Preventívna prehliadka

                        Nemocnica sv. Munga na čarovné choroby a zranenia

 Meno: Megan                                                      Meno: Harry James

Priezvisko: Fosterová                                        Priezvisko: Potter

Dátum narodenia:01.07.1980                        Dátum narodenia:31.07.1980

Pôvod: muklovský                                             Pôvod: polokrvný, miešanec

___________________________________________________________

Výška:  169cm                                                      Výška: 175cm

Váha:  46kg                                                           Váha: 57kg

Aktuálny zdravotný stav:                                Aktuálny zdravotný stav:                               

-----------------------------------------------------------------------------------------------------

Presne tento papier, ktorý doniesli tí liečitelia, sa nachádzal v pracovni madam Pomfreyovej a dosť ma desil. Náš "aktuálny zdravotný stav" nebol momentálne ani zďaleka taký, aký by mal byť.

Zvládla som už množstvo prehliadok, skontrolovali mi každý jeden milimeter tela a ešte stále to vyšetrovacie šialenstvo pokračovalo.

Našťastie som mala chvíľku pauzu, hovela som si pri otvorenom okne na chodbe pred dverami nemocničného krídla s prísľubom, že sa za žiadnych okolností nesmiem vzdialiť. Lakte som si oprela o kamennú parapetu a sledovala ubúdajúci hák mesiaca a nebo plné hviezd. Perfektné podmienky na Astronómiu či večernú prechádzku.

Už som dobrých pár dní nevystrčila päty z postele či hradu a chýbal mi čerstvý vzduch. Najradšej by som sa rozbehla po lúke pred Zakázaným lesom a lietala hore-dolu. Alebo naopak zamierila k metlobalovému ihrisku, skleníkom či jazeru.

Možností bolo viac.

Realizácia žiadna.

Aspoň jedna vec sa dnes naozaj darila. Snapeov elixír fungoval tak, ako má a ja som sa aj po piatich hodinách cítila svieža.

Škoda, že som ho nemohla brať vždy. Bol silne návykový a teda zakázaný.

Ako ďalšie mi chýbala spoločnosť. S Harrym som toho veľa nenarozprávala, s madam Pomfreyovou ma pokec o všetkých liečebných metódach dávno omrzel a rozhovor s Dumbledorom sa za pokojnú príjemnú debatu pri šálke kávy práve nepokladal.

Zúfalo som túžila po hocikom, najideálnejšie nejakom rovesníkovi, aby som s ním mohla prehodiť pár slov.

Ak by tu mohla byť Parvati a Lavender, od šťastia by som skákala meter dvadsať.

"Chýba ti to, nie?" prihovoril sa mi za chrbtom chlapčenský hlas až som takmer nadskočila.

"No áno. Tebe?" usmiala som sa a ani sa neotočila.

Úspešne som sa snažila skrotiť divo búšiace srdce a roztrasené kolená. Bolo to zvláštne, ale opäť som cítila jemné vibrácie, tóny, prepletajúce sa ťahy dvoch odlišných mágií.

Našich mágií.

"Ani netušíš ako. Keď si predstavím, že nebudem môcť hrať metlobal..." vzdychol si a skleslo sa oprel chrbtom o parapet.

Mohla som ho tak detailne vidieť z profilu.

"Možno tá únava zmizne ešte pred prvým zápasom alebo vymyslia nejaké riešenie..." neurčito som nadhodila.

"Sama vieš, že neprejde. A aj keby... to by som si ťa vyložil na metlu?" ironicky sa zasmial a prehrabol si vlasy.

Bolo mi jasné, že sa musíme držať blízko seba. A ak by bol on vo vzduchu a ja na zemi, jadrá by sa definitívne zbláznili a chrlili mágiu hlava-nehlava. A nemohol by naháňať zlatú strelu so mnou za jeho chrbtom.

Chvíľku medzi nami nastalo ticho, keď ho prerušil otázkou. "Prečo si mi o tej magickej rane nič nepovedala?"

Vedela som, že ho to zaujíma a vedela som, že je na mňa práve kvôli tomu tak veľmi nasratý.

Prečo som mu o tom nepovedala?

"Bála som sa tvojej reakcie." priznala som aspoň sčasti pravdu.

Harry zamyslene hľadel pred seba a prstami prechádzal po čerstvo oholenej brade. Potom na mňa stočil svoje zelené oči "Neviem, čo to do mňa vtedy vošlo. Prepáč."

Len som mlčky prikývla, no v duchu som si gratulovala. Už len to, že sa mi ospravedlnil, znamenalo pokrok. Niečo mi tu však nesedelo. Opäť nastalo ticho, keď som sa predierala svojou zaplnenou mysľou a potom konečne našla to, čo hľadala.

