V skleníku bolo príjemne teplo a rastliny sa vôbec nemenili. Tu neexistovali ročné obdobia. Pokojne som sa rozhliadala okolo, takýto pohľad ma vždy vie prekvapiť. Japonské stromy miešajúce sa s pár našimi a zelená tráva, z ktorej vykúkajú drobné hlavičky kvietkov. Dlaňou som prešla po lístkoch jedného s kríkov. Neodolala som úsmevu. Mám rada prírodu. Ako malá som skoro vždy trávila čas v lesíku za domom, s knihami. Odrazu som si pripadala divne od vtedy čo som tu som ešte nič nečítala. Prudko som sa zastavila. Čo sa to so mnou deje? Keď prídeme do veže pôjdem si nejakú knižku vybrať, a niečo si z nej prečítam pred spaním. Spokojná s touto myšlienkou som sa vybrala ďalej až k potôčiku, kde stále hravo žblnkala priezračná voda.

Otvorila som bráničku do tej mini záhradky s hojdačkou. Tenisky som si tento krát nevyzula. Oprela som sa o kmeň stromu a čakala kedy sa objaví Austin ktorý kráčal pár metrov za mnou. Vraj aby som mala priestor sama pre seba, no podľa mňa si skôr chcel všetko v hlave urovnať. Nohy som si pritiahla k hrudi a hlavu si položila na kolená. Zatvorila som oči no nespala som ani nechcela spať. Iba chcem na chvíľku od všetkého vypnúť.

Počula som jemné šuchotanie trávi, pri tom ako si ku mne Austin sadal. Vedela som že šuchot robí zámerne, keby chcel nebolo by ho vôbec počuť. Iba mi chcel tým chcel povedať, že prišiel. Akoby nestačilo, že som nejakým čudesným spôsobom cítila jeho prítomnosť hneď, ako sa ku mne priblížil.

,,Nechcem ťa do ničoho nútiť. Prepáč, čo som povedal aj za to čo som napísal do toho listu" zašepkal. Možno nechce, ale isté veci spraviť musí.

„V pohode" zamrmlala som aj keď som vedela že v pohode to nie je hlavne v tejto dobe. „Keď si bol malý bolo toto normálne?" Vedel na čo myslím.

„Bolo, medzi upírmi a upíri si svoje zvyky chránia už od počiatku. Každému upírovi je hneď ako sa narodí prisľúbená jeho predurčená, či už je to upírka, či vyvolená. My tie zvyky dodržiavame a ďalšia generácia bude tiež." Cítila som ako jeho ruka jemne pristála na mojom chrbte.

„Tvoja mama mi povedala že mi môžeš ukázať jej spomienky. Môžem ich vidieť?" spýtala som sa v nádeji že keď ich uvidím všetko lepšie pochopím.

Chytil ma za ruku a ja som konečne zdvihla hlavu. ,,Môžem?" opýtal sa z jemným úsmevom. Prikývla som a aj ja sa pokúsila o úsmev no mám taký pocit že to skôr vyzeralo ako nejaká podivná grimasa.

Zavrela som oči a hlavu si oprela o jeho rameno. Videla som ako sa snaží nájsť správnu spomienku. Vyzeralo to akoby ste pretáčali film veľmi veľkou rýchlosťou dozadu. „Ukážem ti to od začiatku." zazneli mi jeho slová v hlave. A o chvíľku sme stáli pri jazere. Austin sa mi jemne dotkol ruky a potom ukázal za seba. Stálo tam päť ročné dievčatko s hnedými kučeravými vláskami, nebola to kráľovná akú poznám ja. Na jej drobnej tváričke jej hral veselý úsmev. Pribehla k jednému kamienku pri vode a slabo ho hodila do vody. Keď kameň rozčeril hladinu vody radostne zvýskla a zatlieskala ručičkami. Spoza stromu sa ozval tichý smiech. Dievčatko sa okamžite otočilo. „Kto si? Zakričala smerom k stromu šušľavím hláskom. S ďalším smiechom vystúpil spoza stromu vysoký muž. Mal oblečenú len košeľu a kožené nohavice. Zatiaľ čo dievčatko malo ošúchané hnedé šatôčky na pieste kolien aj od blata on mal všetko čisté a košeľa mala ten najbelší odtieň bielej. „Čo ti je smiešne." s jej slovami prišiel ďalší príval smiechu. Založila si ruky na hruď.
„Kto som vedieť nepotrebuješ. A nemôže mi prísť niečo vtipné?" opýtal sa jej s úsmevom.

