo do hrude. Muselo byť tak silné, že vlkolaka odhodilo priamo do skleneného výkladu, ktorý prerazil a so zvukom trieštiaceho sa skla pristál na ulici.

„Poďme!" zajačal Potter, schmatol ma za lakeť a ťahal preč z obchodu, cez zničený výklad na chladný betón.

Mala som na sebe len krátke šaty zašpinené od krvi, žiadne topánky a roztrhané biele hodvábne rukavice a okamžite sa začala triasť od zimy. Určite som nebola vhodne oblečená na studenú januárovú noc.

Vlkolak sa pomaly začal hýbať, keď sme sa rozbehli po prázdnej tichej ulici, míňajúc zatvorené obchody s oblečením a domácimi potrebami.

„Ako nás našiel?!" zakričala som cez drkotajúce sa zuby, keď sme spolu unikali čo najďalej.

„To netuším! Ale ak tu je on, budú tu aj ďalší!"

Harry ma viedol cez prázdne námestie s ešte prázdnejšou autobusovou zastávkou, okolo preplnených zapáchajúcich smetiakov až k parkovisku.

Lapala som po dychu, triasla sa od zimy i od adrenalínu a necítila si nohy, ktoré už určite museli byť krvavé.

Bála som sa pozrieť.

Keď sme nakoniec zastavili, muselo to byť o dve či tri bloky ďalej a ja som sa vyčerpane prehla v páse. „Myslíš...myslíš, že sme ho striasli?"

Harry sa pomaly otáčal okolo svojej osi skenujúc okolie prázdnej ulice s typickými anglickými domami s bielou mramorovou stenou a čiernymi dverami. Bolo mi jasné, že sme sa museli nachádzať v bohatšej štvrti Londýna, možno v Kensingtone, možno v Marylebone.

Okolo nás čoraz častejšie prechádzali autá a v diaľke sa ozývali hlasy či hudba a mne bolo jasné, že sme sa dostali bližšie k centru, ktoré žije aj v noci.

Takže to musel byť pravdepodobne Marylebone.

„Myslím, že áno." vydýchol nakoniec chlapec a nakoniec sa ku mne otočil, bledý v tvári. „Si v poriadku, Meg?"

Pomaly som prikývla aj keď moje nohy nevyzerali najlepšie.

Srdce mi stále búšilo šialeným tempom a pohlcoval strach.

Boli sme uprostred nočného Londýna, ďaleko od Dumbledora a Rádu a bezpečia Venue, so smrťožrútmi v pätách.

Chlapec ticho zahrešil a potom si zo seba strhol tmavé sako, ktoré mal prehodené cez čiernu košeľu a prevesil mi ho cez obnažené ramená. Ticho som poďakovala.

„Nie som najlepší v Transfigurácií, ale ak by som ho premenil na topánky...."

„Ty si dobrý vo všetkom." uškrnula som a potlačila ďalšiu triašku od zimy „Dokážeš predsa bezprútikovú mágiu."

Potter sa pousmial, skontroloval či nás niekto nesleduje a potom pokrčil čelo ako sa sústredil. Sako, ktoré som mala prehodené cez ramená sa o pár sekúnd premenilo na pár obyčajných čiernych tenisiek, ktoré dopadli na zem.

Okamžite som si ich obula aj keď tá bolesť rozrezaných chodidiel bola neskutočná. Ešte stále sme sa obaja chveli od zimy a mne bolo jasné, že nás čaká minimálne zápal pľúc a podchladenie, ale aspoň som konečne mala obuv.

„Poď, niekam sa zašijeme." zamrmlal Potter, keď pomocou čistiaceho zaklínadla odstránil krv na mojich šatách „Kým vymyslíme čo ďalej."

Chytil ma za ruku, keď ma rýchlym krokom viedol čoraz rušnejšími ulicami metropoly až nakoniec zastavil pred malou útulnou pobočkou so slávnou rybou s hranolčekmi. Okolo nás už bolo naozaj dosť ľudí, mladé zmaľované dievčatá v trblietavých šatách zahalených zimnými kožuchmi a chalanmi s cigaretou v ústach a fľašou piva v ruke.

