Sníva sa mi?

Som v paralelnom vesmíre?

Alebo mám halucinácie?

Keď som ležala zabalená v perine až po uši, žmúrila do tmy a rozpitvávala rozhovor s Dumbledorom, až potom si plne uvedomila, čo sa vlastne stalo.

Bola som vo zväzku.

Okej, len v tom magickom, nie manželskom, ale aj tak. Pätnásťročné dievča, beznádejne zamilované do svojho idola (s ktorým je zviazaná pravdepodobne až do smrti) a s priemernými čarovnými schopnosťami je najsilnejšou čarodejnicou súčasnosti?

A jej druhou magickou polovicou je Harry Potter. Chlapec, ktorý prežil, Vyvolený, Záchranca sveta, víťaz Trojčarodejníckeho turnaja a premožiteľ Voldemorta. Celkovo štvornásobný premožiteľ.

Ako sa mohla moja slabá muklovská mágia spojiť s tou jeho?

Veď to vôbec nedávalo zmysel.

Otočila som sa na bok a pozrela sa na tmavú siluetu na vedľajšej posteli. Ani on nespal. Obaja sme bdeli a po tých všetkých informáciách nemohli zaspať.

Čo si o tom môže myslieť Harry?

Je na seba nahnevaný, že za to všetko môže práve on? Ľutuje svoj výbuch, kvôli tomu, že je teraz zviazaný s tou chudinou Fosterovou? Je nasratý na mňa, že som mu o tej magickej rane nepovedala skôr?

Škoda, že neviem legilimenciu.

 *

Minul sa utorok v rovnakom pomalom tempe, počas ktorého sa nestalo absolútne nič zaujímavé. S Harrym som bohužiaľ neprehovorila ani slovo, nikto nás neprišiel navštíviť a madam Pomfreyová bola otravnejšia ako zvyčajne. Po každej dávke únavy/spánku nám do úst liala hektolitre elixírov, merala teplotu, krvný tlak, cholesterol, frekvenciu dýchania, pulz a ďalších milión vecí o ktorých som nemala ani šajnu.

 A v neposlednej rade som sa nudila ako pes. Spočiatku to bolo aj príjemné. Nič nerobenie, celé hodiny len ležanie v posteli a civenie do steny... ale časom ma to omrzelo. Šialene som sa nudila a môj jediný rozvrh činností pozostával zo spánku, jedla a liekov. A únavy.

Celé mi to liezlo na nervy.

A v jednom kuse som premýšľala o všetkom, čo sa stalo a nemohla to dostať z hlavy. Neuľahčoval mi to ani stredajší výtlačok Denného Proroka, ktorý som mala položený na kolenách a hľadela na titulnú stranu.                                      

                                 Harry Potter sa zotavuje po kolapse organizmu!

 ...hlásal nadpis a pod ním sa nachádzala pohyblivá fotka chrabromilského stíhača. Samozrejme, článok obsahoval plno klamstiev, nadávok na Vyvoleného, ktorý opäť "chorobne túži po pozornosti a sláve" a domnienok prečo sa to vlastne stalo. Takže dokopy tam nebolo vôbec nič a moju bezvýznamnú maličkosť spomenuli len v poslednom riadku.

 O našej naozajstnej situácii a la magickom zväzku sa nikto nemohol dozvedieť. A v prvom rade nie tie supy z ministerstva.

Jediní ktorí to vedeli som bola samozrejme ja, Harry, Dumbledore, McGonagallová, Snape a Pomfreyová. Aspoň tak nám to včera povedal riaditeľ a nezabudol dodať, že to nemôžeme nikomu povedať. Vtedy Potter namietal. Každý vedel, že sa zo všetkým zdôveroval Hermione a Ronovi. To je asi prvá vážna vec, ktorú pred nimi bude musieť zatajiť.

Ja s Parvati a Lavender, na rozdiel od neho, nemáme až taký blízky vzťah. Okej, sme najlepšie kamarátky, ale pre mňa bude udržať tajomstvo oveľa ľahšie.

