Pred očami sa mi mihali obrazy, tuším spomienky, ale nebola som si celkom istá.

Škriatok a vznášajúca torta... had, veľký tučný chlapec a sklo... kotol z ktorého vystupuje postava s červenými očami....

Jahodová zmrzlina a môj ocko... ďatelinové pivo a smejúca sa Lavender... plachta pod ktorou je baterka a fascinujúca kniha...

Tučný chlap zvierajúci malého vychudnutého chlapca s okuliarmi nakrivo... sen o motorke... Šikmá ulička...ten istý chlapec prosiaci o miesto v Chrabromile...

Rokfortský expres... prvá čokoládová žabka... Pľuvadlíkový klub... truhla s kyticami v ktorej leží milovaná stará mama...

Bazilisk sa plazil a syčal... v diaľke zavýjal vlkolak... chlapec uháňal na metle pred obrovským drakom so zlatým vajcom pod pazuchou...

Zmes farieb a zvukov sa menila tak rýchlo, až sa všetko zlievalo do jednej škvrny. Už som naďalej nedokázala rozlišovať postavy či udalosti.

Z ničoho nič sa ozvala bolesť z hlavy i pľúc, tak silná až mi vyrazila dych. Bolo ťažké rozmýšľať, čo sa deje, kde som a či vôbec som.

Zaplavovali ma rôzne pocity, moje vlastné i iné... ktoré ma obklopovali.

V tom som precitla. Náhle a bez prípravy.

Bolo ťažké otvoriť viečka a ešte ťažšie zaostriť. Do očí mi udrelo ostré svetlo, cítila som, ako mi slzia. Nebola to moja jediná starosť. Súrne som potrebovala vedieť, čo sa sakra deje.

Každučký milimeter tela bolel. Mala som pocit, ako keby mnou prešlo tornádo. Nedokázala som sa ani len pohnúť a tak môj pohľad zostal uprený na biely plafón.

Najprv mi uši odmietali spolupracovať, ale potom som konečne začala vnímať zvuky.

Ľudský hlas, šepkal...

Chcela som vykríknuť. Dať najavo, že som tu, ale z pier mi uniklo len zachrapčanie a na to som sa začala šialene dusiť.

„Slečna Fosterová!“

Niekto mi nasilu otvoril ústa a nalial do hrdla ostrú nechutnú tekutinu, až som takmer hodila šabľu, ale na počudovanie zabrala. Kašeľ ma prešiel, klesla som opäť na vankúš a prekvapene hľadela do tváre madam Pomfreyovej.

Na jazyku som mala more otázok, točila sa mi hlava a cítila som neuveriteľný smäd.

„V-vodu.“

„Vitajte späť slečna Fosterová, už ste nás začínali desiť.“ usmiala sa madam Pomfreyová a k popraskaným perám mi pridržiavala sklenenú čašu, v ktorej sa nachádzala čistá voda.

Prvý glg ma takmer znova omráčil. Také to bolo úžasné. Voda bola svieža, čerstvá a príjemne chladná.

Mala som pocit, že som nepila roky.

„Aký je dnes deň?“ zmätene som sa obzerala okolo seba.

V nemocničnom krídle nikto okrem liečiteľky nebol. Na vedľajšej posteli ležal čiernovlasý chlapec, ktorý ešte stále spal. Bez okuliarov a s vrabčím hniezdom vyzeral mladšie a oveľa zraniteľnejšie.

Pri pohľade na neho sa mi pomaly začalo všetko rozjasňovať. Posledné udalosti... ako som bola na hodine Elixírov, na metlobalovom ihrisku a kráčala s Hermionou po chodbe. Ako mi prišlo šialene zle a potom... potom nebolo už nič.... v hlave som mala veľkú čiernu dieru. Posledné, čo sa tam usadilo, boli zvláštne spomienky, ale pri nich som si takmer na sto percent istá, že sú výplodom mojej fantázie alebo sna.

„Nedeľa. Pol ôsmej večer.“ zašepkala madam Pomfreyová tónom, ktorým sa ľudia bežne prihovárajú umierajúcim.

