Bolo krátko po obede, za oknami hradu opäť pršalo a v nemocničnom krídle sa od stien odrážal hlas rockovej kapely Sudičky pustenej na starom rozvŕzganom gramofóne. Hlavný spevák práve vrešťal refrén songu Can You Dance Like a Hippogriff? a ja som sa hlbšie započúvala do slov.

Potriasla som hlavou, pretočila ďalšiu stránku knihy Jana Eyrová a ďalej čítala. Aj keď som príbeh poznala naspamäť, nedokázala som sa odtrhnúť. Chápala som Janinu lásku k pánovi Rochesterovi, sama som bola rovnako bezhlavo zamilovaná.

Zdvihla som zrak od písmen a skontrolovala vedľajšiu posteľ. Harry si tiež čítal, bola to nejaká kniha o metlobale, ktorá sa dosť často povaľovala po klubovni a taktiež v chrabromilčanových rukách.

Takže sme obaja dookola čítali niečo, čo sa nám páči.

Počas obeda sa opäť zastavila profesorka McGonagallová pravdepodobne preto, aby nám zlepšila náladu. Nebola to však jej prítomnosť, ktorá tak potešila. Dovliekla nám totiž z Chrabromilu všetky naše školské pomôcky, učebnice i knihy.

Aby sme sa nenudili.

A ja som sa rozhodne nenudila.

Už hodinu ležala rozvalená na bruchu, na posteli a užívala si pokoja.

Pokoja aj s tou vreštiacou skupinou.

"Nemôžeš to vypnúť?" konečne som sa odhodlala spýtať Pottera.

Ten prekvapene zamrkal, keďže sme sa od rána nerozprávali a následne záporne zavrtel hlavou. "Prepáč, ale nie."

"Prečo?"

"Mám ich rád..." usmial sa. "A pri hudbe sa dokážem uvoľniť, na nič nemyslieť a len relaxovať."

"Ako dlho už tú skupinu počúvaš?" vymenila som svoju polohu z ležiacej do sediacej a zaujato ho pozorovala.

"Zistil som, že existujú už v prvom ročníku, ale zaujali ma až minulého roku, keď vystupovali na Vianočnom plese."

Len som prikývla.

"A ty? Akú hudbu máš rada?"

"Počúvam len muklovských umelcov. A asi najviac pop."

" Veď hej, Michael Jackson." zaškeril sa.

"Keď som ho spomenula Lavender, myslela si, že je to nejaká neznáma choroba." opätovala som mu úškrn, na čo sme obidvaja vyprskli do smiechu.

"Je to zvláštne, keď si uvedomím, že oni vôbec nepoznajú veci ako telku, mobil či počítač. Niektoré muklovské deti ako môj bratranec Dudley by si bez nich život nevedeli predstaviť. A čarodejníci? Tí prežívajú len na knihách..."

"A čaroch." pripomenula som mu nepodstatný detail.

"Jasné, jasné." pretočil očami "Ale chápeš, ako to myslím..."

"Aj ja sa nad tým niekedy zamýšľam, no už by som sa tohto života nedokázala vzdať. Keď si predstavím, že obyčajný človek žije s tým, že čarodejníci, vlkolaci, draky... jednoducho by z toho nič pre mňa neexistovalo."

Na chvíľku som sa zahľadela na neurčitý objekt pred sebou a zasnívala sa.

Žiaden Rokfort, žiadna Šikmá ulička, žiaden Rokville...

"Haló... Megan?" niekto mi zamával pred tvárou a ja som sa strhla.

Bola som prekvapená tou jeho nečakanou blízkosťou. Sedel vedľa mňa, jedna noha pokrčená a druhá zvesená z postele. A príjemne voňal.

Tak, ako vždy.

"Toto je prvý krát, čo sa za celý ten čas rozprávame ako dvaja ľudia bez problémov a zviazaní a magických rán a Voldemorta a..."

Jednou rukou som mu zapchala ústa a oplatila mu tak jeho počínanie na chodbe, keď sme sa skrývali pred Zloduchom.

"Jasné, chápem, chceš to tu menovať donekonečna?" zasmiala som sa a on sa pod mojou dlaňou tiež pobavene zachechtal.

 Zacítila som jeho vlhké pery, to, ako sa pri smiechu trasú a rýchlo ruku stiahla.

Bolo toho na mňa priveľa.

"Je mi ľúto, čo o tebe píšu v novinách. Mal som od začiatku vedieť, že ak budeme často spolu kvôli tej našej situácii, začnú si to všímať a namýšľať blbosti." frustrovane prebehol prstami cez vlasy.

"To nevadí." pokrčila som ramenami, nevediac ako reagovať.

