Pretočila som sa na druhú stranu a cez hlavu si pretiahla prikrývku. Zvyčajne sa človek ráno neprebudí na obrovský hluk spôsobený smiechom a vreskom zabávajúcich sa ľudí, ktorí sa snažia prekričať hulákanie vianočných kolied na starej gramofónovej doske.

Na pár sekúnd som zatvorila oči a snažila sa predstierať spánok, no po ďalšej salve Fredovho smiechu to nakoniec vzdala a posadila sa.

Harry vedľa mňa nebol; tak ako vždy musel vstať skôr.

Vykĺzla som z postele a keď mi zrak klesol na dole, prekvapene zistila, že mám stále na sebe červené šaty z minulej noci. Topánky sa váľali na koberci spoločne s plášťami a chrabromilskou kravatou.

Pohla som sa smerom k oknu za ktorým bol jasný zimný deň a nechala dnu prúdiť čerstvý vánok. Myšlienka na udalosti z pred pár hodín mi vykúzlila na tvári široký úsmev.

Harry ma vzal do Paríža!

Stále som nemohla uveriť, že sa nám podarilo bez povšimnutia uniknúť z Venue a stráviť pár hodín v jednom z najčarovnejších miest sveta.

V kúpeľni som narýchlo zo seba spláchla zvyšky očnej linky a korektora a použila ústnu vodu. Vlasy ľahostajne stiahla do drdola a keď sa vrátila do Potterovej izby, zo šatníka vytiahla prvé tričko a ponožky, ktoré mi prišli pod ruku.

Komnata bola plná ľudí a vianočných koláčikov.

Fred s Georgom stáli pred vyhasnutým krbom a predvádzali svoje šialené výrobky, Hermiona a Ginny sa delili o fazuľové vrece, Bill sedel v kresle s Fleur na kolenách, Sirius, Charlie, Tonksnová a Ron sedeli vedľa seba natlačení na pohovke a Remus s Harrym dianie pozorovali od stola, kde bol vyložený starý gramofón.

Na tvári sa mi zjavil úsmev ako som pohľadom kĺzala po miestnosti.

Vládla tu uvoľnená pokojná atmosféra v kruhu rodiny a priateľov ako sa na pravé sviatočné ráno patrilo.

„Dobré ráno." zamrmlala som, keď sa prešmykla od dverí k Harrymu.

„Megan." usmial sa ako si ma k sebe pritiahol za ruku a venoval mi bozk na líce.

Odhrnula som mu havranie pramene z čela ako stmavnutými očami prebehol po mojej postave.

„Ukradla si mi tričko?"

„Možno..." cítila som na sebe Remusov pohľad.

„Odkiaľ máš ten prsteň, Meg?" prekvapene zvraštil obočie a odložil na stôl tekvicový džús.„Nie je to náhodou..."

„Obrúčky mojich rodičov, áno." pousmial sa spokojne chlapec ako ma muž chytil za ruku a skúmal prstienok.

„To je neuveriteľné... Pamätám si ako ich dal James vyrobiť, takého šťastného som ho ešte nikdy nevidel... teda samozrejme ak nerátam tvoje narodenie, Harry."

Klesla som na stoličku, načiahla sa po škoricový pirôžok a s chuťou sa zahryzla.

Vyzeralo to tak, že si ostatní ešte stále nevšimli moju prítomnosť.

„Myslela som si, že všetci budú ležať s opicou v posteli."

„Jeden či dve povzbudzujúce elixíry a čarodejník je celkom fit." uškrnul sa Remus a potom zvážnel. „Bol som skontrolovať chalanov v nemocničnej časti. Nemusíš sa báť, sú v poriadku."

„Ďakujem." usmiala som sa „Po obede ich pôjdem navštíviť."

„Pozrite kto sa k nám pripojil!" zrazu vykríkol Fred a všetky hlavy sa otočili mojim smerom.

Určite som bola červená až za ušami. „Dobré ráno?" 

„A vidím, že máš aj pekný ohoz, Meg." zaškeril sa George a ukázal na biele šedé tričko, ktoré až tak veľa nezakrývalo.

Potter na neho žmurkol a ja som predstierala, že som poslednú vetu ani nepočula.