„Počkajte, to prešli štyri dni?“ nechápavo som na ňu hľadela, zatiaľ čo na mne vykonávala rôzne diagnostické kúzla.

„Keď ste odpadla, veľmi sme sa zľakli. O všetkom, vrátane vašej magickej rany, vie profesorka McGonagallová a profesor Dumbledore. Ľutujem, že som ich spoločne so Severusom neinformovala o vašom stave skôr. “

Zavrela som oči a namáhavo dýchala. Stále ma bolel celý človek.

Skôr, ako som stihla zareagovať, chlapec na vedľajšej posteli sa pohol a niečo zamrmlal. Pomfreyová okamžite vystrelila k nemu, kontrolovala mu teplotu a mávala na neho prútikom.

„Dobrý večer, pán Potter.“

Chvíľku trvalo, kým sa Harry úplne zorientoval. Liečiteľka mu nasadila okuliare a pomohla vypiť džbán vody.

„Čo sa stalo?“ zasýpal ťažkým hlasom a podarilo sa mu nadvihnúť na lakťoch.

Stretli sa nám pohľady, keď sme sa navzájom premeriavali. Harry nevyzeral najlepšie, ale zmizli mu kruhy pod očami a už nebol taký bledý.

V tej chvíľke mi však prišiel ako najkrajšia bytosť na svete. Očami som skúmala jeho lícne kosti, hlboké zelené jazierka pod dlhými mihalnicami a škaredú jazvu v tvare blesku, ktorá bola viditeľná len kvôli tomu, že mal vlasy rozstrapatené na ježka. Paplón sa mu zošuchol až k pásu, preto bolo vidieť, že mal oblečené jednoduché biele tričko s krátkym rukávom a véčkovým výstrihom. Dalo mi riadne zabrať, aby som dokázala odtrhnúť pohľad od vykúkajúcich kľúčnych kostí na snedej opálenej pokožke.

Panebože, ako hrozne som musela vyzerať ja?! Po toľkých dňoch v posteli?

„Skolaboval vám organizmus, pán Potter. Už štyri dni ležíte v nemocničnom krídle.“ oznámila mu pokojne liečiteľka. „Váš zdravotný stav i stav slečny Fosterovej je momentálne v poriadku. Budete však obaja ešte dlho slabí a približne každú hodinu vás zastihne únava.“

„Ale! Ja... ja som myslela, že ste na niečo.... prišli.... že...“ habkala som a neveriacky zazerala na Pomfreyovú.

„Prišli sme na veľa vecí, slečna Fosterová. Všetko som prediskutovala s pánom riaditeľom a Severusom. Chce vám vašu situáciu vysvetliť sám. Zatiaľ sa musíte uspokojiť s tými informáciami, čo máte.“

„Veď nemáme žiadne informácie!“ podráždene som vyprskla na čo všetky sviečky zablikotali.

Bola som rozrušená, nahnevaná a absolútne som nechápala prečo nám nič nechce povedať. Po toľkých dňoch trápenia sme si zaslúžili vedieť, čo sa s nami vlastne deje.

Liečiteľka si unavene povzdychla, akoby blikanie sviečok bolo úplne normálne.

„Obaja máte zakázané rozčuľovať sa, či prejavovať hocijaké iné emócie. Nepýtajte sa prečo, dozviete sa. Za chvíľku sa bude podávať večera."

Odišla do svojej kancelárie a ja som sa skrútila do malého klbka. Harry ma zamyslene pozoroval, no potom bez slova klesol na vankúš a civel do stropu.

*

Naša večera pozostávala z teplého slepačieho vývaru, vody a tuctu rôznych elixírov v baňatých fľaštičkách.

Odsunula som zo stehien tácku s prázdnou misou a príborom a so záujmom prezerala sklenené banky plné lektvarov. Uvažovala som, prečo nám ich madam Pomfreyová vôbec dáva. Snapeove elixíry na mňa vôbec nezabrali, únava sa dostavila tak či tak.

„Slúžia na posilnenie imunity, nič iné na vás bohužiaľ nezaberá.“ vysvetlila zdravotná sestra, keď si všimla môj údiv.

