Potrebovala som ďalšie nové poznatky o svojom nasledujúcom živote rozdýchať a osamote niekde v tmavom kúte lámať hlavu, prečo mám také šťastie.

Ale môj plán obsahoval hneď dve veľké diery.

Po prvé, nemohla som byť nikde sama, ak nerátam WC...

Po druhé, bol čas obeda a ak by som sa teraz niekde vyparila, madam Pomfreyová by ma zakliala do ropuchy alebo slimáka alebo červa...

A po tom som naozaj netúžila.

Takže mi nezostávalo nič iné, len sa doplaziť naspäť do nemocničného krídla, ktoré sa mi stalo dočasným domovom a počúvať ešte aj od liečiteľky desať minútovú kázeň na tému "Zdemolovaná miestnosť!" a "Sklo bolo naozaj všade!"

Teraz som sedela na posteli, dojedala hustý tekvicový vývar s chlebom, (ktorý chutil ako zvratky) a bola na sto percent presvedčená, že nám ho Pomfreyová prestrela naschvál, ako jej pomstu za našu nedostatočnú kontrolu.

Po ďalšej lyžičke tej nechutnej brečky skrivila ústa do grimasy a mala chuť to vykydať von oknom alebo na jej hlavu.

Nemohla som sa však rozhodnúť, kam by to bolo lepšie.

Zelenooký chrabromilčan svoju dávku gebuziny už zjedol aj keď sa netváril dvakrát nadšene. Momentálne odpisoval na list, čo dostal dopoludnia a kvôli ktorému sa strhla tá hádka. Pri oprave nemocničného krídla ho našla profesorka McGonagallová niekde zatúlaný pod vedľajšími posteľami.

S výrazom, ako keby niekto zomrel som nabrala ďalšiu lyžicu vývaru a potlačila nadvihovanie na zvracanie už len z tej vône.

Cítila som na sebe jeho pohľad a len z dôvodu, aby som jedenie oddialila, otočila sa k nemu. "Áno?"

Harry ma pozoroval, hrýzol si peru ako nad niečím uvažoval a potom porazenecky vyhŕkol "Fajn, fajn. Daj to sem."

"Čože?" nechápavo som sledovala, ako odhodil brko, prešiel až ku mne a vytrhol mi z ruky misu s tekvicou.

"Dojem to za teba, len sa mi to nikdy nepodarí, ak mi nedáš lyžičku." uškrnul sa a vzal mi aj spomínaný predmet.

"Ale prečo? Tebe to nebodaj chutí?"

Potter pretočil oči a odchlipol si prvé sústo. Pri tom geste rozkošne nakrčil nos.

"Nie, myslím, že to chutí ako Dudleyho rozvarené týždeň staré ponožky, ale ty sa s tím trápiš viac ako ja."

"Jasné, chápem, no stále nerozumiem, prečo mi pomáhaš..." mrmlala som a sledovala jeho znechutenú tvár.

"Som ti to dlžný... a ešte o veľa viac. Je mi ľúto, že som ti neveril, veď vieš s listom..." zahundral a pokračoval v jedení.

"To nič." šepla som a keď Harry konečne skonzumoval aj zvyšok toho hnusu, odmietavo zavrtel hlavou.

"Nie, to nie je nič. Máme si veriť, dôverovať, v podstate sme odkázaní len jeden na druhého. Choval som sa ako somár. Prepáč."

Jemne som sa usmiala "A čo za to?"

Potter prekvapene vyvalil oči a potom sa zaškeril "Čo by si chcela?"

"A čo mi ponúkaš?" pokračovala som v hre.

"Je toho veľa, máš na výber." jazykom prebehol po svojej spodnej pere a mne v tom napadli jeho slová, že sa mu páči, keď som pri ňom krotká.

Uh.

Zacítila som doposiaľ neznáme chvenie v podbrušku. Neboli to tie typické motýliky zamilovanosti, ale niečo veľmi podobné... Zrazu som mala pocit, že ak sa ho nedotknem, umriem. Zhorím a rozpadnem sa na maličké kúsočky.

Potrebovala som ho.

Moje bunky na neho začali dokonalo reagovať. Túžba sa rozliala po celom tele a vyschlo mi v ústach, keď na mňa uprel svoje zelené oči, momentálne tmavšie s odtieňom lesného machu. Samozrejme, priťahoval ma už veľmi dlho, štyri roky, ale nikdy nebol ten pocit taký intenzívny.