Všetci sa dnes v noci vybrali zabávať.

Po ceste sme minuli niekoľko preplnených pubov či umastených podnikov s neskorým rýchlym občerstvením, ignorujúc nechápavé pohľady, že sa teplota pohybovala pod nulou a ja som bola len v krátkych šatách, s rozstrapatenými vlasmi a so stopami sĺz na tvári.

Harry otvoril dvere na pobočke, nad hlavou nám zacinkal zvonec a pohltil nás hluk rozprávajúcich sa a smejúcich ľudí. Do nosa mi vrazil smrad prepáleného oleja a rybiny a ja som sa modlila aby to môj podráždený žalúdok vydržal.

Okamžite na nás padlo pár pohľadov najbližších ľudí, stojacich v rade na objednávku, keď sa chlapec predieral preplnenou miestnosťou, v ktorej boli natlačené úzke špinavé stoly s vysokými stoličkami. Nakoniec našiel jediné voľné miesto v rohu podniku hneď vedľa dverí so záchodom, kde sa na stole povaľovali nepoužité servítky, prevrhnutá soľnička a dve prázdne košíčky od hranolčekov.

Nenápadne som ich položila na zem a zasunula pod stoličku, keď sa Harry vyparil objednať. Vedľa stolu sedela hlasná skupina zabávajúcich sa štyridsiatnikov, ktorí mali na stole viac prázdnych krígľov od piva ako rýb a priamo predo mnou sa k sebe tisol pár pubertiakov, ktorí od nás mohli byť maximálne o rok či dva starší.

Inokedy, ak by som za sebou nemala noc, počas ktorej ma napadli a ja som bojovala o život, keď som niekoho zabila, zrútila sa a prenasledoval nás krvilačný Greyback, bola by som naozaj šťastná, že sa dostala von na čerstvý vzduch do muklovského sveta, medzi obyčajných ľudí.

V podniku rozhodne nevládol čerstvý vzduch, keď si muž od vedľa za hlasného smiechu svojich rovnako nechutných kamarátov grgol a ja som sa snažila splynúť so stenou a užívať pocit, ako mi do tela pomaly preniká teplo.

Potter stál v rade, zo založenými rukami na hrudi sa opieral o stenu za sebou a uprene ma prepichoval zelenými očami a mne sa na tvári zjavila červeň. Netušila som či si na tie jeho pohľady vôbec niekedy zvyknem. Vyzeral dobre. Viac než dobre. Aj dievčatá chichotajúce sa v rade za ním si to všimli.

Zahľadela som sa na stôl a chvíľu rozmýšľala či si mám vyzuť tenisky a skontrolovať odreté päty, ale nakoniec sa na to vykašľala, podopierajúc si vyčerpanú hlavu a zatvárajúc oči.

Netrvalo ani dve minúty, keď vedľa seba začula pohyb a trhla sebou, ale na stoličke sa nehrbil Vyvolený.

„Čo tu takto robíš sama? Nechceš spoločnosť, zlato?" oproti mne sedel jeden z tých štyridsiatnikov od vedľa, na hlave motorkárska šatka, husté strnisko, sivé obočie a keď prehovoril, v ústach sa mu zaleskol zlatý zub.

Okamžite som sa odtiahla ako to najďalej šlo a snažila sa nedať najavo odpor nad jeho smradľavým dychom od piva.

„Čakám na priateľa." odvetila som stroho, snažiac sa skryť nervozitu z neznámych mohutných mužov. Pokojne by to mohol byť smrťožrút.

„Vážne? A ktorý to je?" uškrnul sa a otočil sa smerom k radu.

„Ten tmavovlasý s okuliarmi." odsekla som drzo, nechápajúc prečo sa ešte nevrátil tam odkiaľ prišiel.

