Prudko zastal a ticho, ktoré sa medzi nami rozhostilo prerušil rozzúreným hrdelným zavrčaním. V priebehu nasledujúcej sekundy mi ruky prišpendlil ku stene. Vystrašene som sa nadýchla, nepáčilo sa mi byť v takejto pozícií. Nemohla som sa ani pohnúť. Zdvihla som k nemu svoje ustráchané oči v ktorých sa dozaista črtal strach. Nespúšťal zo mňa zrak a striedavo zatínal a uvoľňoval sánku. Na chvíľu som si kvôli jeho očiam myslela že ma zabije. Nikdy som sa nebála smrti ale toho čo bude po nej. Jeho ťažký dych mi udieral do tváre, vedela som, že sa takto snaží udržať si kontrolu nad sebou samím.

,,Už nikdy nič také nepovedz," zavrčal.

,,Nikdy, nikdy by som ťa nezabil a ani to nikomu nedovolil," vrčal na mňa potichu sledujúc ma pritom ako korisť. Áno, presne takýto pocit som mala, keď sa na mňa pozeral temnými očami.

,,Nezabil by som ťa, nikdy." zopakoval hlasnejšie. Jeho oči začali pomaly nadobúdať tú stratenú modrú farbu, ktorú som mala tak rada.

Moje vnútro chcelo aj naďalej namietať, no strach mi to nedovolil. Tak som iba čakala kým jeho oči opäť nezbledli. Zavrela som oči, keď si Austin oprel čelo o moje.

„Nikdy, nikdy, nikdy to nehovor," šepol. S pootvorenými perami som prikývla. Postupne som si začala uvoľňovať svaly po celom tele, keď som si bola istá, že mi neublíži i keď nechcene. Zrazu ma mocne objal, srdce mi poskočilo a následne sa rozbúchalo ako o život. Cítila som ako sa mi usmial do vlasov. Omotala som mu ruky okolo chrbtu.

,,Musíte ich zabíjať?" spýtala som sa zmierlivým tónom. Nechcela som vyvolať ďalšiu hádku. No stále sa mi nepáči, že ich chcú zabiť. Pre nich nie su ľudia až taký dôležitý aby riskovali svoje odhalenie a znovu rozpútali hromadné zabíjanie upírov a vrátili sa do stredoveku. S časti som chápala aj upírov to čo ľudia spravili bolo kruté a oni to nechcú zažiť znovu.

,,Musíme, dušička. Iná možnosť nie je." Zdvihol jednu ruku a tou ma pohladil po vlasoch. ,,Je mi to ľúto," dodal. Smutne som si vzdychla. Ďalší dvaja ľudia zabitý kvôli mne, pretože nie som schopná poraziť Taurusa. Začula som tiché šúchanie koliesok. Pozrela som sa na tú stranu odkiaľ zvuk vychádzal. Pohľad na dvoje nemocničné postele na, ktorých ležali ukryté pod bielou plachtou dve dievčatá ma donútil rozplakať sa. Nechcela som už plakať, chcela som zostať silná no moja citlivá povaha mi to nedovolila. Mala som chuť rozbehnúť sa preč. Austin sa pozrel tým istým smerom v jeho očiach nebolo nič, boli chladné. Keď prechádzali okolo nás nezvládla som sa na ne ďalej pozerať, jednej z nich trčala mŕtvolne biela ruka z plachty. Zaborila som si tvár do austinovej bielej košele.

,,Pššt, všetko bude to v priadku. Uvidíš," tíšil ma a ja som naďalej plakala do jeho košele, vôbec mu nevadilo, že mu ju zmáčam slzami. Jednou rukou mi upokojujúco prechádzal hore dole po chrbte. Bola som mu vďačná za to, že stál pri mne, že ma dokázal utešiť a v neposlednom rade, že ma mal rád takú aká som.

