Hermiona nám pred odchodom zanechala všetky svoje poznámky a úlohy. A bolo toho naozaj veľa. Kilometre esejí, tridsať nových kúziel, pergameny plné postupov na varenie elixírov...

Profesori sa jednoducho zbláznili.

A to šialenstvo hrozilo aj mne pri pohľade na všetko, čo si mám vtĺcť do hlavy za necelé dva dni.

Nemala som žiadnu šancu.

Pred pár minútami som sa prebudila po hodinke spánku únavou a ako o život listovala v knihách.

Harry na svojej posteli zamračene opisoval Elixíry a Transfiguráciu.

"Ak by som si čo i len na pár minút trúfal dúfať, že ak Snape a McGonagallová poznajú celú situáciu, zľutujú sa nad nami, budem trápny?" zašomral popod nos Potter a poopravil si okuliare.

"Pravdepodobne áno. Ak by sme boli hoci aj na smrteľnej posteli, učivo musíme mať dohnané." odvetila som a ďalej zbesilo opisovala odstavec.

"Okej chápem, skúšky VČÚ, ale sú aj dôležitejšie veci ako škola..."

"Len to nespomínaj pred Hermionou."

"Cítil som sa hrozne, keď som im nič nemohol povedať." zmenil tému a ja som hneď vedela, na čo naráža.

"Ja viem."

"Hovorili sme si o každej somarine a teraz, keď sa jedna o moju magickú polovicu, ktorou si mimochodom ty, nemôžem ani ceknúť."

Odložila som brko do kalamára, zabuchla knihu a namiesto toho si pred seba pritiahla ďalší pergamen.

Mám?

Nemám?

Mám?

"Sisklamanýžesomňoupráveja?" vydýchla som.

On sa na mňa pozrel so zdvihnutým obočím a pousmial sa.

Takmer som pri tom jeho dokonalom výraze dostala infarkt.

Snažila som sa na neho otvorene nezízať a ešte raz, pomalšie, povedala "Hm... ja len... ako berieš to, že... vieš, že sme v tom magickom zväzku a tak..."

Dúfam, že som znela tak, ako by ma jeho názor vôbec netrápil.

Opak bol pravdou.

Harry sa zamyslel, na jeho čele sa vytvorili drobné vrásky ako hľadel niekde za mňa. Ja som tiež uhla pohľadom, zadívala sa na učebnice, ktoré zaberali celú posteľ a nervózne si hrýzla spodnú peru.

Sakra, bála som sa, čo povie.

"Bol som šokovaný, vlastne stále som... ale mne sa odjakživa diali divné veci." pomaly odpovedal, slová starostlivo vyberajúc a váhajúc. "Takže to možno beriem inak ako ty... samozrejme nie som tým nadšený a ak sa snažím predstaviť si, čo bude ďalej, je to ťažké..."

Pozorne som natŕčala uši aby mi nič neuniklo.

"Teraz nemyslím nasledujúce dni, týždne či mesiace. Myslím roky... každý vie, čo ma čaká a neminie a ak som našiel svoju magickú polovicu, tým to je lepšie pre mňa i zvyšok sveta, chápeš?"

Aha, takže takto to vníma Vyvolený.

Pozerá sa na to všetko z politického hľadiska, z toho dospeláckeho a vážneho. Ale ja som nechcela počúvať vojenské stratégie, aké som dobré figúrky v poli, my obaja i náš magický zväzok.

Chcela som počúvať pätnásťročného teenagera.

"Jasné, ale ako to vnímaš ty? Ty, ako Harry, nie ako Chlapec-ktorý-prežil... "

Dotyčný sa na mňa prekvapene pozrel, ako keby som ho žiadala nech mi zastepuje či niečo podobne šialené a prehrabol si vlasy.

"Som zmätený..." sústredene jazykom prešiel po spodnej pere. "A v jednej chvíli nahnevaný, potom ma to prejde a cítim sa zúfalo. Neviem si zvyknúť na ten obrovský príval novej nepoznanej mágie... že sa musím neustále kontrolovať.... že nie som sám a vždy si vedľa mňa."

