Skláňala som sa nad profesorom Elixírov a pomáhala mu vstať. Bolo mi jasné, že bude zranení. Či ťažko, to som už nevedela, no dúfala som v opak. Čo sa to stalo?!

Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Chvíľku som hľadela na fakľu a o ďalšiu chvíľku bol už požiar rozšírený po celej chodbe.

Ešte stále som sa klepala na celom tele, no Snape bol na tom ďaleko horšie. Podlamovali sa mu nohy a na miestach, kde sa oheň dotkol mužovej pokožky sa rysovali červené popáleniny.

„Profesor! Musíte ísť do nemocničného krídla!“ jachtala som, keď som si cez plece prehodila Snapeovo rameno a snažila sa byť dobrou oporou jeho tela.

„Nie.“ zavrtel hlavou s mastnými čiernymi vlasmi a snažil sa sám postaviť. Opäť skoro spadol, tak som ho pevnejšie chytila.

„Nebuďte taký! Madam Pomfreyová vám určite pomôže!“

„Môj kabinet! Zaveďte ma do môjho kabinetu!“ podráždene zaškriekal a potlačoval bolesť vo svojom hlase.

„Ale...“

„Slečna Fosterová!“

Nemala som na výber. Kráčala som spolu so zaveseným profesorom okolo mojich pliec do, ešte stále, otvorených dverí.

Zatriasla som sa, keď som sa ocitla v studenej nepríjemnej miestnosti. Pohľad mi zablúdil k stene, do ktorej ma šmaril Harry. Pri podrobnejšom skúmaní tvrdého kameňa som sa vôbec nečudovala, že sa mi spravila tá magická rana. A že som vyviazla ešte celkom dobre.

Pod Snapeovou váhou som sa zatackala smerom k drevenej stoličke za jeho stolom a on sa na ňu ťažko zošuchol.

Sledovala som, ako namáhavo dýcha, ako sa mu na čele tvorí pot a ako škrípe od bolesti zubami.

„Pán profesor.“ opatrne som ho oslovila do ticha.

Nedal najavo, že ma počul, totálne ma ignoroval. Chcela som sa zvrtnúť na päte a zdupkať, ale jednoducho som ho tu v takom stave nemohla nechať.

„Zavolám profesora Dumbledora, potrebujete pomoc.“

Zdvihol hlavu od popáleniny na predlaktí a prebodol ma temnými čiernymi očami.

„Doneste mi dávku Upokojujúceho odvaru.“ zamrmlal a mávol nezranenou rukou na sklenenú skrinku.

Okamžite som poslúchla. Hnala som sa ku vitrínke, roztvorila dvierka a prehŕňala sa rôznymi fľaštičkami s elixírmi. Celkom vzadu som narazila na sklenený flakón so štítkom Odvar Pokoja.

Schmatla som ho a vrátila sa k Snapeovi. Vytrhol mi flakón z ruky a zubami uvoľnil korkovú zátku. Znechutene ju vypľul a podal mi naspäť fľaštičku.

Prekvapene som na ňho hľadela.

„Na čo čakáte, Fosterová?! Vypite to!“ vyprskol podráždene.

„Ale... ja... myslela som...“ habkala som a zároveň si k perám priložila fľašku s elixírom.

Profesor zdvihol obočie a ironicky sa uškrnul „Ste vystrašená. Ja som na podobné situácie zvyknutý.“

Bleskovo som do seba kopla obsah fľaštičky a už o pár sekúnd cítila upokojujúce teplo v každom kúsočku tela.

Medzi tým si Snape vytiahol prútik a prechádzal si s ním po popálenej ruke. Mrmlal si popod nos zaklínadlá a keď sa nič nestalo, zamračil sa.

„Zvláštne.“

Chcela som sa spýtať, čo je zvláštne, no učiteľ mávol prútikom a o chvíľku mu do vystretej dlane priletela sklenená banka s čiernou tekutinou.

Ľahko sa zbavil zapečateného uzáveru a na ranu si nakvapkal tri kvapôčky. Opäť sa nič nedialo.

Aspoň som si to myslela. Trvalo chvíľku a popálenina sa začala zmenšovať, koža uzatvárať...

Pozrela som sa na Snapea. Vyzeral byť ohromený.

„Mali by ste sa vrátiť na obed, slečna Fosterová. Je vám dúfam jasné, že o tom, čo sa práve stalo, pomlčíte.“ prehovoril a teraz si ošetroval, s elixírom čiernej farby, rameno.