„Ten? Len mi nehovor, že si na také bábiky." muž sa drzo uškrnul a ja som ho prepichla vražedným pohľadom. Zo stola vedľa nás s hlasnými výkrikmi pozorovali jeho kamaráti.„Dievča ako ty potrebuje poriadneho chlapa. Veľkého, silného."

Pretočila som očami, nedokázajúc sa viac kontrolovať. Takých ako on, trpkých prízemných egom posadnutých mužov obťažujúcich ženy som už pár stretla, počnúc Scotta, ktorý ma len pred pár hodinami otravoval na ministerstve.

Naozaj boli všetci chlapi takí hlupáci?

„Mohli by ste byť mojim otcom." zasyčala som podráždene aby ho schladila „Takže ďakujem, ale nemám záujem."

Muž okamžite očervenel v tvári a potom vražedne zaťal sánku. Otvoril ústa aby niečo povedal, určite mi chcel vynadať, keď sa za jeho chrbtom zjavil Potter prevŕtavajúc ho vražedným pohľadom. „Mohli by ste láskavo vypadnúť z môjho miesta?"

Potlačila som úškrn nad jeho neslušnou poznámkou a muž sa k nemu nahnevane otočil. Harry k nemu pristúpil bližšie, v rukách plastová tácka s pariacim sa jedlom a potom mu niečo zasyčal do ucha. Chvíľu sa nič nedialo no o pár sekúnd muž zbledol, vyskočil zo stoličky a tackavo sa odplazil k svojim bučiacim kamarátom.

Z chuti som sa zasmiala a strčila si do úst hranolku. „Ďakujem za pomoc."

Chlapec podráždene zavrtel hlavou a zovrel ruky v päste. „Nenávidím ako za tebou neustále doliezajú."

Len som pretočila očami „Keby si ty videl v takýchto šatách dievča zalezené v podobnom pajzli, čo by si urobil?

Potter sa uškrnul a naklonil cez stôl bližšie ku mne. Okamžite sa mi zrýchlil tep. „Ak by si to bola ty, asi presne to isté čo ten idiot."

„Tak vidíš." vydýchla som a on sa naklonil ešte bližšie aby ma pobozkal, ale ja som sa namiesto toho odtiahla a do úst mu strčila hranolku. Nechápavo zvraštil obočie ako ju prežúval.

„Nepotrebujem žiadne publikum." zamrmlala som a mykla hlavou k stolu štyridsiatnikov. Ešte stále všetci hulákali a doberali si muža s motorkárskou šatkou, ktorý nás oboch prepichoval pohľadom. „Čo si mu inak povedal?"

„Trochu mu pohrozil bezprútikovou mágiou." chlapec sa nezbedne zaškeril ako sa vrhol na svoju rybu.

Ja som tú svoju celkom ignorovala a začala namáčať pripálené hranolky v malej kaluži lacného kečupu na kraji košíčka. Chutili viac než odporne, ale od doby kedy som sa prejedla čokoládovými mousse s jahodami ubehlo už more času. Nemala som na výber.

„Ako si to vlastne zaplatil, Harry?" vylovila ďalšiu hranolku a strčila si ju do úst.

„Nemusel som." mykol ramenami a natiahol sa za fľašou minerálky, ktorú priniesol pod pazuchou „Tá mladá baba za pultom ma presvedčila, že je to na účet podniku, takže som nemusel improvizovať."

Samozrejme. Ako som si mohla nevšimnúť vysmiatu blondínu, ktorá práve niekomu čapovala pivo? Mrkla som späť na atraktívneho chlapca pred sebou a okamžite mi bolo jasné prečo mu dávajú jedlo zadarmo.

Rozhodla sa to však nekomentovať a v tichosti zobkala neskorú večeru, hlava ťažká od všetkých tých otázok a myšlienok. Čo len budeme robiť? Ako sa dostaneme do Venue? Ako skontaktujeme Dumbledora?