„Môže" zamyslelo sa dievčatko. „Ale čo tu robíš? Nikdy som ťa tu nevidela" obrátila svoju kučeravú hlávku k tmavovlasému mužovi.

„Sám neviem. Ako sa voláš maličká? ", opýtal sa jej. Nevedel prečo ale proste potreboval vedieť jej meno.

„Cudzím meno nesmiem hovoriť" Nad jej šušľavou reakciou sa iba pousmial.

„Neublížim ti. Môžeš mi ho povedať" povedal s úplnou vážnosťou. Dievčatko sa naňho usmialo úsmevom s pár vypadanými mliečnymi zubami.

„Afrodita" natiahlo nesmelo k mužovi malú mokrú rúčku od vody. Videla ako si jej otec podáva ruku s nejakými ujami.

„Adrián" chytil jej ruku do svojej. V momente ho ochromil ten pocit keď telo vie že našlo to čo potrebuje. V jeho prípade to bola Afrodita, malá no i tak krásna upírka a v Austinovom som to bola ja obyčajný utiahnutý človiečik. V okamihu si k sebe privinul Afroditino pohybu neschopné telíčko, nevedela čo sa deje. Adrián nemohol uveriť čo sa stalo. Veď nie je možné aby si vytvorili puto kým ona je taká malá, až neskôr sa dozvedel že jej vek dopĺňa on, dvesto ročný upírí princ. Nie je zvykom aby mali predurčený dvestoročný vekový rozdiel.

S úžasom sa pozrel na modrý prameň v jej vláskoch. Nečakal že sa to stane. Chcel sa iba párkrát vyblížiť zo zámku bez stráží, no teraz vedel že to bude viac ako párkrát. A jeho rodičia kráľ Aurel a kráľovná Melanie sa o nej a o jeho tajných vychádzkach dozvedia. Teraz mu to však bolo jedno. Dokonca mu bolo jedno aj to že toho démona Taurusa moc narastá a má čoraz viac sluhov a aj to že je to tu všade nebezpečné, hlavne pre neho. Zrazu sa zarazil akoto že Afrodita je tu sama v týchto nebezpečných časoch.

„Afrodita, prečo si tu sama?" zašepkal jej do ucha.

„M-moja rodina býva neďaleko. O-oni nemajú čas byť so mnou. Moja mama je so sestričkami a otec bratov niečo učí."

„A vieš že je to tu nebezpečné?" vypytoval sa jej ďalej.

„Nebezpečné? A prečo tu si ty keď je tu nebezpečne" Afrodita sa mu pozrela do očí.

„Pre mňa nie až tak, no pre malé slabé dievčatko?" postrapatil jej už aj tak strapaté vlasy.

Afrodita sa vyšmykla z jeho rúk a celou silou hodila do vody kameň. Keď letel vzduchom ani som ho nezachytila pohľadom. To že pristál vo vode som vedela, iba tak že okolo vyšplechlo veľmi veľa vody na taký malí kamienok. Adrián iba nadvihol obočie a usmial sa na ňu.

,,Nikomu nesmieš povedať že si tu bola so mnou a ani moje meno neprezraď dobre?" Chytil jej malú rúčku. Nechcel ju pustiť ale musel, v zámku s po ňom už určite zháňajú. Najradšej by ju vzal so sebou, no nemôže, zatiaľ.

Austin sa na mňa pozrel a potichu prehovoril: ,,Čo chceš ešte vidieť?"

,,Tvoja mama mi rozprávala že ju učil čítať, písať a iné veci.," to vidieť nepotrebujem, ,,Mohol by si mi ukázať týždeň a potom ešte deň pred tým ako ju odviedol na zámok? A tiež keď pre ňu prišiel?"

,,Na čo to chceš vidieť?"

,,Chcem skúsiť lepšie pochopiť ako vá," v trištvrtine slova som sa zasekla, už to nie je iba ich svet, ,, náš svet funguje." S úsmevom prikývol, očividne bol rád že sa snažím zapadnúť. Opäť ma chytil za ruku a premiestnil do nejakej drevenej chalúpky.

