______________________

 Hermiona postávala vo Vstupnej hale, tam, kde boli obrovské presýpacie hodiny fakúlt s bodami.

Podráždene si všimla, že Slizolin opäť vedie. Presne tak, ako každý rok. Chrabromil mal naopak najmenej rubínov, no ani to nebolo žiadnou novinkou.

Všetko bolo po starom.

Práve bola na svojom stanovišti, keďže mala prefektský dozor a karhala dvoch druhákov z Bifľomoru, že čarovali na chodbe.

Prepustila ich, oprela sa o stenu a povzdychla si. Celý deň behala za Megan spoločne s Parvati a Lavender, len aby dievča niekde od únavy neskolabovalo.

Počas starobylých rún jej pred tvárou luskla prstami minimálne desaťkrát, keď zbadala, že na ňu leziu známe driemoty.

Prisľúbila si, že si o tejto zvláštnej chorobe alebo čo-to-vlastne-bolo zistí niečo v knižnici, keďže jej Megan a takisto aj Harry, ktorý do toho všetkého bol zaplatený, odmietali povedať.

Kvôli tomu sa cítila nejakým spôsobom ukrivdená.

Mohla by im pomôcť! Mohla by niečo urobiť!

A takto bola bezmocná.

Jediná vec, čo práve teraz užitočné robila, bolo prinútenie tých dvoch, aby nezaspali.

Aspoň sa im spoločne s Ronom, dievčatami a Nevillom darilo.

Hermiona sa odlepila od steny a sledovala skupinu slizolinčanov, ktorá sa prirútila do Vstupnej haly a mierila k chodbe do žalárov, kde mali svoju klubovňu.

Medzi nimi nechýbal ani Draco Malfoy, ktorý sa uškŕňal, ako keby vyhral Svetový pohár v metlobale a niečo si šepkal s Blaisom Zabinim.

Premklo ju zlé tušenie.

Slizolinčania odišli a pár minút potom sa pred ňou zjavil zadýchaný Ron, ktorý si utieral perličky potu z čela.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa prekvapene.

„H-Harry.“ namáhavo dychčal a na chvíľku sa odmlčal. „Harry a Megan zaspávajú. Opäť ich to premklo. Nedokážem ich sám ustrážiť.“

„Kde sú teraz?“ šibla po ňom očami.

„Na treťom poschodí. Pri učebni Aritmancie.“

„A to si ich tam nechal samých?“

„No... hm... hej.“ koktal Ron .

Hermiona sa zamračila „Nemôžem. Prefektská smena mi končí až o pol hodinu. Musíš pozháňať Nevilla..... a ani baby nemôžu. Parvati s Lavender sú u profesorky Trelawneyovej na doučovaní z Veštenia.“ zlovestne dodala „Ako keby potrebovali nejaké doučovanie.“

Skôr, ako stihol zareagovať ryšavec, vedľa nich sa ocitla Ginny Weasleyová. „Deje sa niečo? Rada by som pomohla.“

„Nie a teraz môžeš padať.“ zavrčal Ron, na čo Ginny prižmúrila oči a ruky si založila na prsiach.

„Nikam nejdem.“

Hermione však niečo napadlo a predbehla Rona v odpovedi „Je to dobrý nápad. Ginny môže pomôcť. Kým sa ja vyvlečiem z dozoru a kým nájdeš Nevilla, môže nám ich udržať v bdelom stave.“

Ryšavka okamžite horlivo prikyvovala aj keď nemala potuchy o čom je reč a potom sa spolu zo svojim bratom hrnula po schodoch smerom na tretie poschodie.

Hermiona sledovala ich vzďaľujúce sa chrbty a modlila sa, aby nebolo neskoro.

____________________

Ginny naozaj nevedela o čo tu vlastne ide, ale keď uprostred chodby uvidela Harryho a Megan Fosterovú takmer vykríkla.

Ležali na zemi. Nehybne. Vedľa seba. Bledí ako krieda.

Zalapala po dychu a pomyslela na to najhoršie. Čo ak sú... Čo sa im stalo, ak...