„To som už stihla zistiť. Elixíry profesora Snapea vôbec nepomohli.“

„Ty si dostala nejaké elixíry?“ prekvapene sa ma spýtal chlapčenský hlas z vedľajšej postele.

Och, nie.

Toto som vôbec nechcela. Harry stále nevie o magickej rane, či niečo bližšie o únave. Ak by zistil, čo viem a čo som mu nepovedala, skončím.

A úplne ho stratím.

Jasné, Potter sa to tak či tak dozvie. Má nám to všetko Dumbledore vysvetliť a ozrejmiť, ale...

Aspoň dnes nie. Dnes ešte nie.

„Koniec rečí, máte desať minút na užitie liekov, potom nastane únava!“ energicky vyhlásila madam Pomfreyová, čím mi momentálne zachránila krk.

Keď sa mi zrak pomaly rozmazával a ja som čoraz viac klesala do Morfeovej náruče vďaka tej prekliatej únave, liečiteľka na mňa žmurkla s potmehúdskym úsmevom.

Aspoň mám spojenkyňu.

*

Zobudila som sa niekedy nadránom. Do miestnosti vychádzajúce slnko vrhalo, cez vysoké okná, prvé slnečné lúče a tuším som započula aj čvirikanie škovránkov. 

Chcela som sa posadiť, keďže som v rovnakej polohe strávila celú noc, no zatočil sa mi svet a pred očami mi všetko sčernelo. Po umelom spánku navodenom únavou sa človek cítil otupene a omámene. Stále ma bolela hlava vďaka magickej rane, ale bolesť som takmer prestala vnímať. Po týždni si jednoducho budete musieť zvyknúť.

Ležala som tvárou ponorenou vo vankúši a vdychovala jeho príjemnú vôňu. Už dlho som sa necítila tak pokojne. Ten stres, strach, tá hrôza zo spánku, tie posledné pár dní boli neskutočné.

V duchu som už po tisíci krát ďakovala Hermione a celej jej Spánkovej inšpekcii za tú námahu a za to všetko, čo si pre nás vytrpeli.

Pre nás.

Lebo to celej tejto šlamastiky som nebola namočená len ja, ale aj Harry. Už som ďalej nevládala zvaľovať vinu len na neho. Aj ja som k nej pridala svoj podiel. Bol možno menší a nevinnejší ako ten Potterov, ale bol tam.

V hlave sa mi preháňali a hmýrili rôzne myšlienky.

Bola som naozaj zvedavá a zároveň som sa bála, čo nám Dumbledore povie.

Bude to ešte horšie, ako je to teraz?

Nič sa v podstate nezmenilo. Každú hodinu príde únava, ďalšiu hodinu budeme mimo, potom chvíľku „triezvy“ a zas a znova dookola.

Úžasné, dokonalé, perfektné, povzbudzujúce...

„Dobré ráno.“ zachrapčal z vedľajšej postele hlas a ja som sa pri tom zvuku vystrela a otočila hlavu doprava.

Zbadala som pätnásťročného teenagera s tvárou zaborenou do dlaní. Určite mu po prvotnom precitnutí do reality došlo, čo sa deje.

„Sme na tom úboho.“ oznámil mi tú najsamozremejšiu vec na svete.

Smutne som prikývla a skľúčene sa hrala s obliečkou.

„Človek si myslí, že aspoň jeden rok bude mať pokoj.“ zavrčal a nasadil si okuliare.

„Myslím... myslím, že ty tak skoro pokoj mať nebudeš.“ zašepkala som do tichej miestnosti a odmietala sa mu pozrieť do očí.

„Ďakujem za ozrejmenie môjho nadchádzajúceho života.“ sarkasticky vybafol. „Vďaka tebe to teraz viem.“

Otvorila som ústa, že mu na to tiež niečo odvrknem.

Nechápala som to. Zvyčajne som šialene hanblivá a pri Harrym Potterovi dvojnásobne, ale teraz sa vo mne veľmi ľahko uvoľňovali emócie a nálada sa menila každou chvíľkou.