Navzájom sme sa premeriavali, pohľadom som skĺzla na svaly, ktoré sa jemne rysovali pod tričkom a potom opäť očami vystrelila hore.

Mágia okolo nás pomaly oťažievala, čoraz viac ma oblievala horúčava a prekvapene som zažmurkala, keď sa nad našimi hlavami zrazu zaiskrilo. Začali sa tvoriť samé malé farebné hviezdičky, ktoré sa vznášali vo vzduchu a vibrovali čarami.

"Nádhera." zašepkala madam Pomfreyová, keď sa zjavila pred našimi očami, aby mohla skontrolovať prázdne misy od tekvice.

Naozaj to bolo krásne. Tesne pod bielym stropom sa odohrával náš súkromný ohňostroj... hviezdičky praskali a iskrili...

Nikdy som niečo podobné ešte nevidela.

"Vidíte, čo dokážete, ak spolu vychádzate." zvrtla sa k nám a mávla prútikom. Do pripravenej dlane jej vleteli misky.

Omámene som sledovala divadlo, ktoré ponúkla moja vlastná mágia skrížená s tou Harryho. Všade sa skvela zelená, modrá, červená.... akoby niekto odpálil množstvo delobuchov a prskaviek.

Trvalo pár sekúnd, možno minút a všetko sa rozplynulo.

Ale ten zvláštny pocit zotrval.

Chcela som mu na to niečo povedať, čokoľvek, ale Harry sa bez slova vrátil naspäť k svojmu listu.

Sledovala som jeho temeno a potom sa so zatvorenými očami natiahla na perine. Ešte stále som sa cítila omámene.

*

Na dnešnom dni bolo aspoň niečo pozitívne. Krátko popoludní nám, teda mne a Harrymu, madam Pomfreyová oznámila úžasnú správu.

V pondelok sa môžeme vrátiť do klubovne i na vyučovanie.

Naozaj som nevedela, či sa mám radovať alebo plakať. Na jednu stranu, po týždni zavretej v nemocničnom krídle medzi štyrmi stenami, mi už začínalo harašiť, no z tej druhej, bála som sa.

Veľmi.

Naozaj som netušila, ako ľudia a čarodejný svet reagoval na posledné udalosti a hlavne správy z novín.

Záhadné odpadnutie sa možno nejako prepieklo, keďže dokonca aj liečitelia DennémuProrokovi potvrdili, že sme úplne v poriadku a bol to len kolaps z únavy a stresu, ale...

Verejnosť čítala aj články o mojej údajnej romanci s Harrym a ja som sa bála, že tomu naozaj uverili.

Čo ak na mňa budú neustále zízať? A obzerať ako novú korisť a čakať, kedy môžu oni, dravci, zaútočiť a roztrhať ju na kusy?

Panebože, šialene som sa bála ich reakcií.

Budú si myslieť, že som Harryho ďalšia "obeť" alebo krutá harpya, ktorá sa len zahráva s jeho citmi?

Odmalička som bola neviditeľná. Tichá, hanblivá, niekde vzadu za všetkými ostatnými. Nikdy som nemala potrebu ani povahu na to, aby som ľuďom nútila svoje názory, vystavovala sa do popredia...

Mala som dve najlepšie kamarátky pred ktorými som sa dokázala otvoriť, zabávať sa s nimi a zveriť sa im takmer so všetkým.

Bola som spokojná.

Ale teraz?

Moja rola nenápadnej sivej myšky zmizla a ja som nevedela, ako sa inak chovať.

A samozrejme, opäť som bola na samom začiatku.

Bála som sa.

Dnešok bol však taktiež dobrý v tom, že sme mali bez spoločnosti a na samotke stráviť posledný deň. Od zajtra máme povolené návštevy a tak som sa na víkend celkom tešila. Na Lavender, Parvati, Freda...

Vedela som si predstaviť tu horu učenia a poznámok, ktoré som chtiac-nechtiac musela dobehnúť. Piaty ročník bol dôležitý hlavne kvôli VČÚ a taká maličkosť akou bol zväzok či magická rana sa jednoducho nemohla brať do úvahy.

Myslela som aj na najdôležitejšiu vec. Na naše ovládanie emócii a na to, čo sa stalo. Ďalší výbuch sme si nemohli dovoliť nielen kvôli tomu, že bola šanca, že niekoho zraníme, ale aj kvôli Dumbledorovým slovám, že stratíme aj posledné kúsky slobody, ak si jednoducho nedáme bacha.