"Ale ty si sa mi už predsa ospravedlnil, pamätáš? Poslednú noc, čo nás strážila Hermiona s Ronom v klubovni. "

Potter sa len usmial a mlčky zavrtel hlavou.

"Kde ste vy dvaja?! Pokračujeme!" pribehla Pomfreyová a ťahala nás od okna smerom k dverám nemocničného krídla.

S Harrym som si vymenila nič nehovoriaci pohľad a povzdychla si.

*

Ešte viac som sa zahrabala do perín a vdýchla príjemnú vôňu čistoty.

Konečne to všetko skončilo, liečitelia odišli a vyhlásili, že sme po fyzickej i psychickej stránke úplne zdraví.

Čo sme naozaj vôbec neboli.

Snapeov elixír dokonca ešte aj teraz fungoval a aj keby som najradšej spala, nemohla som. Spoľahlivo ma udržoval pri vedomí.

Dumbledore nám spoločne s profesorkou McGonagallovou na záver kládol ešte pár otázok. Ubezpečila som ho, že sa cítim celkom fajn, že magická rana stále pobolieva a že to zatiaľ všetko zvládam.

Zatiaľ.

Nechcela som si pripustiť, že toto nie je len dočasná situácia, ktorá sa tak jednoducho vyrieši. Bolo len na mne, ako dlho budem odopierať pravdu a kedy si ju napokon priznám.

V tú noc počas trestu sa mi prakticky zmenil celý život.

Stala som sa Harryho magickou polovicou, najsilnejšou čarodejnicou na svete a len na mojich pleciach ležal osud čarodejníckeho i muklovského sveta.

Preto sa Dumbledore tak staral. Potreboval, aby bola jeho figúrka spokojná, v bezpečí a šťastná.

A ja som mu to nezazlievala. Chápala som jeho postoj i prístup.

Na mieste riaditeľa, chovala by som sa presne rovnako.

Ale teraz. Teraz som všetko vypustila z hlavy a snažila sa aj napriek elixíru zaspať.

Lebo v snoch sa každý ocitáme vo vlastnom svete. Slúžia ako únik z reality. Únik od problémov a starostí.

"Megan. Spíš?" zozadu sa ozval chlapčenský hlas.

Okamžite sa mi zvýšil tep i údery srdca.

Posadila som sa a otočila k nemu. "Jasné, že nie."

"Elixír?"

"Jop."

Len prikývol, vyliezol z postele, na tepláky, ktoré mu slúžili ako pyžama a biele tričko natiahol mikinu, nazul tenisky, nasadil okuliare a s úsmevom sa zvrtol ku mne.

Celý čas som ho nechápavo pozorovala.

"Ideš?"

"Kam?" nadvihla som obočie, ale v podstate mi to bolo jedno.

S ním by som šla aj na koniec sveta.

"Neskôr. " mávol rukou "Rýchlo, kým nevybehne tá fúria."

Bez slova som aj ja na nočnú košeľu nahádzala pár kúskov oblečenia a potom ho po špičkách nasledovala cez nemocničné krídlo, dvere a tichými tmavými chodbami Rokfortu.

"Ak nás načapá Filch alebo pani Norrisová..."

"Sme v prdeli. Áno, ja viem." zaškeril sa cez plece a pokračoval ďalej.

Na chvíľku sme museli zastaviť, keď okolo preletel duch, no ten si nás vôbec nevšimol.

Vo Vstupnej hale čakal Ron Weasley a mračiaca sa Hermiona Grangerová.

"Čaute decká." ticho sa zasmial ryšavec a objal Harryho. Obaja si pobúchali dlaňami po ramenách a niečo začali pošepky preberať.

"Tak rada ťa vidím. Ani nevieš, ako sme sa báli..." konečne sa usmiala Hermiona a tiež ma krátko objala.

Bože, chýbala mi. Obaja mi chýbali. Neboli sme si celkom blízky, ale štyri roky navštevovania rovnakej školy a bývania v rovnakej fakulte urobili svoje. A nikdy nezabudnem, ako mne i Harrymu pomáhali s tou únavou.

"Sme v poriadku. Ale...čo...?" jachtala som, keď ma Grangerová chytila za ruku a ťahala k veľkým dubovým dverám.

Harry s Ronom už vychádzali von, preto sme ich dobehli a o pár sekúnd sa už všetci nachádzali v nočnom areály školy. Mesiac i hviezdy žiarili na jasnej oblohe a osvetľovali veľkú masu vody i údolia.

Vzduch príjemne voňal ihličím a jazmínom, jemný vetrík preháňal stráňami a hral s našimi vlasmi a všade bolo upokojujúce ticho.

Plnými dúškami som si vychutnávala ten pocit. Pocit, že už naďalej nie som zamknutá v klietke, ale voľná.

Od šťastia som mala chuť plakať a smiať a to všetko naraz.

