Arman už ladne zoskočil dole. Rýchlim krokom sa k nám priblížil. „Ahoj. Volám sa Arman Flowers. A ako iste vieš mal by som byť tvojim predurčeným Melanie. Ako prvé ti zakazujem stretávať sa tuto s princom Austinom Eduardom Watsonom."

Spadla mi sánka až niekde na zem. U mňa práve skončil. Nikto mi tu predsa nebude hovoriť čo mám robiť. To že nazval Austina princom si vyjasním neskôr. Arman sa tváril panovačne, namyslene a dôležito. Ako nejaký obrovský šľachtic.

„No tak za prvé nevolaj ma Melanie! Za druhé nemáš mi právo rozkazovať! A za tretie si odporný a neslušný!" zabodla som mu prst do hrude.

Arman odtisol moju ruku a pokračoval: „ A ty si zase obyčajná hlupaňa ako všetky ostatné ženy. Ženy sú iba na to aby obstarali potomka, uspokojovali svojho partnera, starali sa o domácnosť a keď už nevládzu alebo prestanú byť dobré sú už iba na zahodenie. Takže sa pekne stiahni a podvoľ sa mi. Aj tak ste iba slabé chudery." povedal mi s úplným kľudom.

Takže toto si o nás niektorý myslia. Že nemáme city a sme iba nejaký bezvýznamný majetok. Tieto slová ma pichali pri srdci. Nie je to fér. My za to nemôžeme že sme slabšie ako muži. Tento svet sa mi nepáči už z jedného dôvodu.

Dotkol sa mojej ruky. Čo ma nútilo striasť sa odporom. Bola som vystrašená z toho že sa môže stať. Nechcela som nosiť jeho šedý prameň. Ako som si domyslela že keď je medzi nejakými ľuďmi v ich svete vznikne puto objaví sa na vlasoch dievčaťa prameň takej istej farby ako má chlapec. Na moju veľkú úľavu nič sa nestalo. No Arman z toho nemal ani z ďaleka takú radosť ako ja. Utiahol zovretie jeho ruky na mojej a začal ju bolestivo stláčať. Za chvíľu mi pristála na líci Armanova ruka. Buchol ma s takou silou že ma poslal k zemi. Tušila som že taký tvrdý pád by som asi neprežila aj keď bol z dosť malej výšky.

Austin mi ale nedovolil aby som si ublížila. Chytil ma z ľahkosťou ako keby som nevážila ani gram. Toto ma len uistilo že Austinovy môžem veriť a keby som mala puto s Armanom dlho by som už na tomto svete nebola. Pravou rukou som si hladila červené líce v snahe zahnať bolesť čo najďalej.

Austin mal zaťaté päste. Na rukách mu vyskočili žily a zbeleli hánky. Chcela som ísť k Armanovy a jednu mu uštedriť hoci som vedela že by ho to ani nezabolelo. Moje plány vymazala Austinova ruka vystretá predo mnou.

„Nechoď k nemu." povedal a sám vykročil rovno k Armanovy s ľadovým úsmevom. „Nebudeš biť moju kamarátku. A počkaj až sa o tom či si jej prikázal dozvedia tvoji rodičia. A ako vidíš Ela nie je tvoja takže ruky preč." povedal arogantne a panovnícky. Takto som ho ešte nepočula hovoriť.

Jeho hlas u mňa vyvolával rešpekt a úctu voči jeho majiteľovi.

Arman naňho hľadel vydesene a zo sklopenou hlavou akoby si až teraz uvedomil že sa niečo stalo.
„Prepáčte vaše veličenstvo už sa to nestane" zakrútil hlavou.

Austin sa ku mne otočil. Vtedy som pochopila čoho sa Arman zľakol. Austin mal zase predĺžené tesáky a jeho oči boli tmavé ako atrament. Prepadlo ma nutkanie kľaknúť si pred neho zo sklopenou hlavou.

Niečo vo mne zvíťazilo a kľakla som si pred neho zo sklonenou hlavou. Vážne neviem prečo možno je to tým že je nejaký princ. Asi som vypadala ako blázon ale niečo mi hovorilo že takto je to správne.

