,,Gabriela! Vstávaj! Škola!" kričala po mne už po desiatykrát mama.

,,Už idem!" unavene som zakričala naspäť.

,,To si hovorila aj pred piatimi minútami a stále tam vylihuješ!"

Tentokrát som už naozaj vstala a popreťahovala svoje kosti. Zívla som si a šla rovno do kúpelne aj s oblečením v rukách, ktoré som mala nachystané už včera. Rýchlo som sa osprchovala, umyla a obliekla. Zbehla som dolu do kuchyne a vzala si vianočku. Vrátila som sa naspäť do izby, kde som dojedla vianočku a na tvár si naniesla slabý mejkap. Vlasy som si zviazala do jednoduchého copu. Za päť minút mi ide autobus! Rýchlo som schmatla ruksak, rozlúčila sa s Adamom a mamou a už ma nebolo.

V škole...

,,Čaute!" udychčane som pozdravila Sáru, Šimona, Sama, Peťa a prekvapivo aj Chucka.

,,Ahoj!" odzdravili ma.

,,Ty budeš k nám chodiť do školy?" pozrela som na Chucka.

,,Vyzerá to tak..."

,,Poďme! Zvoní." skríkol Samo a rozbehli sme sa do školy. Rozlúčili sme sa a rozdelili do svojich tried. So Sárou sme vstúpili do triedy, usadili sa do našej lavice a počkali na učiteľku. Tá krátko po nás prišla.

,,Decká! Učiteľský zbor sa rozhodol ísť s vami na nejaký týždeň na výlet. Možnosť majú ísť všetky triedy, okrem prvákov, ktorí chcú ísť niekam inam...Ach. No tak tu máte papiere a tam máte všetky informácie. Tu máš! Rozdaj to." papiere strčila do rúk spolužiakovi a ten ich s radosťou rozdával. Vzala som si od neho papier a začala čítať:

Milí žiaci a rodičia!

Máme možnosť ísť na týždeň do Paríža! Výlet sa uskutoční od 12.5 do 20.5. Je to osem dní a ide sa autobusom. Odchádza sa hneď 12.5 ráno o ôsmej a vrátime sa 20.5 večer. Cena pobytu je 789€. Maximálny počet detí je 50. To znamená, že nemôžu ísť všetci zo všetkých tried. Preto, treba dať čo najskôr vedieť o účasti triednej učiteľke! Ak sa rozhodnete ísť, neskôr budú aj ďalšie, podrobnejšie informácie. Papier treba priniesť podpísaný od rodičov a so zakrúžkovaný áno alebo nie!

Áno / Nie ________________

S otvorenými ústami do tvaru "O" som hľadela na papier. Vážne máme možnosť ísť do Paríža? A ešte k tomu na osem dní? WOW! Pozrela som na Sáru, ktorá bola tiež dosť prekvapená. Vždy sme chceli ísť spolu do Paríža. Bol to taký náš sen, o ktorom nikto nevedel, iba my dve...

,,To je super! Pôjdeme nie?" skríkla Sára.

,,Jasné!" potešila som sa a objala ju. Dúfam, že mi tam rodičia dovolia ísť...

Hodina sa skončila. Nič sme nerobili, vlastne sme sa len rozprávali o tom výlete a tak...Čiže voľná hodina. Vyšli sme na chodbu a počkali na chalanov.

,,Aj vy ste dostali ten papier?" veselo som sa spýtala.

,,Hej! Teda ak myslíš ten o tom Paríži." zasmial sa Samo.

,,Ideme nie?"

,,Jasné... Len to musíme čo najskôr priniesť." potešil sa Peťo.

,,Prvý deň v novej škole a už môžem ísť na výlet...Hm...To sa mi páči." Zasmial sa Chuck.

Po škole...

,,Mami?" zahučala som do telefónu.

,,Čo sa deje, zlatko?"

,,Nič...Ja len dostali sme v škole papier, že môžme ísť do Paríža na osem dní...Ja len či tam môžem ísť."oznámila som jej.

,,Porozprávame sa večer aj s ockom o tom, dobre? Musím končiť. Pa!" zložila.

Mohli by mi to dovoliť. Veď už mám šestnásť a mám našetrené nejaké peniaze. Tak by mi to nemuseli platiť celé...Iba polovicu. Utekala som do izby za Adamom.

,,Adam! Vieš čo?" skríkla som a hodila sa na jeho posteľ, kde ležal.

,,Čo?" spýtal sa rozospato.

,,Možno pôjdem do Paríža!" skríkla som hlasno.

,,Pššt! Nemusíš hučať...A prečo?"

,,V škole nám dali papier. Môžme ísť do Paríža na osem dní...Nie je to super?" tešila som sa ďalej.

