Ležala som na posteli v nemocničnom krídle a odpíjala si z nechutného lektvaru. Slúžil na upokojenie, ako mi dookola prízvukovala madam Pomfreyová. Tá sa teraz skláňala nad Harrym a boľačky mu pokrývala tenkou vrstvou nejakej mastičky. Muselo ho to riadne štípať, ale on ani necukol.

„Ták mládež, neviem čo ste to stvárali, ale pán Potter by nebol pánom Potterom, keby tu  neprišiel, hneď prvý týždeň.“ usmiala sa a vstala.

„Nachvíľku vás tu nechám.“ odbehla do svojej pracovne a ja som zaryla pohľad do zeme.

Prosím, nech sa ma nič nepýta. Prosím len nech sa ma nič nepýta. Prosím...

„Hm, Meg.“ oslovil ma potichu.

„Áno?“

„Prečo si to urobila?“ zašepkal, no ja som ho aj tak počula. Bála som sa tej jednoduchej otázky. Nemohla som mu povedať pravdu.

„J-ja zareagovala som inštinktívne. Ani som si neuvedomila, čo vlastne robím.“ hanblivo som pokrčila plecami a modlila sa, aby mu toto vysvetlenie stačilo.

Neodpovedal, len som na sebe ďalej cítila jeho oči. Zdvihla som pohľad a zrazila sa so zelenými smaragdami. Nech sa na mňa tak nepozerá. Chce, aby som tu omdlela?

„Ďakujem.“

„Za čo?“

„Za záchranu.“ uškrnul sa.

„Ja ďakujem. Malfoy ma urážal a ty si sa ma zastal.“

„Urážal aj mňa.“

Zarazila som sa. Ale Harryho predsa definitívne zlomila iná veta. „Chceš mi povedať, že ťa to nezaujíma? Ona to nevie? Tá humusáčka nevie, že si....“

Že je čo? Čo neviem?

 *

Madam Pomfreyová ma pustila až na obed. Harry bol už pár minút preč a ja som jej mala za úlohu vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Jasné, že som klamala.

Vzala som si tašku, prehodila si ju cez plece a pobrala sa von. Ponáhľala sa po chodbách a zastavila až pred Veľkou Sieňou. Váhavo vošla dnu a pomaly kráčala popri dlhých stoloch. Každý sa na mňa pozeral a niečo si so spolusediacim šuškal. Dokonca sa ozval i chichot. Zastavila som uprostred cesty a pohľadom našla Malfoya. Sedel so skupinkou slizolinčanov a na niečom sa smial. Pansy si ma všimla, drgla ho a on sa otočil ku mne. Na tvári mal víťaznú grimasu a bezočivo mi poslal vzdušný bozk. Oči sa mi nechcene naplnili slzami a ja som sa rýchlo otočila, aby ich nevidel.

Cítila som sa hnusne. Odporne. Nepochopene. Samo. Zúfalo...

Rýchlim krokom som prišla ku osobe, ktorú som chcela vidieť a zároveň potrebovala najviac.

„Fred, môžeš na chvíľku?“ šepla som, keďže všade bolo ticho a každí na mňa stále zízal.

„Jasné.“ usmial sa, okamžite vyskočil z lavice a objal ma okolo pliec.

Rýchlo ma, držiac za pás, viedol preč a zvedavé oči nás vyprevádzali až ku vchodu...

Vo Vstupnej hale sme narazili na Harryho, Rona a Hermionu. Práve sa chystali naobedovať.

„Radšej by som tam teraz nechodil.“ poznamenalo weasleyovské dvojča.

„Prečo?“ prekvapene sa spýtala Hermiona.

„Všade sa šíria reči o rannej neveselej udalosti.“ odvetil Fred a pohľadom ukázal na mňa.

„Samozrejme, Malfoy si to upravil podľa seba.“ nahnevane kopol do steny Harry a bolestivo privrel viečka.

Fred len prikývol a bez zbytočných rečí odišiel. Viedol ma cez chodbu na prvom poschodí a potom ma vtlačil do prázdnej triedy.

Vlastne nebola až tak veľmi prázdna. Zloduch, zlomyseľný poltergeist, čmáral na tabuľu neslušné slová a pritom sa rehnil ako kôň.

„Nechceš radšej vyrušovať Filcha, Zloduch? Práve leští brnenia na treťom poschodí a vyzerá veľmi pokojne.“ navrhol mu Fred s úsmevom.

„Už tam letím.“ duch odhodil kriedu a preletel rovno cez strop hore.

Sadla som si na najbližší stôl pri katedre a tvár si zaborila do dlaní. Fred sa usadil na učiteľskej stoličke a nohy si vyložil na stôl. Za hlavu si založil ruky a pozoroval ma.

„Neviem, čo si počul, ale poviem ti to radšej sama.“ začala som a o chvíľku na to, mu všetko vyrozprávala. Samozrejme, moje pocity, som vynechala.

„Och, Meg. Malfoy to povedal úplne inak. Poď sem.“ postavil sa a oprel sa zadkom o lavicu vedľa mňa.

Klesla som mu do náručia a on ma pevne objal. Vdychovala som jeho vôňu, zatiaľ čo ma hladil po chrbte.

„Bude dobre, neplač. Som tu s tebou.“ šepkal mi do ucha a trošku sa odtiahol.

Palcami mi zotrel slzy a pohladil ma po líci.

„Nepovedala som ti všetko.“ sklopila som oči do zeme.

„Dôvod, prečo si Harryho chcela ochrániť?“ chytil ma za bradu a zdvihol mi hlavu hore.

Zavrela som oči a prikývla. „Ja som sa zaľúbila.....ja.....Milujem ho.“

Citíla som, ako sa Fred opäť odtiahol. Oveľa ďalej.