Uprene som si pozerala na ruky keď som si na jednej z nich všimla pol- mesiačikové ornamenty z ktorých sem tam vytiekla kvapôčka krvy. Ako niečoho takéhoto môže byť niekto schopný. A to mi ju len stláčal. Keby mi ju chcel poškriabať bola by som na tom o veľa horšie. Hádam by mi ju museli aj zašívať.

Až teraz som si uvedomila aký sú upíry oproti mne silný. Keby niektorý chcel mohol by ma zabiť jedným silnejším dotykom. Tieto myšlienky preťala jedna asi najdôležitejšia. Austin. Upír. Krv. Rýchlo som si ruku strčila za chrbát a prekryla ju zdravou. Hoci som vedela že ho neoklamem. Počula som že upíry majú vynikajúci čuch, sluch, zrak. A sú nadprirodzene silný a veľmi rýchly.

Zaregistrovala som ako si ku mne čupol. Jednou rukou mi jemne zdvihol bradu a druhov vysunul zranenú ruku. S počiatku som držala zrak uprený dole. Ako náhle sa ma dotkol som mala problém sústrediť sa na niečo iné ako na jeho dotyk. Nevedela som čo sa to deje a Austin si to očividne ani neuvedomoval. Vyzeral napoli nezúčastnene.

„Pozri sa na mňa El. Ty sa mi klaňať nemusíš. Dobre? A teraz mi povedz v kľude čo máš na ruke." najskôr jeho hlas znel milo ale keď sa presunul k tej časti z rukou sa snažil o kľudný tón hlasu ale aj tak sa mu to veľmi nepodarilo znel až príliš agresívne. Skoro som až znovu sklopila pohľad ktorý som zodvihla v okamihu ako mi to prikázal.

„Nič." povedala som čo najviac presvedčivo. V snahe odviesť pozornosť od mojich rúk. No hlas ma zradil a triasol sa.

„Ela povedz mi teda prečo tu cítim tvoju krv!" teraz už naozaj rozzúrene kričal.

Schmatol mi aj druhú ruku. V tej chvíli sa všetko okolo mňa akoby rozplynulo. Vnímala som iba jeho pokožku na tej mojej. Jeho ruky ktoré mi obaľovali tie moje. Príjemné teplo na mieste jeho dotyku. Cítila som sa šťastne, ale aj slabo a bezmocne oproti Austinovy ktorý by mi mohol ľahko ublížiť. No niečo mi hovorilo že mi neublíži práve naopak cítila som sa byť pod jeho ochranou.

„Do pekla!" zakričal Austin. Zreničky mal rozšírené až mu skoro nebolo vidieť jeho nádherné modré oči. Chytil mi prameň vlasov do ruky. Ale už nebol ryšavý ale modrý presne ako jeho oči. Presne taký ako ten jeho. Ruku z mojich vlasov mi nežne položil na líce.

„Prepáč mi to." Rukou mi prešiel po tvári. Pokračoval na krku. Zastal na pleci a preložil si ruku na môj chrbát. Potiahol ma k sebe a tuho objal. Potom svoje pery pritlačil na moje čelo.

„Čo ti mám prepáčiť?" spýtala som sa ho po tichu. Odtiahol sa ale stále ma držal za ramená.

„Za to že som ti zobral slobodu tak skoro, za to že som toho sviniara nezadržal skôr a dovolil mu spraviť ti toto," zobral mi ruku. Pomaly si ju priložil k ústam a každú kvapôčku krvy zlizol jazykom. Ja som sa nebránila aj tak by som proti tomu nič nemohla spraviť. Na chvíľu slastne zavrel oči. Zatiaľ čo som ja ich trošku privrela. No stále som bola na pozore aby sa mi náhodou nezahryzol do krku. „A za to že som ťa vystavil ešte väčšiemu nebezpečenstvu."

„Nie ty za to nemôžeš a čo myslíš s tou slobodou?" spýtala som sa. Predsa nemôže byť taký ako Arman. Striaslo ma. Ak by tu Austin nebol skončila by som tu zbitá.