„Nemáš vôbec zač!..... Nie je každý ako ty, vieš?! Hrdina, záchranca čarodejníckeho sveta, možný víťaz nad Veď-vieš-kým.... Ty momentálnu situáciu prijmeš, aká je a budeš sa ju snažiť najlepšie využiť, ale naopak ja to nezvládnem. Posledné dni a noci horím od strachu. Desím sa, čo sa stane, desím sa, že sa už nikdy nezobudím! Keď si ma v tú noc hodil do tej steny s Voldemortom v očiach, bolo to to najhoršie, čo som videla. V tej chvíľke som si prisahala, že nedopustím, aby tebe...a komukoľvek inému ten bastard ublížil a ďalej s vami manipuloval.“

 Odkiaľ sa to všetko vzalo?! Zhrozene som sedela na posteli s vypleštenými očami a šokom v nich. Takmer som sa preriekla. Ak by zistil, že mi na ňom záleží...

A čo ten zvyšok? Nikdy som nad niečím takým otvorene nepremýšľala, ale moje podvedomie pravdepodobne áno.

Pravdou je, že v tom Snapeovom kabinete som sa naozaj zľakla Voldemorta a toho, čo tomu chlapcovi spôsobil.

Bála som sa o Harryho.

Nie Harryho.

A spomínaný dotyčný na mňa momentálne zízal s otvorenými ústami. Vyzeral celkom vtipne, ale neexistovala situácia v ktorej som sa chcela menej smiať ako teraz.

Jednou rukou si prehrabol vlasy a potom sa pousmial. "Od teba som nečakal takú guráž Megan Fosterová."

Neveriacky som ho pozorovala.

"Páči sa mi ako rozmýšľaš." dodal a pohodlnejšie sa oprel o vankúš.

"A mne sa páči, ako spolu vychádzate, pán Potter, slečna Fosterová." ozval sa ženský hlas vo dverách nemocničného krídla.

Bleskovo som sa otočila a zbadala profesorku McGonagallovú. Usmievala sa, čo bolo naozaj nezvyčajné.

"Budete to potrebovať. Teraz nie je vhodný čas, aby ste medzi sebou vyhľadávali nezhody." presunula sa až k našim posteliam a mávla prútikom.

Zacítila som tlak na stehnách, keď sa tam zjavila tácka s miskou mlieka a ovsenými vločkami. Nechýbal ani pohár vody a strieborná lyžička.

"Pani profesorka...!" "Profesorka McGonagallová...!" obaja sme naraz vyhŕkli, bažiac po informáciách.

"Utíšte sa!" zahriakla nás a my sme okamžite zmĺkli. "Vo vašom zdravotnom stave by ste sa nemali rozrušovať, myslím, že vám to Poppy jasne vysvetlila."

Prikývla som a Harry zamumlal svoje "áno" a ona po krátkej odmlke tichšie pokračovala. "Situácia je vážnejšia, než si myslíte. Pred bránami Rokfortu trčia tucty novinárov, Dolores Umbridgeová do všetkého strká svoj veľký nos a nohsledi Fudgea a ministerstva pátrajú po každej jednej zmienke o Harrym Potterovi a jeho zdravotnom stave. Riaditeľ sa zo všetkých síl snaží, aby vás nepreviezli do Nemocnice sv. Munga na čarovné choroby a zranenia a nechali v rukách ministra a Veď-viete-koho prívržencoch. Ak k tomu všetkému prirátame váš momentálny fyzický i psychický stav a čo všetko sme sa dozvedeli o únave..." vzdychla si. "Dovoľujem si konštatovať, že ste vo väčšom nebezpečenstve, ako by bolo vhodné."

Zostala som omráčene sedieť a nezmohla sa na slovo. Ako inak, opäť zareagoval prvý Harry.

"Myslím, že vo väčšom ako som bol minulého roku počas poslednej úlohy, nebudem."

"O to je to horšie, pán Potter. Vtedy ste bol sám. Teraz ste dvaja."

"Ale ja s tým nemám nič spoločné... Ja nie som Chlapec, ktorý prežil. Nikoho nezaujímam." vykoktala som po pár minútach.

"V súčasnosti zaujímate každého a bohužiaľ ste v tom viac než po uši." smutne odvetila a potom sa razantne vystrela.