Samozrejme bolo tu dosť spôsobov, ale Hop-šup prášková sieť v zámku neexistovala. Premiestňovať sa sme obaja ešte nevedeli, ale ak aj áno fungovalo by to maximálne na niekoľko kilometrov od Venue, ďaleko za bezpečnostnou magickou bublinou, ktorá zámok obkolesovala. Sovu sme poslať nemohli, ľahko by ju zachytili a aj patronus bol dosť riskantný. Metly sme nemali odkiaľ zohnať a neexistovala žiadna šanca aby sme doleteli až ďaleko na sever.

Boli sme uväznený v Londýne so smrťožrútmi v pätách a nemali žiadne reálne možnosti ako z toho von.

Zatlačila som dozadu mysle dvoch mužov v kúpeľni i Greybacka v obchode so starožitnosťami a ďalej jedla. Netušila som ani to kedy sa najbližšie dostaneme k nejakej ďalšej strave. Netušila som vôbec nič.

„My to zvládneme, Meg." Potter sa natiahol cez stôl ku mne a upokojujúco mi zovrel ruku„Všetko bude v poriadku, sľubujem."

Sľuboval niečo čo nemohol splniť, ale aj tak bolo utešujúce počuť jeho slová. Vždy som mu tú jeho istotu a sebavedomie závidela a teraz to bolo rovnako.

Ja som bola len malé vystrašené dievčatko.

On bol Chlapec, ktorý prežil a Vyvolený.

Nemala som šancu udržať s ním krok.

V tichosti sme jedli, každý ponorený do vlastných myšlienok. Hluk sa v miestnosti pomaly utlmoval ako hostia odchádzali a stoly sa vyprázdňovali.

„Odskočím si na záchod, dobre?" zamrmlala som a odtisla od seba košíček už bez hranoliek len s mastnou rybou.

„Pamätám si ako to naposledy dopadlo." nadvihol jedno obočie ako ma uprene pozoroval a ja som sa smutne pousmiala, mieriac do dverí hneď vedľa nás.

Záchody boli presne rovnaké ako aj podnik. Na zemi sa váľala rozmočená rolka od toaletného papiera a nefungovalo splachovanie. Rýchlo som vykonala svoju potrebu a zahľadela sa na seba do popraskaného zrkadla. Opláchla tvár v studenej vode, vyzula tenisky a boľavé chodilá schladila pod prúdom vody, dbajúc na to aby sa nedotkla špinavého umývadla v ktorom sa váľali dlhé tmavé vlasy. Potom si obula tenisky, ešte raz si umyla ruky a vrátila sa späť. Harry uprene zízal na dvere a vyzeral, že ak by som sa zdržala ešte o minútu dlhšie, bol pripravený ich vyraziť.

„Kam teraz?" stíšila som hlas, keď blondína od pulta začala zbierať prázdne poháre od piva pri stole, kde sedeli štyridsiatnici.

„Londýn bude najbližšie dni plný smrťožrútov, ktorý dostali za úlohu vypátrať nás za každú cenu. Najlepšie bude ak sa na tú dobu niekam zašijeme a potom sa nejako pokúsime skontaktovať Rád. Určite sa nás tiež pokúšajú nájsť. Lepší je však žiaden kontakt ako ten, ktorý by mohli zachytiť aj smrťožrúti."

Len som prikývla. Ako vždy mal pravdu.

„A navrhujem aby sme čarovali čo najmenej. Neplnoletí za sebou zanechávajú stopu. Ak má Voldemort na ministerstve ľudí, čo určite má, tak nás takto pokojne môže sledovať."

Opäť som súhlasne prikývla.

„Fajn, takže zatiaľ čo ja sa ešte raz pôjdem poďakovať tej babe pri pulte, ty nenápadne uchmatni z toho vešiaka pri dverách dve kabáty."

„Zbláznil si sa?!" šokovane som zasyčala a on sa pobavene uškrnul „Nebudeme kradnúť!"

„Máš nejaký iný plán ako nezamrznúť? Keď sme sa tu pred hodinou trepali, mala si fialové pery a triašku."

Nervózne som si zahryzla do spomínanej pery a nakoniec rezignovane vydýchla. „Asi nemám na výber, však?"

