Zvyšok dňa som strávila zavretá v nemocničnej posteli vo Venue po boku Harryho a Snapea. Obaja neboli práve najpríjemnejší spoločníci, keďže Vyvolený, stále zviazaný povrazmi, celé hodiny mlčky zízal do stropu a Snape na mňa zazeral ponad svoju knihu o smrtiacich elixíroch.

Ja som sa snažila nemyslieť na bolesť v krku a ani na to, že som sa cítila neskutočne osamelo. Snažila som sa nemyslieť na mamu.

Potrebovala som niekoho aby ma objal, aby mi dodal síl, aby ma mi sľúbil, že aj keď svet tam vonku vyzerá ako veľmi temné miesto, ešte stále tu je nádej, že sa na obzore zjaví svetlo.

Mala som pocit... mala som pocit, že som jednoducho prázdna, že sa niečo vo mne zlomilo a ja už ďalej nevládzem bojovať.

Večer sa tu opäť zastavil Sirius a spoločne so Snapeom nás s Harrym odviedli do našej komnaty. Chlapec trval na tom, že by mal byť stále zviazaný, ale profesor ho odbil s tým, že Dumbledore si to tak nežiada.

Potter toho slizkého netopiera prebodol vražedným pohľadom a potom sa ku mne pomaly otočil so svojim prútikom v ruke, ktorý mu pred malou chvíľou vrátil Sirius. Naše oči sa stretli a moje srdce vynechalo úder. Zelená bola plná chladu a bez života, ani stopa po zvyčajnej iskre. „Vezmi si ho. Chcem aby si ho strážila až kým mi z hlavy nezmizne ten bastard. Už nikomu inému neverím."

So stiahnutým hrdlom som prikývla a trasúcimi prstami sa natiahla po jeho milovaný prútik. Naše ruky sa dotkli, no on tú svoju rýchlo stiahol akoby sa spálil. Pevne som zovrela ten kus dreva nabitý mágiou a odvrátila sa aby nevidel moju tvár skrútenú žiaľom.

Mal strach sa ku mne čo i len priblížiť.

Bál sa na mňa hovoriť.

Voldemort mi vzal skutočne všetko.

Môj domov, mamu a teraz i Harryho.

Po chodbách Venue som kráčala ako námesačná a až keď som preliezla cez obraz Merlina a ocitla sa v našej komnate, zaplavila ma úľava. Od Kingsleyho večierku neubehlo veľa času, ale aj tak som mala pocit akoby som tú úžasne pohodlnú pohovku, krb a jedálenský stôl nevidela celú večnosť. Táto komnata sa totiž stala mojim a Harryho domovom; miestom kde sme nemuseli striehnuť s prútikmi či sa nás nechystá niekto popraviť.

Táto komnata stelesňovala bezpečie.

S malým úsmevom som sa pohla k pohovke a zahľadela sa na nízky stôl pred krbom zaplnený knihami. Nechala som tu rozčítaný posledný román o zakázanej láske i svoj nový weasleyovský sveter, ktorý som dostala na Vianoce.

Domov.

Sirius sa pokojne rozvalil na pohovke, keďže bol na rade so strážením a Snape sa zvrtol na päte a zmizol za obrazom na chodbu. Potter stál uprostred miestnosti a vyzeral, že sa nechystá ani pohnúť, tvár kamenná. Bolelo ma vidieť ho takto, bezmocného a plného strachu, že ho Voldemort premení na vraždiaceho šialenstva.

Pokúsila som sa vysloviť jeho meno ale z hrdla sa mi vydral bolestivý chrapčavý zvuk a Harryho pohľad rýchlo skočil na mňa. Pohla som sa k nemu, no on zdvihol ruku a tým ma zastavil „Nie. Neželám si aby si bola v mojej blízkosti, Meg. Najlepšie bude ak... ak sa budeme čo najviac obchádzať."

Zúfalo som zavrtela hlavou, ale on pokračoval už tvrdým tónom, v očiach neznáma emócia „Nedovolím aby som ti znovu ublížil, rozumieš?! Radšej sa ťa nebudem dotýkať vôbec ako mám riskovať, že ťa môj dotyk zabije."

Po líci mi skĺzla osamelá slza. Mala som chuť kričať, vrieskať, zatriasť s ním nech sa spamätá. Čo dočerta nechápal, že Voldemortovi šlo presne o to? Ten zlosyn netúžil po ničom inom ako nás rozdeliť, ako z nás spraviť dvoch cudzincov, ktorí spolu nevydržia ani v jednej miestnosti. Chcel nás i zväzok oslabiť a darilo sa mu to. Jeho plán fungoval.