"Naraňajkujte sa a odpočiňte si. Ak to večer budete schopní zvládnuť, stretnete sa s riaditeľom a ten vám to poriadne vysvetlí. To je odo mňa zatiaľ všetko. Dobrú chuť." otočila sa na opätku a vypochodovala z nemocničného krídla.

V mojej hlave bol ešte väčší zmätok ako doteraz.

*

Deň prebiehal pomaly. Návštevy sme mali zakázané, od rána sa tu nikto ďalší nezastavil (samozrejme okrem madam Pomfreyovej, ale tá sa nepočítala) a každú druhú hodinu sme odpadli od únavy.

Predstavovala som si, aké by to bolo v iné pondelňajšie ráno. Práve teraz  by som sedela na Obrane proti čiernej mágii a počúvala bláboli Umbridgeovej alebo čítala tu hlúpu učebnicu. Nevedela som sa rozhodnúť, čo je lepšie. Popoludnie s tou ropuchou bradavičnatou alebo čas trávený na lôžku?

Odkopla som perinu a chodidlá položila na studenú podlahu. Zaprela sa o matrac postele, aby som získala akú-takú oporu a opatrne sa postavila.

Cítila som na svojom tele Harryho pohľad a v duchu zaúpela.

Veď ja ani neviem, čo mám vlastne na sebe.

Očami som skĺzla nadol a našla bielu nočnú košeľu s krátkym rukávom a dĺžkou po kolená.

Uf. To sa mi uľavilo.

Bez ďalšej dávky opatrnosti vykročila jednou nohou vpred, keď sa mi v tom podlomili kolená a ja som s hlasným žuchnutím dopadla na zem.

Skvelé.

"Megan!" vykríkol Harry a periférne som videla ako sa vrhol z postele smerom ku mne.

O chvíľku čupel a pomáhal mi zdvihnúť sa. Odmietla som jeho ruku a sama sa vydrapala hore.

"Kde si sa trepala? Madam Pomfreyová nám zakázala vstať z postele." pokojne vyhlásil a upieral na mňa tie svoje dokonalé zelené oči.

"Ak to musíš vedieť, na záchod! Ďakujem za záchranu, hrdina." ironicky som pretočila očami a znova chrbtom dopadla do perín.

"Tak prepáč! Nabudúce ťa nechám váľať sa po dlážke, platí?"

V tom som sa zahanbila.

Tie moje zvláštne nálady!

"Nie, prepáč." ticho som vydýchla.

Harry so zovretými perami prikývol a opäť sa vrátil do postele. Obaja sme mali nervy na prasknutie. Nemohli sme sa dočkať večera, kedy nám Dumbledore povie pravdu.

Báli sme sa večera, kedy nám Dumbledore povie pravdu.

 *

Bolo niečo krátko po siedmej večer, keď som sa prebrala z ďalšej dávky driemoty na záhadný krik. V nemocničnom krídle bolo šero, svetlo vrhalo len pár sviec a z pootvorených dvier sa rinuli nahnevané hlasy a množstvo hluku. Prekvapene som sa posadila a skontrolovala Harryho. Ten taktiež počúval, smaragdy mu v polotme svietili a k perám si pritisol ukazovák, aby mi gestom naznačil ticho.

"Von! Tu nemáte čo hľadať! Zavolám na vás Dumbledora, ak neodídete!" vrieskala madam Pomfreyová.

Bolo počuť množstvo hlasov, zvuky cvakajúcich fotoaparátov...

"Nepočuli ste ju?! Von!" zaškriekal školník Filch.

"Čo sa deje, Poppy?" zaťal napokon Snape.

Ten musel niečo urobiť, keďže o chvíľku bolo počuť protestné výkriky a potom nastalo ticho.

"Vďaka bohu Severus. Prišli ste za Potterom?"

"Riaditeľ chce oboch vidieť." odvetil ľahostajne a potom vošiel dnu.

Prevŕtal ma pohľadom a Harrymu venoval pohŕdavý úškľabok. "Tak ideme?"

