„Ukázal som ti čo sa stalo najmocnejším. To sa raz prihodí aj tebe. Ak ma nezachrániš postihne ťa rovnaký osud." zákerný hlas sa mi ozval v hlave.

„Kto si" priškrtene som sa opýtala a vstala z postele. Bolo niečo po siedmej večer a ja som po celej izbe videla len tmavé tiene hoci slnko ešte nedokončilo svoju dennú púť.

„Ja som ten koho máš zachrániť Melanie. Výnimočná." hlas sa ozval tento raz z kúta. Prudko som sa k nemu otočila V snahe zistiť kto to je.

„Pomôž mi" pošepol z druhého kúta.
„Ale ja neviem ako!" zakričala som. Dúfala som že odíde a nechá ma na pokoji.

„Pomôž mi prosím!" zakvílil z opačnej strany. Tento hlas spôsoboval to že som sa v strede miestnosti krútila. Z čoho som bola mierne dezorientovaná.

„Nie!" zakryla som si uši. Aby som ho už nepočula.

„Zničí ťa tvoj osud ak mi nepomôžeš. Videla si predsa čo sa stalo naposledy. Pomôž mi a ja ti pomôžem zmeniť tvoj osud." jeho hlas teraz znel prehnane sladko a ulistne. Niekde s vysokého stropu nado mnou.

„Dáš mi niekedy pokoj?" vzlykla som. Bolo mi zle. Som tu prvý deň a už sa všetko stihlo pokaziť. Táto škola je šialená.

„Keď mi pomôžeš ale keď bude tvoje telo bez života budeš mať svätý pokoj." zachichotal sa. V izbe nastalo hrobové ticho ktoré narušovali rýchle kroky niekde v diaľke. Ako keby som bola za nejakou hmlou nič som nevnímala okrem môjho splašeného srdca.

Oči som mala síce otvorené ale nič som cez ne nevidela. Telom som bola v škole ale duchom v nejakom svete za hmlou.

„Ela! Ela! Ela! Počuješ ma haló Ela! Preber sa Ela! Melanie sakra vstávaj!" niekto ma jemne fackoval po tvári a kričal na mňa.

Pohľad sa mi začal rozjasňovať. Párkrát som zažmurkala aby som zmyla prach ktorý mi napadal do očí.

Hľadela som do žiarivo modrých očí pripomínajúcich more. No tento krát v nich nebol hnev ale úľava.

Austin vstal švihom ruky ma potiahol hore. „Prepáč nemal som odísť." Austin znel inač ako normálne.

„Nechceš mi niečo povedať?" spýtala som sa ho z nadvihnutým obočím. Prekvapene sa na mňa pozrel. Mala by som povedať niečo ako: Je to v poriadku. Nie nejakú divnú otázku. Ale keď tu už som mala by som vedieť čo sa tu deje. Ak sa mi to nezdalo. Alebo by som mala držať jazyk za zubami aby ma neposlali do nejakého blázinca.

„No ja. Nie nechcem ti nič povedať. Bolo by to tak lepšie a o veľa bezpečnejšie." prehrabol si rukou vlasy. Zatiaľ čo som sa naňho tvrdo pozerala. Takže o niečom vie. Ale môže to byť aj niečo normálne. Ako napríklad po škole pobehujú šibnutí študenti s kuchynským nožom. Ela hovorila si niečo o normálnosti? Neviem kde sa podel môj strach ale asi to bude tým že nie je vôbec strašidelnejší ako ten hlas. No no no Ela ten hlas nič neznamenal. Každý si predsa určuje svoj osud sám.

Austin pomaly zvesil ruku v koženej rukavici. Počkať čože v rukavici? Zreničky sa mi zúžili. Pohľadom som smerovala na jeho ruku.

„Prečo máš rukavice?" spýtala som sa potichu. „Mal som tréning" kľudne mi odpovedal ale ja som vedela že za tým bude aj niečo iné.

„Dobre ako chceš ak mi okamžite nepovieš čo sa tu deje povie mi to niekto iný. Hocikto iný. Kľudne aj nejaký osamelý hlas!" zakričala som. Naozaj neviem kde sa vo mne berie toľko odvahy.

„Ale pozrime sa niekto sa nám tu hrá na odvážnu." jeho arogantnosť bola späť. „Ešte pred chvíľou si sa tu triasla od strachu."

Ako vie čo som robila keď tu nebol? Však bol s ostatnými niekde vonku. Vypadá to tak že keď je nahnevaný hovorí pravdu tak ho skúsim ešte trošku pohnevať.

„Ako si vedel čo som robila keď si tu nebol!" zakričala som.

„Viem že ma chceš prinútiť aby som ti niečo povedal ale to sa nestane. Všetko sa dozvieš postupne." Austin znel znova kľudne. Takže toto sa mi nevydarilo. A môj strach bol späť všetko sebavedomie a odvaha ktorú som nazbierala bola fuč. Čo ak sa ten hlas vráti. Určite nezaspím takto nie. Čo robili v mojom sne ľudia z obrazu. A to podzemie je skutočné?

„Austin... Prepáč že som na teba kričala." ospravedlnila som sa zo sklonenou hlavou.