„Si nahnevaný?“ šepla som bojazlivo.

„Nie, len prekvapený. Ako je možné, že som si nič nevšimol? Ty si, sakra, dobrá herečka Megan.“

„Ty vieš, čo je to herečka?“ po prvýkrát som sa zasmiala.

„Hej, raz nám o tom tatko rozprával.“ zaškeril sa Fred, no potom zvážnel.

„Ako dlho to už trvá?“

„Štyri roky.“

„Čo? To nemyslíš vážne! Nikomu si sa nezdôverila?“

„Nie. Si prvý. Prosím, nikomu to nepovedz. Nepovieš to, Fred? Prosím.“

„Jasné. Len mi je ľúto, že mi nedôveruješ. Mohlo sa ti uľaviť, mohol som ti pomôcť. Myslel som si, že si hovoríme o všetkom, že si vždy hovoríme pravdu.“ sklamane povedal.

„Nie, Fred! Prestaň! Hovoríme si vždy o všetkom a pravdu. Preto som ti to povedala ja teraz. Neviem, čo by som bez teba robila. Si môj najlepší kamarát a brat, akého som nikdy nemala.“ opäť som sa rozplakala . Bola to pravda. Parvati a Lavender za mnou dnes vôbec neprišli a Ron s Hermionou boli Harryho priatelia. Ale bol tu on, bol tu Fred.

Len sa pousmial a zase ma objal. Hlavu som si oprela o jeho hruď a snažila sa upokojiť. Hral sa mi s vlasmi a sklonil sa, aby ma mohol pobozkať na líčko. „Si ako moja mladšia sestra, cítim, že ťa musím ochraňovať. Moje zlatíčko.“

Dojalo ma, čo povedal a jemne, som sa na ňho so slzami v očiach, pousmiala.

„Takto sa mi páčiš a teraz musíme vymyslieť, ako zabijeme Malfoya a Harrymu otvoríme oči.“

Nato som sa bláznivo rozosmiala a Fred sa ku mne pridal.

*

Uprene som listovala v hrubej knihe a hľadala význam rún, ktoré sme mali predpísané na tabuli. Hermiona sa vedľa mňa mračila na pergamen a pár riadkov razantne preškrtla. Práca, ktorú nám dala profesorka Babblingová bola dosť ťažká. Preložiť päťdesiat magických  znakov dalo zabrať.

Niekedy som rozmýšľala nad tým, či som si v treťom ročníku zvolila dobré predmety. Nebolo by lepšie veštenie? Chodila tam Lavender i Parvati a boli naozaj nadšené z profesorky Trelawneyovej. Robiť VČÚ so starobylých rún? Fúha.

Prstami som si prečesala vlasy a povzdychla si. Ešte nie je ani koniec vyučovania a ja by som sa už teraz najradšej zahrabala pod perinu s nejakou knihou. A začala dnešný deň odznova.

„Našla si niečo? Mám prvé dvadsať.“ spýtala sa ma Hermiona a nakukla mi do môjho pergamenu.

„Pätnásť. Neviem si poradiť s tými ďalšími. Toto by mohlo znamenať slovo obloha, ale vôbec mi to tam nesedí.“

Hermiona sa rozosmiala. „To je vojna. Pointa toho textu je vojna s pred štrnástich rokoch.“

Opravila som si to a pozrela sa na spolusediacu. „Myslíš o vojne s Veď-vieš-kým?“

Zachmúrene prikývla. „Podľa mňa je to niečo, ako výstraha. Máme spolu vychádzať, aby sa nezopakovali určité udalosti.“

„Píše sa tam aj o Harrym?“ napadlo ma aj keď som ho veľmi nechcela rozoberať. Dnes som si poplakala až-až.

„Nedošla som nakoniec, ale áno, píše sa, že práve on porazil čierneho mága. Hm, Megan..?“

„Prosím?“

„Nevšímaj si ich. Myslím, tých hlupákov, čo sa ti teraz posmievajú. Zažila som to isté, pamätáš? Minulého roku mi nadávali, že zrádzam Harryho, keď som bola s Viktorom Krumom. Skeeterová si len vymyslela, že spolu chodíme a ja som ich musela ignorovať.“

Spomenula som si na to. Vtedy som sa cítila naozaj hrozne. Každý jeden boží deň písali v Dennom Prorokovi, ako sa tí dvaja majú radi a že je z nich pekný pár školy. Trpela som a plakala do vankúša. Čo už, zaľúbenosť strašne bolí.

„Máš pravdu. Môžem si však zato sama, som hlupaňa.“

„Nie, Meg, nie si. Je to pochopiteľné. Len si reagovala bez rozmýšľania a v podstate je pekné, ako si sa zachovala.“ usmievala sa na mňa Hermiona.

Prečo mám pocit, že to súvisí s tým ranným rozhovorom? Potriasla som hlavou a venovala sa radšej tým runám. Sranda, nasledujúci znak znamená práve slovo Harry.

A/N: TááK :)) predovšetkým by som každému chcela (aj keď oneskorene) popriať krásny Deň Detí :3 kapitolka mala byť včera, ako darček odo mňa pre vás už k spomínanému MDD, no celý deň som behala po vonku a užívala si (konečne!) voľno. Dúfam, že to až tak nevadí :/ :)....Ja viem, som papagáj, že sa vždy opakujem, ale musím a chcem sa vám poďakovať za úžasné komentáre, ktoré ma vždy veľmi potešia i každé jedno vote a prečítanie :* Je to naozaj super pocit, keď moje písanie niekto ocení a viem, že sa vám to naozaj páči. Vždy potom dostanem chuť pokračovať a usmievam sa na notebook ako nafetovaná :D Ešte raz ďakujem :)))