Z môjho dychu sa postupne na skle vytvárala rosa. Bola som taká zapozeraná na les, že, keď sa okolo môjho pásu obmotali silné ruky, prekvapene som zvýskla a mykla sa. Bola som celkom rada, že mi ešte trochu zachrípnutý hlas nedovolil rozprávať nahlas. Zhlboka som sa nadýchla. Keď bolo ticho a bola som s ním sama, doslova som mohla cítiť to narastajúce puto medzi nami. Trápi ma čo ak sa zosilní až tak, že bez neho nebudem môcť normálne fungovať. Aj teraz ako vždy sa mi zrýchlil tlkot srdca, cítila som ako mi stúpa krv do líc a ak by som stála, podlamovali by sa mi kolená. No má to aj svoje lepšie stránky. Napríklad, že moje telo i mozog úplne upokojuje dokonca až opantáva. Niekedy pri ňom nemôžem ani rozmýšľať.

Opatrne si preplietol svoje prsty s mojimi. Donútilo ma to k úsmevu, z jeho prstov vychádzala akási energia, ktorá pri každom jeho dotyku akoby šteklila moju pokožku.

„Čo robíš?" spýtal sa potichu. Jeho hlas mi po prvý krát roztancoval všetky nervy v tele. Už sa kvôli tým zvláštnym veciam prestávam normálne cítiť ako človek. A to puto môže byť ešte silnejšie. Čo bude potom? Oprava ak sa toho dožijem. Moja myseľ si neodpustila krátku napomienku.

„Rozmýšľam" odpovedala som prosto. Opäť som sa zahľadela do okna, slnko už skoro vyšlo. Dnes by malo byť pekne aj napriek tým malým obláčikom na oblohe.
„Nad čím?" vypytoval sa nenútene.

„Nad ničím" odvetila som.

„Chápem. Počuj nechcela by si si dnes spraviť taký menší výlet?" Otočila som hlavu jeho smerom aby som mu videla do očí. V modrých očiach mu hrali drobné iskričky. Ani nečakal na odpoveď a už ma ťahal smerom ku schodom. Doslova zhrabol môj kabát a jeho mikinu z vešiaka, ktorý sa nebezpečne zaknísal. Mala som pocit že spadne, no akoby zázrakom zostal stáť. Austin sa ani neobzrel aj, keď určite počul čo sa deje s tým vešiakom. Ten zvuk bol natoľko hlasný že som ho počula aj ja síce len slabo, ale počula.

Z úst mi vyšiel prenikavý smiech napriek narastajúcemu chladu v hrudi. Keď som za upírím princom zaostávala dosť schodov pozadu. Chytil ma za ruku a zľahka ma potiahol dopredu. A však namiesto toho aby som dobehla tých pár schodov, som ich rovno akoby preskočila. Upír ma hneď ako som pristála jeden schod pod ním, druhou rukou zachytil okolo pásu aby som sa neprevážila dopredu.

Pri odchode z jedálne som si obliekla kabát, kým Austin držal nejakú plátennú tašku od Marry a dve deky. Ešte som si dala na hlavu čiernu pletenú čiapku a zobrala som od neho tašku. Chcela som ho ušetriť neveriackych pohľadov upírskych a hlavne ľudských spolužiakov a žiakov tejto školy. No viem si predstaviť čo by sa stalo keby sa chalan premával po škole s kvietkovou taškou.

„Tak mi už povieš kam ideme?" spýtala som sa ho nenútene. Len sa lišiacky usmial a pokrútil hlavou v nesúhlase. „A nepovieš mi načo sú tie deky a taška plná niečoho čo ani neviem čo je?" skúšala som ďalej no opäť som dostala zápornú odpoveď.

„Nechaj sa prekvapiť, ty zvedavec," zasmial sa.

„A čo je v tej taške?" nenechala som sa odbiť.

„Potom by si to uhádla a už by to nebolo prekvapenie."

„Faaajn" zatiahla som.

„Poď rýchlo" súril ma nedočkavo. Oči mu žiarili tak ako som u neho ešte nikdy nevidela.

„Však idem." Ťahal ma k sídlu upírov. Na minútu zastal až pri dvoch strážnikoch pri dverách. V krátkosti sa mu úctivo poklonili a otvorili dvere. Ich budúci kráľ im jemne kývol hlavou a viedol ma ďalej. Bolo zvláštne vidieť ako tú bezstarostnú, hravú náladu vystriedal vážny a seriózny výraz, ktorý mu vydržal až kým sme neprišli k autu. Hodila som naňho prekvapený pohľad.

„To miesto kam ideme nie je až tak blízko aby sme išli pešo." vysvetlil. Zobral mi z rúk tašku a spolu s dekami ju položil na zadné sedadla.

„Mám ti pomôcť?" spýtal sa, keď zabuchol zadné dvere.