„Navrhujem, aby sme sa šli všetci prezliecť a stretli sa pred zámkom! Čaká nás snehová vojna!"

„Ako chceš prosím ťa presvedčiť Dumbledora, aby nám dovolil ísť von?" nadvihla jedno obočie Hermiona. „A neviem ako vy, ale mňa čakajú skúšky VČÚ a všetok voľný čas musím využiť na štúdium. Už teraz som tu stratila celé doobedie."

„No táák Hermiona nebuď taký suchár." podpichoval ju Fred „Alebo máš strach?"

„Strach? A z čoho prosím ťa?" prekrížila si ruky na prsiach a ťažko skrývala úsmev.

„Fajn tak to urobíme takto. Dve tými, dvaja kapitáni. Ty a ja. A keď sa ti podarí vyhrať, osobne si s tebou prejdem všetky otázky z Transfigurácie."

Celá miestnosť sledovala ich rozhovor so zatajeným dychom.

„Fajn." Hermiona sa odhodlane postavila „Ale nezabúdaj že ich je okolo tristo."

„Platí." pretočil očami ako vystrel ruku a dievčina mu ju chytila „Ale ak prehráš, budeme sa baviť celé sviatky a ty nebudeš rušiteľ zábavy. A zatancuješ si so mnou na najnovší hit Celestine Warbeckovej."

Hermiona sa už otvorene smiala spoločne s ostatnými. „Platí."

Obaja sme na to pozerali so spokojným úsmevom na tvári.

Bolo úžasne dokonalé sedieť v kruhu rodiny a zabávať sa na podobných somarinách.

Bolo to osviežujúco obyčajné a normálne a prirodzené a ja som si to vychutnávala plnými dúškami.

Trvalo len pár minút kým sa všetci rozišli, aby sa poriadne zababušili do teplého oblečenia a my dvaja s Vyvoleným sme zostali sami.

„K akému tímu sa pridáš, Meg?" zašepkal mi Harry do ucha, keď som narýchlo obedovala pečené zemiaky s hráškom, keďže všetci už dávno jedli.

„To je predsa jasné nie?" zaškerila som sa „Freda milujem, ale dievčatá musia vždy držať spolu. Vybojujem Hermione víťazstvo a budem si užívať pohľad na Freda ako musí trčať cez sviatky pri Transfigurácii."

„Tak to by som sa mal postaviť na druhú stranu, nie? Rivalita je predsa sexy." uškrnul sa Potter a zahryzol si do spodnej pery ako som ho štuchla.

„Len dúfam, že nám to Dumbledore i únava dovolia. Nerada by som odpadla niekde v snehovom záveji."

„Spala si presne osem hodín." pokrčil ramenami „Dúfam, že to bude na nejakú dobu stačiť."

Obaja sme si to potom namierili do vlastných šatníkov a poriadne sa omotali plášťami a šálami. Keď som však vyšla z izby v dobrej nálade o pár minút neskôr, pospevujúc si vianočnú koledu s červenou čapicou v ruke, stál tam Sirius bez kabátu a s vážnym výrazom na tvári. „Práve sa tu zjavil Albus, bledý a vyčerpaný. Chce sa s vami okamžite stretnúť."

Nahlas som pregĺgla ako sa Harry prekvapene zastavil vo dverách svojej izby a naťahoval si čierne rukavice z dračej kože.

„O čo ide, Sirius?" naliehal Vyvolený, keď sme spolu všetci traja uháňali po chodbe smerom ku komnatám v ktorých sa odohrávali schôdze Fénixovho rádu. „Voldemort? Nejaký útok?"
„Nemám poňatia." zavrtel muž hlavou. „Ostatní čakajú v hale. Dvojčatá sa boli pýtať o povolenie ísť von a zdržiavať sa len v ochrannej zóne obklopenej kúzlami, ale netuším či im to nakoniec dovolil."

Zahryzla som si do pery a zaťala nechty do vnútra dlane. Vôbec, ale vôbec som z toho nemala dobrý pocit.

Čo sa preboha stalo?

To sme naozaj nemohli aspoň tých pár dní v roku, keď sú Vianoce stráviť napchávaním sa koláčmi a hraním hlúpych hier?