Harry na mňa len žmurkol a sebavedomo sa vybral k pultu, po ceste si rukou prehrabujúc vlasy, pripravený flirtovať s čašníčkou.

Len som si odfrkla, potlačujúc iracionálne bodnutie žiarlivosti a snažila sa nenápadne presunúť ku vešiaku. Od posledných štyroch stolov, ktoré boli obsadené na mňa našťastie nikto nepozrel a ja som bleskovo z háčika stiahla dve náhodné kabáty a prchala von cez dvere na studenú ulicu.

Harry ma o pár sekúnd nasledoval v ruke zvierajúc telefónne číslo blondíny. Nedbalo ho odhodil do koša pri pouličnej lampe, pomohol mi natiahnuť na seba dlhý čierny kabát aspoň o dve čísla väčší a sám cez seba prehodil jeden rovnako čierny, našťastie mužský. Obaja sme sa potom rýchlym krokom vybrali po už oveľa prázdnejšej ulici, kde sa síce ešte motalo pár muklov presúvajúcich sa so zábavných podnikov, ale bolo ich oveľa menej ako pred hodinou.

Pomaly sme sa presúvali až do samotného centra, kde na mňa začali vyskakovať farebné výklady nákupnej Regent Street a ja som primrznuté ruky hlboko zaborila do vrecka kabátu. Žena, ktorá ho vlastnila v nich mala ručne pletené rukavice, takmer celkom nový balíček žuvačiek, lístok na metro a kľúče a mňa znovu bodli výčitky svedomia.

Keď sa bude vracať domov, bude mrznúť  rovnako ako ja.

„Raz ma teta a strýko vzali s bratrancom do Londýna do kina lebo ma nemohli nechať u pani Figgovej a nakoniec sme skončili zakotvený v cukrárni v Sohu lebo Dudley chcel jeden z tých veľkých zmrzlinových pohárov, kde keď zješ dve, tretí dostaneš zadarmo." ozval sa Vyvolený, keď ma pevne držal okolo pása, druhá ruka vo vrecku kabátu pripravená vystreliť zaklínadlo.

V diaľke zatrúbilo auto a okolo nás po prázdnej hlavnej ceste presvišťal nočný dvojposchodový autobus. Musela byť už naozaj veľmi neskorá hodina v noci. Alebo skorá ráno?

Netušila som kam tým mieri, ale v tichosti ho počúvala „Po tej všetkej zmrzline mu samozrejme prišlo šialene zle a Dursleyovci spanikárili čo je s ich milovaných Duduškom. Strýko sa obával, že keď nastúpi do jeho nového auta, tak to nedopadne veľmi dobre a teta sa s ním odmietala vláčiť metrom či autobusom. V bočnej uličke hneď vedľa cukrárni sa našťastie nachádzal malý ošúchaný hostel so sympatickým starším pánom, ktorý nechal Dursleyovcom jednu z izieb. Duduško celú noc strávil nad záchodom v kúpeľni a strýko ráno nadával na nepohodlné matrace, ale po raňajkách sme sa úspešne vrátili na Privátnu cestu bez toho aby prišlo jeho auto k ujme."

Musela som sa pobavene usmievať a Harry mi úsmev opätoval „Takže si myslíš, že sa tam ten hostel ešte nachádza?"

„Netuším, ale nemáme príliš na výber, nie?"

S pocitom, že máme aspoň nejaký plán sme obaja prebehli cez cestu míňajúc fontánu a svetelné reklamy na Piccadilly Circus a zamierili do spletitých uličiek Soha.

Aj tu sa motalo ešte pár muklov, väčšina sa ponáhľala domov a my sme ďalej upaľovali smerom k starému hostelu.

„Počkaj." Potter ma zrazu zachytil aby som zastavila, keď sme chceli zabočiť za roh a ja som sa na neho nechápavo zamračila. Do uší sa mi takmer okamžite dostal škrekot Bellatrix Lestrengovej a preafektované zaťahovanie Malfoya seniora.

Okamžite ma pohltil strach, keď sme sa obaja nalepili na tehlovú stenu počúvajúc ich dohadovanie o tom, kde by sme sa mohli nachádzať.