„Nie sú mŕtvi.“ zašomral jej brat, odpovedajúc na jej myšlienky a čupol si k Harrymu.

Skontroloval mu pulz a Ginny okamžite zopakovala to isté. Zaplesalo jej srdce, keď pocítila, že dievča naozaj stále žije.

„Oni...“

„Zadriemali. Musíme ich okamžite prebudiť.“

„Ale prečo? Veď len spia. To je normálne.“ namietala, aj keď nechápala ako títo dvaja mohli len tak zaspať na studenej tvrdej dlažbe počas dňa.

Ron k nej vzhliadol a váhal, čo jej má povedať. Ginny si ho však nevšímala. Pozorovala dievča a chlapca na zemi a v tom jej napadlo, čo jej ten obrázok pripomína.

Vyzerali ako Rómeo a Júlia, hlavní hrdinovia muklovského spisovateľa Shakespeara. Ten ľúbostný príbeh milovala aj keď bol napísaný muklom a scéna, ako vedľa seba ležali mŕtvi milenci a ich rodiny nad nimi plakali sa jej vryla do pamäti.

Harry s Megan vyzerali rovnako.

Našťastie len spali, ale až podozrivo pripomínali nešťastnú dvojicu.

Ginny potriasla hlavou a spamätala sa, keď na oboch Ron použil Enervate a Harry ospalo otvoril oči,Megan potriasla hlavou.

A vtedy si pomyslela, že je až prehnane veľká romantička.

_____________________

Sedela som pri jednom ošúchanom stole v celkom zadnom kúte knižnice a listovala v starej zaprášenej bichli s titulom Ptolemaiove súhvezdia.

Podráždene som si zahryzla do vnútra líca a a prudko knihu zaklapla.

„Stalo sa niečo?“ prekvapene sa ma opýtal Neville a vzhliadol od pergamenu.

„Nie, len.... len sa nemôžem sústrediť.“

Chlapec s okrúhlou tvárou sa na mňa pozorne zapozeral a potom mi tesne pred očami tleskol.

„Hej! Som hore, neboj.“ odfrkla som.

„Uisťujem sa. Hermiona by ma zabila, ak by si opäť zaspala.“ pokrčil ramenami a potom sa opäť vrátil k úlohe z Herbológie.

Koniec brka cmúľal v ústach, zamyslený a pohltený vo svojom svete. Vždy som mu závidela to nadšenie pre bylinky.

„Ron povedal, že sme boli mimo reality nanajvýš pätnásť minút.“ nezaujato som prehovorila a prehŕňala sa zvitkami pergamenov. „Nebolo to nič strašné.“

Vlastne.

Strašné to bolo.

Ale nechcela som Nevilla strašiť. Nechcela som strašiť samú seba.

Bolo približne pol siedmej večer a ja som sa utiahla do knižnice. Samozrejme s prideleným dozorom Spánkovej inšpekcie. Predo mnou sa týčila priam hora úloh a učenia, ale aj tak som s tým nedokázala nič urobiť.

S mojim stavom to bolo takmer nemožné. Oči mi padali v pravidelných intervaloch a ja som sa pristihla zízaním na stenu dobrých desať minút, kde mi hlava postupne klesala nižšie a nižšie.

S naozaj veľkým trápením som dokončila úlohu z Transfigurácie a prečítala si pridelenú kapitolu z Obrany proti čiernej mágii, ale nepochopila som ani slovu. Písmenka mi pred očami tancovali a slová nedávali žiadny zmysel.

Práve som neúspešne zabalila Astronómiu a smutne sa zahľadela na komín z učebníc. Siahla som po prevej na vrchu a so zastonaním zistila, že sú to Starobylé runy.

Tak to rozhodne nie.

Knihu som nechala knihou a pritlačila si dlane k tvári. Pevne som zatvorila oči, až som videla len červené machule.

Viem, mala som ísť do nemocničného krídla a dotiahnuť tam aj Harryho. Mala som vyhľadať Snapea a povedať mu, že tie elixíry nezabrali a že sa mi nechtiac všetky povylievali. Mala zájsť za profesorkou McGonagallovou a povedať jej o všetkom. O všetkom, čo sa tu dialo.