,,Super! teším sa s tebou. Ale teraz mi prines čaj a nejaké keksíky...A mohla by si mi prosím dať na nabíjačku notebook? Tu je..." rozkazoval si.

,,Adam! Nie som tvoja slúžka! Máš šťastie, že mám dobrú náladu a som tá najlepšia sestra na svete!" pochválila som samú seba a zbehla do kuchyne pre čaj a keksíky. O päť minút som bola naspäť v jeho izbe aj s horúcim čajom a keksíkmi.

,,Ešte ten notebook, sestrička!" rozkázal mi.

,,Čo tak prosím?"

,,Prosím ťa, moja najmilovanejšia a najúžasnejšia sestrička na svete!" povedal ironicky.

,,Bez tej irónie by to nešlo?" pozrela som naňho.

,,No ták! Prestaň!" Vzala som mu notebook a začala hľadať nabíjačku.

,,Kde je tá nabíjačka, Adam?" spýtala som sa ho. Neodpovedal.

,,Adam! Nepočuješ ma?Kde je nabíjačka?" spýtala som sa znova. Stále nič. Pozrela som sa na posteľ, kde ležal. Zaspal! No super...Teraz mám hľadať v jeho bordeli nabíjačku. Prešmátrala som všetky jeho šuplíky a blbosti. Ponožky. Trenky. Učebnice. Tričká. Nohavice. Nejaké blbosti a kondómy. Počkať! Kondómy? Dobre...Veď má už sedemnásť. Ale je ich tu dosť. Robil to už s Natáliou? A v našej izbe? Hm...Natália mi nič nehovorila. Možno sa hanbí alebo čo. Fajn, nebudem to riešiť, hľadám predsa nabíjačku...Á, tu je! Zbadala som ju v rohu. Že ma to nenapadlo skôr, hľadať v rohu pri zástrčke... Strčila som ju do zástrčky a napojila naň notebook. Fajn! Môžem odísť.

Večer...

,,No tak, Gabi. Prines ten papier! Prosím." poprosil ma otec a ja som zbehla poň. Strčila som mu ho do rúk a začal čítať. Podal ho mame a tá si ho prečítala tiež. Potom sa na seba pozreli.

,,Gabi...Je to dosť veľa peňazí." uznala mama.

,,Ale veď ja mám našetrených štyristo eur. Len mi to doložte. Prosím! veľmi tam chcem ísť." prosila som ich.

,,Ja neviem, čo myslíš, Andrej?" pozrela na otca. Ja som na neho hodila psie oči.

,,Tak dobre... Podpíšem ti to." usmial sa na mňa. Objala som ho a aj mamu.

,,Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!" výskala som. Vzala som ten papier a vložila ho do tašky. Vzala som mobil a vyťukala Sárine číslo. Dúfam, že aj jej to dovolili!

,,Gabi?" začula som ju v telefóne.

,,Môžem tam ísť! Dúfam, že aj ty." zvýskla som.

,,Aj ja! To je super! Paríž nás už čaká!" zvýskla aj ona. Dlho sme sa rozprávali o Paríži a čo tam budeme robiť. Neskutočne moc sa tam teším...Bude to úplne super.

Ukončila som hovor so Sárou a zavolala Šimonovi.

,,Šimi?"

,,Gabi?"

,,Môžem ísť do Paríža! Ja sa tak teším!" zvýskla som aj jemu do telefónu.

,,To je super!" potešil sa no nie moc.

,,Čo je?" zaujímala som sa.

,,Ja nemôžem..." povedal zrazu.

,,Č..čo? P...pre...prečo?" koktavo som sa ho spýtala.

,,Pre mamu je to veľmi veľa peňazí...teraz živí rodinu len ona. Ja nezarábam, pretože nemám ani čas a je to proste pre ňu veľa peňazí. Snažil som sa ju presvedčiť, no chápem ju. Otec mi to určite nezaplatí, keďže som neprijal tu ponuku, takže budete musieť ísť bezo mňa...A aj tak máme trinásteho a štrnásteho futbalový turnaj...Aspoň ho nevymeškám." zosmutnela som.

,,To nie! Ty tam musíš ísť..."

,,Gabi! Nemôžem..Je to len osem dní. Užiješ si to tam aj bezo mňa." upokojoval ma.

Aloha! Nová časť je tu! Ospravedlňujem sa, že dlhšie nebola. teda boli to iba dva dni, čo nebola, ale aj tak :D Skrátka, tento príbeh už nebudem písať tak často ako predtým, pretože mi dochádzajú nápady a tak... Táto časť je taká o ničom podľa mňa, no aspoň nejaká. Dúfam, že sa páčila :) A ďakujem za každý komentár a vote :)

Mám vás rada :)

Honey202