"Vsadím sa, že ma nechytíš!" vykríkol Harry a lakťom drgol do Rona.

Potom s výbuchom smiechu upaľoval čo najďalej, po lúke, ktorá sa rozprestierala až k Hagridovej, momentálne opustenej, chalúpke. Ron okamžite pristúpil na Potterovu hru.

S jačaním sa rozbehol za chrabromilským stíhačom a ja s Hermionou som si vymenila pobavené úsmevy.

 "No ták dievčatá!!! Nenechajte sa dlho prosiť!" ziapal ryšavec a keď to s nami ani nehlo, vrhol sa smerom k nám.

Obe sme zapišťali a každá zutekala opačným smerom.

Bežala som a chichotala sa a bolo mi fajn. A konečne som mala pocit, že život má zmysel.

A že ho žijem, nie len prežívam.

Po pár minútach som zastavila a dopriala si čas na vydýchanie.

Pichalo ma v boku, ale keď som periférne zbadala Harryho siluetu ako sa blíži ku mne, opäť som vystrelila po mäkkom trávniku.

Naháňali sme sa, smiali, kričali a váľali po tráve. Dokonca sa aj Hermiona dokázala odviazať a ustavične nedávať pozor.

Potom sme ako kôpka zadychčaných hyperaktívnych morčiat dopadli vedľa seba, našli si pohodlnú polohu a sledovali hviezdy na oblohe.

A aj keď bola polovica septembra, neobjavil sa žiaden chlad.

Ležala som na chrbte, tráva bola naozaj mäkká, svieža a trochu mokrá od rosy, ale nikomu to nevadilo. Z pravej strany odpočívala Hermiona, vedľa nej bol ešte stále rehotajúci Ron a z ľavej Harry.

Odtrhla som pohľad od hviezd a sledovala jeho profil. Zložil si okuliare a tak som mohla zaznamenať každý pohyb rias.

Bol krásny.

A uvoľnený. Spokojný. Šťastný.

Zacítil môj pohľad a otočil sa. Zadržala som dych, keď sa naše pohľady stretli a potom sa nechápavo zamračila, keď vybuchol do smiechu.

"Si celá od hliny."

Posadila som sa a potom sa sama rozosmiala, keď som dostala možnosť prezrieť aj ja jeho.

"A ty máš tú trávu až za ušami."

Na to sa otriasol ako pes, ale veľmi to nepomohlo.

Ron s Hermionou nechápavo hľadeli na naše rozchichotané tváre, no stačil pohľad na toho druhého a rehotali sa spolu s nami.

Ďalšiu hodinu sme zabili ohadzovaním sa všetkým, čo nám prišlo do cesty. Blato som mala snáď až v nohavičkách, ale netrápilo ma to.

Váľali sme sa jeden po druhom a snažili si pod mikiny i tričká napchať čo najviac lístia. Ani som si neuvedomila, že sa kotúľam práve s Potterom.

Na striedačku sme sa prevracali na chrbty a váľali sudy, až som nakoniec obkročmo sedela na jeho páse, zatiaľ čo on ležal podo mnou.

"Tak ako sa cítiš teraz, hrdina, keď si úplne bezbranný?" uškrnula som sa a snažila sa vyhnúť jeho rukám.

Zavrčal a prekotil ma, no ešte predtým som mu úspešne napchala trávu pod golier mikiny. Teraz som bola ja pod ním a on mi zvieral zápästia, ktoré som mala každé na jednej strane hlavy.

"Čo si hovorila o bezbrannosti? Nejako som ťa prepočul." zahryzol si do pery a sklonil sa bližšie k mojej tvári.

Zacítila som známu vôňu jeho tela, voňavky i potu. A ten mix opantával moje zmysli...

Kopala som ako o život a všeobecne sa necítila najlepšie, keďže pocit bezmocnosti bol strašný.

Mohla som cítiť jeho pohľad, to, ako si ma skúmavo premeriava, ako blúdi cez moje pery až k hrudi.

Striaslo ma, v podbrušku mi kmitalo tisíce motýľov a mala som pocit, že sa pod jeho očami zbláznim. Mágia sa vlnila okolo nás, jemná ako hodváb...

A potom sa naklonil ešte bližšie, až sa tvárou obtieral o tú moju a pery priložil k ušku "Páči sa mi, keď si podo mnou taká krotká. "

Nestihla som zareagovať, keď nás vyrušil Ronov hlas. "Mali by sme ísť. Je takmer tri ráno."

Harry sa hneď odtiahol, vyskočil na nohy, no podal mi ruku a ja som ju bez slova prijala. V hlave som mala prázdno a nebola schopná spracovať, čo sa práve stalo.

Čo sa vlastne stalo?

Nič, ty hlupaňa, takže sa pozbieraj a kráčaj. Pravá, ľavá...