Vyskočila som z postele aj keď mi pri tom prudkom pohybe zadunelo v hlave. Potter si nasadil okuliare a spolu sme vykročili za Snapeom.

"Nie tak rýchlo." zaterasila nám cestu madam Pomfreyová a oboch nás zabalila do teplých plášťov. "Ste v pyžamách a v hrade je dosť chladno."

Mlčky sme nasledovali profesora Elixírov a ja som si spomenula na pondelok. Presne tak isto nás viedol do Dumbledorovej pracovne.

Vtedy to bolo kvôli bitke Malfoya a Pottera.

Vtedy sa to všetko začalo.

Snape zamrmlal sochám heslo, odstúpil a sledoval ako mu obaja mizneme pred očami. Zastali sme pred ťažkými dverami a vymenili si krátky, nič nehovoriaci, pohľad. Zhlboka som sa nadýchla a nasledovala chrabromilského stíhača dovnútra.

Albus Dumbledore stál chrbtom k nám a pozoroval tmu tlačiacu sa do sklenených tabúľ okna.

Uprene som hľadela na svoje chodidlá v čiernych obtrhaných teniskách, ktoré som si narýchlo natiahla, keď sa v miestnosti rozliehalo ticho.

Narušovalo ho len zvuk cvakajúceho zobáka šarlátovo-zlatého fénixa, ktorý spočíval na bidielku a upokojujúci bzukot riaditeľových krehkých prístrojov na poličkách.

Po pár minútach, (mohli to byť pokojne aj hodiny) sa bielovlasý muž s krivým nosom a polmesiačikovými okuliarmi otočil a prevŕtal nás svojimi žiarivo modrými röntgenovými očami.

"Prepáčte." ticho prehovoril "Často sa len tak zamyslím a zabudnem, že nie som sám."

Mávol rukou a pred stolom sa zjavili dve mäkké čalúnené kreslá.

"Sadnite si, prosím. Dnešný rozhovor  je naozaj veľmi dôležitý a potrebujem, aby ste boli úplne pokojní."

Klesla som do kresielka a pohodlne sa oprela. Periférne som zazrela, že Harry urobil to isté.

Dumbledore sa tiež usadil, zašepkal "Muffiato" smerom k dverám a potom sa zhlboka nadýchol, ako keby si dočerpával sily.

"Asi si v duchu kladiete otázku, prečo sa s vami chcem osobne stretnúť, keď Vám to všetko mohla vysvetliť aj profesorka McGonagallová či madam Pomfreyová, ale pravdou je, že situácia, ktorá nastala nie je vôbec jednoduchá a nikto ju nechápe toľko, čo ja." odmlčal sa.

"Najprv by sme mali prebrať Váš zdravotný stav. Slečna Fosterová, vy viete čo sa stalo v tú noc počas trestu v kabinete profesora Snapea, ale pán Potter vôbec nič netuší, ak sa nemýlim."

Namáhavo som pregĺgla a snažila sa tú obrovskú guču, ktorá sa mi usadila v krku, prehltnúť.

Nešlo to.

"Nemám ani poňatia." potvrdil Harry a na mňa ani nepozrel.

"Určite si pamätáš ako ťa pohltili vlny hnevu a zlosti a ty si sa prestal ovládať."

Potter prikývol.

"Nebudem riešiť, prečo medzi vami vypukol ten konflikt..." v riaditeľových očiach zažali šibalské ohníčky a sprisahanecky žmurkol "ale v tom okamihu, ako si vybuchol z tvojho magického jadra sa uvoľnilo veľké množstvo mágie. Vďaka tomu si dokázal len myšlienkou odhodiť slečnu Fosterovú do steny. Je to veľmi vzácna schopnosť, ktorú dokážem ovládať len ja, Tom Riddle a ty, Harry."

"Č-čo?!"

Riaditeľ sa pousmial a pokračoval "Určite vieš, že si veľmi schopný čarodejník  a ja sa osobne vôbec nečudujem."

Ďalej som bezmyšlienkovito zízala do zeme. Toto všetko som už vedela.

".... preto sa vo vzduchu objavila tvoja uvoľnená mágia a bola naozaj silná a veľmi veľmi mocná. Ak by v tej chvíľke do miestnosti vošiel niekto ďalší, pravdepodobne by ho to zabilo."