Vojna nerozlišovala či sú sviatky alebo nie, ale po misii na ministerstve mágie som si chcela užívať vzácne chvíle s priateľmi a aspoň na chvíľu existovať ako normálny človek.

Zastavili sme pred dverami a Sirius Harrymu povzbudzujúco zovrel rameno. „Držím palce. Aj tebe Meg."

Pousmiala som sa a zhlboka sa nadýchla.

Možno nešlo o nič strašné.

Možno mal Dumbledore nejaké nové informácie ohľadom misie na ministerstve. Ohľadom Voldemorta. Ohľadom magického zväzku...

Potter jemne zaklopkal a potom bez vyzvania vstúpil dnu. Okamžite som ho nasledovala.

Riaditeľ sa zamyslene prechádzal po miestnosti v ktorej nebolo nič iné len dlhý drevený stôl a stoličky. Dokonca bola aj bez okien; jediné svetlo vychádzalo zo starých olejových lámp na jednoduchej bielej stene.

„Harry, Megan, som rád, že ste prišli tak skoro." Dumbledore sa usmial, ale jeho úsmev sa neodrazil aj v prenikavých modrých očiach. „Pred pár minútami sa pri mne zastavil pán Weasley a žiadal ma o dovolenie, aby ste sa mohli nadýchať čerstvého horského vzduchu..."

Odolala som nutkaniu vymeniť si s Vyvoleným pobavený pohľad. Malo mi byť vopred jasné, že Fred mužovi nepovie o žiadnej snehovej vojne.

„Musel som to pre Merlinovu ľútosť zaraziť lebo čo sa týka bezpečnosti je to viac než nezodpovedné aj keď sa budete nachádzať len v ochrannej bubline."

Takže Hermione sa predsa len nepodarí dotiahnuť Freda k poznámkam z Transfigurácie...

Dumbledore ukázal na stoličky pri stole. „Sadnite si prosím."

Obaja sme poslúchli a ja som sa nervózne hrala s rukávom vlneného svetra, ktorý som si nestihla v tej rýchlosti vyzliecť. Na kraji sa párala nitka a keď som sa ju snažila odtrhnúť, len ma porezala.

Odlepila som oči od svetra. Bolo mi jasné, že sa niečo deje. Riaditeľa som takého vážneho ešte nikdy nevidela.

„Vedeli sme, že incident na ministerstve nezostane bez Voldemortovej odozvy..." muž si povzdychol ako sa tiež usadil a prsty poskladal do svojej typickej pózy vežičky. „...musel byť pre neho riadny šok, keď vás tam oboch videl vedľa seba stáť, silných a odhodlaných uchrániť proroctvo za každú cenu."

Harry prikývol a muž pokračoval „A keď na vás nakoniec nedokázal ani zaútočiť vďaka magickému zväzku a vám sa reálne podarilo získať to proroctvo... som si viac než istý, že v tej chvíli jeho hnev nepoznal hraníc."

Dumbledore sa odmlčal, vyzeral že je stratený vo vlastných myšlienkach a prehovoril po dobrej minúte „Včera v noci sa odohral útok."

Mala som pocit, že mi niekto nasypal za krk kocky ľadu. Pocítila som chlad na každom kúsočku tela ako sa Harry naklonil ponad stôl bližšie „Čo sa stalo, pane?"

Muž sa nehýbal, no po chvíli sa jeho oči otočili priamo na mňa a ja som mala pocit, že nemôžem dýchať.

„Nie." vypadlo zo mňa priškrtene a ten hlas mi pripadal cudzí.

Už som sa celá triasla, pohltená strachom, bolesťou a neblahým tušením.

Nie!

„Je mi to veľmi ľúto Megan..." Dumledorove oči boli lesklé a prázdne, ale mne to bolo jedno, lebo slová... vetu, ktorú vyslovil... to všetko mi nedávalo žiaden zmysel. „...našli sme ju v posteli. O ničom netušila. Spala."

Nie!

Mala som pocit, že sa svet okolo mňa krúti príliš rýchlo a ja ho nedokážem vnímať. Mala som pocit, že sa topím, že zomieram, že neexistuje ďalšia minúta, hodina či deň.

„Nie!" mala som sucho v ústach a zovreté hrdlo a v očiach ma štípali prvé slzy, ktoré sa zjavili spolu s neopísateľnou bolesťou „Nie! To nemôže byť pravda! Nie! Prosím!"