Merlin!

Keď som sa prebudila na chodbe a nado mnou zazrela Ginny a Rona, hneď mi bolo jasné čo sa stalo. S Harrym sme si vymenili rýchle pohľady, z ktorého som nepochopila nič a potom počúvala ako nás ryšavec hreší. Cítila som sa ako malé dieťa, ktoré porušilo pravidlo a zobralo si o jeden cukrík viac, ako by malo.

 Nemali sme vraj podľahnúť únave a bla, bla, bla...

Ale ako sa tomu dá nepodľahnúť? Pch, chcela by som ho vidieť na našom mieste...

Potom nás (teda mňa a Harryho) „prebrala do svojich rúk“ Hermiona a strážila, kým sme si odložili tašky a prezliekli sa z habitov do pohodlnejšieho oblečenia.

S Lavender a Parvati som sa chvíľku v klubovni rozprávala o typických babských veciach, no neužila som si ich spoločnosť, keďže na mňa dievčatá ostražito čumeli a keď som čo i len žmurkla, zapišťali.

Teraz boli všetci z našej hliadky (samozrejme okrem Nevilla) na večery a dávali pozor na Harryho.

Mimochodom, do tej bizarnej Spánkovej inšpekcie sa pridala i Ginny.

Dokonalé.

Dlane z tváre som odtiahla až vtedy, keď som nad sebou započula hlas menovanej.

„Ahojte... Neville, prišla som ťa vystriedať. Choď sa pokojne navečerať. Naozaj nie si hladná Megan?“

Zavrtela som hlavou a ryšavka si zúfalo povzdychla.

„Dúfam, že všetko prebiehalo v poriadku.“ bolo to skôr od nej skonštatovanie ako otázka.

„Jasné. Prajem vám príjemný večer.“ usmial sa Neville, zbalil si svoje veci a zmizol vo vnútri knižnice.

„Ak ti to nevadí Meg, má tu za mnou prísť Michael Corner, takže sa na chvíľku od teba vzdialim.“ oznámila Ginny a ja som prikývla.

Naozaj mi to nevadilo.

Vlastne som Ginny závidela. Ako som už skôr premýšľala a v duchu potvrdzovala svoju teóriu, naozaj je ona tá veľká krásna kvapka. Chalani ju vždy budú obletovať.

A ja?

Ja budem naďalej snívať o svojom princovi na bielom koni.

Poopravím to.

Snívať o Chlapcovi-ktorý-prežil na metle nazývanej Blesk.

Ach jaj.

Ginny zmizla medzi policami plnými kníh a ja som si pred seba pritiahla čistý pergamen. Odzátkovala som kalamár a namočila do ňho brko. Začala som písať nadpis eseje pre profesorku Sproutovú o vzácnych austrálskych rastlinách a v tom som si uvedomila v čom je problém. Atrament vo fľaštičke bol celkom vyschnutý, pero mi škrabalo na zvitok bez farby.

Načiahla som sa za kabelou, v pláne, zaobstarať si náhradný kalamár, ktorý som pre istotu nosila keď ma v tom vyrušil hlas.

Ak som sa nemýlila, hlas Hermiony.

Nemala som v pláne odpočúvať. Naozaj nie. Bolo to neslušné a zároveň narušenie súkromia, ale keď som za drevenou skriňou s policami plnými starých zväzkov, ktorá mňa a Hermionu od seba rozdeľovala, rozoznala hlas aj niekoho iného, (istého chrabromilčana s čiernou šticou vlasov a zelenými studničkami), naklonila som sa k skrini tak blízko, až som mala ucho nepohodlne pritlačené na tvrdej doske s knihami.

„Harry! To je šialenstvo!“ vyhŕkla tak hlasno, že ju musela počuť aj madam Pinceová na druhom konci knižnice.

„Preberali sme to minule Hermiona, k Umbridgeovej musím ísť.“ pokojne odvetil chlapec.