Už teraz som sa cítila ako pod zámkom, slávik v zlatej klietke, skrytý pred svetom...

Doriti! Definitívne som sa bála...

Už sa mi zunovalo len ležať a ležať a tak som po ďalšej várke únavy vystrelila spod periny. Stála som pri jednom z okien, pozorovala pokojnú škótsku krajinku nad ktorou zapadalo oranžové slnce a závidela každému, kto bez prestávky fungoval viac ako dve hodiny denne. Bolo pre mňa takmer nepredstaviteľné, ako som mohla normálne existovať, celé leto behať po maminej upravenej záhrade, vymetať obchody a sekáče, blbnúť na kolieskových korčuliach s bývalými muklovskými spolužiakmi...

Ach, tak rada by som videla svoju mamu. Nechala sa objímať a utešiť, že všetko bude dobré. Alebo... napísať list a len čítať slová útechy, no i to bolo priam nemožné. Umbridgeová a ministerstvo kontrolovali poštu, hop-šup práškovú sieť, prenášadlá... všetko.

Nemala som šancu.

"Tak rád by som opäť vypadol von." zamrmlal tesne za mnou hlas a ja som vyľakane podskočila.

"To sa vždy ľuďom zakrádaš za chrbtom, alebo si si to vyhradil špeciálne pre mňa?" nadvihla som obočie a prehovorila odvážnejšie, ako som sa naozaj cítila.

Stále mal na mňa neuveriteľný vplyv. Tie roztrasené kolená nezmiznú nikdy...

"Špeciálne pre teba." uškrnul sa a teraz už stál vedľa mňa.

"Som poctená, sám veľký Potter." zaironizovala som a potom si vzdychla "Nemôžeme. Minule to síce bolo fajn, ale potom ten Zloduch a obrazy..."

"Viem, viem." prehrabol si vlasy a sledoval nejaký neviditeľný objekt, ktorý pravdepodobne vyletel zo Zakázaného lesa.

Na pár minút medzi nami opäť nastalo ticho. Pokojné a priateľské.

"A čo tak šach? Jedna partia?" navrhol.

"Neviem hrať šach." usmiala som sa. "Ani muklovský, ani čarodejnícky. Ale dáma by padla vhod."

"Dámu som hral naposledy s bratrancom. Prehrával, dostal amok a kráľovná skončila von oknom. Smola bola, že ju šmaril tak silno, až rozbil strýkovo čelné sklo na novom aute, ktoré bolo zaparkované na príjazdovej ceste."

Obaja sme vybuchli smiechom.

"Dva týždne som nevidel denné svetlo. Do komory chodila len teta Petunia s jedlom..."

Nedokončil a nahnevane potriasol hlavou. "Takže dáma...?"

Nenaletela som na jeho márny trik v odpútaní pozornosti a skočila mu do reči. "Do komory? Myslíš špajzu na zaváraniny?"

Len mávol rukou. "Nie. Zabudni na to."

"Ale..."

Ešte viac sa zamračil, ak to vôbec bolo možné. "Povedal som nie. To nie je tvoja vec Megan. Moja chyba, že som sa preriekol."

"Harry! Tvoja teta ťa zamykala do komory?" chňapla som mu zápästie, keď sa chcel zvrtnúť na päte a odísť.

"Do prístenku, ak to musíš vedieť!" odsekol. "A teraz by som bol rád, ak by sme túto záživnú tému odložili bokom a šli si zahrať tú poondiatu dámu!"

Vzduch okolo nás sa zavlnil, mágia ožila a zablikali všetky sviece.

Navzájom sme si hľadeli do naširoko otvorených očí a snažili sa upokojiť. Utápala som sa v hlbokej zelenej a keď sa konečne všetko ustálilo, obaja sme si vydýchli od úľavy.

"To bolo tesné." zašomral a dovliekol sa k svojej posteli.

Nasledovala som ho a nenápadne pozorovala, ako sa jeho voľné tepláky stiahli o pár milimetrov nižšie, keď sa naklonil a prehraboval sa vo športovom vaku, kde mal aj oblečenie a knihy. Odhalil tak kúsok z čiernych boxeriek a opálené kríže.