„Samozrejme.“ prikývla som a cúvala pospiatky preč.

Keď som sa dostala k dverám, šialene som prchala zo žalárov a prsty si čo najviac tisla k temenu hlavy. Masírovala som si kožu a potichu zjojkla. Bolesť sa znova dostavila...

Až vo Vstupnej hale som sa oprela o stenu a sťažka dychčala. Pred očami som stále mala oheň s červeno-modrými iskrami...

„Tu si Megan, hľadal som ťa.“ ozval sa známy hlas a ja som zdvihla pohľad.

Do zorného uhla sa mi priplietol usmiaty Fred. Kráčal z Veľkej Siene s bielym obrúskom v rukách.

Okamžite som sa vystrela a snažila sa vyčarovať úsmev. Nakoniec som sa zmohla len na unavený úškľabok a letmé objatie Weasleyovic dvojčaťa.

„Si v poriadku?“ starostlivo si ma obzeral a ukázal na kruhy pod očami.

„Jasne.“ snažila som sa potlačiť zívnutie. Tá magická rana ma naozaj dokázala maximálne vyčerpať.

„Nezdá sa mi. Meg, ty predsa vieš, že mi môžeš všetko povedať. Ak máš nejaký problém....“

„Myslíš okrem toho, že ma ohovára polovica školy kvôli Malfoyovi?“ sršal zo mňa sarkazmus.

„No...hej.“ zaváhal Fred.

„Tak potom nič. Len som tie dve noci veľmi nespala. Najprv útek pred Filchom a potom trest u Snapea. Nestihla som si odpočinúť.“

„Použi vracačku. Vyhovor sa na hodine a choď si pospať. Vidím, že ti to len prospeje.“

To, ako sa na mňa Fred po celý ten čas pozeral, mi trhalo srdce.

Bolo mi zle z toho, že som mu nemohla nič povedať.

Nič o tej magickej rane, o zranenej Heilly i o ohni v žalároch. Udalosti na hodine Čarovania a Transfigurácie radšej vynechám. Počkať. Ešte je tu výhražný lístok od fanúšičiek Pottera&Malfoya. Bezva.

„Nie.“ zavrtela som hlavou. „Je začiatok školského roka, nemôžem vymeškávať. Mám VČÚ, pamätáš? Musím sa pripravovať.“

Fred chápavo prikývol a potom sa znova usmial. „Priniesol som nám niečo pod zub. Nechceš sa nachvíľku prejsť? Ešte stále je obed.“

„Fajn, aj tak sa mi k ostatným nechce ísť. Stále si budú šepkať.“

Spolu sme zamierili k dubovým dverám. Ostrý vzduch láskal moju ubolenú hlavu a trošku ma prebral z letargie spôsobenej únavou.

Prechádzali sme sa po mokrom trávniku za skleníkmi v priateľskom tichu. Do tváre mi udieral jemný dáždik, ktorý zostal po tej búrke ráno a ja som sa vďaka tomu cítila sviežo. Vzduch voňal dažďom a niečím neidentifikovateľným, čím vonia vždy, keď prší. Poznáte to, tá nezameniteľná vôňa. Milujem, keď prší.

Fred mi ponúkol hrianky, ktoré sa nachádzali zabalené v servítkach a ja som si jednu ochotne vzala. Bez raňajok som bola naozaj hladná.

Svorne sme prežúvali a sledovali oblohu. Ponad hlavy nám preletel kŕdeľ havranov a zamieril k Zakázanému lesu.

„Aký máš teraz predmet?“ prerušil ticho Fred, keď sme z hradu započuli prenikavé zvonenie.

„Starostlivosť o zázračné tvory, myslím. A ty?“

„Dejiny mágie.“ vzdychol si „Aspoň si môžem pospať. Aj keď, viac by si to potrebovala ty, Meg.“

„Už pôjdem, ahoj.“ všimla som si, že sa k Hagridovej chalupe po trojiciach, dvojiciach blížia slizolinčania i chrabromilčania.

„Zatiaľ ahoj.“ kývol mi a hnal sa naspäť k hradu.

Sledovala som jeho chrbát až kým nezmizol a potom sa čvachtala cez blatistí trávnik k profesorke Grumplovej.

Tá si pred Hagridovým príbytkom na okraji lesa pripravila dlhočizný drevený vratký stôl, na ktorom bola kopa polámanej kôry a vetvičiek zo stromov.