,,Netreba" Otvorila som dvere na strane spolujazdca a úspešne sa vyštverala hore. Austin ich za mnou zavrel kým som si s hlasným cvaknutím zapla pás. Ani som sa nenazdala a už sme cez veľkú honosnú bránu vychádzali von.

Z úzkej cesty sme po pár metroch odbočili na dvojpruhuvú cestu. Stromy okolo nás rýchlo ubiehali až kým sa nezmenili na domy. Na chodníkoch skoro nikto nebol, predsa len je ešte pomerne skoro ráno. Domy znovu vystriedali vysoké stromy, ktoré sa už nestratili ani keď sme prišli k veľkému jazeru. Prekvapene som pootvorila ústa bolo fakt nádherné. Ale to nebolo tým ako keby som ho už niekedy videla akoby som tu už raz bola. Otvorila som dvere a vyskočila von z auta. Hneď sa do mňa oprel chladný vietor, ktorý mi rozfúkal vlasy na všetky strany.

„To je..." začala som, ale od údivu som nemohla dopovedať. On ma zobral na miesto kde sa kráľ Aurel a Melanie prvýkrát stretli.

„Áno, je" potvrdil mi moje myšlienky.

„Ale prečo?" zašepkala som. Moje slová sa skoro úplne stratili v šume vetra.

„Myslel som, že by si rada vypadla zo zámku." usmial sa, pritom sa mu na líci objavila jamka, ktorú som si nikdy pred tým nevšimla. Neodolala som a tiež sa naňho milo usmiala.

„A ešte niečo..." tajomne sa na mňa usmial. Vybral z auta tú tašku čo mu dala Marry a deky.

„Poď." Chytil ma za ruku. Tie iskričky v jeho očiach čo zmizli počas jazdy sa znovu objavili. Viedol ma okolo kamenného brehu jazera až kým sme neprišli k mólu na ktorého konci stála jednoduchá vyhliadka.

Bezmyšlienkovite som sa rozbehla po úzkom móle. Pootočila som hlavu, aby som zistila ako sa tvári Austin. Podľa môjho názoru som mohla vypadať veľmi komicky. No to som nemala robiť. Neuvedomila som si že mólo je z rána vlhké a šmykľavé. Najskôr sa jemne usmieval a krútil nado mnou hlavou, no potom jeho úsmev zhasol a v očiach sa mu objavilo akési varovanie zmiešané s panikou? Všimol si to skôr ako ja. Jedná noha sa mi pošmykla a padala dole. Skôr ako som stihla čo i len vykríknuť ma zachytili dve ruky na mojich bokoch. Chvíľu som musela ten šok rozdýchať. Skoro som spadla do tej studenej vody, bŕŕŕ. Moje telo sa mimovoľne zachvelo. Pokojná hladina jazera mi teraz prišla hrozivá.

,,V poriadku?" Neprítomne som prikývla. On ma opatrne a slabo postrčil dopredu, no stále ma držal za ruku, akoby ma chcel uistiť že sa znova nešmyknem. S úľavou som si vydýchla keď sme vkročili na vyhliadku. Dookola bolo zábradlie takže nehrozilo, že by som mohla spadnúť. Teraz som bola rada za svoju výšku, musela by som sa extrémne snažiť aby som cez to prepadla do vody. Pomohla som Austinovi rozložiť jednu deku na zem.

,,Môžeš si sadnúť." Urobila som tak ako povedal on zatiaľ začal z tašky vyberať nejaké nádobky. Podoprela som si hlavu o kolená. Sledovala som ako ich postupne otváral. Nakoniec vybral ešte termosku.

,,Čo to je?" Naklonila som sa aby som videla čo sa v nádobkách nachádza. V jednej bolo nakrájané ovocie, v ďalšej croissanty a v termoske bol nejaký ovocný čaj. Takže piknik? Nechce sa mi veriť že iba kvôli tomuto je taký natešený. Ale mne sa to rozhodne páčilo.

,,Raňajky, môžeš si vybrať čo chceš," rukou pokynul k jedlo porozkladanému na jednej polovici deky. Sadol si vedľa mňa a jemne cez nás prehodil druhú deku. Bolo viac než isté, že zima mi nebude. Načiahla som sa za ovocím a oprela sa o Austina, ktorý na pár sekúnd úplne strnul.

,,Si nejaká tichá," skonštatoval. Mal pravdu bola som ticho. Mohol za to zvláštny pocit, že dnes sa stane niečo veľmi dôležité.

,,Hmm"

,,El, deje sa niečo?"

,,Nie," odpovedala som s neistotou badateľnou v mojom hlase. Pomaly som si odhryzla z jahody. ,,Vlastne, mám taký pocit... Nie, ja neviem..." zakryla som si tvár rukami. Chytil ma za zápästia a odtiahol mi ruky z tváre.