Zamyslene som pozorovala Harryho tvár na fotografii, keď sa pri mojej posteli zjavila madam Pomfreyová a už na prvý pohľad bolo vidieť, aká je rozrušená.

"O dve hodiny vás prídu skontrolovať liečitelia zo Svätého Munga! Obaja sa musíte hodiť do gala! Nemôžu zbadať v akom ste skutočnom zdravotnom stave a dozvedieť sa niečo o magických jadrách či únave, jasné?!" nervózne vybrechla a my dvaja sme nadskočili na posteliach.

"Ale ako sa máme udržať v bdelom stave?" čiernovlasý chlapec mrkol na svoje hodinky na zápästí. "Presne za dvadsať minút dorazí únava."

"Nadopujeme vás elixírmi, Potter." ozval sa od dverí nepríjemný slizký hlas Snapea.

Harry sa zvrtol a zagánil na neho. Ja som prekvapene nadvihla obočie.

"Ale elixíry na nás neplatia..."

"Ale tento áno, som o tom presvedčený. Je ale veľmi návykový, takže sa dá použiť len v naozaj výnimočných prípadoch. Teda, práve teraz." krútil medzi dlhými prstami banku s lektvarom farby čistého striebra.

Potom madam Pomfreyová zatlieskala a oboch nás vyhnala do kúpeľne v nemocničnom krídle, aby sme sa dali aspoň trochu dokopy. Zrkadlo a sprchu som nevidela už naozaj veľmi dlho, takže mi to mohlo len prospieť.

 *

Kúpeľňa bola malá obdĺžniková miestnosť pokrytá kachličkami. Nachádzali sa tu tri sprchy so závesmi a dve spojené umývadla nad ktorými viselo veľké ofŕkané starodávne zrkadlo. Priestor osvetľovali len dve sviece v držiakoch, inak bolo šero.

Stála som v jednej zo spŕch pod zabudovanou hlavicou pripevnenou na stene a nechávala sa osviežovať vlažnou vodou. Voňavá pena zo sprchovacieho gélu obmývala moje telo a bublinky ma príjemne šteklili, zatiaľ čo som si umývala vlasy citrusovým šampónom. Keď som konečne vypla sprchu, cítila som sa ako nový človek. Bolo počuť tiecť vodu i naďalej a ja som okamžite vedela, že to musí byť Harry.

Dohodli sme sa, že jeden príde skôr, aby mal čas na súkromie (teda vyzlečenie) a druhý krátko po ňom. Magické jadrá sa ešte neustálili, takže sme museli byť v kúpeľni spolu.

Horúca para ma stále obklopovala a mne sa z toho mixu studeného vzduchu a tepla tvorili na tele zimomriavky.

Na chvíľku som sa oprela o studené mokré kachličky a zavrela oči. Stačilo málo, aby som si dokázala predstaviť chlapca od ktorého ma momentálne delila len jedna provizórna stena.

Chlapca s nahým telom.

Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa ten obrázok vyhodiť z hlavy. Nemohla som tu len tak nemo stáť s roztrasenými kolenami a predstavou nahého Pottera, ktorý nahý aj bol a to prakticky hneď vedľa mňa.

Na snenie teraz nebol tak úplne ideálny čas.

Preto som rukou zašmátrala na miesto, kde by mali byť osušky, ale neboli. Prudko som otvorila oči a neveriacky zízala na železnú tyč bez uteráka.

Ako som mohla zabudnúť?

Nervózne som si zahryzla do pery a rozmýšľala, čo mám teraz, do prdele, robiť. Jednoducho som nemala na výber a musela som vystrčiť nos spoza závesu a prejsť cez celú kúpeľňu až ku kôpke osušiek na umývadle. A čo ak práve v tom istom čase sa aj pán Potter rozhodne ukončiť hygienu a vybehnúť von?

Zomrela by som od hanby, keby ma načapal nahú. Keby zistil, čo sa ukrýva pod vrstvami oblečenia a habitov? A keby na mňa potom hľadel s odporom?