Cítila som na ruke dotyk, pravdepodobne to bol Harry, ale v podstate mi bolo to bolo jedno.

„Megan..."

„Nie!" zavrtela som hlavou, slzy sa mi kotúľali po lícach ako hrachy a srdce búšilo až v ušiach „Mama stále žije Musí!"

Dumbledore na mňa hľadel tými prekliatymi očami plnými smútku a bolesti a ja som mala pocit, že sa rozpadnem na mieste, že sa zadusím v beznádejí.

A zrazu som sa ocitla v náručí, Harry ma pevne držal a ja som vzlykala do jeho hrude, vlasy sa mi lepili na mokré líca a na jazyku cítila soľ, ale i to mi bolo jedno lebo môj svet sa v tento moment rozpadol na milión malých kúskov, ktoré už nikto nezlepí späť dohromady lebo osoba, ktorá ich držala pokope už viac nie je a nikdy ani nebude.

Pocit konečnosti, vedomie, že už mamu nikdy neuvidím, nepobozkám, nebudem sa s ňou naťahovať akú komédiu si pozrieme a neobjímem ju v posteli ma zabíjalo.

Voldemort ma zlomil a ani sa ma nemusel dotknúť.

Voldemort zvíťazil, zobral mi to najcennejšie... to jediné, čo ma udržiavalo nažive a na čo som myslela každú noc, keď som zaspávala.

V noci nezomrela len moja mama, nie, keď vyslovil smrtiace zaklínadlo, boli sme to obe, ktoré na ďalší deň neotvoria oči, nenadýchnu sa a nevyslovia žiadne ďalšie slovo.

*

Harry ma na rukách odniesol do našej spoločnej komnaty a ja som sa zavrela v izbe.

Vzlykala som, dusila sa slzami a znovu ma pohltila triaška.

Sedela som v kúte, za oknami bola ľadovo biela obloha, posteľ dokonalo ustlaná a šatník otvorený ako som ho nechala pred hodinou, keď sme sa chystali na snehový súboj.

Pohľad mala zastretý od sĺz, nos si utierala do svetra s rozpáraným rukávom a kolená tisla čo najbližšie k sebe.

Harry mi po chvíľke búšil na dvere, no neodpovedala som, tak ako predošlých desať minút.

Nechcela som ho vidieť.

Nikoho som nechcela vidieť.

Vedci hovoria, že prvých pár hodín a dní je pre pozostalého najťažších lebo vtedy nastáva boj o to ako dlho bude trvať, kým sa dokáže zmieriť s realitou a príjme fakt, že sa jeho blízky už nikdy nevráti.

Vedci sa mýlia.

Vedela som, že pre mňa bude najťažších prvých pár rokov, pár desaťročí a celý život, kým sa dokážem ráno nezobudiť s myšlienkou, že bez nej nedokážem žiť.

Zavrela som oči a počúvala Harryho trieskanie na dvere.

Bola to len hra z rešpektu.

Vedela som, že by mohol bez pohnutia prstom vyraziť dvere behom sekundy.

„Doriti Megan!" jeho hlas bol plný zúfalstva a ľútosti a mne po tvári skĺzla ďalšia slza.„Len sa prosím ťa ozvi... zomieram od strachu..."

Zostala som ticho.

Vďaka zväzku vedel, že som nažive a nič viac nepotreboval.

„Prosím." tlmene prehovoril a potom musel pravdepodobne skĺznuť po dverách a keďže sa neozvali žiadne kroky, zostal tam sedieť.

Nasledujúcich pár hodín prebehlo rovnako. Nepohla sa z miesta. Plakala. A on sedel za dverami a bol mi najbližšie ako som mu dovolila.

Musel byť večer, svetlo za oknom zmizlo a izba bola ponorená do tmy, keď znovu zaklopkal„Prosím, musíš niečo zjesť, Megan."

Na jedlo som nemala ani pomyslenie.

Bolo mi jedno, že budem hladná a slabá a nezachránim celý svet.

Nezachránila som tú jednu najdôležitejšiu osobu, tak prečo by ma mal zaujímať zvyšok?

Zostala som ticho.

Skúšal to ešte niekoľko krát, ale ja som ani necekla.