"Mal som ťa aspoň varovať. Ja... nechcem, aby si sa ešte viac trápila." tvár si porazenecky vložil do dlaní.

"Obaja máme starosti, viem, že je to u teba ťažké, ale mysli niekedy aj na seba." vysúkala som zo seba to, čo som si myslela už dlhšie.

Harry zostal ticho, kulisu nám robili aj naďalej Sudičky, keď v tom moje oči narazili na hodinky na jeho zápästí a ja som zastonala, oznamujúc mu, že za päť minút príde únava.

"Už ma to prestáva baviť." zamrmlal a vrátil sa na svoju posteľ.

Ešte som započula, ako vypol gramofón a zhodil na zem všetky knihy a potom som už ďalej nevedela o svete.

*

"Kde mám ten list!?" vrieskal Potter, natriasal perinu na svojej posteli a pozhadzoval všetky vankúše na zem.

Len som tam tak stála a pozorovala ho.

Nahnevane sa zvrtol ku mne "Bola si to ty! Ty si ho vzala!"

"Č-čo? Nie!" protestovala som, no bolo na ňom vidieť, že mi neverí.

Bol piatok, jedenásť hodín dopoludnia a až doteraz sa od štvrtka nestalo nič zaujímavé. Harrymu prišiel nejaký list od malej čiernej sovy, ktorá rozhodne nebola Hedviga a nevyzerala ani na jednu zo školských sov. Ten sa okamžite rozbehol k oknu, vzal si obálku a potom ju nechal položenú na posteli, kým si odskočil na WC.

Medzi tým som si čítala a vôbec nevšímala jeho posteľ. Keď sa vrátil, obálka zmizla.

"Chceš mi tvrdiť, že sa len tak vyparila?! Nebuď trápna." fľochol na mňa pohľadom.

Cítila som mágiu, hrubú, ťažkú, zúriacu okolo nás. A každou chvíľou mohla vybuchnúť.

"Ak raz hovorím, že som ju nevzala, tak nevzala! Ďakujem, za tvoju hlbokú dôveru!" ironicky som vyprskla.

Vytáčalo ma, že mi vôbec neverí. Dumbledore nám viac-menej prikázal, aby sme spolu vychádzali, zbytočne sa nehádali a už vôbec nerozrušovali.

No a momentálne sme spolu nevychádzali, hádali sa i rozrušovali.

"Tebe neverím, ani nos medzi očami!" odvrkol a ďalej prehľadával, všetko, čo mu vošlo do cesty.

"Tak si poslúž... len pokojne." zasyčala som podráždene, keď sa priblížil k mojej posteli so zámerom skontrolovať ju.

Otočila som sa mu chrbtom, aby si nevšimol slzy hnevu i smútku. Dotklo sa ma, čo povedal. Pri ňom som bola prehnane zraniteľná. Stačilo jedno slovo a dokázal mi dokonalo ublížiť.

"Kde si ju schovala?!" hlas mal strašidelne pokojný, keď som sa k nemu opäť otočila čelom.

Prebodávali sme sa očami, cúvala som pred ním, ako kráčal, až som chrbtom narazila do steny.

Rýchlo som zažmurkala, keď sa mi zazdalo, že sa v jeho zelených smaragdoch mihla červená.

Nie! Už nie!

Všetko to bolo tak podobné. Pri spomienke na náš trest sa mi proti mojej vôli roztriasli kolená a hlasno som preglgla.

"Vypadni!" dlaňami som sa ho snažila odstrčiť, no on sa len pobavene zachechtal.

Prepichoval ma pohľadom a po tej mäkkej zelenej žiare nebolo ani stopy. Ešte včera sme sa dokázali normálne rozprávať a teraz sa všetko vrátilo na začiatok.

"Nedotýkaj sa ma!" vykríkla som, no ani to ho nezadržalo.

Schmatol ma za obe zápästia, prirazil ich k stene nad mojou hlavou a aj keď som sa mykala ako šialená, nepovolil.

"Čakám."

Opäť bol veľmi blízko. Aj teraz som cítila napätie, ale bolo úplne iné. Keď sme sa váľali na tráve pred Rokfortom a on mi šepkal do ucha... Ten istý človek, ale úplne rozdielne situácie a pocity.

"Nerozumela si?!" perami sa aj teraz dotkol môjho lalôčika a v tom sa zatriasli všetky okná.

Stačilo pár sekúnd a s hlasným treskotom trieštilo všetko sklo na milióny maličkých kúsočkov a padalo na podlahu a postele.

S Harrym sme šokovane hľadeli na poháre, čaše i ostatné predmety, čo boli zo skla. Každá jedna vec vybuchla a ostré úlomky sa rozleteli na všetky svetové strany.