,,Nechaj to tak a netráp sa. Chcem aby bol tento deň pekný, dobre?"

,,Dobre," usmiala som sa naňho a ten pocit hodila za hlavu. Hádam sa nič zlé nedeje. Cítim sa z toho všetkého unavená a hlavne bezmocná, akoby som s tým nič nemohla urobiť. No tieto raňajky mi veľmi prospeli. S Austinom sme sa rozprávali o našich vtipných príhodách. Ako Aisling naháňala pri fontáne kačky a tie sa potom rozbehli za ňou. Že vraj sa ich potom strašne bála. Ja som mu zase prezradila, že sa predo mnou zlomil konár, keď som liezla na strom. Rozosmial sa a krútil hlavou nad tým ako niekoho takého ľahkého neudrží konár. Možno ľahkého podľa neho, pre ten strom som asi nebola dostatočne ľahká. Na malú chvíľočku som mohla zabudnúť čo sa deje. Spolu sme všetko upratali naspäť do tašky.

Na chvíľu som zostalo úplné ticho. Upíri princ do mňa vpíjal svoje krásne modré oči podobné rozbúreným morským vlnám. Začal sa nakláňať. Presne som vedela čo chce spraviť a nezastavila som ho. Jeho pery sa kratučko optreli o moje a venoval mi nežný bozk. V hlave sa mi zahmlilo, nebola som schopná nič vnímať. Ani svoj zrýchlený a prerývaný dych či okolie. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Prebral ma až jeho hlas s nežným podtónom.

,,El, nežiadam ťa o to len z povinnosti, ale aj z lásky. Vydáš sa za mňa, staneš sa princeznou a neskôr aj kráľovnou upírskeho ľudu?" Jeho slová ma opäť paralyzovali. Tak na toto sa tak tešil. V hlave sa mi ozvali kráľovnine slová musíš povedať áno budeš sa potom cítiť lepšie. Miešali sa z Austinovými a Taurusovými zo sna nikdy ťa nebude schopný ľúbiť je to upír. Moja myseľ sa vzdala a ďalej to nezvládla. Na chvíľu som stratila vedomie. Skúste si predstaviť byť na mojom mieste, ja sama som prekvapené, že som neodpadla hneď ako mi o svadbe povedala kráľovná. No je to iné, keď vám to niekto iba povie ako, keď sa to začína diať.

Pomaly som sa začínala preberať. Ako prvé som cítili ako mi Austin drží zápästie, asi kontroloval či mám stabilný pulz. Nakoniec som sa odhodlala otvoriť oči. Ležala som a kučeravý upír sa nado mnou skláňal. V očiach mal strach, jednou rukou sa podopieral pri mojej hlave aby ma nezavalil. Celé telo na mňa kričalo aby som povedala áno. Roztrasene som sa nadýchla a stlačila Austinovi ruku.

,,Áno, vydám sa za teba." Tých pár slov čo mi vyšlo z úst sa už nedalo vrátiť späť. Doslova som mala pocit akoby mi niečo prirástlo k srdcu. Srdce sa rozbúchalo ako o preteky. Austivú tvár preťal široký šťastný úsmev.

,,Ľúbim ťa" zašepkal kým naše pery opäť nespojil v nežnom bozku. Vo mne sa miešali dve protichodné emócie smútok i šťastie. Ľúbim ho aj ja? Ak nie tak ho určite začínam ľúbiť. Tá jediná myšlienka mi zišla na um. Na chvíľu sa odtiahol, daroval mi ešte jeden bozk na čelo a potom jemne chytil moju ruku do svojej a navliekol mi na prst zásnubný prsteň. Už je to celkom isté. Zostáva mi už len dúfať, že ma nezlomí. Som jeho a nikoho iného som nikdy nebola ani nebudem.

Ahojte, ja neverím ja som to dopísala, už som si myslela, že to nechám na zajtra. Alebo teda dnes neskôr :D. Nečakali ste ten koniec však? No už sa to začína rozbiehať. Myslíte, že Elin pocit, že sa niečo stane sa týkal toho to? Alebo to bude niečo iné? ;).

Ešte sa vám chcem ospravedlniť, že nebývajú časti častejšie. Mňa to mrzí tiež, no teraz nič nestíham. Jednoducho koniec školského roka. Ja viem mizerná výhovorka, ale pravdivá :(. Cez prázdniny by som chcela vydávať časti častejšie, aby som vám vynahradila toto čakanie :D. 

Prepáčte mi prosím chyby je neskoro a už sami zatvárajú oči, takže neviem či som niečo neprehliadla.

Ďakujem vám krásne za všetky hviezdičky a za komentár od @DeniskaChachulova veľmi si ma potešila :). (Prepáč že mi ťa nejde označiť).

Michelle