„Sú tu všetci?“ zakričala profesorka, keď už v diaľke nebolo vidieť žiadnych študentov. „Tak teda začneme. Kto mi povie, ako sa to volá?“

Ukázala na kopu konárikov. Nemusela som sa ani pozerať, aby som videla, ako Hermionina ruka vyletela nahor.

Za chrbtom niekto vybuchol smiechom. Spolu s Parvati a Lavender a niekoľkými ďalšími chrabromilčanmi som sa prudko zvrtla. Neprekvapilo ma, keď som zbadala Malfoya, Crabba, Goyla a Pansy Parkinsovú. Rehotali sa, ako inak, z Hermioninej reakcie a pokukovali po Harrym a Ronovi. Tí stáli neďaleko a nahnevane zazerali na skupinku slizolinčanov. Typické.

„Hej, vy tam! Utíšte sa!“ zvolala profesorka a tak som sa opäť otočila k stolu.

Niekoľkí žiaci zhíkli a Lavender zo seba vydala užasnuté „Óóó.“

Vetvičky sa na stole zrazu začali hýbať. Telom sa podobali piadimužíkom a na ich kôrovitej tvári sa leskli dve čierne chrobačie oči.

„Veru tak, stromostrážcovia.“ prikývla na Hermioninu odpoveď Grumplová a „vetvičkám“ hodila za hrsť hnedej ryže.

„A čím sa živia?“

„Pílovkami alebo vajíčkami víl.“

„Desať bodov pre Chrambromil, slečna Grangerová.“ ocenila ju profesorka a ja som sa v duchu potešila. Aspoň sa doženú tie body, čo mi dnes strhla McGonagallová.

„Stromostrážcovia väčšinou obývajú stromy s drevom vhodným na prútiky...“

Veľmi som nepočúvala výklad a radšej hľadela na svoje topánky. Automaticky som si pomasírovala ubolenú hlavu a premáhala som zívanie. Tááák veľmi som bola unavená.

Zrazu mi do chrbta niečo narazilo. Prekvapene som sa otočila a v tráve našla poskrúcaný papierik. Okamžite mi pohľad vystrelil hore. Podozrievavo som si prezerala študentov, no nik nedal najavo, že si všimol moju pozornosť.

Neville, Seamus a Dean stáli pri stole a kŕmili stromostrážcov. Parvati a Lavender sa rozprávali s Grumplovou. Ron, Harry a Hermiona stáli obďaleč a úzkostlivo mrkali na Hagridovú chalupu a niečo potichu preberali. Ostatní chrabromilčania i slizolinčania boli nahrnutí pri stole a venovali sa hodine. Dokonca i Malfoy zo záujmom pozoroval kôrových mužíčkov.

O pár krokov som ustúpila od hlúčiku študentov a papierik rozprestrela.

Dostala si varovanie. Som naozaj zvedavá, či si dáš spiatočku a dodržíš to. Nezabudni, Slizolínsky princ i Chlapec, ktorý prežil, ti nepatria.

Takže to pokračuje. Nejasne som si uvedomila, ako som Harrymu sľúbila, že keď sa zjaví ďalší vzkaz, poviem mu to. Ale mám mu to povedať? Stále je na mňa nasratý po tom včerajšku. Neriskujem.

Oproti tomu, čo ma trápi teraz, (oheň a magická rana), sú tieto pubertálne dokazovačky (či mám alebo nemám niečo s jedným alebo druhým chlapcom) totálny nepodstatný nezmysel.

Papierik som si strčila do vrecka habitu a započula profesorkinu úlohu.

„Vezmite si zopár píloviek, jedného stromostrážcu a môžete ich skúmať celkom zblízka. Do konca hodiny si ich nakreslite a označíte všetky časti tela.“

Vybrala som sa ku ostatným a načiahla sa cez stôl za stromostrážcom. Prv, ako som sa ho stihla čo i len dotknúť, spred prstov mi ho niekto vyšklbol. Ruka Draca Malfoya.

„Zdravím Fosterová, užila si si včerajší trest s Potterom? Ako vieš, ja som z toho vyviazol bez pokarhania.“ úlisným afektovaným hlasom potiahol a Pansy sa za jeho chrbtom rozchichotala.

Zamračila som sa na ňho a hľadal vhodné slová na odseknutie.

„Aké je ľahké vytočiť človeka, keď máte s čím.“ pokračoval a naďalej ma prepichoval oceľovo sivými očami.

Rozhodla som sa, že sa pre istotu neozvem. Malfoy je prefekt. Mohol by mi narobiť vážne problémy. Ako keby som už vážne problémy nemala.

