Skončila som s obviazanými prstami, nie kvôli tomu, že by boli zlomené alebo skrehnuté. No dobre to druhé možno áno, ale hlavný dôvod je, aby boli stále v teple.

Sisi odišla so slečnou Ľudmilou, no Lucas zostal so mnou. Trval na tom, že zostane pokým sa nezotmie. Chvíľu sme sa aj rozprávali, ale dlho to nevydržalo. Začínalo mi brnkať na nervy, že sa na mňa už pár hodín neprítomne pozerá. Je to dosť nepríjemné, keď sa snažím čítať tú Alicu v krajine zázrakov. A vôbec tomu nepomáhalo, že som nevedela prísť na to čím som si zaslúžila držať v rukách prvé vydanie.

Zavrčala som, keď už asi po desiaty krát som sa snažila prečítať a pochopiť jednu vetu. Namosúrene som ju zaklapla a položila na stolík.

Lukovi som pohľad oplatila. „Tak čo je?"

Najskôr sa zaskočene zatváril a vstal. „Zajtra je korunovácia," vzdychol si a pozrel na mňa. Zdupnela som.

„Ale akoto že..." nevedela som nájsť slová, alebo skôr nechcela. Luke si všimol, že som znervóznela.

„Že sa zaň ho nemusíš vydať?" sadol si vedľa mňa. „Starší súhlasili s tým, že korunovácia môže byť teraz, ale v prípade, že sa s tebou ožení do tridsiatich dní."

„Ak by som tu nebola? Ak by ma nestretol?" Otočil na mňa hlavu a pokrútil hlavou.

„Vtedy by sa kráľom stal svadba nesvadba." Počkať čo? Ale prečo potom...

„Austinova mama hovorila, že bez svadby sa stať kráľom nemôže," povedala som potichu. Je možné, že by mi klamala? Zažmurkala som. Lucas na mňa pozrel s prekvapením v očiach.

„Môže. Jedine, že by Austin. Jedine, že by si to vymyslel." Môj brat sa naštvane postavil a začal sa prechádzať po izbe hore dole. Akoby nemohol vydržať na jednom mieste, ruky mal zaťaté do pästí, obočie skrčené a pod ním hnevom stmavnuté oči.

„No jasné, on si to vymyslel. Využil to ako podmienku, aby si sa zaň ho vydala!" naštvane tresol rukou do steny. Ja som nevedela čo povedať, cítila som ako ma začínali štípať oči pod návalom sĺz.

„Všetci mi klamali," šepla som neprítomne. Pravda ma zasiahla ako jedovatá čepeľ dýky. Prečo? Prečo ma nechal trápiť sa? A teraz, keď som s tým bola takmer zmierená sa dozviem, že je to bol len úbohý spôsob udržať ma tu navždy, alebo čo?

„Ale prečo mi to povedala aj kráľovná," uprela som naňho uslzené oči.

„Ona by urobila všetko aby bol Austin šťastný," povedal ako samozrejmú vec. Bolo to vlastne aj pochopiteľné, mama spraví pre svoje dieťa čokoľvek.

„Som na smiech, však?" neudržala som sa a rozplakala. Ako si mohol niečo také len vymýšľať, to je neľudské. Využil, že neviem skoro nič o upírích zákonoch a tradíciách, o ktorých je pravdepodobne celá jedna kniha.

„Nie, Eli. Nie si na smiech," Luke ma začal hladiť po chrbte. Ja som sa nebola schopná ani pohnúť.

Ako?

Vyslala som k Austinovy tichú myšlienku plnú zúfalstva. Nebola som si istá či to počul alebo nie. Ale dúfala som, že áno. To slovíčko mi v hlave stále dookola vyskakovalo.

,,Jediný, kto by sa mal hanbiť je Austin," zamrmlal. Tuhšie ma objal, cítila som jeho hlboké nádychy, ktorými sa snažil kontrolovať svoj hnev. Ešte sme tam pár minút sedeli bez pohnutia kým som sa neodvážila prehovoriť.

,,Mohol by si ma zajtra poobede zaviesť k otcovi, prosím?" spýtala som sa zúfalo. Nemôžem tu už dlhšie zostať, ale niečo mi nedovoľovalo odísť skôr ako budem vidieť Austinovu korunováciu. Potom odídem.

,,Jasné, že ťa odveziem, ale až pozajtra. Otec bude rád, že prídeš," pousmial sa, ale potom zvážnel, ,,ale vrátiš sa však?" Zadržala som dych, ani ja som nevedela či sa budem chcieť vrátiť.

,,Neviem, Luke. Prečo nie zajtra, veď korunovácia je doobeda, nie?" hádala som. Môj brat si prehrabol vlasy a pozrel na mňa pohľadom, že to nie je dobrý nápad. Ale ja som nehodlala ustúpiť. Aj keď som nechcela odísť, musela som. Musí zistiť, že mu len tak všetko neprejde ako doteraz.

„Nie, korunovácia bude podľa tradície pri západe slnka," na pár minút sa odmlčal.

,,Dobre teda. Pôjdeme pozajtra tesne pred východom slnka, aby si nás nikto nevšimol. Austin si bude myslieť, že som sa len niekde zatúlala, alebo sa mi on bude vyhýbať tak ako doteraz. A ak sa budem chcieť vrátiť zavolám ti, dobre?" Pri rozprávaní som si zvliekala prsteň z prstu. Cez hnev som poriadne ani necítila stiesnený tlak v hrudi na mieste kde mi bilo srdce.