"Pozor!" vyhŕkol Potter a stiahol ma na zem.

Vybuchlo ďalšie okno, zasypal nás vodopád sklenčín a ja som pochopila, že ma Harry kryl vlastným telom. Do dlaní som si schovala tvár, ale aj tak som zacítila ostré bodnutia na odhalených častiach tela.

Nehybne sme ležali, chrabromilčan sa podopieral lakťom, aby ma nepriľahol a o chvíľku sa miestnosť ponorila do ticha.

Na všetko navôkol padal prach.

A práve teraz do nemocničného krídla vykročila zo svojej pracovne madam Pomfreyová. Pri pohľade na zdemolovanú liečebňu a nás dvoch celých od skla, zvrieskla.

*

Oveľa horšie ako vzdorovať dementorovi alebo rozzúrenému vlkolakovi za splnu mesiaca bolo čeliť Albusovi Dumbledorovi. Vo svojom minulom živote som nikdy nepredpokladala, že sa dostanem do situácie, kedy sa budem krčiť pred riaditeľom v jeho vlastnej kancelárii a vyhýbať modrým röntgenovým očiam.

Stalo sa.

Vážená postava vysokého muža s krivým nosom a polmesiačikovými okuliarmi na ňom, sedela v kresle, prsty vo svojom typickom geste poskladané do vežičky.

Ešte stále som sa triasla v šoku z toho, čo sa pred pár minútami stalo.

Madam Pomfreyová mi za pár sekúnd vyliečila porezané ranky na rukách a rovnako pomohla i Harrymu. Potom nás Snape odtiahol za goliere rovno ku Dumbledorovi.

A zatiaľ čo my sme sa tu škvarili, profesorka Transfigurácie, profesor Elixírov i madam Pomfreyová naprávali škody, ktoré sme urobili.

Samozrejme, Umbridgeovú museli zdržať Flitwick i Sproutová, lebo práve tá ako prvá uháňala do nemocničného krídla, aby zistila, čo sa stalo.

Skrátka, spôsobili sme veľa problémov...

...a to len našou hlúposťou a nevyspelosťou.

Keď som si v hlave premietla prvé dva týždne na Rokforte, zahrňovali len samé únavy, nemocničné krídlo a problémy.

Veľa problémov.

Čo by som teraz dala za pokojný jednoduchý život teenagera? Riešila by som samé hlúposti a mojou najväčšou starosťou bola škola.

A zamilovanosť do Harryho Pottera...

Namiesto toho som musela trčať s hanbou v riaditeľni.

"Myslel som si, že ak vám dáme voľnosť dokážete uniesť tú dávku zodpovednosti." začal Dumbledore "Ale bola to len a len moja chyba. Zabúdam, že nie ste dospelí, ale ešte stále deti."

Harry otvoril ústa, aby protestoval, ale nenápadne som ho kopla, na čo ma zavraždil pohľadom.

"Chcel som s vami jednať ako s dvomi rozumnými ľuďmi, ale vidím, že som sa zmýlil." povzdychol si "Ešte stále len dospievate a vďaka rozhodeným hormónom v období puberty je zachovať chladnú hlavu ťažšie..."

Zahanbene som zízala do zeme. Dumbledore mal vo všetkom pravdu.

"To vás však bohužiaľ neospravedlňuje. Do uší sa mi dostalo, že ste mali potýčku so Zloduchom a aj vtedy ste stratili kontrolu."

Nepokojne som sa zavrtela v kresielku.

"Našťastie sa nič vážne nestalo, ale musíte si uvedomiť, čo všetko...." postavil sa s prstami prepletenými za chrbtom "Ak by sa v nemocničnom krídle nachádzali aj iní ľudia a vy dvaja by ste nemali také šťastie, mohli byť dôsledky katastrofálne. Aj na vašom zdraví aj na poškodení miestnosti."

"Nie je to také ľahké, ako si myslíte." priškrtene zahundral Harry "Sme ako časovaná bomba, každú chvíľu môžeme vybuchnúť!"

Riaditeľ smutne prikývol "Naozaj netuším, ako by som vám mohol pomôcť... buď si poradíte sami alebo sa zveríte do našej kontroly. No varujem vás, budete pod zámkom a uväznení v imaginárnej klietke... tím chcem povedať, že stratíte aj tie zvyšky voľnosti, čo máte."

S Harrym sme si vymenili nesúhlasné pohľady.

"Ak nám dáte ešte jednu šancu..."

"V poriadku, ale poslednú... musíte chápať, že sa to týka najmä bezpečnosti študentov. Nemôžeme si dovoliť, aby sa kvôli nejakej nehode zranili..."

Mimovoľne ma striaslo, na čo som si prekrížila ruky na prsiach a snažila sa zohriať.