°♪°♥°♪°♥ °♪°♥°♪°♥ °♪°♥°♪°♥

Sedela som v izbe s nohami zvesenými z postele a s knihou v ruke. Keď sa zrazu otvorili dvere, pokojne som sa na ne pozrela. Myslela som si, že to bude Austin, no čakalo ma nemilé prekvapenie.

Objavila sa v nich biela ruka v ktorej nekolovala ani kvapka krvi. Vydesene som si pritlačila knihu k hrudi a krútila si prsteňom na ruke. Mučivo pomaly sa začali dvere otvárať, dych sa mi zasekol kdesi v hrdle. Až sa otvorili úplne teda skôr rozleteli. Za nimi stáli dve osoby, čiernovláska a blondínka obe mali hlavy sklonené k zemi a rozpustené vlasy. Cez pokožku im presvitali modrasté žili.

Počula som ich ťažký dych, mala som pocit, že sa v miestnosti rapídne ochladilo. Sťažka som prehltla. Bála som sa čo i len pohnúť, aby som nepritiahla ich pozornosť. Trhla som sebou keď čiernovláska zdvihla hlavu. Oči mala úplne čierne a zuby upírie. Prečo mi tak strašne pripomína Taurusa? Nemohli sa predsa z nich stať démonky? Alebo? Snažila som sa pohnúť, utiecť od nich čo najďalej, no nešlo to akoby som bola k tej zemi prikovaná.

,,Ale, ale to je to dievča, ktorému vďačíme za našu smrť," zasipela čiernovláska. Krv mi stuhla v žilách. Nie, len to nie. ,,Presne tak, dáme jej okúsiť našu bolesť? Nech vie čo spôsobila?" Už boli celkom blízko mňa.

,,Pozri sa čo nám spravili," šepla blondínka. Obe si vyhrnuli tričká nad brucho. Mali na ňom vyryté slová poskladané z červených písmen: Chcem Melanie. Dajte mi ju a nikto ďalší nezomrie. Za jej život ponechám život veľa ľuďom.

Pokrútila som hlavou. Rukami som sa na posteli snažila posunúť viac dozadu. Čiernovláska spoza chrbtu vytiahla nôž oblepený zaschnutou krvou. Blondínka mi zatiaľ vyhrnula tričko a chytila ruky za hlavou. Sťažka som dýchala, ostrá čepeľ sa približovala k mojej pokožke až ju pretrhla. Moje ústa opustil neľudský výkrik. Tak strašne to bolelo...

,,Melanie, El. Zobuď sa. Všetko je v poriadku. Si v bezpečí," odniekiaľ ku mne doliehal známy hlas. No ja som vnímala len ostrú bolesť v bruchu a neprestávala kričať. Bola som stočená v klbku, keď som otvorila oči. Pomaly som si začala uvedomovať, že to nebola skutočnosť len zlý sen. Napriek tomu som sa stále triasla.

,,El už je všetko v poriadku." Austin si ma k sebe privinul. ,,Nič sa nestalo, bol to len sen," opakoval potichu kým som sa ja k nemu chúlila ako zranené zviera. ,,Nič sa ti nestane, neboj sa."

,,Z-zomreli kvôli mne," vyslovila som to čo ma už dlho ťažilo. Keď som to vyslovila bolo mi ešte horšie. Opatrne som sa odtiahla a rozhliadla sa po Austinovej izbe. Mal ju inú ako vo veži steny na striedačku biele a čierne, strop bol biely a huňatý koberec čierny. Veľké okná zakrývali ťažké purpurové závesy, takže okolo nebolo skoro nič vidieť. Do izby sa predralo len pár mesačných lúčov svetla. Sedeli sme na veľkej vysokej posteli, prikrývku som si pritiahla bližšie k hrudi.

Všetci sú už zo školy preč, zostali tu iba baby s chalanmi, ktorý spia o poschodie nižšie. Dokonca aj Marry sa presunula do kuchyne. V bývalej škole ju úplne pusto až na šiestich vojakov, ktorý strážia pre istotu meč.

„Nie, nie je to tvoja vina. Nemôžeš za to." Chytil mi tvár do dlaní a pozrel sa mi do očí. Tie jeho som sotva videla, jediné čo prezrádzalo, že tam sú boli malé odlesky svetla.