A Potter sa správal presne tak ako Voldemort predpokladal.

„Harry..." podarilo sa mi zo seba dostať chrapľavým tónom zatiaľ čo ma hrdlo pálilo od bolesti.

Chlapec zavrel oči a prstami si zašiel do havraních vlasov. Vyzeral akoby bojoval s nejakým rozhodnutím a ja som vedela, že jeho výsledok sa mi nebude páčiť. Pohltilo ma neblahé tušenie, keď sa mágia vo zväzku začala nebezpečne vlniť a podráždene prskať.

Komnata sa ponorila do napätého ticha.

„Je koniec, Megan." zašepkal, aj keď v mojich ušiach to znelo ako výkrik „Nemôžem byť sebec a riskovať tvoj život len aby som ťa mohol mať nablízku..."

V tej chvíli sa mi zrútil svet.

V očiach som mala ďalšie a ďalšie slzy ako som sa snažila pochopiť význam jeho slov.

Rozchod.

Harry práve pretrhol to posledné lano, ktoré ma udržiavalo pri živote.

Ako som teraz mala dýchať? Ako som mala spávať? Ako som mala žiť bez jeho dotykov, bez jeho náruče a bozkov?

„Nie..." vydýchla som a šalela od zlosti, že práve teraz nemôžem použiť svoj hlas a vykričať si hlasivky.

Sľúbil, že tu bude vždy pre mňa. Prisahal, že ma bude navždy milovať. Hovoril, že sme v tom spolu, že to nejako zvládneme...

„Je mi to ľúto." zamrmlal a jeho oči sa zaleskli „Ani netušíš ako. Vzdať sa ťa je tá najťažšia vec akú som kedy urobil. Je mi jedno ak Voldemort vyhladí celý svet, ale ak ublíži tebe, tak to nezvládnem."

Potom sa bez slova odobral do svojej izby a zatresol za sebou dvere. Len matne som si uvedomila, že počujem ako päsťou udrel do dverí a zlomene zavrčal ako zranené zviera.

Zrútila som sa na zem, zadúšajúc sa vzlykmi.

Môj život stratil aj ten posledný zmysel.

„Megan." cítila som na sebe mužské ruky a na malý okamih som si myslela, že sa Harry vrátil ale potom mi do nosa udrela Siriusova kolínska. Celkom som zabudla, že tu s nami celý čas bol.

Pritiahol si ma k sebe a ja som mu ponorila mokrú tvár do habitom zahalenej hrudi, lapajúc po dychu. Jeho ruka ma hladila po vlasoch ako šepkal „Bude to v poriadku, sľubujem."

„Nie." točila sa mi hlava a nevládala som dýchať, ale to všetko bolo tak veľmi nepodstatné. Stratila som Harryho.

Stratila som jediného chlapca akého som kedy milovala a s ktorým som chcela stráviť celý život.

Netuším ako dlho som plakala v Siriusovom náručí. Mohli ubehnúť minúty ale pokojne aj hodiny. A rovnako netuším ako sa mi podarilo nakoniec zaspať a nechať sa pohltiť nočnými morami o Voldemortovi...

*

Zobudili ma nahnevané hlasy.

Pomaly som otvorila napuchnuté ťažké viečka a potom ich hneď zavrela lebo ma na okamih zaslepilo slnko, ktoré sa do izby predieralo cez okno.

Chvíľu mi trvalo kým som pochopila, kde sa nachádzam a čo sa včera večer stalo a potom si tvár ponorila do dlaní.

Ako som teraz mala pozbierať vôľu aby som vôbec vstala z postele?

Ako som mala existovať?

Znovu sa za dverami mojej izby ozval výkrik a ja som sa mykla. Prinútila som sa vykĺznuť spod prikrývky pod ktorú ma včera uložil Tichošľap a doplaziť k dverám. Čo najtichšie som ich otvorila a nakukla cez škáru von.

Pri jedálenskom stole stál Black a zvieral operadlo stoličky. Na tvári mal rozzúrený výraz aký som u neho ešte nevidela „...je celkom zničená! Musel som Sanyiu požiadať o upokojujúci elixír lebo sa nedokázala prestať triasť v mojich rukách!"

Prekvapene som sa zamračila. Vôbec som si nepamätala, že by do mňa niečo liali ale bola som v takom stave, že som o sebe vôbec nevedela.

„Myslíš, že ja nie som?!" vyštekol Potter, jeho tón rovnako zúrivý „Myslíš, že je to pre mňa ľahké?! Kurva, ja ju milujem, Sirius!"