,,Dobre, tak pozajtra," vydýchol. Postavil sa a odišiel z miestnosti.
„Pozajtra," vydýchla som do ticha. Vedela som, že sa mu môj plán nepáčil. Vyhrabala som zo zásuvky pero a papier. Našla som celkom dobré riešenie, aby Austin nemal dôvod zase sa bezdôvodne o mňa báť. Keď som sa vystrela pred očami som zbadala jednu polku mesiaca vykúkajúcu spoza ťažkých mrakov zaťahujúcich oblohu posiatu hviezdami.

Sťažka som vydýchla a sadla si za písací stôl. Priložila som hrot pera na papier, ale nie a nie niečo napísať. Faktom je, že v slohu som nikdy nijako nevynikala a napísať hocičo z pamäti pre mňa predstavovalo veľmi veľkú prekážku.

Ahoj, Austin. Prepáč, že ti to nepoviem do očí, ale je to výnimočne ľahšie napísať. Nedokázala by som to ak by som sa ti musela pozerať do tváre. Práve teraz som nahnevaná aj smutná. Nemám chuť tu dlhšie zostať, hlavne, keď si mi klamal. Odídem a prosím ťa, nehľadaj ma. Budem v poriadku, len potrebujem odstup od všetkého čo sa tu deje. Mám ťa rada, no nemal si mi právo klamať. Pravda je vždy lepšia ako klamstvo. Vrátim sa, možno. Bude lepšie, keď odídem. Aspoň budeš mať čas zmieriť sa zo smrťou rodičov. Nebudem ti pripomínať ich smrť, keď ma nebudeš mať na očiach. Je mi to ľúto, možno za ich smrť naozaj môžem ja. Prepáč, nemala som tam vtedy chodiť bola to hlúposť. Je odo mňa neférové žiadať aby si my odpustil, keď ti teraz nedokážem odpustiť ja.
Zbohom Austin.

Čím dlhšie som hľadela na slová na papieri tým som mala väčšiu chuť tu zostať a roztrhať ten kus papiera. Ale neurobila som to, namiesto toho som ho iba zložila a položila naň prsteň. Nepodpísala som sa, ten prsteň bude hovoriť za všetko.

Začala som si baliť veci, nezobrala som všetky, pretože by som sa pozajtra len ťažko dostala nepozorovane von zo sídla. Matias nebude na stráži pred dverami, teda som v to aspoň dúfala. Myslím, že bude niekde pri Austinovi. Koniec koncov veď je to jeho bratranec a asi aj dobrý kamarát, nemyslím si, že by ho nechal samého v prvý deň jeho nového postavenia v hierarchií upírov. Dokázala som si predstaviť, aké ťažké bude zvyknúť si na postavenie kráľa, ktorý má vládnuť všetkým upírom zo štyroch svetadielov. Som rozhodnutá ukázať sa Austinovi na oči aspoň na korunovácií, aby vedel, že som tam bola. Odísť len tak by bolo odo mňa kruté, ale zaslúžil by si to. Napomenul ma hlások v mojej hlave.

S povzdychom som športovú tašku hodila pod posteľ, aby keď príde Austin do izby, zase v noci tak aby som si ho „nevšimla", nezbadal, že som sa chystala utiecť. V podstate to bol útek.

Schúlila som sa pod paplónom a zaspala s veľmi zlým pocitom. Tento krát za to nemohol Taurus, ale ja a moje rozhodnutie.

.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.

Ráno som sa zobudila s takým istým pocitom ako som včera zaspávala. V kúpeľni som si opláchla tvár studenou vodou, aby som zahnala všetky myšlienky, ktoré mi neustále rezonovali v hlave ako pokazený gramofón.

Keď som sa vrátila z kúpeľne srdce sa mi zastavilo až kdesi v krku. Stál tam Austin a hrabal sa vo svojich veciach. Aj keď som mu videla len na chrbát dokázala som z jeho postoja zistiť ako sa tváril. Z celého jeho postoja nesršali žiadne emócie, akoby sa pred nimi uzavrel.

Aj keď sa otočil, nepozrel na mňa tak akoby sa naozaj pozeral. Len podišiel k skrinke za mnou a niečo odtiaľ vyťahoval. Potichu som sa modlila aby si nevšimol tú tašku. Pomaly som nemala dobrý pocit ani z dýchania, zdalo sa mi byť príliš hlasné v nepríjemnom tichu izby. Keď zmizol v kúpeľni po špičkách som sa presunula k posteli a tvárila sa, že ju len ustielam. Vedela som, že stojí niekde za mnou, tak som naschvál uhládzala vankúše a saténovú deku, ktorá mala slúžiť skôr ako ozdobu než prikrývka. Pozrela som sa na hodiny, ktorých zdobené ručičky ukazovali deväť hodín ráno.

„Očakávam, že sa ukážeš na korunovácií," ozval sa neosobne. Chcela som niečo povedať, ale keď som sa otočila a uvidela jeho oči hneď som si to rozmyslela. Naprázdno som zaklapla ústa. To som nečakala, rozhodne som si nemyslela, že bude mať červené oči zaplavené slzami, odhodlaný nepustiť ich von. A to čo som v nich uvidela ma len utvrdilo v tom, že mu pohľad na mňa ubližuje.

„Prídem," šepla som. Prikývol a odišiel preč, rýchlejšie než som stihla žmurknúť.

On ublížil mne a ja jemu. Asi to tak má byť. Ublížili sme si navzájom.

Ja rozhodnutím, on klamstvom. 

Vedela som, že oboje nás prevŕtalo ako dýka čo nepozná zľutovanie. Ale moja dýka nemala ublížiť len mne, pretože pravda bolí a nesie následky. V tomto prípade len tie zlé.

.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.•°•.

Chcela som pridať časť už minulý týždeň, ale omylom som ju vymazala. S touto nie som tak spokojná ako s predchádzajúcou, ale aj tak dúfam, že sa aspoň trochu páčila :)

Mimisaki