Počúvla som jedinú zdravú bunku, ktorá mi tam ešte zostala a nasledovala ostatných do hradu.

Predtým, ako sme sa rozlúčili a navzájom si pomohli striasť zatúlané steblá trávy, objala som Hermionu a s Harrym sa pobrala do nemocničného krídla.

"Bolo to fajn, nemyslíš?" nadhodil, keď sme prechádzali chodbou na druhom poschodí.

"Viac než fajn. Užila som si to." odvetila som po krátkom prehodnotení slov.

"Aj ja. Keď sme predtým stáli pri tom okne, napadlo ma, že by nám obom čerstvý vzduch len prospel."

Len som prikývla a ďalej kráčala, keď ma v tom prudko potiahol za zápästie a zatiahol za najbližší gobelín.

"Čo to...?" moje slová sú prerušené jeho dlaňou, ktorou mi zapchal ústa.

"Shhh, počuješ?" zašepkal a do pekla už druhý krát za noc bol až nebezpečne blízko.

Snažila som sa zhlboka dýchať, ale pod jeho dotykom sa zrýchlil môj tep a tak som len nakoniec bezradne zavrela oči, aby ma tie jeho smaragdy už ďalej nedokázali hypnotizovať.

Mal pravdu. Z diaľky sa ozval hluk a hlasný smiech.

Ak by nás tu teraz niekto našiel, ako by to asi vyzeralo?

Dvaja pätnásťroční študenti, krčiaci sa vedľa seba za gobelínom o pol štvrtej ráno s Harryho rukou na mojej tvári.

Zaujímavé.

Cítila som, ako uvoľnil stisk a tak som mohla vystrčiť jazyk a navlhčiť ním suchú peru. Prstami prešiel cez lícnu kosť, jemne ma na tom mieste pohladil a potom sa úplne stiahol.

Chvíľku mi opätoval nič nehovoriaci pohľad, ale po pár sekundách vystrčil hlavu spoza gobelínu a skontroloval, či je vzduch čistý.

"Zloduch."

Tiež som vykukla, aby som sa presvedčila na vlastné oči, no nanešťastie ma prichádzajúci žonglujúci poltergeist zbadal a od prekvapenia mu na zem popadali všetky kalamáre a rozlial sa atrament.

"Čo tu robia naši študentíci o takom čase?" úlisne sa uškrnul a naklonil hlavu.

"Nič. Zmizni Zloduch." vybafol Potter, keď sme vyšli z nášho úkrytu a mali v pláne, nenápadne sa vytratiť.

"Ale, ale Pottrík sa nám nahneval." vyškieral sa ďalej Zloduch a ja som mohla cítiť naprieč zväzok Harryho narastajúci hnev a frustráciu.

Mágia už zďaleka nebola taká pokojná, ako pred chvíľou...

"Kontroluj sa. Veď vieš, čo sa môže stať..."

"Potter tu má frajerku! Potter sa olizuje s Fosterovou za gobelínom na druhom poschodí!" začal vrieskať Zloduch.

Zamrzla som na mieste, keď sa zatriasli všetky obrazy, v ktorých obyvatelia pokojne spali a potom jeden po druhom popadali. Určite to muselo zbuntošiť celý hrad.

"Harry!" nahnevane som sa otočila k nemu.

"Poďme!" vykríkol, opäť ma chytil za zápästie a ťahal preč.

Obaja sme ako o život behali k nemocničnému krídlu a modlili sa, aby cestou nestretli Filcha, jeho mačku či niekoho z učiteľského zboru.

Vydýchla som si, až keď som ležala v posteli a vykašľala sa na oblečenie. Nechala sa pohltiť prichádzajúcou únavou a spokojne sa zavŕtala pod perinu.

A/N: Ahojte! :) Som naozaj šťastná za Vašu aktivitu, komentáre, votes i prečítania ♥ A hlavne za všetky tie správy, ktoré mi prišli, bola som naozaj prekvapená :O Pýtali ste sa ma, aká dlhá bude poviedka a ja Vám môžem len prezradiť, že tak skoro sa ma nezbavíte :D Tento týždeň mám prázdniny, takže sa pokúsim ešte niečo napísať :) Viem, kapitola mala byť už včera, ale boli sme na hokeji a nič som nestíhala :/  Inak, z matiky sme písali už asi milióntu písomku v druhom polroku a nevyzerá to so mnou veľmi dobre :D Dočerta, čumím do tých výrazov v jednom kuse a je to prd platné :/ :D No zatiaľ ešte nepanikárim, mám ešte pár mesiacov, ale aj tak... človek si povie, že to v druhom polroku bude lepšie a je to oveľa horšie :D No nič to... dúfam, že sa Vám kapitola páčila a potešia ma vaše názory a hlasy ♥ Potom sa mi lepšie píše a časti môžu pribúdať skôr :) I love you ♥