Vo vzduchu sa zavlnila chlapcova uvoľnená mágia a ja som mohla cítiť náš magický zväzok ako sa rozzúrene preberá k životu. Cez medzeru vo dverách som dokázala zazrieť letiacu sklenenú vázu, ktorá sa za hlasného treskotu tvrdo roztrieštila o stenu oproti.

Na miestnosť padlo ohlušujúce ticho, ktoré mi rezonovalo v ušiach. Až po hodnej chvíli znovu prehovoril Black „Nikto ti nekázal aby..."

„Mal som ju v spánku udusiť vankúšom a ráno nájsť jej ochabnuté telo vo svojej náruči?! Mal som ju zabiť?!"

„Čo nechápeš, že sa takto obaja zničíte?!"

„A ty nechápeš, že jej život má pre mňa väčšiu cenu ako to, že mi zohrieva posteľ?!"

Pevnejšie som zovrela kľučku ako by na nej závisel môj život. Harry bol krutý a úprimný zároveň a vďaka jeho slovám moje srdce búšilo ako o závod.

„Pre Merlinove gate! To dievča si nezaslúži takto trpieť!" zavrčal Sirius a ja som k nemu v tú chvíľu pocítila príval náklonnosti. „A ty tiež! Takého šťastného som ťa ešte nevidel! Miluješ ju, tak sa vyser na Voldemorta a nedovoľ aby ti ju vzal!"

„Presne to robím. Nedovolím aby mi ju vzal mojimi vlastnými rukami." vydýchol Potter.

„Dobre." porazenecky prikývol Tichošľap „Ak sa chceš znovu zahrať na hrdinu a prísť o Megan, nech je po tvojom. Ale ja a pokojne môžem hovoriť aj za celý Rád, odmietame sledovať ako od žiaľu zdemoluješ aj zvyšok zámku, ktorý slúži ako úkryt pred Voldemort."

Nechápavo som sa zamračila. O čom to preboha hovoril?

„Ja... potreboval som to zo seba dostať... Moja mágia..." Potterov hlas bol tichý a dokázala som v ňom nájsť i stopu zahanbenia.

„Strhol si strop, rozbil okná a spálil posteľ. Dumbledore nebude nadšený."

„Z čoho nemám byť nadšený?" ozval sa hlboký pokojný hlas a ja som sa vystrašene mykla.

Riaditeľ.

Obaja, Sirius i Harry zarazene mlčali.

„Vari som neprišiel nevhod? A dobré ráno aj tebe, Megan."

V duchu som zakliala a potom celá červená vykĺzla spoza dverí. Potter sa na mňa okamžite otočil a zamračil sa. Bolo mi jasné, že mu došlo, že som celý čas počúvala ich rozhovor.

Zahanbene som sa zadívala do zeme. „Dobré ráno."

„Ani nemusím na vás dvoch použiť Legilimenciu aby som videl v akom biednom stave je zväzok." znovu prehovoril Dumbledore, hlas vážny.

„Pane..." začal Harry ale muž zdvihol ruku a tým ho umlčal. Potom sa otočil k Blackovi „Ďakujem, že ste na nich dali pozor, Sirius. Teraz to na chvíľu prevezmem ja a vy sa prosím bežte vyspať."

„Samozrejme." okamžite prikývol Tichošľap a po ceste k portrétu Merlina na okamih povzbudzujúco zovrel svojmu krstnému synovi rameno.

Dumbledore počkal, kým muž nezmizol za portrétom a potom sa na nás zadíval s hlbokou vráskou na čele. „Môžete mi prosím vysvetliť prečo je celá komnata plná rozbúrenej mágie práve teraz, keď nám Voldemort otvorene vyhlásil vojnu a ja naozaj potrebujem aby ste obaja spolupracovali?"

Podvedome som sa mykla akoby som dostala facku. Riaditeľ na nás nekričal a ani nemusel, jeho sklamaný tón stačil na to aby som sa cítila ešte horšie ako predtým.

„Rozišiel som sa s Megan..." začal Potter a mňa vďaka jeho slovám bodlo pri srdci. „...ale to nič nemení na zväzku. Stále spolu budeme bojovať bok po boku a kryť si navzájom chrbát... teda ak sa nemýlil?" spýtavo sa ku mne otočil a ja som mlčky prikývla, neschopná vydať ani hlások.

„Ty nerozumieš, Harry..." zakrútil hlavou riaditeľ „... všetko sa tým mení. Nezabúdaj, že nie ste len v magickom ale aj v duševnom zväzku. Môžete sa buď len milovať alebo nenávidieť. Nič medzi tým neexistuje."