„Určite vedia, že ideme po nich, Bella. Greyback povedal...."

„Je mi jedno čo hovorí, Greyback, Lucius! Videl ich keď Potter transfiguroval to posraté sako a namiesto toho aby sa na nich okamžite vrhol, šiel hľadať najbližšieho smrťožúta! Ten zbabelý skurvysyn musel celkom zošalieť a ja si ho tak podám, že..."

„Povedal, že Potter je silný, oveľa silnejší. Ovláda bezprútikovú mágiu rovnako dobre ako Temný pán, Bella. Greyback vedel, že oproti nemu nemá bez pomoci šancu..."

„To je mi jedno! Teraz sme ich stratili, rozumieš?!" zajačala žena až sa mi na chrbte zjavili zimomriavky. „Temnému pánovi sa to vôbec nebude páčiť! Prečo už nečarujú?!"

„Potter nie je taký hlupák ako si myslíš." odvetil po chvíli ticha Lucius „Nebude čarovať aby sme nezachytili ich magickú stopu ako sa to podarilo Greybackovi dva krát za sebou."

S chlapcom sme na seba pozreli. Mal pravdu. Sledovali nás pomocou kúzel.

Bellatrix zrazu rozzúrene zajačala a potom vykríkla „Crucio!"

Ozval sa prenikavý uši trhajúci výkrik a mne bolo jasné, že musí mučiť nejakého náhodne okoloidúceho mukla. Okamžite mi zovrelo srdce ako si do krvi prehryzla spodnú peru.

Krik po dlhých minútach utíchol a ozvalo sa chladné „Avada Kedavra!"

Zavrela som oči, snažiac sa upokojiť svoje šialene rozbúšené srdce a zaborila nechty do roztrasených dlaní.

Práve len tak z rozmaru zavraždili nevinného človeka.

„Nájdeme ich. Urobia chybu, uvidíš." prehovoril ľadovým tónom Lucius a Harry mi pokynul aby som ho ticho nasledovala na druhú stranu ulice, tam odkiaľ sme prišli.

Opatrne sme obchádzali miesto kde sa nachádzali smrťožrúti až sa konečne dostali k úzkej nenápadnej uličke polepenej žuvačkami a starými plagátmi rôznych skupín. Naozaj sa tam nachádzali obyčajné drevené dvere s plechovým nápisom „Hostel u Franka."

Harry opatrne otvoril dvere potom ako si prečítal oznam nalepený na dverách o tom že po desiatej hodine večer nepoužívať zvonček, len rovno vojsť a zrazu sme sa nachádzali v malej chodbe s recepčným pultom, starým kreslom a pôsobivým komínom z muklovských časopisoch. Vo vzduchu sa niesol smrad zatuchliny a mačiek a jednu som okamžite objavila pod kreslom.

Za pultom na stoličke driemal starý muž s mrožími fúzami pripomínajúc to isté zviera a jeho hlava balansovala nad notesom s menami hostí.

Vyvolený si ticho odkašľal, ale recepčný nereagoval a tak opatrne zaklopkal na drevený pult. Muž sa vystrašene mykol a keď nás zbadal jeho obočie vystrelilo hore. „Pubertiakov neberieme. Ak sa chcete zašiť pred rodičmi, obávam sa, že si musíte nájsť iné miesto."

„Nie je to tak ako to vyzerá." okamžite vyhŕkol Potter „Nie sme tu preto aby..."

Netušil ako povedať starcovi, že sa určite nechystáme na žiaden sex ani nič podobné.

Bola som červená až za ušami a zaryto zízala do zeme.

„Kyra je moja sestra. Na pár dní sme prišli za kamošmi až z Manchestru, ale tí majú plný byt a tak nám poradili toto miesto." Harry vyčaroval jeden zo svojich oslnivých úsmevom a ja som sa od neho nenápadne odtiahla. Keď sestra, tak sestra.

Muž na nás podozrievavo zízal „Prišli ste sem uprostred noci?"