Vzala som si iného stromostrážcu a chcela odísť. „Maj sa na pozore, humusáčka.“ zamrmlal a už ho nebolo.

Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Snapeov elixír už zo mňa určite dávno vyprchal. Škoda.

Všimla som si, ako na mňa mávajú Parvati s Lavender a čakajú na stromostrážcu. Obe zvierali pergameny a brká.

Naznačila som im, nech chvíľku počkajú a obišla drevený stôl. Ocitla som sa rovno vedľa Grumplovej.

Potrebovala som sa s ňou porozprávať. Potrebovala som, aby ma o Heillynom stave informovala a ubezpečila, že je v poriadku.

„Pani profesorka?“

Chvíľku nereagovala, keď sa prehŕňala vreckami a potom z jedného vytiahla hnedý mešec. Roztvorila ho a vybrala z jeho vnútra pár bielych lesklých rôsolovitých guľôčok. Jednu hodila najbližšiemu stromostrážcovi a ten po nej skočil rýchlosťou blesku. Tenkými prstíkmi uchopil vílie vajíčko a napchal si ho do úst. Slastne prežúval a pozoroval vrecúško plné tej chutnej dobroty.

„Áno? Niečo ti nie je jasné?“

Chvíľku mi trvalo, kým som odtrhla zrak zo stromostrážcu a potom sa spamätala.

„Ďakujem, všetkému rozumiem......Ide o moju sovu. Dnes k vám priniesli plamienku driemavú a sovu snežnú. Aký je ich zdravotný stav?“

Profesorke sa na tvári zračilo pochopenie a jemne sa usmiala.

„Samozrejme, slečna Fosterová. Vaša sova i sova pána Pottera je zranená. Tá plamienka je však na tom trošku horšie. Zlomené ľavé krídlo, povrchové škrabance...ale predpokladám, že obe budú v poriadku. Nechápem, ako to mohol niekto urobiť. Nevinné zvieratá!“ rozčuľovala sa, no ja som sa viac-menej upokojila.

„Môžem ju vidieť?“

„Ľutujem, ale to nebude možné. Potrebujú sa zotaviť a ten proces bude trvať pár týždňov. Zatiaľ by som vám však odporučila používať školské sovy. To isté platí aj o pánovi Potterovi.“

Sklamane som prikývla a prišuchtala sa k dievčatám.

„Čo ste tam toľko preberali? Máme popísať stromostrážcu, zabudla si?“ nadurdene si cez prsia prekrížila ruky Lavender.

„Prepáčte, len som sa vypytovala na Hagrida.“ chlácholila som ich, keď sme si všetky tri čupli ku stromostrážcovi a na kolená rozprestreli pergameny.

„Čo si zistila? Ja dúfam, že sa ten truľo nevráti. Grumplová je oveľa lepšia učiteľka.“

Hodila som po Parvati nesúhlasný pohľad a špičku brka namočila do kalamára. Potom sa zamierila na štruktúru tela čarovnej bytosti a začala kresliť.

Keď sa z diaľky ponad areál donieslo zvonenie, jeden stromostrážca utiekol do Zakázaného lesa. Prekvapene som rozmýšľala nad príčinou. Tieto tvory by takto nemali reagovať.

Až hlasný rehot Crabba a Goyla ma upozornil, aby som sa pozrela, čomu sa vlastne po tento krát smejú.

Chalan s havraními vlasmi a zelenými očami stál na mieste a čakal, kým sa Hermiona vedľa neho prestane vŕtať vo svojej taške.

Rýchlo mu podala čistú bielu vreckovku a on si ju pritisol na chrbát ruky. Pred tým, ako mu látka zakryla kožu, všimla som si dve hlboké rezné rany.

Krv presiakla cez provizórny obväz a pokryla vreckovku karmínovo červenými škvrnami veľkými ako galeóny.

Bolo mi jasné, že mu to spravil ten uprchnutý stromostrážca a že on ho k tomu musel nejako vyprovokovať.

Harry si na chrbát rezignovane zavesil tašku a s obviazanou rukou v doprovode dvoch verných kamarátov kráčal cez trávnik smerom ku skleníkom.

 *

Hodina Herbológie začala presne rovnako. Nikoho neprekvapilo, že profesorka Sproutová začala hodinu prednáškou o dôležitosti skúšok na VČÚ. Bola by som radšej, keby s tým učitelia prestali. Začínalo ma to poriadne znervózňovať a pri spomienke, koľko úloh ma čaká, mi stiahlo žalúdok. Ten pocit sa výrazne zhoršil, lebo na konci hodiny nám dala písomnú prácu aj profesorka Sproutová.

