Poznáte ten pocit keď sa zobudíte z nočnej mory a okolo vás je len čierno-čierna temnota?. Najskôr si myslíte že ste sa zobudili niekedy cez hlbokú noc. No po chvíli si uvedomíte že nieste vo svojej izbe? Hustý závoj tmy obklopujúci posteľ na ktorej ležíte, nedovoľujúci vám zaspať či sa len pohnúť z postele kvôli strachu prelievajúcim sa každou aj tou najmenšou žilkou v tele. Takto som sa cítila práve teraz iba s tým rozdielom že som sa zobudila z jednej nočnej mory do druhej. Do ešte horšej, desivejšej.

Na posteli som už nebola sama ale Austin si ma držal na kolenách a jemne ma kolísal zo strany na stranu. Čo ma upokojilo až natoľko že som si myslela že som sa ocitla v realite. Položila som si hlavu na jeho hruď. Nestarala som sa o to že som mu odhalila svoj krk v plnej kráse. Verila som že by ma neuhryzol, no to som nemala robiť. Z krku mi vystrelila ostrá bolesť ktorá ma donútila vykríknuť. So sklamaním v očiach som sa pozrela na jeho tvár. No to už nebol Austin. Nemyslím to tak že bolo z neho monštrum neovládajúce svoje pudy. Ale Arman s planúcimi červenými očami. Prekvapene som zvýskla a hodila sa na zem, len aby som od toho debila bola čo najďalej.

„Hej. Dušička. Zobuď sa." počula som naliehavo šepkať známy hlas. Lenže ja som sa nechcela zobudiť, bála som sa, že to znovu bude niečo horšie.

„El. No ták." presviedčal ma. Nie, skôr ma nútil aby som sa zobudila. Nepokojne som sa pomrvila a rukou som stlačila deku. Lenivo som otvorila oči, stretávajúc sa s modrými očami patriacimi komu inému ako Austinovi. Že nie som v sne mi potvrdil ružový salónik a kráľovná pokojne si chlipkajúca čaj.

Hodila som sa mu okolo krku. Jednou rukou mi oblapil pás zatiaľ čo druhov sa podopieral o kreslo, aby sme sa neprevážili dozadu. Stískala som ho tak silno že ak by bol človek, tak by už pravdepodobne nemohol dýchať. Čiastočne to bola reakcia na ten sen a jednak na toľko desivých informácií. Sama by som to od seba nečakala, ale ako vždy moje telo sa pri Austinovi odpojí od mysle a robí si čo mu srdce káže.

,,Prečo si mi to nepovedal?" zašepkala som smutne. Mohol mi povedať o tej svadbe on. Bolo by to tak lepšie. Ako dlho mi to ešte chcel tajiť. Bol ticho. Jediná slza si našla cestu dole mojim lícom, no ja som už rozhodnutá neplakať. Nie kvôli tomuto. Cítila som ako ma jemne pohladil po vlasoch.

,,Zas si sa nevyspala. Si unavená myslíš že to nevidím? El, takto to ďalej nepôjde." Ach, jaj. Už s tým zase začína a len preto aby sa vyhol odpovedi. Zbabelec. Pomaly som sa od neho odtiahla. Bola som si istá že teraz mám oči ešte aj opuchnuté s toľkého plaču. No čo už.

,,Prečo si mi o tej svadbe nepovedal?" zopakovala som trošku hlasnejšie a popritom sa mu pozerala do očí. Mihol sa mu v nich čierny tieň, ktorý sa skoro ihneď stratil a vystriedala ho zvyčajná nežnosť, ktorú vídam skoro každý deň, každú hodinu, minútu a sekundu čo som s ním. Pomaly sa obrátil na jeho mamu.

„Ukázala si jej to, však?" spýtal sa jej s jasným rozhorčením v hlase. Nechcel aby som to vedela, ale ako pre netopiera dokáže tak rýchlo meniť nálady.

,,Čím neskôr by si jej to povedal ty, tým viac by jej to ublížilo." bránila sa kráľovná, ktorá zrejme očakávala takúto reakciu. Bolo vidieť že dobre pozná svojho syna a ľúbi ho, „a to by bolelo aj teba."

„Dofrasa. Mama! Myslíš že teraz bude spať lepšie. Nie práve naopak! Bude viac unavená ako bývala doteraz." hrôzostrašná aura, ktorú som mohla cítiť vyžarovala z jeho tela v obrovských vlnách.