„Nehovorím, že Meg nemilujem, len... pre všetkých bude lepšie a bezpečnejšie, keď..."

„Ty ju možno stále miluješ, ale Megan si svojim rozhodnutím zlomil srdce... nezabúdaj, že hranica medzi láskou a nenávisťou je príliš tenká na to aby sme s ňou takto bezhlavo manipulovali..."

Vyvolený sa na mňa pozrel a v jeho zelených očiach sa mihla bolesť. Otvorila som ústa a snažila sa prehovoriť ale moje hlasivky stále neboli v poriadku. Z hrdla sa mi ozval nepekný chrapčavý zvuk a potom som zo seba takmer počuteľne dostala „Nezničím zväzok, nemusíte sa báť, pane."

Viem, že to neboli tie slová, čo chcel počuť Harry, ale Dumbledore mal pravdu. Momentálne som z toho všetkého bola zmätená, ublížená a nemala som chuť robiť nič iné len civieť do stropu a plakať. Racionálna časť mňa chápala, že sa ma Harry snažil ochrániť ale moje srdce nariekalo.

Muž si ťažko povzdychol „Ak je váš duševný zväzok oslabený, tak sa postupne oslabí aj ta magická časť a ak váš zväzok nebude na fungovať tak ako má a teraz budem bolestivo úprimný ak poviem, sme stratení."

Obaja sme mlčali a potom sa Potter ozval, hlas tvrdý „Vy ste možno ochotný kvôli záchrane sveta riskovať život Megan, ale ja nie. Nedovolím aby ju skrz mňa dostal Voldemort. Aj za cenu konca sveta."

Po Harryho slovách mi vyschlo v hrdle a rozbúšilo sa srdce. Na moje prekvapenie sa Dumbledore jemne pousmial aj keď jeho oči boli vážne. „Pripomínaš mi niekoho, kto takmer tiež obetoval celý svet len aby mohol stáť po boku čarodejníka, ktorého miloval."

„Koho ste milovali, pane?" dokázala som zachrapčať.

Myslela som, že som to prehnala a riaditeľ mi neodpovie, ale on len smutne potriasol hlavou „Ach, bol som mladý zamilovaný hlupák, ktorý nevidel, že ma Gellert okrem iného využíva na ovládnutie sveta. Bola to láska, ale pokrútená a jedovatá. A ja si skutočne neželám, aby ste tak dopadli vy dvaja. Zlomení nielen vojnou ale aj sebou navzájom."

Netušila som čo na to povedať. Nielen, že Dumbledore mal dnes zvláštnu sentimentálnu náladu, ale ešte nám aj k tomu odhalil niečo zo svojej prísne stráženej minulosti.

Celý náš návrat do Venue mi prišiel šialený a nereálny akoby som bola uprostred sna a nie v realite. Harrymu sa do hlavy dostal ten zlosyn a bol nebezpečný pre seba i pre ostatných a ja som sa ešte nikdy necítila taká nešťastná a zlomená.

A úprimne ma v túto chvíľu vôbec nezaujímala nejaká vojna. Tak veľmi som bola zo všetkého vyčerpaná a znechutená a sama, že som mala pocit, že každú chvíľu prídem o rozum.

„Ale teraz sa vráťme do súčasnosti. Rozumiem dôvodom prečo si sa tak rozhodol, Harry, ale obávam sa, že nás čakajú nemilé následky. A čo sa týka, teba, Megan, viem, že sa necítiš práve najlepšie ale budem potrebovať aby si bola nasledujúce dni dostatočne silná aby sme mohli prejsť spoločnými hodinami."

Automaticky som prikývla a snažila som sa nemyslieť na to v akom strašnom stave ma teraz Dumbledore vidí. Bledá strhaná tvár, tmavé kruhy po očami, strapaté vlasy, červené bielka s popraskanými žilkami. Vyzerala som presne tak ako som sa cítila; ako živá mŕtvola.

„A taktiež si želám, aby ste spolu neprestali komunikovať. Potrebujeme aby váš zväzok fungoval aj naďalej, takže to majte na pamäti."

Obaja sme bez slova prikývli.

V tom sa v komnate z ničoho nič zjavili tri mäkké pohodlné čalúnené kreslá a Dumbledore s povzdychom do jedného padol. V tej chvíli pôsobil ako unavený starý muž a nie ako mocný energický čarodejník, ktorého poznám.

Ta myšlienka ma vydesila.