O pár minút neskôr ma pohltila únava a ja som jej ešte nikdy nebola vďačnejšia ako v túto chvíľu.

*

Poznáte ten zvláštny pocit neexistencie?

Ten pocit, keď viete, že sedíte na posteli a hľadíte na svoje ruky, ale v skutočnosti nič nevidíte a necítite?

Ten pocit, keď svet navôkol vás zmizol, stal sa nepodstatným a stratil sa v mori bezradnej ničoty, ktorá vás pohlcovala zaživa?

Ten pocit, keď ste boli uväznení v existencii, ale zároveň nedokázali existovať?

Netušila som koľko bolo hodín, aký bol deň a týždeň. Netušila som, či od chvíle čo si nás k sebe zavolal Dumbledore prešli mesiace alebo sekundy. Netušila som kde som bola, kde boli ostatní a čo sa bude diať.

Všetko sa pre mňa stalo bezvýznamným v porovnaní s vedomím, že mamu už nikdy neuvidím.

Vojna, zväzok, Harry... to všetko pre mňa stratilo význam, to všetko som nedokázala vnímať cez neskutočnú bolesť, ktorá ma nútila plakať a triasť sa a lapať po vzduchu a snažiť sa nadýchnuť aj keď to bolo to najťažšie zo všetkého.

Dýchať.

Prinútiť sa nadýchnuť.

Znovu.

A znovu.

Ak som si niekedy v živote myslela, že som nešťastná, alebo viem, čo je bolesť, neskutočne som sa mýlila.

Hádka, rozbité koleno, zlá známka... to všetko bolo na smiech.

Na plač.

Na plač bola myšlienka na mamin úsmev, na moju nekonečnú lásku k nej, na jej teplé objatie, na jej vôňu, na jej smiech, na naše spoločné chvíle, na jej dotyk...

Väčšiu bolesť som nikdy nezažila.

Väčšia bolesť neexistovala.

*

Muselo byť ráno, lebo za oknami bolo znovu svetlo.

Prebrala som sa skrútená na zemi v nepríjemnej polohe s mokrou tvárou a opuchnutými očami.

Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila čo sa stalo a prečo ma pohlcuje vlna nešťastia.

Moja mama zomrela.

Tá myšlienka ma zasiahla nepripravenú, vyrazila mi dych a znovu zlomila srdce.

Nádych.

Výdych.

Ako je možné, že to fungovalo tak ťažko?

Moja mama zomrela a ja som si nepriala nič iné ako odísť z tohto skazeného prekliateho sveta spolu s ňou.

Točila sa mi hlava, ústa mala suché a žalúdok prázdny, ale rozhodla sa, že mi je to jedno.

Oprela sa o stenu a zavrela oči.

Mala som pocit, že už ďalej nevládzem ani plakať.

Nemohlo ubehnúť ani dvadsať minút, keď sa za dverami znovu ozvalo klopanie a Harryho zúfalý hlas „Megan, prosím dovoľ mi byť pri tebe. Nemôžeš sa uzatvárať do seba..."

Aj teraz som mlčala.

Mohla som si robiť čo chcem.

„Prosím, potrebuješ sa najesť... musíš byť dehydrovaná."

Určite som bola.

Pálili ma oči i hrdlo a pregĺganie sa stávalo ťažšie a ťažšie lebo som už nedokázala nájsť v ústach dosť slín.

Harry znovu zostal za dverami a ja vo svojom kúte.

Spomienky na mamu sa mi v mysli prehrávali jedna po druhej a mučili ma každú sekundu a minútu. Oslava narodenín, grilovanie na záhrade, rodinná lyžovačka, pečenie koláčikov...

Zízala som do okna za ktorým snežilo a plakala.

O tri hodiny sa ozvalo ďalšie klopanie. „Meg! Nejedla si a nepila viac než dvadsaťštyri hodín! Ak neotvoríš tie dvere, prisahám, že kašlem na tvoj súhlas a idem za tebou!"

Otvorila som oči. Musela som zadriemať.

Snažila som sa zakričať späť, ale moje hlasivky neposlúchali a tak sa šialene rozkašľala.

Vyvolený na nič iné nečakal, vyrazil dvere a okamžite bol jedným skokom pri mne.