,,Kedy si nám chcela povedať že si predurčenou nášho princa, mladá dáma," rozčuľovala sa žena s hnedými rovnými vlasmi, hnedými šatami, bielou zašpinenou zásterou a s varechou od nejakej kaše. To musí byť jej mama.

,,Prepáčte, otec a mama. Ja som sa to dozvedela včera." Prehovorila teraz už mladá dievčina, jediné čo sa na nej nezmenilo sú jej kučeravé vlasy.

,,No nič, ty nešťastnica. Môžeš sa pripravovať na svadbu za chvíľu máš trinásť najnižší možný vek na vydaj." Prudko sa otočila.

,,Áno, mama" zašepkala dievčina skrušene. V jej tvári je, vidieť zmätok a strach, no žiadny odpor. Ak by som bola na jej mieste a správala sa tak ako pri kráľovne dnes, asi by som už poriadnu schytala.

,,S čoho máš strach, azda sa bojíš že na kráľovskom dvore ti nebude dobre?" zavrčal na ňu jej mračiaci sa otec. ,,Od kedy si domou doniesla ten prameň som tušil že to nebude nič dobré. No sama si za to môžeš nemala si chodiť k tomu jazeru. Teraz si nes následky. Zákon sa nedá porušiť, o pár dní bude podpísaná aj vaša listina. Do izby hneď! Všetci" zakričal. Z chodby sa ozvalo dupotanie nôh. A šomranie. Afrodita ešte väčšmi sklonila hlavu. Počuli to aj jej súrodenci. ,,Aj ty." Zložil si hlavu do dlaní. A ona nehlučne odišla z izby.

Tento krát sme sa ocitli na zámku v miestnosti ktorú dobre poznám. V tej istej miestnosti som sedela na vankúši a posledný raz videla mamu.

Kráľovná Melanie sedela opretá na sedačke o kráľa Aurela. To že bola unavená jej priamu kričalo s tváre kruhy pod očami a popraskané pery. Kráľ ju jemne držal okolo pása zatiaľ čo sa rozprával s Afroditiným otcom. Adrián sedel obďaleč v kresle a čakal kedy ho zavolajú. Už týždeň nevidel Afroditu, od kedy o nich povedala rodičom nesmie vychádzať z domu. Vedel že o nej rozprávajú tak zbystril sluh.

,,Áno, môj pane. Nevychádza z domu." Povedal jej otec.

,,Svadba bude, zákony porušovať nebudeme. Budúci kráľ musí ísť príkladom. Ak by bolo možné do mesiaca ju vystrojíme." Podal Afroditinmu otcovi dva zvitky pergamenu. Keď jej otec dopísal zavolali Adriána z kútu v ktorom nehlučne sedel.

Riadky že súhlasí, aby sa stala jeho manželkou písal s neobyčajnou radosťou aj, keď vedel, že sa jeho predurčená doma trápi. Vedel že sa to ale čoskoro zmení, nepripúšťal si možnosť že nebude šťastná.

A na koniec sme boli opäť v chalúpke. Afrodita pripravovala raňajky keď ktosi zaklopal na dvere. Jej mama aj otec sediaci za stolom natočili hlavy k dverám. Afrodita ich ostýchavo otvorila. Nemohla sa spamätať kto v nich stojí pretože ju ten dotičný hneď objal a náhlivo viedol bez vysvetlenia k jeho čiernemu koňovi.

,,Adrián počkaj niečo si potrebujem zobrať." Zaprosila a on prikývol, ale jej pripomenul aby sa ponáhľala. Ani o pol minúty kráčala späť s látkovým vrecom v ktorom mala ukryté svoje najcennejšie veci. Tušila že sa sem už nevráti. Adrián ju rýchlo vysadil na koňa vyšvihol sa za ňou.

,,Taurusoví vojaci sú asi sto míľ od dediny. Povedzte to ostatným a ukryte sa. Vaša dcéra bude so mnou v poriadku." Povedal jej rodičom a ani nedal možnosť Afrodite sa rozlúčiť. Triskom sa rozbehol aj s hlúčikom vojakov za ním k zámku. Afrodite tiekli po lícach slzy. Blíži sa vojna. Kopec upírov i ľudí umrie, no najviac sa bála že stratí svoju rodinu.

,,To by stačilo" povie Austin hľadiac na svojich rodičov.