„Naše spoločné lekcie mali začať už včera, ale chcel som vás nechať zabývať sa..." začal riaditeľ, kým sme sa obaja usadili. „Teraz by som vás rád oboznámil s našimi plánmi na nasledujúce týždne. V prvom rade vás skutočne doučím Oklumenciu i Legilimenciu lebo len to jediné môže zabrániť Voldemortovi aby sa dostal do tvojej hlavy, Harry, a napadol Megan i váš zväzok. A taktiež vás chcem oboznámiť s Voldemortovou zbraňou a to ako ju spoločnými silami zničíme."

„Voldemort má zbraň?!" Potter šokovane vyskočil na nohy.

„Áno i nie." odvetil Dumbledore „Vlastne ich má viacero."

Vystrašene som zbledla ako sme na neho obaja šokovane zízali.

Čo môže byť ešte horšie ako situácia v ktorej sa nachádzame?! Čo môže byť horšie ako vojna proti temnému čarodejovi, ktorý mi zabil mamu a pripravil ma aj o jediného chlapca, ktorého milujem?!

„Vy máte zväzok, ktorý dokáže ochrániť vaše duše pred ním i pred jeho čarami. Ktorý dokáže odpudiť i tú najčernejšiu mágiu. Voldemort... Voldemort si tiež potreboval ochrániť svoju dušu. A tak ju rozdelil, potrhal a jej kúsky ukryl do najrôznejších predmetov, ktoré mu boli blízke. Kým tie kúsky budú nezávisle od seba fungovať, Voldemort nepadne a neporazí ho ani váš zväzok."

„Povedali ste, že zväzok je tá najsilnejšia mágia aká existuje..." namietal zamračene Harry.

„A je to pravda. Keď je zväzok nažive, Voldemort vás nemôže zabiť. Nemôže sa vás ani len dotknúť. Ale ani vy ho neporazíte, kým sa najskôr nezničia všetky kúsky jeho duše, horcruxy... a ak sa to podarí, Voldemort zostane sám a bez ochrany. Potom proti vášmu zväzku nebude mať žiadnu šancu."

Roztrasene som si ponorila tvár do dlaní a snažila sa pochopiť slová, ktoré muž hovoril. Cítila som ako ma pomaly pohlcuje príval paniky.

Ten diabol ma potrhanú dušu.

Netušila som, že je vôbec také niečo možné. Ale to isté som si aj predtým myslela o zväzku. Všetko to bolo šialené.

„Koľko je tých horcruxoch a ako sa trhá duša?" vyzvedal Potter, ktorý sa zo šoku spamätal ako prvý.

„Podľa mojich informácií by ich malo byť šesť, teda ak nestihol vytvoriť ďalšie o ktorých neviem. A myslím, že na tu druhú otázku už vieš odpoveď, Harry."

„Vraždil."

Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa upokojiť. Pred očami mi plávala krutá ohavná tvár toho netvora.

„Presne tak. Vziať život je ten najohavnejší skutok aký môže ľudská bytosť urobiť. A Voldemort už dávno nie je človek."

„Čo sú to za predmety?"

„Môže to byť čokoľvek. Kniha, pergamen... skutočne čokoľvek."

„Ako sa dajú zničiť?" bolestivo som vydýchla tu najdôležitejšiu otázku a podvedome sa chytila za dokaličené hrdlo. Vyvoleného oči pozorovali ten pohyb a potom na malú chvíľu zastavili na mojom modrinami posiatom krku. Nemohla som si nevšimnúť ako nahnevane zovrel sánku a zadíval sa späť na Dumbledora.

„Dokáže ich zničiť jediná vec na svete. Vaša spoločná mágia."

Prekvapene mi vystrelilo obočie k vlasom zatiaľ čo si Potter zamyslene prehrabol tmavé hniezdo na hlave „Takže to znamená, že ich stačí nájsť, zničiť a poraziť Voldemorta, ktorý nás nemôže zabiť, je tak?"

Riaditeľ pomaly prikývol.

„Mohlo to byť aj horšie."

Nervózne som si zahryzla do spodnej pery, ale mlčala som.

„Poviem a vysvetlím vám všetko čo je potrebné vedieť o horcruxoch a potom sa vydáme na cestu pátrať..."

Nehybne som sledovala Dumbledora.

Takže môj život, ktorý už dávno nebol môj bol znovu naplánovaný do poslednej sekundy. Po boku Harryho Pottera, ku ktorému som sa nemohla ani priblížiť aby ma náhodou nezabil a Albusa Dumbledora, ktorý vôbec nevyzeral vo svojej najlepšej forme.