Chytil ma do náručia a pevne objal a ja som znovu plakala od bolesti ale i od lásky.

„Doriti Megan!" držal ma akoby od toho závisel jeho život a po tvári mu skĺzla najprv jedna slza a potom ďalšia a ďalšia. „Milujem ťa, neskutočne ťa milujem."

Triasla som sa v jeho náručí s myšlienkou, že on bol jediný, ktorý mi na tomto veľkom prázdnom svete zostal.

On bol jediný, ktorý mohol vo mne znovu rozohnať plamienok života a neskôr zažať oheň.

On bol jediný, ktorý mi dá dôvod dýchať ďalej.

*

Harrymu sa nakoniec do mňa podarilo dostať zeleninovú polievku. Nebolo to však najľahšie. Cítila som ju v krku, párkrát ma dokonca aj nadvihlo, ale nakoniec ma Vyvolený úspešne posadil ku krbu, zabalil do deky a do ruky vtisol hrnček horúceho čaju.

„Medovka. Na upokojenie." zamrmlal a ja som ticho poďakovala.

Bola som vďačná, že sa mu podarilo dostať ma z izby a vytiahnuť z toho mora samoty a beznádeje do ktorého som sa prepadala čoraz viac. Takto som ho aspoň cítila pri sebe, jeho dotyk a vôňu a už len to mi dodávalo drobné úlomky energie.

Sedeli sme vedľa seba v tichosti, prepletené prsty a zízali do ohňa.

V krku som cítila guču, ktorú som sa márne snažila spláchnuť čajom. Oči mala ledva otvorené, suché a boľavé a srdce prázdne.

„Milujem ťa." zašepkal do ticha a odrhol pohľad od krbu na mňa. Ja som tie svoje nechala na rovnakom mieste. „Vieš to však? Milujem ťa viac ako všetko na tomto prekliatom svete."

Vedela som.

Bol pri mne a držal ma v náručí, aby som nemohla spadnúť. A ak áno, bol pripravený postaviť ma na nohy.

„Určite by ťa rada spoznala." zamrmlala som a odložila hrnček s čajom „A obľúbila si ťa. Myslím, že by ste si naozaj rozumeli."

Chlapec prikývol a zdvihol moju ruku k svojim ústam, kde vtisol jemný bozk.

Za to gesto som bola viac než vďačná.

„Kedy to skončí, Harry?" nešťastne som sa k nemu otočila so slzami v očiach „Tvoji rodičia, Cedric, Javier, Krystal a teraz moja mama... Kedy skončí ta nočná mora?"

Pritiahol si ma k sebe ešte bližšie a zamrmlal do vlasov „Urobím všetko aby tomu bol koniec čo najskôr. Bude ľutovať. Sľubujem."

Cítila som ako mi cez telo prebehla triaška.

Tak veľmi som si posledné hodiny zakazovala myslieť na toho netvora. Tak veľmi som v sebe potlačovala vlny nenávisti, nekonečného hnevu a túžby pomstiť sa.

Túžby ublížiť späť.

Zatvorila som oči a okamžite sa mi v hlave premietli červené oči.

Nezabil nás, nedokázal to a my sme mu unikli aj s proroctvom.

A toto bol jeho ďalší ťah.

Teraz boli reflektory namierené na stranu svetla.

Možno čakal, že sa zrútim, že utečiem, že Harryho opustím, že ma už nikdy neuvidí.

A možno to aj bola pravda.

Možno som bola na kolenách a zlomená a možno som v tejto chvíli na záchranu sveta ani nepomyslela, ale nedopustím, aby moja mama zomrela zbytočne.

Nedopustím, aby mu to prešlo.

Nedopustím, aby vyhral.

*

Hovorí sa, že ráno je múdrejšie ako večer. S prvými slnečnými lúčmi zvyčajne prichádza aj nádej a viera v lepšie zajtrajšky a keď ma Harry zobudil s hrnčekom horúceho ovocného čaju a bozkom na líce, dokázala som sa nadýchnuť, vymotať z prikrývok a predstierať, že život pokračuje ďalej.

Chlieb s maslom a medom však chutil trpko a vianočný stromček ešte stále stojaci v rohu komnaty mi nevykúzlil žiaden úsmev na tvári.