Nastala krátka pauza, počas ktorej som sa odvážila nakuknúť cez škárky medzi knihami.

Pri okrúhlom stole sa hrbila Hermiona a pri sviečke listovala v hrubej bichli v koženej väzbe. Naproti nej sedeli Harry s Ronom. Potter mal porazenecky hlavu opretú o lakeť nad domácou úlohou a snažil sa potlačiť zívanie. Weasley vedľa neho spokojne odfukoval, pohodlne vyvalený v malom kresielku.

Rýchlo som sa stiahla naspäť.

„Čo tam vlastne robíš?“ ozvala sa Grangerová v pokračovaní rozhovoru minulej témy.

„Ja...“ Harry sa odmlčal a potom po krátkom zaváhaní pokračoval. „Píšem.“

„To nie je až také strašné, nemyslíš?“

„Veď práve preto tam pôjdem. Zvládnem to aj s tou divnou únavou či čo to vlastne je.“

„Keď sme už pri tom, Harry, mal by si zájsť do nemocničného krídla. Alebo za Dumbledorom. Má ťa rád, pomôže ti.“ navrhlo kučeravé dievča.

Potter si neveriacky odfrkol „Ak by ma mal rád, nevyhýbal by sa mi. Celé leto na mňa kašľal... dokonca aj keď som bol so Snapeom a Fosterovou v riaditeľni kvôli tomu, že sme sa s Malfoyom zmlátili, sa na mňa ani raz nepozrel.... Nechcem od neho nič Hermiona, nechcem mu pridávať na starostiach, má toho dosť aj bez týchto hlúpostí.“

„Ale to nie sú hlúposti! Prepána Harry! Počúvaš sa vôbec?“ zvýšila hlas a potom podráždene zamrmlala. „Ty a Meg ste rovnaký, ani jeden z vás nemá rozum.“

„My to len berieme inak, ako vy.“ odvetil prosto.

„Povedz mi, čo sa medzi vami dvoma stalo! V poslednej dobe si na ňu stále len nahnevaný a zúriš....a ja.... myslím, že to môže mať čo dočinenia s tou únavou..... všetko to začalo po pondelňajšej noci, keď ste mali u Snapea trest, nie? Harry, čo sa stalo? Urobil si niečo? Nevdýchli ste nejaké výpary z elixírov, vďaka ktorým teraz trpíte?“

Šialene sa mi rozbúchalo srdce a oblial ma studený pot. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď som vyčkávala na Potterovu odpoveď.

Podvedome som tušila, že Ronovi a Hermione nič nepovedal. Vlastne som za to bola celkom vďačná.

Grangerová však bola naozaj veľmi múdra a dokázala si dať dva a dva dohromady. Šikovne prišla na to, kedy sa vlastne začal celý ten incident s magickou ranou a únavou...

Dúfala som, že nepríde na to, ako sa ten incident stal...

A že ju nenapadne existencia nejakej magickej rany...

„Výpary v tom určite nebudú.“ uškrnul sa Harry a ja som sa opäť odvážila vykuknúť.

Chrabromilčan si prehrabol vlasy a zroloval pergamen.„Budem musieť ísť. Veď vieš, Umbridgeová nerada čaká.“

Hermiona sa na neho utrápene pozrela, hryzúc si spodnú peru. „Vyhýbaš sa otázke. Ublížil si Megan?“

Nastalo ticho. Dlhšie, ako to predchádzajúce.

„Takže áno. Preto sa k nej tak správaš.... si na ňu naštvaný, ale v skutočnosti máš výčitky, nemám pravdu?“ triasol sa jej hlas.

„Nesnaž sa, hľadieť mi do hlavy, Hermiona.“ varovne zavrčal a prehodil si batoh cez plece.„Uvidíme sa v klubovni.“

„Ja hľadím do srdca, nie do hlavy, Harry.“ zamrmlala jeho vzďaľujúcemu sa chrbtu a po chvíľke pohľad zavŕtala do knihy.