„Aby ste vypátrali a zničili Voldemortove horcruxy, musíte najprv chápať aj jeho život. Jeho minulosť, ktorá ho viedla k tomu akým monštrom sa stal. Preto som sem vzal toto." muž mávol rukou a na zemi sa pred nami zjavila veľká čarokrásna biela kamenná misa. „Mysľomisa, ktorou vás vezmem do Tomovej mladosti."

Znechutene som hľadela na magický objekt. Vôbec som nemala záujem zistiť niečo viac o tom netvorovi. Zabil mi mamu. Zabil stovky, tisícky ľudí. Len pri myšlienke na muža s haďou tvárou sa mi zdvíhal žalúdok a triasli kolená.

„Si v poriadku?" Harry sa naklonil cez opierku kresla a chcel ku mne natiahnuť svoju ruku ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel a stiahol sa. Na tvári mu však svietil utrápený výraz.

Na okamih som zavrela oči a potom som pomaly prikývla „Áno, len... len je toho na mňa priveľa..."

„Rozumiem. Ak si želáte, pokojne si môžeme dať pauzu. Tuším ste ešte neraňajkovali, je tak?" Dumbledore sa pousmial a tleskol rukami.

Na kolenách sa mi z ničoho nič zjavil tanier s čokoládovými croissantami a Harrymu slanina s vajíčkami. Okamžite mi do nosa udrela príjemná vôňa a od hladu mi zaškvŕkalo v bruchu. Ani som netušila aká vyhladovaná som vlastne bola.

„Pokojne sa najedzte. A potom začneme."

Čakali ma hodiny a hodiny strávené v Mysľomise.

*

Riaditeľ odišiel až večer.

Na konci dňa som bola vyčerpaná nielen psychicky ale i fyzicky a netúžila som po ničom inom ako po poriadne dlhej horúcej sprche a teplej posteli.

Celý ten čas som bola v tesnej blízkosti Pottera, ktorý sa však na mňa už ani raz nepozrel a ani sa ma nedotkol. Bolelo to. Prekliate.

Boli sme si tak blízko a zároveň ďaleko. Akoby sa všetok ten čas čo sme strávili spolu vymazal a my sme boli späť na začiatku, keď som sa hanblivo červenala pri každom jeho pohľade.

So zovretým hrdlom som sa zvrtla na päte a vybrala som sa smerom do svojej izby, ignorujúc nedojetú večeru na jedálenskom stole (domáci škriatkovia na čele s Dobbym sa aj tentokrát prekonali a prichystali nám výborný hustý kurací vývar a donuty s ovocným džemom) i Snapea, ktorý nás prišiel strážiť a číhal za knihou Elixírov.

„Meg, počkaj!" za mojim chrbtom sa ozval hlas a ja som zamrzla vo dverách.

Chvíľu som nehybne stála na mieste a váhala či jednoducho nemám pokračovať ďalej a ignorovať Vyvoleného ale nakoniec som sa zhlboka nadýchla a pomaly sa otočila.

Stál oproti mne v tom istom tmavom tričku a teplákoch, ktoré mal na sebe celý deň, strapatá štica vlasov a okuliare. Tvár mal poskladanú do bezchybnej kamennej masky, ktorú som nedokázala prekuknúť. Pôsobil rovnako príťažlivo tak ako vždy. Akoby ma k nemu ťahal magnet, akoby som sa nedokázala pozerať nikde inde, akoby ma celú ovládal a kontroloval.

Ak by som nebola zamilovaná hlupaňa, dávno by som mu zabuchla dvere pred nosom.

„Áno?"

„Ja... prepáč. Nechcel som ti ublížiť." zamrmlal tak aby ho nepočul Snape.

„Ale ublížil si a teraz ak dovolíš..." moja schopnosť rozprávať s tým dokaličeným hrdlom sa pomaly zlepšovala.

„Ver mi, že ak by som v hlave nemal toho skurvysyna tak by som nikdy..." začal no potom sa zastavil a roztržito si prehrabol vlasy „Nechcem ťa stratiť. Keď zničíme všetky horcruxy a porazíme Voldemorta chcem ťa mať znovu pri sebe."

Smutne som sa pousmiala, v očiach slzy „Sme vo vojne, Harry. Nikto nemá istotu, že sa dožije ďalšieho dňa. Či so zväzkom alebo bez neho. Ak si myslíš, že dokážem čakať do nášho víťazstva, tak sa mýliš... teda ak vôbec vyhráme. A ak nás nezabijú. A ak nájdeme horcruxy. Každý jeden deň, ktorý môžeme stráviť spolu je luxus, ktorým ty plytváš."