To je oveľa lepšie.

Bola som na tom presne rovnako. Až na to posledné že.

"Možno to všetko je len sila zvyku." zamrmlal a opäť sa sklonil k pergamenom.

Rozhovor sa z jeho strany skončil.

A ja som si uvedomila, že som len vec na ktorú si treba zvyknúť. Určite by bol radšej, ak by na mojom mieste sedel ktokoľvek iný.

To zistenie ma bolelo.

*

Okolo piatej popoludní som sa znovu prebrala, chvíľku civela do stropu a potom sa natešene posadila, keď sa mi zazdalo, že počujem známy hlas.

"Ale ak budete hluční a rušiť pacientov, vyhodím vás!" škriekala madam Pomfreyová pri dubových dverách.

"Jasné." rozrazili sa, až sa liečiteľka zatackala na mieste a chvíľku balansovala, kým znovu nenabudla rovnováhu.

K posteliam sa vybrali dve ryšavé dvojčatá a ich verný kamarát Lee Jordan. Všetci traja sa škerili a každý jeden vláčil bielu plachtu, ktorú mali prehodenú cez plecia vo forme batôžteka.

Bola som naozaj zvedavá, čo v nich je.

Ale to bolo momentálne nepodstatné. Keď to Fred s úsmevom odhodil na vedľajšiu posteľ a vrhol sa na mňa, od šťastia sa mi zatočila hlava. V objatí, vdychujúc typickú príjemnú weasleyovskú vôňu a ponorená nosom do jeho ramena som sa cítila perfektne.

Domov.

Ako keby som sa vrátila späť k mame, do nášho maličkého útulného domčeka.

Chcelo sa mi plakať.

Ani som si neuvedomila, ako veľmi mi ten chlapec chýbal.

Baby som samozrejme milovala, boli to najlepšie kamarátky, ale Fred bol ako môj brat, len on vedel o všetkých tajomstvách a ak som sa cítila opustene a deprimovane, vždy ma rozosmial.

"Meg." vydýchol mi do ucha, keď som ho odmietala pustiť a slzy mi padali po lícach.

"Fred..."

"Pššt, nič nehovor, už som pri tebe... Všetko bude v poriadku, uvidíš." odtiahol sa a bruškami prstov utieral moju tvár.

"Nebude." zakrútila som hlavou a on si ma opäť pritiahol do náručia, šepkajúc, aby som neplakala.

Cítila som na nás tri páry očí, ale bolo mi to jedno. Nič nebolo dôležitejšie ako to, že som mala pri sebe osobu, ktorá ma mala rada a ktorej na mne záležalo.

Fred mi založil zatúlaný prameň vlasov za ucho a ustúpil. Klesol na drevenú stoličku hneď vedľa nočného stolíka a len ma pozoroval.

"Ahoj Meg, máš sa?" usmial sa George, keď si podal ruku s Harrym.

"Ujde to, ty?"

"Za týždeň sa strojnásobil predaj ulievacích maškŕt a plánujeme aj naďalej rozširovať sortiment o..."

S Leem sme si len kývli na pozdrav, boli sme kamaráti, ale mal sedemnásť a ja som sa v jeho prítomnosti vždy hanbila a nikdy nedokázala uvoľniť.

Všetci traja si urobili pohodlie a za pár sekúnd už tichým nemocničným krídlom šumel rozhovor. Ja som sa nejako nedokázala prinútiť do konverzácie a spätne ľutovala svoj plačúci výstup.

Fred sa však na mňa čo chvíľa pozrel a venoval mi malý úsmev či žmurknutie.

Zabolelo ma, keď mi docvaklo, že sa mu po prvýkrát nemôžem so všetkým zdôveriť.

O magickej rane, zväzku, o ničom...

Bolo to celé na hovno.

Potrebovala som, aby pri mne niekto stál.

Niekto ako Fred.

Ktorému som však nič nemohla povedať!

Bolo jasné, prečo ani jeden z nich nevyťahoval náš kolaps či dôvody, prečo sa liečime. Hermiona s Ronom im už museli stihnúť oznámiť, že nikomu nesmieme nič prezradiť. Vedeli, že to s nami ani nepohne.