Sedela som zabalená v deke pred krbom, pred sebou mala nové romány, ktoré dostala na Vianoce, ale vôbec sa mi do nich nechcelo. Harry bol natiahnutý vedľa mňa, listoval v najnovšom magazíne o Metlobale a ja by som si za iných okolností užívala našu sviatočnú pohodu, ale teraz to nešlo.

Zakazovala som si viac plakať, ale bolo to ťažšie než si myslela.

Myšlienky na mamu ma prenasledovali na každom rohu.

O desať minút sa ozvalo klopanie na portrét Merlina a ja som sa prekvapene otočila k vchodu. Do komnaty vkĺzli Fred, Ron a Hermiona, s ospravedlňujúcimi pohľadmi v očiach. „Ja... Harry sa ráno zmienil, že sa cítiš už trochu lepšie Megan, tak sme ťa naozaj veľmi chceli vidieť..."

Necítila som sa lepšie.

Vo vnútri nie.

Prikývla som a pokúsila sa vyčarovať malý úsmev na tvári, ale zlyhala.

Fred sa ku mne bez váhania vrhol a okamžite schytil do náručia a mne sa v očiach znovu zjavili slzy. „Ach, Megan. Je mi to tak tak veľmi ľúto."

Držal ma a ja som sa k nemu zúfalo tisla, vdychujúc jeho upokojujúcu vôňu. „Ľúbim ťa Meg."

„Aj ja teba, Fred." šepkala mu do ucha „Si jeden z mála ľudí, čo mi zostali. Ak stratím aj teba, tak..."

„Shhh... to sa nestane, sľubujem." pobozkal ma na čelo.

Hermiona ma so slzami v očiach objala a Ron zovrel rameno.

Všetci sme sa usalašili pri krbe a začali hrať Pľuvadlíky. Veľmi sa mi do toho nechcelo, ale ak by som sa znovu zavrela do izby, k ničomu by to neviedlo. V kruhu priateľov som sa so stratou mohla lepšie vyrovnať ako plakať sama v tmavom kúte.

„Zajtra je posledný deň v roku." prehovorila Hermiona „A my by sme mohli niečo podniknúť."

„Sme zavretý v zámku, Hermiona." pretočil očami Potter „Ak nemáš na mysli prechádzku do knižnice a späť alebo zavrieť sa do skleníka, nemáme príliš na výber."

„Máme malý plán." uškrnul sa Fred, v očiach nezbedné ohníčky „Nový rok privítame tak ako sa patrí!"

Len som sa pousmiala.

Ešte nikdy som nebola taká nešťastná ako teraz, ale vďaka ľuďom, ktorými som bola obklopená, dokázala dýchať a existovať ďalej. A ak si Voldemort myslel, že to bol môj koniec, tak sa mýlil.

Dumbledore mal pravdu.

Láska je ta najsilnejšia zbraň na svete.

A/N:) Ahoj baby! ♥ Dúfam, že ste si novú kapitolu užili aj keď to bola tá najbolestivejšia a najsmutnejšia akú som kedy napísala :( Megan stratila svoju mamu a ja som si tiež spolu s ňou poplakala. Neexistuje nič horšie ako keď stratíme niekoho, koho milujeme.

Čarodejnícky svet je však ponorený hlboko vo vojne a toto patrí k tomu. Sľubujem, že aj keď sa hlavná hrdinovia topia v temnote, v ďalšej kapitole sa máte na čo tešiť.

A teraz trochu niečo veselšie.... Ako si užívate leto? Prázdniny? :) Ja som bola v tom Španielsku a teraz som späť v Londýne. Som v práci (a vždy po nej neskutočne vyčerpaná) občas vonku (aj keby mohlo byť lepšie počasie, ale čo už) alebo sa snažím čo najviac písať ♥

Je mi však ľúto, že znovu klesla vaša spätná väzba :( Chápem, že pridávanie nie je tak časté akoby ste si priali, ale naozaj robím, čo môžem. Vždy keď si pod kapitolou nájdem Váš komentár, veľmi ma to povzbudí a keď si nenájdem, cítim sa sklamaná :/

Budem veľmi vďačná tak ako vždy za vaše prečítania, hviezdičky a slová ♥ 

I love you all! ♥