„Snívalo sa ti o nich, že?"

Neisto som prikývla a začala sa hrať s prstami. „Áno"

„Austin, ja ja sa bojím. Veľmi sa bojím." priznala som so sklonenou hlavou. Nič mi na to nepovedal iba ma chytil za ruku a tú pevne stisol.

„Bol to len sen. Len sen. Obyčajný sen."

„Ja som ten sen nemyslela. Bojím sa čoho sú ešte schopný tí čo zabili tie dievčatá" šepla som.

Bezradne sa na mňa pozrel, ani on nevedel čo sa stane nabudúce. Isté bolo len to, že páčiť sa mi to nebude. Tí upíri nemajú svedomie inač by tohto neboli schopní. A Taurus ten sa nesmie dostať k moci, bola by to hotová pohroma. Neviem si ani predstaviť koľko ľudských životov by vyhaslo. Ale ak by sa to stalo to by som tu ja už nebola. Zomrela by som medzi prvými a Austin je dosť silný, prežil by to. Nemohol by niesť trest za môj strach a slabosť. Nebolo by to spravodlivé.

„Aká bola kráľovná Melanie?" hlesla som unavene. Bola taká ako ja? Bála sa? Alebo bola úplným mojim opakom? To by znamenalo, že sa zmýlili. Kráľovná svojimi slovami nemohla myslieť mňa tak ako nemohla myslieť Armana. Pi tomto uvedomení si vo pne vzplanula malá iskrička nádeje. Možno nebudem musieť niesť na svojich pleciach takú zodpovednosť.

„Ak by som to vedel povedal by som ti." Sklamane som vydýchla. Takže sa to asi nikdy nedozviem. Bolo mi toho ľúto viac ako som si myslela.

„Ela? Koľko je hodín?" spýtal sa naliehavo. Načiahla som sa pre mobil na nočnom stolíku. Keď som zapla mobil musela som chvíľu počkať kým si oči privyknú na svetlo. Na mobile sa rozsvietil čas 23:44.

„Trištvrte na dvanásť."

„Dobre. Naozaj to chceš vedieť?"

Prikývla som. Nemala som ani tušenia čo vymyslel.

„Rýchlo sa teplo obleč," prikázal pokojne. A už som sa hrabala z postele. Zhodila som zo seba šortky a rýchlo si navliekla na nohy rifle. Na tielko som si rýchlo obliekla pulóver, sveter a bundu. Austin ma už čakal pri dverách. Pred nimi stál Matias a ešte jeden vojak.

„Matias, ty poď s nami a Josh ty tu prosím zostaň," zašepkal Austin. Čo najtichšie sme sa rozbehli chodbami von. Matias išiel zarovno s Austinom. To iba ja som zaostávala za nimi.

Keď som sa s Austinom vrátila do knižnice to bolo niečo. Prišlo mi ľúto, že som Matiasa zatiahla do problému. Našťastie som Austinovi vysvetlila, že Matias nemal ako vedieť, že som ušla. A Matiasov prekvapený výraz to len potvrdzoval. Mala som taký pocit, že Austin to nechal pre tento krát tak, pretože je jeho bratranec. Ak by nebol neviem či by mu to prešlo tak ľahko.

Potiahla som Austina za ruku, keď sme boli pár metrov od vchodu do cintorína.

„Vážne musíme ísť tadiaľ?" spýtala som sa. Nemám rada cintoríny a hlavne nie v noci od tej udalosti, kde som zostala na cintoríne sama.

„Nemáš sa čoho báť, dobre?" Chytil ma za ruku a už pomalším tempom sme vkročila na cintorín.

Ahojte!

Vôbec som nečakala, že túto časť dopíšem už dnes. Ale keďže je teplo, von sa mi veľmi nechcelo ísť tak som písala :D. Snáď sa časť páčila. Ďalšia bude možno ešte tento týždeň, ale nie je to isté.