Panebože, veď pre neho som šedá myš, neatraktívne a ničím výnimočné dievča! Mal by z môjho tela len nočné mory...

A nad tou myšlienkou som mala chuť zaplakať...

Pomaly som odhrnula záves a ťapkala po studenej dlážke. Každý krok som tŕpla, či náhodou Harry nevychádza, ale mala som šťastie a bez problémov sa dostala k umývadlám. Bielu huňatú osušku, ktorá mi siahala pár centimetrov pod zadok som omotala okolo tela a upevnila pod pazuchami a ďalšiu použila na "turban" na vlasy.

Dlaňou som utrela zarosené zrkadlo a hľadela na svoj odraz. Kruhy pod očami a vrásky z čela už vymizli, začervenané oči sa taktiež stratili po pravidelnom spánku v nemocničnom krídle, no mala som pocit, že som veľmi rýchlo ubudla na váhe. Moje vytŕčajúce kľúčne kosti mi to len potvrdili.

Nechala som tiecť kohútik, vytiahla si z mojej vlastnej kozmetickej taštičky zubnú kefku a pastu a začala si čistiť zuby.

Voda smerom od spŕch ustala a o chvíľku sa v zrkadle zjavil odraz Harryho Pottera. Malú červenú osušku mal uviazanú na páse, siahajúcu po kolená, takže poskytoval dokonalý výhľad na hornú partiu tela.

Zhypnotizovane som civela do zrkadla a hltala každý odhalený milimeter. Bol presne taký, akého som si predstavovala.

Nie, ešte lepší!

Opálené vyšportované telo sa lesklo pod stekajúcimi kvapkami a jeho hruď sa nadvihovala v pravidelnom lenivom tempe. Tmavé vlasy boli mokré a rozstrapatené do ježka. Bez okuliarov, len so zelenými očami pod hustými mihalnicami a jemným takmer neviditeľným strniskom vyzeral príťažlivo.

A ja som so sebou mala čo robiť, aby som dokázala uhnúť očami skôr, ako si stihne všimnúť, že ho tak neokrôchane očumujem.

Ale koľko ľudí malo tú možnosť, aby videlo Vyvoleného v takej intímnej situácii a takmer nahého? Média by pre túto fotku aj vraždili a jeho nekonečné množstvo ctiteliek zošalelo.

Jemne som sebou trhla, keď sa ku mne približoval, jednou rukou drhol uterákom vlasy, aby si ich čo najskôr usušil. Keď bol odo mňa len pár centimetrov, mohla som zacítiť príjemnú pánsku vôňu sprchovacieho gélu.

To mi snáď robí naschvál!

Mechanicky som pokračovala v umývaní zubov a hľadela rovno pred seba. Teraz už stál hneď vedľa mňa, para sa rozprestierala po celej kúpeľni a ja som po prvýkrát zacítila jemnú vibráciu mágie medzi nami. Nebola nijak intenzívna, ale bola tam.

Vlastne.

Bola tam aj tej noci, čo sme spoločne zdemolovali chodbu, kde sa nachádzal vchod do Chrabromilu, len som si to poriadne neuvedomovala.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď sa nám stretli oči. Od pondelňajšej noci u Dumbledora sa na mňa ani raz nepozrel a to dnes už bola streda ráno!

Prerušila som náš očný kontakt, odložila kefku, opláchla si tvár a načiahla sa za hrebeňom. Stiahla si uterák z vlasov a nechala pramene voľne padať na chrbát. Ešte stále boli dosť mokré, ale aj napriek tomu som si ich začala, čo najopatrnejšie, česať. Fén samozrejme v Rokforte nebol a ani by nefungoval a sušiace kúzlo som nemohla použiť, keďže nám madam Pomfreyová zhabala prútiky, aby sme nerušene odpočívali.

Celý ten čas som na sebe cítila jeho pohľad, ako si ma nenútene premeriava, ako skúma odhalený krk i časť hrude, ktorú nezakrývala osuška.