„Nedokážeš čakať?" chlapec sa zamračil „Čo tým doriti myslíš?! Chceš hneď bežať za iným?!"

„Čože?!" šokovane som zalapala po vzduchu. O čom to preboha trepal?! „Nikto iný nie je!"

„Za tým prekliatym vlkolakom či Fredom?!" Potter zvýšil hlas akoby ma vôbec nepočul a ja som automaticky cúvla o krok dozadu a objala sa rukami. „Na niečo si však zabudla, Meg! Zväzok nedovoľuje aby sme mohli byť s inými..."

„Nedokážem čakať s mojimi citmi, Harry!" vyštekla som a od bolesti hrdla takmer zaplakala „Každou minútou sa medzi nami rozširuje tá priepasť, ktorú si vytvoril! Aj teraz! Čo to nevidíš?! O mesiac, o dva, o tri sa k sebe takým tempom budeme správať ako dvaja cudzinci! Budeme spolu žiť v tichej domácnosti, budeme spolu spávať chladne a bez citov?! To ty zabúdaš, že v našom zväzku je možná len láska alebo nenávisť!"

Chlapec ma uprene pozoroval akoby ma videl prvý krát v živote.

„A ty si si už vybral. Ublížil si mi." po tvári mi skĺzla prvá slza a ja som ju rýchlo utrela cúvajúc do izby „Naozaj sa potrebujem osprchovať..."

„Čo nechápeš, že to robím kvôli tvojej bezpečnosti?!" zavrčal Potter a v tom sa mu v očiach mihla červeň. Od strachu som zabudla dýchať.

Harry bol jedným skokom pri mne, tvár skrútená do zúrivej grimasy, ani stopa po zelenej, ktorú som milovala.

Už viac predo mnou nestál Vyvolený ale Voldemort.

Rýchlo som trasúcimi rukami spod mikiny vylovila svoj prútik, ale skôr ako som ho stihla použiť, chlapec zamrzol vo vzduchu a tvrdo spadol na zem, meravý ako kameň.

Pohľad mi okamžite padol na ozbrojeného Severusa Snapea, na ktorého som celkom zabudla.

„Ste v poriadku, Fosterová?" premeral si ma od hlavy až po päty a ja som so zovretým hrdlom prikývla „Ja... bolo to tak rýchle a... vôbec som to nečakala."

„Ak sa Potter nenaučí uzatvárať si myseľ, tak vás jedného dňa skutočne zabije." chladne skonštatoval profesor.

Hlasno som preglgla a ďalej zízala na meravého Harryho. Koľkokrát sa Voldemort dostane Vyvolenému do hlavy? Koľkokrát ma napadne?

Dumbledore dúfal, že sa to už nezopakuje, ale očividne bol opak pravdou. A bolo úplne jedno či sme s Harrym boli spolu alebo nie. Ten zlosyn jednoducho vystriehne okamih, kedy budeme nablízku.

„Bola ste príliš pomalá, Fosterová. Ak by vás skutočný Voldemort mohol zabiť, už by ste bola mŕtva." prehodil Snape akoby rozprával o počasí a potom sa zvrtol na päte a zamieril späť k svojej knihe.

Šokovane som za ním zízala. „Nemôžeme ho tu len tak nechať!"

„Kúzlo o pár hodín prestane účinkovať. Verte mi, ak poviem, že pre Pottera je najdôležitejšie dnešnú noc... povedzme... tvrdo prespať."

Ešte stále mi v žilách putoval strach ako som klesla na kolená vedľa chlapca, ktorého som milovala. Harry mal zatvorené oči a vyzeral, že spokojne spí. Jeho okuliare mu však pri páde zošmykli z nosa a rozbili sa. Tichým zaklínadlom som ich opravila a jemne mladého muža pohladila po tvári. Jazva v tvare blesku bola bolestivo rozpálená do biela.

Cítila som ako mi po lícach kĺžu slzy a dopadajú na Harryho tvár.

Obaja sme boli stratení a zmätení z toho šialenstva čo sa okolo nás neustále dialo. Obaja sme netušili čo robiť a ako sa cítiť.

Stále som bola na Pottera nahnevaná a cítila som sa ublížená ale on len konal tak, ako si myslel, že je správne. Snažil sa ma chrániť. Snažil sa medzi nami vytvoriť bezpečný odstup.

„Tak ma to naučte."

„Čože?" Snape zložil knihu aby mi mohol ukázať svoju kamennú tvár bez štipky emócie.