Preto sa vôbec neunúvali.

Dvojčatá rozbalili vrecúška a na prikrývku vysypali všetky druhy sladkostí z Medových labiek.

"Aby vám tu nebolo smutno." uškrnul sa George.

Neodolala som a hneď si vzala jednu čokoládovú žabku. Sladkú chuť čokolády na jazyku som už necítila veky.

"Inak... musím ťa pochváliť Harry, vybral si si dobre." pobúchal Pottera po ramene Lee a na tvári sa mu rozlial spokojný úškrn.

"Ech...?"

"Megan." prekrútil očami nad Harryho blbosťou. "Bolo mi jasné, že takú kočku môže zbaliť len sám Vyvolený."

Zabehli mi sliny a Fred ma musel ratovať.

Čakala som, čo Harry povie, keďže sme podľa Dumbledora mali nechať ľudí myslieť si to, čo si myslieť chcú.

Okej, Lavender, Parvati, Ron a Hermiona. Tí všetci poznali pravdu. Ale tí všetci boli aj naše najbližšie osoby a zaslúžili si to vedieť.

Do toho vzorca zapadal aj Fred, ale potencionálny počet osôb, ktorý to mohli vedieť som už vyčerpala.

Ale na druhej strane som mu nechcela opäť niečo zatĺkať.

Mala som však na výber? Musíme hrať divadlo.

"Mýliš sa." ozval sa Harry a mne sa na chvíľku od šoku a nervozity zastavilo srdce. Snáď nechce vytárať....? "To ja mám šťastie, že Meg patrí mne."

Potom, čo dodal tú druhú vetu, vydýchla som si.

Nevytáral pravdu.

Tie jeho slová mi však spôsobili príjemné mravčenie po celom tele.

Spôsob, akým to povedal...

Fred na mňa hľadel so spýtavým pohľadom. On jediný vedel, že som do Harryho zamilovaná...

A teraz si chudák myslí, že sa aj Potter zamiloval do mňa.

Je šťastný, že som ja šťastná.

"Harry." zachichotala som sa, aby som úspešne zakryla zaváhanie.

Bolo to až nechutne falošné.

Lee a George sa usmievali, ale Fred stále nevyzeral na sto percent presvedčený. Oboch si nás aj naďalej len podozrievavo prezeral.

"Poď ku mne." Harry natiahol ruku a ja som ju ochotne prijala.

Aj on pochopil, že musíme preukázať našu "lásku" nie len slovami.

Presunula som sa k nemu na posteľ, sadla si vedľa a on si so mnou preplietol prsty.

Ten dotyk.

Držanie za ruku bola najintímnejšia a najosobnejšia vec, čo som s ním zatiaľ zažila. Cítila som, ako sa mi zrýchlil tep, bunky začali šalieť a v krku sa mi usadila hrča.

Koľko krát som si to predstavovala? Desať, sto, tisíc krát?

Všetko však bolo len hlúpe predstavenie!

Sama som nevedela.

A opäť sa musela prejaviť mágia. Bola tu. Jemná, pomalá, zmyselná a preplietajúca.

Len som sa v duchu modlila, aby jej dôsledky neboli vidieť voľným okom. Žiadne ohňostroje, hviezdičky, či porozbíjané okná, spadnuté obrazy ani čokoľvek iného...

Bolo dosť ťažké bojovať so svojim naivnejším ja. Skákalo od šťastia a tancovalo oslavný tanec. To rozumnejšie vedelo, že všetko je len hra.

A že je Harry nadaný herec.

*

Do okien bubnoval dážď, areál hradu sa topil v bahne a vode a obloha bola zatiahnutá. Sivá, miestami sfarbená do tmavomodrej farby. Aspoň na nej nedominovali blesky a človek pri pohľade na ňu nemal ešte pochmúrnejšie myšlienky.

V chrabromilskej klubovni zvyčajne v nedeľu nebývalo toľko študentov, čo dnes. Každý si chcel pred ďalším týždňom plným školy a učenia užiť, preto väčšinou zívala prázdnotou.