Prinútila som svoj pohľad obrátiť niekam inam a potom, čo Harry úspešne vytiahol starú obitú súpravu pravej muklovskej dámy, odhrnula perinu na druhý koniec postele.

Sadli sme si oproti sebe, do tureckého sedu a medzi nami ležala šachovnica s pripravenými figúrkami.

Keďže som vyfasovala bielu, pohla som sa ako prvá. Harry si zamyslene zahryzol do spodnej pery a napodobnil môj čin so svojou hnedou.

A tak sme hrali, preskakovali sa a práve končili desiatu partiu, keď som si uvedomila, že sme na niečo zabudli.

Ale na čo?

"Von." zaškeril sa a vyhodil mi môjho posledného pešiaka. "Je to päť, päť."

Len som ďalej hypnotizovala čiernobiele políčka a v tom, keď mi začali padať viečka a rozmazávať zrak, pochopila som.

"Harry! Únava!"

On sa na mňa len nechápavo pozrel, no aj na neho už začali liezť driemoty. "Dofrasa!" vyhŕkol a začal spratúvať hru.

Figúrky zbesilo hádzal do drevenej škatuľky, aby to stihol ešte pred tím, ako zaspí. Aj ja som sa narýchlo postavila a chcela vykĺznuť z postele, ale len čo sa moje chodidlá v bavlnených ponožkách dotkli dlážky, podlomili sa mi kolená a ja som skončila opäť na Harryho matraci.

"Počkaj! Pomôžem ti." zívol a natiahol sa, ale v tom nás definitívne premohla únava a ja som náhle upadla do Morfeovej náruče.

*

Buchot.

Šuchot.

Hlasy.

"Hej, Hermiona."

"Och."

Tichý chechot.

"Opováž sa ich zobudiť Ronald!"

"Pšššt!"

"Merlin, sú takí zlatí."

"Takže Prorok sa až tak nemýlil."

Zavrtela som sa, pretočila na druhý bok a schúlila do klbka. Ešte stále som sa nachádzala vo svojom sne, v ktorom som bola uväznená v kamennej veži ako princezná a volala o pomoc, no z časti už pomaly precitla.

Krásne dlhé červené šaty, vysoké črievice a zlatá korunka...

Hlavu som mala položenú na niečom mäkkom a príjemne teplom.

Pod vežou stál sivko na ktorom sedel princ v brnení a ostrým mečom v ruke...

Sen začal pomaly blednúť, no ja som sa ešte nechcela zobudiť.

Čakala som na to, ako ma môj záchranca vyslobodí...

Viečka zostali zatvorené aj keď napokon sen zmizol. To niečo podo mnou sa pohlo a ja som sa nechápavo zavrtela.

Zrazu ma pohltil pocit čírej dezorientovanosti.

Prudko som otvorila oči a prevalila sa. Nepripravenú ma zasiahli dve smaragdy, ktoré na mňa rovnako prekvapene civeli.

Prestala som dýchať, keď ma zasiahla skutočnosť.

Bola som v jednej posteli s Harrym Potterom!

To "mäkké" bolo jeho rameno. A keďže nemocničné krídlo bolo zaliate slnečnými lúčmi, muselo byť ráno. Teda, sobotňajšie ráno.

Omámene som sledovala chlapca predo mnou. Jeho vôňa mi opantávala zmysli a to, že som mu bola tak blízko ma dokonalo omračovalo. Vlasy mal ako vždy po ráne rozhádzané na všetky strany, bol bez okuliarov a na pravom líci svietil jemný odtlačok vankúša.

Aww...

"Haló!" niekto sa zasmial a zamával mi rukou pred očami.

Vyľakane som sebou trhla. Doteraz som vôbec netušila, že je v miestnosti aj niekto ďalší.

"Ron." vydýchol Harry a odlepil pohľad z mojej tváre.

Vyskočil z postele a krátko sa objal s ryšavcom i Hermionou, ktorá sa len usmievala a prešľapovala obďaleč. Vedľa nej postávali Lavender i Parvati, škerili sa od ucha k uchu a zvedavo nadvihovali obočie.

Obe líca mi polial rumenec, no potom som sa konečne vyhrabala z perín a o chvíľku obe dusila v pevnom objatí.

"Tak ste mi chýbali."

"Aj ty nám Meg." stisla ma Lavender a potom sa trochu odtiahla.

Stále ma však držala za plecia a kriticky premeriavala.

"Nevyzeráš až tak zle."