Našťastie sa potom začal holiť, naniesol si penu a žiletkou si ju skúsenými ťahmi opäť dával dole. Všimla som si pár malých tmavých jaziev na jeho ľavom boku a jednu väčšiu na ramene pravej ruky. A aj keď mi ho vďaka nim bolo ľúto, dodávali mu imidž nebezpečného a zlého chlapca.

Viac atraktívne už ani nemohol vyzerať.

A ja hlupaňa som sa musela v tom istom čase natiahnuť po deodorante, ako on po vode po holení a nechtiac sme sa dotkli. Rýchlo som ruku odtiahla, keď mnou prešla príjemná elektrizujúca vlna a Harry sa len zaškeril.

Zvyšných pár minút prebehlo taktiež mlčky, každý dokončil svoju osobnú hygienu a nakoniec sme sa vrátili k Snapeovi a Pomfreyovej.

*

Bolo mi dosť nepríjemne, keď som pred svojim profesorom Elixírov prešľapovala len v osuške a bosá. Madam Pomfreyová dávkovala do odmerky Snapeov záhadný strieborný lektvar, ktorý mi mal pomôcť k tomu, aby som sa pred liečiteľmi udržala hore.

 To isté samozrejme platilo aj pre Harryho.

Ten bol na konci miestnosti za závesmi okolo jednej z postelí a obliekal sa.

"Môžeš, ale pi pomaly, netušíme, ako to môže chutiť." podala mi zdravotná sestra dymiacu kadičku a ja som nahlas pregĺgla.

Za tých pár dní som určite užila viac chémie, ako za celý svoj život.

Naklonila som nádobu k perám a periférne sledovala ako sa hladina vo vnútri nej približovala čoraz bližšie.

Prvé sústo bolo muka.

Ostré a štipľavé, ako pravé maďarské čili papričky len v tekutej forme.

Odtiahla som kadičku od úst a prskala na všetky stany. Slzy sa mi drali do očí a chuťové bunky sa snáď šli zblázniť.

Niekto mi do ruky strčil pohár, pravdepodobne s vodou, a ja som ju do seba bleskovo hodila.

Takto som celú dávku toho vražedného elixíru vypila po kúskoch s pravidelným zapíjaním a nesmierne sa mi uľavilo, keď som zistila, že to mám konečne za sebou.

"Potter." oslovil chrabromilského stíhača Snape a so spokojným úškrnom mu podal jeho vlastnú odmerku s tým svinstvom. "Ste na rade."

Ak by som profesora nepoznala, myslela by si, že od nadšenia, že uvidí Harryho trápenie bude každou chvíľou skákať ako malé dieťa.

Popravde, nemal od toho ďaleko.

Otočila som sa k chlapcovi a venovala mu malý povzbudzujúci úsmev. Potter ho však ani nemohol zachytiť, keďže momentálne zvádzal vražedný očný boj so Snapeom a nehodlal sa vzdať.

Preto mi pohľad klesol na jeho hrudník zakrytý čiernym tričkom s véčkovým výstrihom s krátkym rukávom. K tomu mal oblečené tmavé úzke nohavice a obuté obyčajné čierne tenisky.

Vôbec nevyzeral ako pacient po kolapse a na lôžku.

Bol to typický Harry. Jednoduchý, s okuliarmi a strapatými vlasmi.

Ale v tom to možno celé bolo. To ho robilo tým, čím bol. Nedával si záležať na svojom výzore. Prezentoval sa svojou odvahou a srdcom.

Vzala som si svoju kôpku vecí a odkráčala za rovnaký záves, kde bol predtým Potter. Zhodila zo seba osušku a pomaly sa začala obliekať. Najprv jemnú bielu spodnú bielizeň. Ako vrch mal poslúžiť sveter kakaovej farby, z prednej strany krojený a zo zadnej predĺžený. Na spodok poslúžili čierne slim džínsy a rozgajdané tenisky. Vlasy som si nechala len tak rozpustené a na zápästie nasadila svoje drobné zlaté hodiny.