„Určite sa vyspím lepšie keď ma neťaží klamstvo." opatrne som poznamenala. Už mám toho dosť ako sa o mne medzi sebou rozprávajú akoby som tu nebola. Nemyslím že by mi ublížil, iba som ho nechcela viac nahnevať. Prudko sa na mňa pozrel.

„A čo sa teba týka. Dnes ideš spať o ôsmej. Pokúsim sa ti znovu riadiť sny." zavrčal. Prekvapene a pobúrene som na neho vytreštila oči. Prudko som vstala od kresla a zaspätkovala k dverám.

„Si ako Arman! Prikazuješ mi veci, ktoré mi hovorili rodičia! Chceš mi riadiť život do poslednej bodky, ako on!" Kričala som naňho s plných pľúc. Z očí mi vyhŕkli slzy. Vďaka nim som porušila sľub daný samej sebe, že už dnes nebudem plakať. Chcela som odtiaľto čo najrýchlejšie zmiznúť preč. Preč od nich.

Už som mala ruku na kľučke keď ma niekto zdrapil za predlaktie a trhol k sebe. Stála som tvárou tvár Austinovi. Z jeho očí šľahali blesky.

„Už nikdy nehovor že som ako môj prekliaty bratranec! On by ťa už dávno udrel. Ja som na teba ešte ani raz nepoložil ruku." vrčal na mňa. Čo to do neho vošlo.

„Austin. Pusť ju. Ublížiš jej." presviedčala ho kráľovná a opatrne sa k nemu približovala. Akoby bol časovaná bomba ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť.

„Nie. Je moja. Neublížim jej." v jeho hlase bolo cítiť zlosť, ktorú som nevedela pochopiť. Kráľovná o krok ustúpila. Afrodita na mňa pokrútila hlavou, čím mi naznačila že nemám nič robiť. Prosebne som sa na ňu zadívala. Austin na mňa hľadel pohľadom z, ktorého som mala pocit že do mňa vidí. Neviem ako dlho vydržím to nič nerobenie. Austinova mama rýchlo zobrala mobil zo stolíka a niečo tam ťukala. Niekomu píše. Prečo nezavolá rovno tých dvoch vojakov pred dverami.

,,Nepremohli by ma Dušička. Nie, kým si pri mne." samoľúbo sa uškrnul ale jeho oči neboli hravé či jemné ako obyčajne. Boli tvrdé ako skala. Bez citu.

,,Austin! Uvažuj rozumne! Nechceš ju trápiť. No ták." spoza môjho chrbta zaznel hrubší mužský hlas. Kráľ. Cítila som ako upír, ktorý ma drží zmeravel, no nepovolil zovretie.

,,Ela. Objím ho." povedal kráľ potichu a zamyslene. Najskôr som rozmýšľala že neposlúchnem, no to by nikomu nepomohlo. Voľnou rukou som mu obtočila pás a hlavou sa oprela o jeho pevnú hruď. Počúvala som ako Austinovi rytmicky bije srdce. Museli sme tam stáť potichu pár minút, ani som si neuvedomila že som zadržiavala dych. Vydýchnuť som si dovolila až keď sa jeho ruky omotali okolo môjho tela.

,,Prepáč mi to." zašepkal a dal mi pusu na čelo. V jeho náručí som sa cítila veľmi dobre, najradšej by som v nej zostala navždy. Donútila ma zabudnúť na to že sa naňho hnevám, ak to takto pôjde ďalej stratím nad sebou kontrolu.

,,Afrodita. Počula si už niekedy o tom že by upír začal dospievať skôr ako dosiahne sto rokov?" spýtal sa kráľ svojej manželky utrápene sediacej v jej kresle.

,,Nie. Asi to nebude najlepšie. Austin bude reagovať nejaký čas prehnane." na chvíľku zatvorila oči, keď ich otvorila svoj pohľad hneď upriamila na mňa. ,,Ela. Keď upír dospieva ľahšie sa nahnevá, bude starostlivý, ochranársky alebo je trošku viac majetnícky ako obyčajne. A keď dospeje buď sa tieto vlastnosti vrátia do normálu, zosilnia sa, alebo zostanú také ako pri dospievaní. Preto keď sa Austin z nejakého dôvodu nahnevá musíš ho objať, z časti to pomôže k jeho upokojeniu. Mohol by niekomu ublížiť, ak nie niečo horšie a nechcem ťa strašiť, ale ty poznáš len jeho dobrú stránku, skutočne nahnevaného si ho ešte nezažila."