V duchu som sa snažila potlačiť všetku nechuť a nenávisť, ktorú som k mužovi cítila a odhodlane sa vyškriabala späť na nohy. „Naučte ma rýchlejšie reagovať na útok."

„A prečo by som to robil?"

„Ste predsa člen Rádu a Dumbledorova pravá ruka, nie? Vašou úlohou je chrániť nás i zväzok. Chcete predsa vyhrať vojnu alebo sa mýlim?" znovu ma bolestivo zaškriabalo v hrdle ale zaryto som to ignorovala.

Ten všivavý netopier na mňa zamyslene hľadel, ukazovákom si klopkajúc po perách. „Nespýtate sa na akej som strane, Fosterová?"

„Na strane Svetla." odvetila som bez zaváhania „Teraz to už viem. Mohli ste nechať Voldemorta v Harryho hlave aby ma zabil a neurobili ste to."

Snape na to nič nepovedal ale pomaly prikývol „Naučím vás rýchlejšie sa brániť."

„Ďakujem." na vyčerpanej tvári sa mi po dlhej dobe objavil malý úsmev. „Ale až zajtra, dobre? Naozaj sa potrebujem vyspať."

Muž sa bez ďalšieho slova vrátil ku knihe a ja som vkĺzla do svojej izby.

Bola som tak zničená, že som sa dokázala len doplaziť k posteli a celkom zabudla na sprchu.

O pár hodín príde ďalší deň a temnotu vystrieda svetlo.

Raz toto všetko skončí.

Vďačne som zavrela oči a v tom niečo rukou nahmatala pod vankúšom. Tvrdý papier v tvare obdĺžnika. Vytiahla som ho a vo svetle prútika sa zahľadela na svadobnú poznámku od Billa & Fleur, ktorú mi sem museli poslať čarami. Podľa všetkého si majú snúbenci povedať svoje áno už o týždeň, priamo tu, vo Venue.

Unavene som sa usmiala a odplávala som do ríše snov.

Voldemort môže byť silný čarodejník ale láska... láska je tá najmocnejšia mágia na svete.

A/N:) Hi! ♥ V prvom rade som naozaj neskutočne šťastná, že sa znovu vidíme pri novej kapitole ML, ktorá pribudla po naozaj neuveriteľnej dobe. A v tom druhom, rada by som Vám popriala všetko len to dobré do Nového roku, nech sa Vám darí v tom čo robíte a nech sa plnia Vaše sny  ♥. 

Viem, že Vám táto časť asi dala poriadne zabrať keďže to nebolo príliš šťastné čítanie, ale Harry & Meg sú spolu s celým čarodejníckym svetom vo vojne a majú problémov viac než dosť. Čo hovoríte na ich "rozchod"? (aj keď sa to rozchodom ani nedá nazvať, však?) Ak ste z nich rovnako frustrovaní ako ja, chápem, obaja sú totiž mess like a hell :/

Avšak sľubujem, že ďalšia kapitola bude oveľa viac veselá, čakajú nás totiž prípravy na svadbu :) A už nám to bude trvať len chvíľu, kým sa dostaneme do časti príbehu, ktorý mám už naplánovaný celé roky (!) a naozaj som zvedavá čo na to poviete :D

Inak, slávnostne vyhlasujem, že som konečne poriadne zabývaná v novom a začala som písať  druhé pokračovanie mojej prvej knihy  ♥ Ešte naozaj netuším aká dlhá séria z toho nakoniec vzíde ale tipujem, že minimálne 4 knihy. A úprimne, vždy keď na striedačku píšem ML a moju knihu, je dosť ťažké prechádzať z jedného sveta do toho druhého, z Meg na moju hlavnú postavu... zakaždým mi chvíľu trvá kým sa dostanem do hlavy Megan a potom znovu skočím späť do knihy. 

Naozaj rozmýšľam, že keď to bude aktuálnejšie, vytvorím tu na Wattpade samotný príbeh na mojom profile, v ktorom sa budem venovať čisto mojej knihe a postupne Vás s ňou zoznámim, predstavím hlavné postavy (kto sú a ako vyzerajú), zverejním prológ a nejaké úryvky atď... Veľmi sa teším na Vaše reakcie :)

 I love you all! ♥

P.S- Čo hovoríte na Harry Potter Return to Hogwarts? Musím priznať, že bolo úžasné znovu ich všetkých vidieť po tom čase a aj som si poplakala, ale asi som od toho čakala trochu viac. Každopádne bolo to fajn a ja som si to užila :)