Nikdy by som vedome nikomu neublížila. Nikdy som nechcela nikomu ublížiť.

A teraz?

Mám chodiť po škole, obklopená ľuďmi, študentmi a emóciami zatvorenými v škrupinke? Mať na pamäti, že ak sa čo i len nahnevám alebo naopak prehnane rozveselím, môže vybuchnúť všetko navôkol a prizabiť mojich spolužiakov?

Výborne.

Albus Dumbledore sa zastavil pri Félixovi a ukazovákom pohladkal jeho operenú hlavu. Potom sa otočil smerom k nám s malým úsmevom. "Sú zvesti z Denného Proroka pravdivé?"

Vyvalila som okále, keď mi došlo na čo konkrétne sa pýta a začervenala sa.

Harry zostal nad vecou ako vždy a len mávol rukou. "Jasné, že nie. Kedy sa mu podarilo tvrdiť pravdu?"

"Vážne?" podozrievavo si nás oboch premerali modré oči röntgenovým pohľadom.

Prikývla som na znak súhlasu.

"Možno..." nahlas sa zamyslel Dumbledore. "Možno by nám tie výmysly nakoniec mohli pomôcť."

"A to už ako, pán profesor?" pochybovačne nadvihol obočie Harry.

"Viete akí sú ľudia, zvedaví a starajúci sa o všetko..." žmurkol "Budú sa naozaj veľmi čudovať prečo k sebe majú dvaja chrabromilčania po prepustení z nemocničného krídla tak náhle blízko a miznú po dvoch hodinách z vyučovania..."

Po jeho slovách mi spadla sánka a ja som na riaditeľa zostala len nemo civieť.

To myslí vážne?

Vlastne, doteraz ma to vôbec nenapadlo. Naozaj nezostane bez povšimnutia to, ako spoločne s Harrym budeme pravidelne unikať z hodín, aby sme niekde na hodinku zamdleli od únavy, nadopovali sa elixírom a ďalšie dve hodiny strávili vo svojej blízkosti kvôli rozbúreným jadrám.

Naozaj to nebude také ľahké.

"Ak myslíte, že máme s Megan predstierať vzťah..."

Nie! Toto odo mňa jednoducho nemohli chcieť! Tie všetky veci, magická rana, únava, zväzok, noviny i čokoľvek iné... nič sa nedalo vyrovnať tomuto.

Okej, mala by som od šťastia skákať meter dvadsať, ale vôbec sa mi to nepáčilo.

Ako mám predstierať zamilovanosť do chalana do ktorého už v skutočnosti zamilovaná som? A ako mám svoje srdce prinútiť, aby nešalelo po jeho hereckých schopnostiach? Nič z toho by z jeho strany nebolo skutočné... všetko len divadielko, trápne predstavenie...

Chcelo sa mi plakať.

"Nikto to po vás nemôže chcieť, Harry a ani ja to nechcem."

Vydýchla som si, no po jeho ďalších slovách som opäť ostala napätá ako struna. "Mali by ste však potvrdiť, že si naozaj skvelo rozumiete, že ste sa spriatelili a ak sa budú vypytovať na milostný život, nepopierajte ich domnienky, ale ani nepotvrdzujte."

"Takže v podstate budeme mlčať... Nech si každý myslí, čo chce a nech si naše zmiznutia vysvetlí po svojom." skonštatoval Potter.

Riaditeľ sa po jeho slovách usmial a bol to jeho prvý úprimný úsmev, čo sme sa ocitli dnu "Presne tak. Bude to to najrozumnejšie riešenie."

A/N: Hi guys! :) ĎAKUJEM za všetky vaše komentáre a votes! Keď som videla ich počet, obsah i dĺžku takmer som dostala heart attack :D Naozaj ste ma všetky potešili, každý jeden koment som čítala minimálne päťkrát ♥ Mala som teraz také trošku ťažšie obdobie, takže na písanie som nemala chuť ani náladu, ale pomaly sa to zlepšuje a keď som zistila, ako dlho nebola časť... ach jaj... musela som ďalšiu pridať. Dúfam, že sa vám aj táto páčila, písala som ju popri pečení koláčov a tomu chaosu z Veľkej noci, takže je pridaná až dnes o 0:30 hod :) Prajem vám, aby ste veľkonočnú kupačku nejako prežili (ja nikomu neotvorím a budem zabalená v perine pokojne civieť na filmy ♥) A nakoniec ešte k časti... veľmi sa mi nepozdáva, no... dúfam, že aj teraz vyjadríte svoj názor... a zhodnotíte ju sami :) Ešte raz ďakujem za milé prekvapenie z komentárov k minulej časti :) I love you ♥