Nič moc, ale oveľa lepšie.

Keď som znova vyšla, Harry mal už elixír úspešne v sebe a teraz sedel na boku svojej ustlanej posteli a čítal nejaký list.

Snape už stihol zmiznúť a madam Pomfreyová nervózne pobehovala hore-dolu. Ako som si stihla všimnúť, snažila sa upraviť všetko, čo jej prišlo do cesty a vrhala okolo seba kúzla hlava-nehlava.

Aj ja som bola poriadne nervózna a preto som nevedela obsedieť ani postáť. Prechádzala som sa tam a späť, hrala sa s prstami a spotené dlane utierala o materiál džínsov.

Čo ak to celé praskne?

Čo ak sa dozvedia pravdu?

Podarí sa to Dumbledorovi ututlať?

O pár minút do otvorených ťažkých dubových dverí vbehla Minerva McGonagallová a za ňou prášilo minimálne ďalších dvadsať ľudí.

Vyzerala ešte prísnejšie ako zvyčajne a nahnevane. Veľmi nahnevane.

Prekvapene som zalapala po vzduchu, keď sa na mňa vrhlo pár novinárov s obrovskými fotoaparátmi. Cúvla som o krok dozadu a takmer sa prizabila, ale našťastie náš hrdina Harry Potter sa opäť zjavil a stihol ma zachytiť skôr, ako keby som skončila na zemi.

"Takto zostaňte! Bude to nádherná fotka! Titulná strana!" prekrikovali sa, zatiaľ čo nás osvetľovalo desiatky bleskov.

"Naša vzácna návšteva už dorazila?" ozval sa pokojný autoritatívny hlas od dverí a všetci prítomní sa ako na rozkaz zvrtli.

Ja som sa medzi tým poriadne postavila, zamrmlala Harrymu tiché "ďakujem" a tiež hľadela na Albusa Dumbledora.

"Musím však skonštatovať, že je dosť hlučná. Študentom o pár minút začína popoludňajšie vyučovanie a určite by boli veľmi neradi, ak by sme ich aj naďalej rušili. Predsa len, je pracovný deň." usmieval sa, ale okolo očí sa mu vytvorilo množstvo ustarostených vrások.

"Preto by som navrhoval, aby sme nechali liečiteľov robiť svoju prácu. Myslím, že fotiek bolo už dosť. Pacienti sa nemôžu nechať naďalej rozrušovať."

Potom sa profesorka McGonagallová spamätala a spoločne s Pomfreyovou ich začala energicky vyhadzovať von. Trvalo pár minút, kým sa im to konečne podarilo, až na mieste bývalého hlúčika zostali len piati ľudia v citrónovozelených habitoch s vyšitým emblémom prútika skríženého s kosťou.

Medzi tými všetkými novinármi som si ich nemala šancu všimnúť.

Tri ženy a dvaja muži. Všetci vysoký, s okuliarmi na očiach a meravým neprístupným výrazom na tvári.

Tak toto bude ešte ťažké.

A/N: Čavky :D Takže na začiatok... Ďakujem vám za všetky dokonalé, dlhé a hlavne pozitívne komentáre k minulej, zatiaľ najdôležitejšej, časti! Úplne som onemela, keď som videla, koľko ich bolo ♥ Naozaj ďakujem za každý jeden hlas i komentár :) Bola som zvedavá na vaše reakcie a som rada, že ste ich vyjadrili :) Inak v poslednej dobe mám obdobie, že sa mi absolútne nič nechce robiť a mám pochmúrnejšie myšlienky a škola ma vytáča asi najviac zo všetkého... som rada, že mám písanie, na ktorom sa môžem vyventilovať a niekedy sa aj celý deň teším, ako si večer sadnem k notebooku a budem písať ♥ Takže k aktuálnej kapitole, aj keď som ju mala detailne rozpracovanú v hlave, písala som ju dlhšie, ako som čakala :) Dúfam, že sa vám aj táto páčila a budem sa tešiť na vaše ohlasy :) I love you ♥