"Wau, ďakujem." uškrnula som sa a zo smiechom ju capla.

"Ak by si sa videla minulého týždňa..." začala, no vložila sa do toho Hermiona.

"Myslím, že obaja budú radi, ak im to nebudeme pripomínať."

Prikývla som a otvorila ústa, že jej na to odpoviem, keď sa zrazu odniekiaľ vynorila madam Pomfreyová.

"Naozaj som rada, že im robíte spoločnosť, ale najprv sa musia naraňajkovať!" povýšenecky mávla prútikom a medzi mojou a Harryho posteľou sa zjavil rovnaký stolček ako minule.

Pod náporom jedla sa nebezpečne prehýbal.

Ron pri pohľade na čerstvé pečivo a kakao túžobne vyvalil oči.

"Utri si sliny, tečú ti po brade." štuchol do neho Potter a sám sa zvalil na svoju posteľ.

Miesto vedľa okamžite zaujali Hermiona i Weasley, o proti nim som sa usadila ja spoločne s babami.

Na chvíľku pri stole nastalo ticho, keď si každý vyberal raňajky a nalieval nápoje. Osobne som vôbec necítila hlad, ale bolo zrejmé, že ma madam Pomfreyová sleduje a ak nič nezjem, použije na mňa nejakú škaredú kliatbu.

Uff.

Preto som sa bleskovo načiahla po maslový croissant, ktorý ležal v najbližšom košíčku, kúsok odlomila a strčila do úst.

Chutil výborne a chrumkavo.

Do hrnčeka naliala teplé mlieko s kanvice a pokojne prežúvala. Ron popri hltaní chrlil vtipy či novinky, ktoré sa udiali za týždeň, čo sme boli odrezaní od zvyšku sveta.

Pozorne som ho počúvala, smiala sa s babami a vypytovala aj na tie najnepodstatnejšie nezmysli.

A opäť som dostala ten pocit.

Pocit, že žijem.

Naozaj som sa práve teraz cítila šťastná, nič ma netrápilo a starosti som jednoducho hodila za hlavu. Momentálne som bola obklopená ľuďmi, ktorí mi patrili medzi najbližších a ktorí sa na mňa nevykašľali, keď som potrebovala pomoc.

Nikdy nezabudnem na Spánkovú inšpekciu a na ich obetu.

Všetko by bolo dokonalé, ak by sa tu ešte zjavili Neville, Ginny, Luna a Fred.

Možno som bola trápna a bezduchá, ale nič viac som naozaj nepotrebovala.

"Takže už nám konečne vysvetlíte, čo sa vlastne stalo? Píšu o vás v každých novinách a ani najlepší priatelia nevedia, čo je pravda." zmenil tému Ron a spýtavo hľadel raz na mňa a raz na Harryho.

"A myslíš..."

"Ten kolaps samozrejme." prevrátil očami.

V tlači o nás popísali za posledné dni toľko, že som naozaj nevedela, na čo naráža...

Môj pohľad sa stretol s Potterovými.

Odložila som prázdny hrnček a prstami prebehla cez tvár. Harry vyzeral rovnako nervózne. Ťahal za svoje uhľovo čierne vlasy tak silno až som mala obavy, že si ich všetky nakoniec vytrhá.

"Bol to len následok stresu a vyhladovania a taktiež únavy..."

Hermiona mu okamžite skočila do reči. "Prosím ťa, uštedri nás tých nezmyslov a vyklop pravdu. Každý hlupák vie, že čarodejník sa nezrúti len tak pre nič za nič. Na to máme až príliš silné magické jadrá."

Pri posledných dvoch slovách som sa mykla a naďalej uprene pozorovala nádobku s džemom.

"Ale to je pravda, Hermiona."

"Harry." vzdychla "Sme najlepší priatelia. Potrebuješ nás. Musíš nám to povedať, bojíme sa o teba."

Zdvihla som pohľad od potravín a na mieste Harryho Pottera našla zúfalého dospievajúceho chlapca. Vedela som, že je to pre neho ťažké, ale nemal na výber. Dumbledore nás varoval. O celom tom cirkusu musí vedieť, čo najmenej ľudí.

"Ani nevieš, ako rád by som ti o tom všetkom povedal Hermiona, ale nemôžem. Dal som sľub a neporuším ho."

Všetci štyria na nás zízali, zvedavo a nechápavo zároveň.