„Mali sme menšiu uvítaciu party v ich spomínanom byte. Nič nelegálne."

Naďalej som hľadela na udupaný koberec, ktorý kedysi v minulosti musel hýriť pestrými farbami.

„Tak dobre, ale ak budem počuť nejaký hluk alebo sa bude na vás niekto z hostí sťažovať tak..."

„Nebude." skočil mu do reči Harry.

Starec si niečo zašomral popod nos o drzej mládeži a potom zaryl nos do notesa. „Izba sedem je voľná."

Chvíľu sa prehrabával v šuplíku medzi kľúčmi a potom jeden vylovil. Zdvihol sa zo stoličky a odšuchtal po vŕzgajúcich schodoch, s nami v pätách.

Hostel bol zvnútra ešte menší ako z vonku. Izieb muselo byť dokopy len desať a každá jedna mohla byť možno o trochu väčšia ako kutica na metly.

Muž odomkol a otvoril dvere a ja som vďačne vkĺzla dnu. V jednom kúte sa hrbila jedna posteľ, v druhom druhá, oproti nim sa nachádzala stará komoda a v stene malé okno. Kúpeľňa bola spoločná s ostatnými hosťami a umiestnená medzi trojkou a štvorkou.

„Vaše meno?"

„Alexander Calvin."

„Dĺžka pobytu?"

„Niekoľko dní... možno tri, neviem."

„Platba?"

„Zaplatíme až pri odchode. Kartou."

Starec ho znovu prepálil nedôverčivým pohľadom, ale nič nepovedal. Vtisol chlapcovi do ruky kľúč a odšuchtal sa preč.

Potter za ním zatvoril dvere a s úľavou sme sa na seba pozreli.

Nemohla som uveriť, že sme to zvládli. Našli sme miesto, kde to celé prečkáme a potom sa už nejako vrátime do Venue. Akoby sa nič z toho ani nestalo.

To som však ešte netušila čo nás všetko čaká.

A/N:) Hi dievčatá! ♥ Som veľmi rada, že sa znovu stretávame pri novej kapitole. Veľmi dúfam, že sa Vám bude páčiť rovnako ako sa páči mne. Dokázala som ju napísať behom jedinej noci čo sa mi ešte nikdy nepodarilo :) Harry & Megan blúdia Londýnom a snažia sa ukryť pred smrťožrútmi a to je jedna z častí na ktorú som sa naozaj tešila. Nasledujúce kapitoly budú dosť napínavé takže sa máte na čo tešiť :)

Čo sa týka mňa, je mi ako vždy veľmi ľúto, že je kapitola po tak dlhom čase, ale všetci vieme aké boli posledné týždne hektické časy. Veľa z vás bolo doma, ale ja som aj tak musela chodiť do práce keďže spadám medzi emergency workers, ktorí musia pracovať aj počas lockdownu a večer som bola vždy veľmi unavená. Popri tom som však stíhala aspoň pracovať na svojom bočnom projekte, keďže už píšem svoje vlastné dielo a som naozaj rada ako to napreduje :)

Dúfam, že ste si všetci oddýchli a voľný čas strávili spánkom a vyjedaním chladničky :D a hlavne dúfam, že ste všetci v poriadku, živí a zdraví. Vyzerá to tak, že sa situácia pomaly upokojuje (tu v Anglicku je to ešte stále šialené) a všetko sa vráti do starých koľají aby sme ďalej mohli cestovať a slobodne ísť s kamoškou do kaviarne. Ja som už celé mesiace odstrihnutá od svojej rodiny na Slovensku a naozaj sa modlím, aby čím skôr otvorili hranice a obnovili lety aby som ich konečne mohla vidieť.

Ako som už povedala, veľmi dúfam, že sa Vám nová kapitola páčila a budem naozaj rada, keď mi napíšete nejaký komentár alebo mi zdvihnete náladu hviezdičkou :) Minulá časť dostala menšiu odozvu čo ma dosť zamrzelo :/

Stay safe!

I love you all! ♥