S trhnutím som otvorila oči. Okolo bol hluk a ja som si najskôr nevedela spomenúť, kde som. Mala som plnú hlavu tej vidiny. Nebola som si istá či sa to naozaj stalo, či to nebol len sen. Sestričky mi vtedy zakaždým odpovedali, že sa mi to len snívalo. Že pri mne vtedy nikto nebol a ja som im uverila.

A teraz spomienky prišli ako rana z dela, v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Dília sa snažila premôcť Austina, ktorý bol od nej o minimálne hlavu vyšší. Toto malé divadielko sa odohrávalo rovno predo mnou. S námahou som sa posadila. Koža na hrdle ma nepríjemne zaštípala. Pohľad na fakt len trošku krvi na mojich prstoch ma donútil trhane vydýchnuť. Nebola to veľká rana, ale štípala ako čert. Upírí princ sa zhlboka nadýchol a pozrel na mňa. Čudovala som sa, ako to, že cíti trocha mojej krvi v hromade toho zápachu, čo som zreteľne cítila aj ja.

Tá malá chvíľka stačila, aby Dília využila jeho nepozornosť a ušla preč. Určite usúdila, že nemá šancu tak sa radšej stiahla. A ja som vedela, že by inak skončila vo väzení. Austin by ju nezabil, teda aspoň dúfam.

Vykročil ku mne, s ľahkosťou a eleganciou zabíjal upíra, ktorý sa mu postavili do cesty. Vtedy som začala pochybovať o tom, či by ju predsa len nezabil. Bolo strašné pozerať sa ako sa zabíjajú, akoby im to bolo jedno. O kúsok som sa odsunula dozadu. Uvoľnené vlasy mi spadli do očí. Rýchlo som ich odhrnula. Nechcela som z približujúceho sa upíra stratiť ani na sekundu zrak. Bol chladný nevidela som v ňom žiadnu ľútosť. Nič. Natiahol ku mne jednu ruku a nešetrne ma vytiahol na nohy. Jednou rukou mi zvieral rameno a druhou zastrčil meč do pošvy, ale rukoväť nepustil. Určite som mala rozšírené zreničke, keď som sa pozrela na jeho kedysi bielu košeľu. Nechápem ako sa to mohlo tak rýchlo zvrtnúť, keď sme pred pár hodinami sedeli na kopci.

„Si v poriadku?" vydýchol po nekonečnom dívaní sa do steny pred nami.

„Ja, myslím, že áno," odpovedala som mu neisto. V hlave som mala úplný zmätok. V miestnosti, nikto okrem nás nebol a ešte telá kráľa a kráľovny.

„Austin?" šepla som s pohľadom upreným na zem. Akoto, že si ešte nič nevšimol, zaryto som odmietala uveriť, že to sním nič nerobí.

„Prosím, prepáč mi," vydral sa zo mňa zvláštny plačlivý zvuk. Cítila som na sebe jeho zmetený pohľad. Nútilo ma to cítiť sa previnilejšie.

„Čo ti mám prepáčiť?"

Sťažka som prehltla a pozrela sa za neho na telá kráľovského páru. V okamihu ma pustil a podišiel k jeho rodičom. Spadol na kolená, taký zúfalý pohyb som uňho ešte nevidela. Chytil jeho mamu za ruku. Celý jeho postoj vyzeral veľmi zraniteľne.

Opatrne som podišla bližšie a s ostychom sa dotkla jeho ramena. Ani sa nepohol, nič akoby bol socha.

„Prepáč mi to," oprela som si hlavu o jeho plece. Srdce mi zvierala neviditeľná ruka viny. Bolo mi ich ľúto a aj tých čo zabili moje šípy. Neviem, či sa s tým niekedy dokážem zmieriť. Zhlboka sa nadýchol. Jeho náhly pohyb ma vyľakal a odtiahla som od neho hlavu.

Nemala som čas vydať zo seba čo i len hlások. Prevrátil ma pod seba. Jeho smutné oči na mňa hľadeli, ale v skutočnosti nevideli.

„Nechcem tvoju ľútosť," v hlase mal hnev. Na pár sekúnd som zavrela oči.

„Viem, ako sa cítiš, Austin," šepla som. Snažila som sa o vyrovnaný pohľad, no smútok ma premohol a slzy mi zahmlili zrak.

„Nechcem tvoje slzy! Načo si sem išla! Odpovedaj, dopekla!" kričal na mňa.

„Chcela som pomôcť," slzy mi stiekli po lícach. V jeho očiach som zbadala väčší hnev ako predtým, no na chvíľu som tam zazrela aj smútok. Natiahol ruku k mojej tvári, no potom ju zaťal v päsť a buchol ňou pri mojej hlave.

„Ale zabila si ich," šepol.

„Matias!" skríkol. Zdvihol sa na nohy a spolu zo sebou vytiahol aj mňa.

„Choďte preč!" prikázal. Vedela som, že teraz by asi nebolo múdre odporovať. Už som chcela ísť niečo povedať, ale to by ma nemohol princ zastaviť: "Nič nehovor. Nič nechcem počuť."