"Ale chcem, aby ste vedeli, že sme v poriadku, zatiaľ. Madam Pomfreyová, Snape, profesorka McGonagallová i Dumbledore. Tí všetci na nás dohliadajú a pomáhajú nám."

"J-je to vážne?"

Len som nemo prikývla.

"Ale hovorila si, že v pondelok už normálne nastupujete do školy, nie?" zamračila sa Parvati.

"Jasné, len budeme trošku viac vynechávať."

"A to už prečo?"

"Stále ta únava neprešla a my po každých dvoch hodinách zaspíme." jednoducho odvetil Harry.

Aspoň niečo mohli vedieť.

"Takže je v tom niečo viac ako len únava?" vyzvedala Hermiona.

"Hm, no áno."

Nastalo ticho. Dlhé a nepríjemné. Každý jeden pravdepodobne premýšľal nad tím, čo sa dozvedeli.

"Tak sa aspoň pochváľte. Sú tie ostatné zvesti pravdivé?" usmiala sa Lavender, aby odpútala pozornosť od predchádzajúcej témy.

"Samozrejme, že áno. Veď spolu spali v posteli!" vyhlásila Parvati a obe sa zachichotali.

Nechápavo som na nich civela.

"Ďakujem pekne Harry! Myslel som si, že sa hneď pochváliš." pobúchal po ramene Weasley Pottera.

"Nechajte ich na pokoji! Som za vás šťastná, decká." zaligotali sa oči Hermione.

Obidvaja sme naďalej len čumeli ako teľatá.

"Č-čo?" vykoktala som.

"Nemusíte to pred nami tajiť. Chápem, bulvár je sviňa, ale my to nikomu nepovieme."

"Ale čo?" zamračil sa chrabromilský stíhač.

"Že ste spolu, nie?" nadšene vyhŕkla Lavender.

"Že sme..."

"Áno, spolu. Hrdličky naše."

Harry vyprskol tekvicový džús a mne šokovane padla huba.

Ako som len mohla zabudnúť? Verejnosť je predsa v tom, že spolu chodíme.

Ouch.

Vymenili sme si pohľady a rozhodli sa.

"Ja s Megan nechodím." uškrnul sa. "A ona nechodí so mnou. Je pravda, že sme sa v nemocničnom krídle viac-menej zblížili, ale sme len kamaráti, nič viac."

"Ale Denný Prorok..." sklamane namietala Parvati.

"Denný Prorok si ako vždy vymýšľa... Tá fotka vznikla blbou náhodou..." prehovorila som ticho a ignorovala bolestivé zovretie srdca.

"Asi ich už omrzelo písať, aký som šibnutý a klamár. Teraz letí, že sa zabávam s nevinnými dievčatami a vodím ich za nos." rozpačito sa postavil a začal sa prechádzať hore-dolu.

"Myslím, že to z teba spravili toho ukrivdeného chudáčika a ja som vyznela ako zlatokopka a vypočítavá mrcha." zahundrala som a potlačila slzy.

"Kašlite na nich, kto im to len uverí?"

"No okrem zvyšku sveta asi nikto." ironicky zamrmlal Potter, na čo sme všetci vybuchli do hysterického smiechu.

Utierala som si slzy smiechu, šialenstva i smútku a v duchu ďakovala nebesiam, že mám okolo seba ľudí, ktorí mi veria...

A/N: Čaute! :) Ospravedlňujem sa za to mega-dlhé čakanie na novú časť, ale mala som svoje osobné problémy (väčšinu z nich zahrnula tá píp škola :() a ak som písala, že som v koncoch s matikou, tak to som netušila, čo príde teraz :D K matike sa pridala fyzika a k fyzike informatika :DD vážne, prepadali ste niekto z inf? :D Ani ja som doteraz nevedela, že sa to dá :D Len sa modlím, nech to nejako z odretými ušami zvládnem :/ :) Ešte 2 mesiace a budú prázdniny!!! :D ♥ Fajn a teraz k časti, polovicu som mala napísanú skôr a druhú teraz dopisovala :) Konečne majú Meg i Harry spoločnosť ♥ už nebude dlho trvať a vypadnú z nemocničného krídla von :)

Chcem sa všetkým poďakovať za dokonalé votes i komentáre a neuveriteľných 20 000 reads :O ľudia, ste neskutoční :O (ešte stále predýchavám ten šok) ... Budem šťastná, ak aj teraz vyjadríte svoj názor :) I love you ♥