Túto nedeľu však bola preplnená. Jednak za to mohlo škaredé počasie, ale hlavný dôvod bol úplne iný.

Po Rokforte sa rozšírila správa, že sa v pondelok opäť vracajú na vyučovanie Harry Potter i tá jeho spolužiačka Megan Fosterová.

Samozrejme, nikto si to nechcel nechať ujsť. Ostatné fakulty mohli chrabromilským študentom len ticho závidieť. V novinách, bulvári aj hlavnou témou rozhovorov bola ich údajná romanca. Ľudí to zaujímalo hlavne preto, lebo sa okolo toho všetkého točilo až príliš veľa otáznikov a tajností.

Ten nezvyčajný kolaps organizmu i týždňové liečenie v nemocničnom krídle zostali verejnosti nevysvetlené a neobjasnené.

A svet chcel vedieť pravdu!

Ďalšia vec bola, že sa ministerstvu situácia začala vymykať z rúk. Zvyšoval sa počet zmiznutí, únosov či úmrtí a keďže si nikto nemienil pripustiť, že by mal Harry i Dumbledore pravdu s tým, že za všetkým stojí Voldemort a jeho stúpenci...

Ľudia preto potrebovali nejaké iné rozptýlenie, niečo, čo by riešili a hlavne, čo by bolo pozitívne a netýkalo sa to vrážd...

A preto bol údajný románik Chlapca-ktorý-prežil a nevinného dievčaťa to pravé.

V neposlednej rade, ľudia mali odjakživa radi klebety. A keď to mohli neustále omieľať a ohovárať, boli najšťastnejší na svete.

Preto teraz v klubovni sedeli hlúčiky chlapcov i dievčat, niektorí si čakanie skracovali hraním hier či učením, ale čo chvíľa im oči utekali k prechodu za Tučnou pani a kontrolovali situáciu.

Ginny sedela so svojimi bratmi Ronom, Fredom, Georgom i kamarátom Nevillom na pohovke pred kozubom a tiež sa neposedne vrtela.

Keďže ona i Neville ešte Harryho ani Megan od toho osudného večera, čo obaja odpadli, nemohla vidieť, nevedela obsedieť.

Naozaj bola prekvapená, keď videla titulku Denného Proroka. Nikdy si nevšimla, že by tých dvoch k sebe niečo ťahalo.

A žiarlila.

Na Megan.

To ona predsa Harryho milovala ako prvá! To ona mala byť jeho prvý skutočný vzťah!

Mala to byť ona!

Chodila s Michaelom Cornerom a mala ho rada, ale vždy tu bolo niečo, malá časť z nej.... čo cítila len k Harrymu.... čo ju k nemu ťahalo a dúfala, že sa nakoniec tie city stanu opätované a budú spolu šťastne až do smrti.

Zavrtela hlavou až jej dlhé ryšavé vlasy skĺzli z chrbta po pleciach.

Povedala si, že to zatiaľ nebude riešiť. Uvidí, či je s ňou Harry naozaj šťastný, uvidí, či ho Meg len náhodou nezneužíva...

Mala ju celkom rada, podľa jej názoru bola milá a vždy sa mali o čom porozprávať... takže to možno nechá tak...

Obraz sa pohol a všetky hlavy vystrelili hore, smerom k nemu, no ozvali sa sklamané povzdychy, keď sa v spoločenskej miestnosti zjavila len Hermiona Grangerová.

Všetci však moli vyvaľovať oči na dva kufre, ktoré levitovali hneď za ňou. Každému bolo hneď jasné, komu patria.

Ron vyskočil, vrhol sa k Hermione, pomohol jej s ťažkým nákladom a rovno si to nasmeroval do chlapčenských spální.

Keď sa aj ona pobrala za ním s vecami Meg, študentom padla sánka.

Megan Fosterová bude bývať na školskom internáte spoločne s Harrym Potterom?

*

"Tak kde sú?" zabuchol dvere Ron a otočil sa k Hermione.