Otvorila som ústa dokorán a šokovane vyjachtala "Ale ako je možné, že..."

"Že stále žiješ, Megan? Ako je možné, že Harryho mágia ti dokázala spôsobiť len ranu na hlave a vďaka jej úlomkom ti spôsobuje bolesť i to, že podliehaš únave a vyčerpaniu? Áno, to sú tie pravé otázky."

Nehybne som sedela a čakala na jeho ďalšie slová.

"Bolo viac než pravdepodobné, že ti uvoľnená mágia spôsobí smrť." smutne skonštatoval Dumbledore. "Ale stalo sa niečo vzácne. Niečo nepochopiteľné. Tvoja vlastná mágia zareagovala na tú Harryho a prijala ju."

V tej chvíľke by bolo počuť aj pád špendlíka.

"Inak povedané, vaše magické jadrá sa prepojili a zviazali. Za celé tisícročia sa to ešte nikdy nestalo. Podľa mojich mienok  a výpočtov ste vôbec prvý prípad v dejinách. Čarodejníci a čarodejnice to síce skúšali roky a roky, ale nikomu sa to nepodarilo a nasledovala smrť.  Podľa legiend má na svete každý jeden z nás svoju druhú polovicu, či magickú alebo spriaznenú dušu."

Pozrela som sa na čiernovlasého chalana s jazvou na čele a on mi pohľad opätoval. Neveriacky sme sa premeriavali zatiaľ čo mi v hlave vybuchol ohňostroj. Nechápala som absolútne ničomu. Toto má byť otázka na všetky odpovede? Toto má byť dôvod toho trápenia?

Že sme... že sme... čo vlastne sme?
Zviazaní. Sme vo zväzku. Magickom zväzku.

Áno. To sú tie správne slová na opísanie nášho momentálneho stavu.

"Hm... akože to prepojenie..... jadier zavinila magická rana?" prekvapene som sa otočila na Dumbledora.

"Áno aj nie. Už od narodenia ste boli navzájom svoje magické polovice, ale nevedeli ste o tom. A ani vaša mágia. Až ten výbuch Harryho, ktorý zavinil ranu vyprovokoval vaše jadrá. Definitívne sa zviazali."

Potter si zahryzol do pery a potom vyhŕkol "To preto sme boli obaja unavení! Správne mala byť len Megan, ale keďže sme hm... zviazaní dialo sa to aj mne."

Riaditeľ len mlčky prikývol.

"Ale to stále nevysvetľuje všetky tie čudné veci..."

"Ako sme dokázali privolať všetky vankúše na hodine Čarovania..."

"A tie zmiznuté slimáky na Transfigurácii..."

"Mne z ničoho nič vybuchla fakľa s ohňom a ohrozila Snapea..."

"Ja som takmer vyplavil prefektskú kúpeľňu..."

"Pri našom súboji sme vyhodili do luftu chodbu s obrazom Tučnej pani!"

"A tie sviečky v klubovni..."

"Aj blesk..."

"A kotlíky v žalároch."

Spoločne sme vyratúvali všetky divné a zvláštne veci, ktoré sa v poslednej dobe udiali a navzájom si skákali do reči.

"Opäť som vnímal pocity Voldemorta, ale tentokrát to bolo iné. Akoby sa delili... Megan ich dokázala vnímať tiež. Bol šialene nahnevaný a trpel." dokončil Harry pokojne.

Albus Dumbledore prudko vstal, prešiel miestnosťou a keď sa vrátil, držal v rukách Mysľomisu. Prútikom si vkladal striebristé myšlienky zo spánkov do misy a sledoval ako v nej nepokojne víria.

"Určite si to neuvedomujete, čo to všetko znamená. Čarujete spolu alebo proti sebe, mágia to jednoducho rozpozná. Ak si chcete ublížiť a otočíte prútiky proti sebe, nedovolí vám to a napáchate veľké škody. Príkladom bola zničená chodba pred vstupom do Chrabromilu. Ale ak spolupracujete, dokážete naozaj niečo neuveriteľné. Zmiznuté slimáky, vankúše... to sú začiatky."