Sama pre seba som prikývla a otočila sa na odchod. Odpusť mi. vyslala som k nemu tichú prosbu. Vedela som, že to nebude počuť.

Vojaci okolo nás zbierali telá a pár slúžok začínalo čistiť krv po stenách. Nechcela by som mať takú prácu, akú majú oni. Ja by som to nezvládla všetko vyčistiť.

„Matias? T-ty poznáš Austina dlhšie ako ja," ozvala som sa neisto, vlastne som ani nevedela čo sa chcem spýtať.

„Áno, Ela?" potvrdil mi, že ma počúva a ja mu môžem dať otázku.

„Ako dlho sa dokáže hnevať?" trepla som prvú otázku, ktorá ma prvá napadla. Nedokázala som poriadne rozmýšľať.

Matias sa trpko zasmial. „Dlho je slabé slovo ak ho bude v sebe dusiť. Preto ho treba vyprovokovať, aby si hnev na niečom vybil."

Táto odpoveď ma veľmi nepotešila.

„Ale teraz je podľa mňa viac smutný, ako nahnevaný," povzbudivo my stisol rameno.

„Č-čo ti urobil, keď som v-vtedy utiekla z knižnice?" Odrazu som si spomenula na ten deň. Vtedy som nemyslela na následky.

„Nič hrozné," povedal s ľadovým pokojom v hlase. Ten tón neznel dôveryhodne a ja som začínala premýšľať čo mu upírí princ spravil. Čo bol schopný spraviť. A čo chcel.

Nešťastne som si rukou pretrela tvár. Bože, čo som urobila ja. Ja som zabila.

„El!" zrazu som sa ocitla v pevnom objatí. Okolo mňa spočívali známe ruky môjho brata. Zvrtla som sa k nemu, rýchlo si zaborila hlavu do jeho košele dúfajúc, že sa nič dnes nestalo. No pred realitou sa aj tak nikto nemôže skryť ani utiecť.

,,Nič sa ti nestalo, Luke?" vzlykla som do jeho hrude. Neuniesla by som to. Tichý hlások mi nahováral, že za všetko môžem ja, čo je vlastne aj pravda. A celé moje ja sa proti tomu priečilo a nechcelo priznať pravdu.

,,Nie, a tebe?" spýtal sa starostlivo.

,,Fyzicky som v poriadku." Teda až na pár mini zranení, no a po psychickej stránke? Hneď ako budem sama sa zložím. Mala som chuť sama seba vysmiať, komu som čo nahovárala moja povaha sa nezaprie, aj keď som sa ju pokúšala zmeniť.

,,To som rád," šepol, ,,otec by ma zabil, ak by sa ti niečo stalo." Oceňovala som jeho snahu odľahčiť atmosféru. Hoci, v tento moment neviem či by to vôbec niečo dokázalo. Austinovi rodičia sú mŕtvy, Austin smutný a zároveň nahnevaný a pre mňa najhoršie obavy z budúcnosti. Ak si Austina nevezmem, nepoviem áno, Arman sa ujme trónu.

,,A ostatní?"

,,Nič im nie je. I keď... ale nič El bež si oddýchnuť."

,,Čo sa stalo, Lucas?" prísne som sa na neho pozrela, teda v rámci mojich možností.

,,Nič," odsekol. V jeho očiach bolo vidieť, že sa niečo stalo. V posledných rokoch som s ním síce často nebola, ale stále viem prekuknúť či klame, alebo vraví pravdu.

,,Nikomu sa nič nestalo, že? Lucas, prosím," zúfalo som zaprosila.

,,Nie," povedal neurčito. Mala som sto chutí otrieskať si o niečo hlavu. Niekomu niečo je, inač by nezatĺkal. Do čoho som sa to ja zaplietla. Cítila som okolo seba pomyselné nitky, z ktorých nebolo uniku. Pohnem sa a niečo pretrhnem, alebo zničím. Bola som natoľko zahĺbená do svojich myšlienok, že som si nevšimla, že sme v našej izbe.

,,Zatiaľ," smutne sa na mňa usmial a zmizol. Hodila som sa na posteľ, kričala som do vankúša, plakala, len aby sa mi uľavilo a nič. Zo stolíka som vytiahla kľúče, bola na nich tá húsenička z mojej vidiny. Moje uplakané oči sledovali gumičkou pospájané koráliky. Nevedela som si dať rady, čo mám robiť. Telo onedlho rozhodlo za mňa a ponorilo sa do hlbokého nie najpríjemnejšieho spánku.

............................................

Zahmkala som zo spánku, keď sa môjho líca dotkla teplá ruka, niekto mi niečo hovoril. Tým som si bola istá, otázkou bolo čo hovoril. Taktiež som vedela, že na tú malú chvíľku som sa upokojila, no potom som sa rozrevala ešte viac. Asi by som ani na chvíľu nezaspala ak by som tušila čo sa bude diať v nasledujúcich dňoch. Dokonca som sa pristihla aj pri tom, že som rozmýšľala čo by sa stalo ak by sa rozhodla skoncovať zo životom. Našťastie tá myšlienka odišla tak rýchlo ako prišla.