„Ostatné dievčatá z našej skupiny zistili kto je ten predurčený keď mali nad sedemnásť rokov. A keď máš tento prameň," znovu mi chytil modrý prúžok, „je to niečo ako značka. My si vás s tým vlastne privlastňujeme. Napríklad mi musíš povedať kam ideš ak ideš niekde ďalej. Vieš si predstaviť čo by sa mohlo stať keby sa niečo stalo a ja by som ťa nemohol nájsť. Tebe by sa niečo mohlo stať a ja by som asi od strachu zošalel. A tiež bezo mňa máš zakázané sa čo i len priblížiť ku schodom vo veži. V podstate to môžeš brať aj tak že na teba dávam pozor a nemysli vážne čo povedal ten chrapúň Arman. Ja sa tak k tebe zle správať nebudem. Nemysli si že som nejaký blázon keď sa k tebe správam takto ale v našom svete to tak je. Samozrejme že je aj pár výnimiek." chytil ma okolo pásu a vytiahol ma na nohy. Už si nedával pozor na to aby sa ma nedotkol. Tisol ma k sebe akoby ma mal niekto znovu zhodiť.

„Prečo si mi nepovedal že si nejaký princ?"

„Nechcel som aby si sa priveľmi vystrašila. A ty ľudia z obrazu sú moji starý rodičia. To oni boli párom s najsilnejším putom. Tie tréningy mám aby som sa naučil zaobchádzať s mečom. V našom svete sa musí každý chlapec naučiť robiť s nejakou zbraňou. A teraz už poďme za ostatnými. Tvoj brat sa bude o teba báť. Nedokáže pochopiť že so mnou ti nič nehrozí." uškrnul sa.

Neveriacky som sa na neho pozrela. No zostala som radšej ticho. Nemyslím si že by sa mi vôbec nič nestalo. Keď si spomeniem na tu ruku ale pre neho to asi nič nie je.

Celú cestu som sa pozerala na jeho ruku na mojom páse a dlhý modrý prameň ktorý sa mu dotýkal ruky. Po pravde za ostatnými som ísť nechcela. Na tom že sa ich bojím sa nič nezmenilo. Teraz neviem kto je človek, kto upír a kto taký ako ja. Austin odrazu zastal. Otočil sa tvárou ku mne a modrý prameň mi zastrčil za ucho.

„Počkaj až to uvidí Luke. Priprav sa na to že bude nervačiť." zasmial sa. Zabočili sme za roh. Pred očami sa mi naskytol pohľad na obrovský priestor ohraničený vysokým živím plotom. V strede bola ďalšia ale už menšia fontána a okolo nej lavičky. Stromy boli vysadené v jednom rade pár metrov od plotu a pod nimi drevené lavičky.

Austin vykročil k najbližšej lavičke kde sa už smiali všetci okrem Beatris. Ja som trošku zaostala. Potom som rýchlo za Austinom dobehla a schovala som sa za jeho chrbtom. Držala som sa jeho silného predlaktia ako kliešť. Zabárala som si hlavu do jeho chrbta. O chvíľu sme zastali.

„Ahojte!" pribehla k nám natešená Sisi.

„Ahoj Sisi." odzdravil jej Austin. No ja som zostala ticho.

„Ela? Čo ti je?" len čo Sisi vyslovila posledné slovo ako na povel pri nás stál Luke. Prečo to len musela povedať. Veď presne vie čo mi je.

„Austin! Čo sa jej stalo!? Keď som ťa v jedálni videl ako bežíš za ňou myslel som si že to s ňou zvládneš!" skríkol naň ho zatiaľ čo ma chytil za ruku a potiahol ma k sebe. Vďakabohu chytil ma za zdravú ruku. Keby ma chytil za tú poranenú asi by som aj vykríkla. A všetko by som len zhoršila.

„El. Čo sa deje? Spravil ti niekto niečo?" spýtal sa ma starostlivo.

----------------------------------------------
Ahoj

Dúfam že sa kapitola páčila a ďakujem za všetky vote, komentáre, prečítania a follow.

Kto si všimol že Beatris a Arman majú niečo spoločné. Kto zistil čo to je? ;) Aký názor máte na Armana. Ten tam bude ešte robiť problémy :D Čo myslíte prečo v záhrade nebola aj Beatris?

Túto aj minulú časť som prepisovala zo zošita. Na prepísanie mám ešte jednu časť :). No tá nebude tak skoro. Najbližšie v piatok tú som ešte ani nezačala prepisovať :(.

Vaša Miška