"Dohodli sme sa s madam Pomfreyovou a profesorkou McGonagallovou, že bude lepšie ak pôjdu zajtra ráno z nemocničného krídla rovno na vyučovanie. Bude to tak ľahšie."

Ryšavec prikývol, prekročil dva veľké kufre a sadol si na svoju posteľ s baldachýnom, vedľa kamarátky.

Chvíľku sa miestnosťou rozliehalo ticho, keď sa ozvala brunetka.

"Dlho sa rozmýšľalo, ako budú spať... a keďže nič nemôžeme vedieť..." podráždene precedila "... jednoducho liečiteľka vyhlásila, že musia zdieľať rovnakú miestnosť počas spánku aj keď vôbec netuším prečo..."

"A?"

"To znamená, že Megan bude spať tu!"

"Čo?" zhrozene vyskočil Ron. "Nie, neexistuje. Sme tu piati chalani..."

"Viem, viem, ale Harry do našej spálne nemôže."

"Prečo?"

"Chalani majú zakázané vojsť do dievčenských priestoroch. Schody sa premenia na šmykľavku." uškrnula sa Hermiona a zamyslene si nakrúcala prameň kučierky na ukazovák. "Ak by si prečítal Dejiny Rokfortu..."

"...ale ja som ich nečítal a to dobre vieš!" odfrkol chlapec. "Nič však nerieši to, že Megan tu spať nemôže!"

"Pozri, ani mne sa to veľmi nezdá, ale ak tak rozhodli kompetentní... vrátane McGonagallovej a Dumbledora..."

"Jasné, chápem." obranne zdvihol dlane "Veď tu nemá posteľ..."

"Sme čarodejníci Ronald, myslím, že posteľ náš najmenší problém. Nezabudni, že sa nemôžeš prekecnúť. Podľa Denného Proroka spolu Harry s Meg chodia."

"Prečo ich nevyvedú z omylu ako nás?"

"Myslím... že im to pasuje do skladačky. Budú musieť miznúť kvôli únave, takže ich neprítomnosť sa dá vysvetliť "vzťahom"."

"A to im uveria?"

"Všetko záleží len na ich hereckých schopnostiach." usmiala sa Hermiona nad nechápavým výrazom Rona pri slove hereckých.

Aj keď si myslím, že veľa predstierať nebudú musieť.

Povinne prečítať :D

A/N:) Ahojte! Prepáčte, prepáčte, prepáčte! Tak veľmi ma mrzí , že časť nebola skoro celý mesiac! :O Mala som toho veľa, hlavne školu, keďže som si musela opravovať známky (hlavne infošku :D) a celý týždeň som pracovala v takých programoch, že som ani nevedela, že existujú! :/ Zvyšok mája mi prešiel neuveriteľne rýchlo, chvíľku bolo teplo, takže som behala po vonku a potom som riešila somariny, ktoré nám každodenne strpčujú život :/

Sľubujem, že taká veľká pauza sa už nikdy nestane a ďakujem babám, ktoré ma nakopli k pridaniu novej časti. Nebojte sa, príbeh bude pokračovať a bez konca, len tak uprostred neskončí (ten náš ešte nie je ani uprostred :D)

Opäť ďakujem za krásne komentáre i votes :) Je mi však ľúto, ale mám pocit, že mi poklesli prečítania i hviezdičky :/ zase mi však blbol wattpad, takže dúfam, že to bude ním (nenávidím ho!)

Mám však (milé?) prekvapenie :) (aspoň dúfam) Na mojom profile som pridala novú knihu One Shots zo sveta Harryho Pottera a už je tam prvá jednodielovka! (môžem prezradiť, že je tam Lucius i Draco :)

Budem šťastná, ak si ju uložíte do knižnice a podporíte ma :) uvidím, či sa to uchytí :) mala by som pridávať každý týždeň jednu.

Avšak stále zostáva číslom jedna ML, tamto je len menší oddych popri písaniu tejto poviedky :)

Budem rada za každý komentár, názory, votes i kritiku :) I love you ♥ (to je aká dlhá poznámka? :O)