„Už si to zase ty. Ustráchaná a slušná Ela." usmial sa. Jeho ruky sa mykali akoby chcel niečo spraviť ale nebol si istý či je to vhodné. Nakoniec mu vystrelili k mojim bokom. Jemne si ma potiahol k sebe. A nežne ma objal. Austina som poznala sotva deň a áno naháňa mi strach ako aj jeho kamaráti. Ale z nejakého nepochopiteľného dôvodu som sa pri ňom cítila príjemne a v bezpečí.

„Mala by si sa poriadne vyspať." šepol mi do ucha. Ale ja som zakrútila hlavou. Nechcem spať bojím sa zavrieť oči. „Melanie mala by si si pospať vyzeráš fakt unavene.

„Prečo si hovoril že som vyčerpaná však som nič také namáhavé nerobila." opatrne som sa spýtala. Nechcem riskovať že by sa nahneval. A správal sa tak ako dnes dole na chodbe.

„Videla si kúzlo. Bytosti s môjho sveta sú na to zvyknuté. Ale človek nie. Normálny človek si ich nevšimne a túto budovu vidí ako normálnu školu. Ale ľudia s vrodenými predpokladmi ich zachytia. Títo ľudia neskôr zapadnú do nášho sveta a stanú sa jeho súčasťou. Kúzla vás vyčerpávajú. Stačí ich vidieť. Keď máš po boku bytosť ako som napríklad ja. A je s tebou v špeciálnom vzťahu ktorý ty zatiaľ nemôžeš pochopiť. Podrží ťa a kúzlo nemá na teba žiadne následky. Lenže keď nikoho nemáš si unavená silné kúzlo ťa môže aj zabiť." dokončil svoj dlhý monológ ktorým ma aj poriadne vystrašil. Takže on nie je človek! A nedeje sa tu nič normálne ale niečo čudné ako ten hlas či duch. Neviem ako to mám volať.

„Prvú časť som ti odhalil. Čo vidím že aj toto bolo na teba priveľa. Vyzeráš akoby si videla ducha." kriticky na mňa pozrel. Keby len tušil že ja som ho aj videla. Presnejšie povedané počula.

Je skoro neuveriteľné ako sa mi zmenil život za posledných dvadsaťštyri hodín. Ešte včera som si v pokoji čítala na posteli knihu. Prežívala som pocity hlavnej hrdinky za ňu. Ani som sa nenazdala a jedným rozhodnutím som sa ocitla vo svojom vlastnom príbehu. Vo vlastnej knihe. Medzi nadprirodzenými bytosťami a vo svete ktorému som nerozumela.
Nerozumiem ako to že sa v blízkosti Austina cítim dobre hoci mám z neho strach. A mám pocit akoby som ho poznala veľmi dlhú dobu.

„Akoby to nebola pravda" zašomrala som si popod nos. Len dúfam že ma nepočul nechce sa mi to vysvetľovať. Aj tak by mi neveril a povedal by že je to iba výplod mojej fantázie. Vlastne mi práve naznačil že existujú nadprirodzené bytosti čo znamená že aj duchovia. Ale neznamená to že som nemala halucinácie. Nechcela som si priznať že je to skutočné. Aj keď niekde vo vnútri. Hlboko naozaj hlboko vo vnútri som cítila že to pravda je.

„Počkaj čo si to povedala" povedal naoko ľahostajne ale v skutočnosti ho to zaujímalo a nemal z toho dvakrát dobrý pocit. Päsť mal silno zovretú až mu obeleli hánky.

„Nič" nevinne som sa naň ho pozrela. Dobre viem že mi to neprejde ale skúsiť to musím.

Prenikavo sa mi pozeral do očí aby ma donútil povedať pravdu. Pozerala som sa do jeho oceánovo modrých očí a on sa mi neúprosne a intenzívne pozeral do tých mojich. Mám bledo modré oči ktoré sa ani z ďaleka nemohli rovnať tým jeho.

Do pekla Ela-Melanie Adams nad čím to tu už zase rozmýšľaš! V duchu som sa ohriakla. Úplne som zabudla čo tu vlastne riešim.

„Dobre" Austin si porazenecky vydýchol, „Neskôr mi to povieš. Choď si ľahnúť. Zajtra sa ešte neučíme vyskytli sa tu nejaké problémy ktoré musia vyriešiť. Pôjdeme tebe a Beatris poukazovať školu a okolie. O pol deviatej pod schodmi avšak čakaj trochu ďalej od schodov prosím ťa."

„Aké prob..." moja hlava si nechcela dať pokoj a zistiť čo najviac. Pred tým ako som si stihla overiť čo sa chcem opýtať môj mozog vyslal pokyn jazyku nech začne hovoriť. No skôr ako som stačila povedať sotva polku toho čoho som chcela. Austin ktorý bol už na odchode sa obrátil s trochu otráveným výrazom na tvári.

„Ty si mi neodpovedala. Ani ja ti neodpoviem." žmurkol na mňa a odišiel.

-------------------------------------

Ahoj

Čo hovoríte na ďalšiu časť? Písala som ju včera v noci a dnes som si už iba opravila chyby :D

Ďakujem za vote, prečítania a follow. Dúfam že sa vám časť páčila. :D
Za chyby sa ospravedlňujem.

Vaša Miška