,,Nikdy by som jej neublížil."

,,To hovoríš teraz," povedal kráľ. ,,No čo potom."

,,Odchádzame." vyhlásil upíri princ vedľa mňa. Za ruku ma ťahal von z kráľovninho salónika. Obaja strážcovia pred dverami sa mu uklonili, no stále ho ostražito pozorovali. Asi už boli poučený o Austinovom, hmm, stave. Mala som čo robiť aby som stíhala jeho rýchlej chôdzi, ba musela som pri nej bežať.

„Môžeš trochu spomaliť?" povedala som zadychčane. V ústach som mala sucho, ako na púšti, a hlavu oťapenú s nedostatku vody. Naposledy som pila vodu po poslednej hodine ktorá končila o druhej poobede, išla som za kráľovnou. Asi hodinu a pol sme sa rozprávali a ja som plakala. Potom som zaspala a kráľovná hovorila že Austin príde o menej než hodinu. To znamená že som spala vyše troch hodín, keď je teraz niečo po siedmej. A nič som nepila päť hodín. Prudko zastavil, akoby si až teraz všimol že ma ťahá za sebou.

,,Pôjdeme pomaly," to slovo zdôraznil a pokračoval , ,,do záhrady kráľovnej Melanie. Tam sa môžeš aj napiť." Prekvapene som pootvorila pery, už zase vedel na čo myslím. Nie som si úplne istá či mi neklamal, keď hovoril, že myšlienky upíri nevedia čítať. ,,Nevieme, iba hádam." povedal skleslo.

,,Trošku bezchybne nie?" ozvala som sa po dlhšej chvíli čo najtichšie. Jednoducho pokrčil plecami. Čo to s ním zase je, však sa nič také strašné nestalo, či? ,,Stalo sa niečo?"

,,Nie" odsekol. Určite to nemyslel tak že sa nič nestalo a druhá možnosť chcel ma odbiť od otázky.

,,Vidím že sa niečo stalo." zvýšila som hlas, keď mi do tela, odetého len v šatách s dlhým rukávom, nemilosrdne udrel jesenný vietor. Zimomriavky sa mi rozpŕchli po celom tele. Prečo len musí kráľovná vždy trvať na šatách pod ktoré si nemôžem dať ani legíny, aby mi bolo teplejšie. Hovorí že je to nevkusné na princeznú.

Utrápene sa na mňa pozrel a skôr než začal hovoriť zahanbene sklonil hlavu k zemi. ,,Bojím sa samého seba. Nevieš si predstaviť aké veci povystrájali upíri, keď no..." zastavila som ho prstom na jeho perách.

,,Môžeme už ísť? Je mi zima." teraz som ho pre zmenu potiahla ja, stál na tom mieste ako prikovaný. Zatiahol ma naspäť. Prevliekol si cez hlavu mikinu.

,,Tu máš" podal mi ju a ja som si ju nechcela vziať. Skákala som pohľadom z jeho mikiny k jeho tmavnúcim modrím očiam.

,,Ale, bude ti zima." Prosím len nech nestmavnú až na čierne. Bála som sa ich, keď boli čierne ako uhoľ splývali so zreničkami. Vyzeralo to akoby bol nejaký démon vyslaný zo samotného pekla.

,,Som upír, Ela. Som oveľa odolnejší ako ty, alebo ľudia. Zato ty môžeš poriadne prechladnúť." povedal vážne. Neisto som ju od neho zobrala. Musela na mne vypadať veľmi zvláštne. Šaty a veľká mikina, siahajúca po kolená s dlhými rukávmi. No v tejto chvíli mi to vôbec neprekážalo. Bola hrubá a teplá, jej rukávy mi chránili dlane pred chladom. Cítila som sa v nej príjemne a s nejakého divného dôvodu mi strašne pekne voňala.

,,Ďakujem" usmiala som sa naň ho. V tú chvíľu sa mu oči vrátili do zvyčajnej farby mora.

,,Nie je za čo, dušička" úsmev mi opätoval. Jednu ruku som si vysunula z rukávu a vložila ju do jeho teplej dlane. Ruka v ruke sme sa vydali do toho obrovského skleníku.