Rýchlo som klesla na stoličku a to ticho, ktoré sa navôkol rozprestrelo, ničilo len moje šialene rozbúchané srdce.

 *

_______________________

 Ron Weasley sa pod neviditeľným plášťom mierne striasol.

Na chodbách v Rokforte bývalo vždy teplo, chlad sa objavil len počas zimných mesiacov a ešte sa nikdy nestalo, aby bol hneď prvý septembrový týždeň taký studený.

Mohol si na to už konečne zvyknúť.

V Británii žil pätnásť rokov, do Škótska sa vracal každú jeseň kvôli škole a vedel, že krajina má veľmi premenlivé, upršané a nie príliš slnečné podnebie.

Ale aj tak. Vždy tu bola taká zima?

Už dobrých pár minút čakal pred pracovňou profesorky Umbridgeovej alias ropuchy bradavičnatej (samozrejme, nenarážal na chúďa nevinnú Gertrúdu a ani ostatné mierumilovné žaby) a odrátaval sekundy, kým sa jeho najlepší priateľ zjaví vo dverách.

Mal ho z trestu bezpečne doviesť naspäť do chrabromilskej veže a zabezpečiť, aby po ceste tam, nezaspal.

Niečo vo vnútri jamy levovej buchlo a zrazu sa vynoril Harry

Ron si nachvíľku odhrnul z hlavy plášť, aby ho kamarát zbadal a potom ho pod neho stiahol.

„Ron! Čo tu, sakra, robíš?!“ prekvapene na ňho civel Potter, kým si poopravil okuliare na nose.

„Počkaj! Nemusíš mi to hovoriť. Poslala ťa Hermiona na hliadku, hejže?“ zamračil sa a Weasleyemu sa po tvári rozliala previnilá červeň.

Harry si zhlboka vzdychol „Vy si jednoducho nedáte povedať! Ja n-e-p-o-t-r-e-b-u-j-e-m žiadnu pomoc!“

„Shh! Niekto ťa začuje. Poďme.“ Ron mu dlaňou zapchal ústa a začal ho tlačiť tým správnym smerom.

Potter sa chvíľku vzpieral, ale potom rezignoval a začal spolupracovať.

Posledné poschodie si však Ron uvedomil, že jeho priateľ prepletá nohami z posledných síl a drží sa jeho ramena ako o život.

Opäť Harryho dostihla tá zvláštna únava.

Prehodil si jeho ruku cez plece a pomaly ho ťahal k portrétu Tučnej pani. Zahundral heslo a stiahol z nich plášť.

Už to začína byť naozaj otravné!

A to má Harryho i Megan udržať hore celú noc!

Ron sa pobavene uškrnul. Keď si ako jedenásťročný vo vlaku sadol oproti okuliarnatému čarodejníkovi, netušil, že ten chalan je nenormálny magnet na problémy. Pch! Za tie štyri roky dobrodružstva to dokonale pochopil.

A pravdepodobne sa začínalo ďalšie....

_____________________

A/N: Zdravím! :) Nebudem sa znova dookola ospravedlňovať, že je kapitola neskoro kvôli škole a bla bla bla, ale naozaj to tak je :( Trápi ma to! Štve ma to! A najradšej by som zostala celé dni doma pri Worde a písala! :/ Pri tejto kapitolke som sa dosť pobavila, dlho som rozmýšľala ako to všetko opíšem, z akého uhla... Takto sa mi to hodilo najviac a dúfam, že si ju aj vy užijete :) Komentáre pri minulej časti sa mi obzvlášť páčili a som za nich vďačná. Písať bez odozvy by pravdepodobne nemalo zmysel a takto viem, čo si o tom všetkom myslíte :) Je mi však trošku ľúto, že poklesol počet hviezdičiek, čo ma neskutočne mrzí. Vždy sa snažím aby bola kapitola zaujímavá aj keď to mám už všetko naplánované a takto neviem, či sa vám len nechce zahlasovať alebo sa vám to naozaj nepáči :/ Samozrejme, budem rada za každé jedno vote a komentár (tie ma obzvlášť zahrejú pri srdci :) I love you ♥