Zamrvila som sa a Harry si pošúchal jazvu.

"Neveselá príhoda z profesorom Snapeom alebo tá vytopená kúpeľňa sú vaše pocity. Ak ste rozrušení, či pozitívne alebo negatívne, opäť na to zareaguje mágia a tá potom robí divy. Ďalší skvelí príklad, sviečky a blesk."

Po krátkej pauze pokračoval. "Preto vám Poppy radila, aby ste ovládali. Magické jadrá sa môžu vymknúť spod kontroly a vy nechcene spôsobíte ujmy."

"K únave veľa hovoriť nebudeme. Nemôžeme si dovoliť, aby vás odniesli do nemocnice. Bol by veľký problém, ak by sa to dozvedelo ministerstvo alebo naopak Voldemort. Máme však elixíry, ktoré sa neustále zlepšujú, no zatiaľ vám môžeme dožičiť len hodinu, maximálne dve bez spánku a únavy."

Obaja sme len prikývli.

"Dostávame sa k najdôležitejšiemu bodu. Nebudem sa mýliť, ak tvrdím, že zatiaľ nechápete všetky tie okolnosti. Nechápete to obrovské množstvo spoločnej moci, to, že vám momentálne patrí prvé miesto najsilnejších čarodejníkov na svete. Disponujete mágiou o ktorej sa Voldemortovi môže len snívať. Ak v tom zostanete spolu, všetky nadchádzajúce udalosti, počnúc vojny, sa môžu úplne zmeniť. Môžete zachrániť množstvo životov... Ak sa však rozdelíte, budete zraniteľní."

Moje búšiace srdce muselo byť počuť až v klubovni. V hlave sa mi ozývali Dumbledorove slová.

Takže tu je pes zakopaný.

Som dôležitou figúrkou, kockou v skladačke...

Mám možnosť riskovať svoj život pre záchranu tisíce neznámych ľudí alebo vziať nohy na plecia a utiecť z bojového pola.

Ani jedna možnosť sa mi nepáčila.

"Nemusíte sa rozhodnúť teraz. Sú to len dôležité fakty o ktorých by ste mali vedieť. Zatiaľ môžete pokračovať vo svojich doterajších životoch. Chodiť do školy, bývať v klubovni... Jediné čo od vás žiadam je aby ste sa kontrolovali a nevrhali navôkol mágiu. Viem, že bude ťažké nenechať vyhrávať emócie, ale verím vám. Ako ďalšiu položku tu máme vzdialenosť. Nevravím, že musíte byť neustále spolu, ale bolo by dobré ak by ste sa zdržiavali v tej istej miestnosti. Aspoň kým sa vám tie búrlivé jadrá neupokoja. Proti únave dostanete elixíry, ale ako som hovoril, stále budete po dvoch hodinách pravidelne unavení." pomaly vysvetľoval riaditeľ, aby sme pochopili každé jeho slovo.

"V nemocničnom krídle zostanete ešte pár dní. Poppy si vás chce nechať na pozorovanie. Dávajte na seba pozor. Obaja."

A/N: Zdravím! :) Takže, čo na to hovoríte? Snažila som sa to všetko opísať tak, aby to každý pochopil, ale ak máte otázky, pokojne sa pýtajte. Myslím, že táto kapitola bude extrémne dlhá, ale chcela som vám to vynahradiť ten dlhý čas bez pridania. A nechcela som to sekať niekde v polovici :) V hlave mám dosť slušné pokračovanie, tak dúfam, že sa Vám bude páčiť.  Ešte to budú mať tí dvaja dosť ťažké :)... Aké bude vysvedčenie? Moje mohlo dopadnúť aj oveľa horšie, ale v podstate sa nemám na čo sťažovať, no jo stredná už nie je základkou :/  Tento týždeň mám voľno, preto ak príde inšpirácia budem písať aspoň vo Worde :)

Chcem vám poďakovať za všetky komentáre a votes a špeciálne sa teším na vaše názory k tejto časti a som jednoducho šialene zvedavá :D I love you ♥