Unavená a zapáchajúca od dračieho trusu som sa trepala do hradu spolu s ostatnými chrabromilčanmi. Mali sme za sebou ďalší ťažký deň.

Prešla som okolo Veľkej Siene a ponáhľala sa po schodoch a cez chodby do Chrabromilskej veže. Prebehla som cez vyľudnenú klubovňu a vrazila do izby. Tašku som hodila do rohu pri posteli a potom letela naspäť. Cestou som sa nezabudla umyť, keďže sa mi trus dostal aj do vlasov.

Keď som už konečne sedela na lavici vedľa Lavender pri chrabromilskom stole, počúvajúc nejaké nové klebety, pri stole sa zjavili Ron, Hermiona a Harry. Všetko by bolo v poriadku, ak by sa tak strašne nehádali.

„Čo sa deje?“ zvedavo sa k Ronovi, ktorý si práve sadal, naklonila Parvati a pozorovala Pottera a Grangerovú.

Tí divoko gestikulovali rukami a niečo po sebe vrčali. Ron nemusel vôbec odpovedať, keďže si obaja sadli za stôl, oproti sebe a tak presunuli hádku do hlúčika študentov.

„Už som ti povedala, choď za ňou a nechaj si ten trest presunúť!“ odvrkla Hermiona smerom k zelenookému čarodejníkovi, ktorý si podráždene nakladal jahňací rezeň na tanier.

„Veľmi vtipné. Naozaj si myslíš, že by to Umbridgeová dovolila? A pre tvoju informáciu, nič mi nie je!“ zasyčal Harry a zachmúrene prežúval.

„Nie som hlúpa.“ neveselo sa zasmiala Hermiona „Potrebuješ sa vyspať! Celý deň chodíš ako mŕtvola.“

„Bože, som len unavený, nerob z toho takú vedu.“ prekrútil očami čiernovlasý chalan a vôbec si nevšimol, že jeho rozhovor už dlhšiu dobu nie je súkromný.

„Ale to nie je obyčajná únava, Harry, vyzeráš ako človek na pokraji zrútenia. Jednoducho nezvládneš ďalšiu noc bez odpočinku! Musíš ju presvedčiť, aby ten trest odvolala.“

Po Hermioniních slovách sa pri stole rozprestrelo ticho.

Harry na ňu gánil ponad čašu s tekvicovým džúsom, Parvati s Lavender sa opäť pohrúžili do rozhovoru o tom, či je bifľomorský odrážač voľný a Ron usilovne pokračoval v jedení. Tuším sa do toho konfliktu nechcel pliesť.

Harry s Hermionou na seba len uprene hľadeli a ja som využila ten krátky okamžik, aby som si ho poriadne prezrela.

Čierne havranie vlasy mal rozhádzané ako vždy a spod prameňov mu vykúkala jazva v tvare blesku. Oči mu blikali známou zeleňou a úzke pery mal pevne stisnuté. No až teraz som si všimla, že nie je celkom v poriadku.

Bol biely ako krieda, viečka mu unavene klesali a pod zelenými smaragdami sa črtali kruhy. Aj držanie tela mal iné. Nikdy síce nesedel sebavedomo, ale teraz to nebolo ani zvyčajné vzpriamenie. Vyzeral ochabnuto. Ako keby na ňom čierny habit visel, čo bolo divné, keďže mal určite vyšportovanú postavu metlobalového hráča.

Celkovo vyzeral ako chorý a ja som v duchu premýšľala, koho som tak v poslednom čase videla.

V tom ma udrelo poznanie.

Môj vlastný odraz v zrkadle na stene v dievčenskej izbe.

A/N: Hola :DD Hm... konečne som doma a môžem sa plne venovať písaniu :* Nevravím, že nebolo fajn, jednoducho príjemná zmena oproti tej našej upršanej Narnie :) Chalanov som obkukala, opálená som prišla a hneď som sa vrhla na písanie novej kapitoly :D Naozaj ste ma veeeľmi potešili a prekvapili, keď som zistila že má táto story viac ako 5000+ prečítaní.  Nemám slov.... Dojali ma aj komentáre a votes a za nich vám tlieskam. Lepších čitateľov ani niet. Dve kapitoly dozadu padla výzva na 25 votes a teraz? Minulá časť má 26 a jedna dokonca 30... :OO ďakujem, ďakujem, ďakujem, človeka to všetko naozaj nenormálne povzbudí... I love you ♥