,,Gabi?!" skríkol po mne Adam.

,,Čo zas chceš?" skríkla som aj ja.

,,Poď sem! Prosím!" znovu zakričal. Lenivo som vstala zo svojej pohodlnej postele a prešla do Adamovej izby.

,,Hmm?" otvorila som dvere.

,,Nepriniesla by si mi prosím čaj?" pozrel na mňa psími očami.

,,Adam?! Vážne si ma volal len kvôli čaju? Máš len nádchu a už sa hráš, že umieraš a nedokážeš ani vstať z postele a ísť si pre čaj!" nadávala som mu. Panebože! Čo spraví s chlapom nádcha!

,,No tak! Gabi prosím!" prosil ma.

,,Mätový alebo ovocný?"

,,Mätový. Ďakujem." usmial sa a ja som len prekrútila očami. Ach jaj! Zišla som dolu do kuchyne a spravila mu ten sľubovaný čaj. Keď bol hotový, vzala som mu ho hore do izby.

,,Kam ti ho dám?" spýtala som sa ho.

,,Sem." ukázal na stôl vedľa jeho postele.

,,Nech sa páči, vaše veličenstvo." ironicky som podotkla.

,,Ďakujem."

,,Ešte niečo?" pozrela som naňho.

,,Hm...O chvíľu príde Naty. Ide sa niekam s partiou?"

,,Nie...Na ničom sme sa nedohadovali. Ale ak chceš, tak keď príde môže byť u mňa a niečo dohodneme. Ty si kľudne pospinkaj." zasmiala som sa a opustila jeho izbu. Vrátila som sa naspäť do tej svojej. Naozaj by sme niekam mohli ísť...Lenže chalani majú dnes futbal, pretože v sobotu majú zápas. Nielen Šimon chodí na futbal, ale aj Samo, Paťo, Peťo aj Jakub. Síce aj Adam, ale keďže je chudák chorý, nikam nešiel, ani na zápas nepôjde. Pred rokom sa všetci, z ničoho nič, dohodli, že začnú hrať futbal...A tak sa prihlásili na futbal, tam kde chodí Adam.

Z dolu som začula zvonček. Rýchlo som zbehla dolu k dverám a otvorila ich.

,,Ahoj!" objala som Natáliu.

,,Ahoj."

,,Adamovi je stále blbo...Tak môžme niekam spolu skočiť..." navrhla som.

,,Fajn. Idem toho maroda pozrieť a prídem k tebe do izby." Prikývla som a šla naspäť dl svojej izby. O chvíľu prišla aj Natália.

,,Bože...Ten je ako mŕtvy!" zasmiala sa.

,,Viem, videla som. Musela som mu doniesť čajík, chudáčikovi." zasmiala som sa aj ja.

,,Tak čo. Kam pôjdeme?"

,,Netuším...Chalani majú futbal nie?" pozrela na mňa.

,,Hej." prikývla som.

,,Mali by sme sa aj my na niečo prihlásiť..." zasmiala sa Nata.

,,Zavolajme babám a pôjdeme ich kuknúť. Spravíme im fanklub. Budeme ich tam povzbudzovať." napadlo ma zrazu.

,,Okej! Aj tak nemáme čo robiť...Zavolám Sabíne a Mii. Ty vybav Sáru a Lauru." rozhodla a už vytáčala Miu. Zavolala som Sáre a neskôr aj Laure. Obe súhlasili. Počkala som kým Nata dotelefonuje.

,,Môžu." povedala mi.

,,Aj Sára s Laurou. Povedala som im, že o desať minút na štadióne."

,,Okej. Tak poďme..."

Rozlúčili sme sa s našim marodom Adamom a šli na štadión. Chalani už hrali a my sme počkali na baby, ktoré o chvíľu prišli. Usadili sme do prvej rady. Boli sme tam iba my a ešte nejaký chalan.

,,Pome!! Neflákajte sa!" zakričala som na nich. Všimli si nás. Konečne! Všimol si nás aj tréner, ktorý sa iba uškrnul. Vykrikovali sme na chalanov a smiali sa. Chalan, ktorý sedel neďaleko nás sa sem-tam na nás tiež zasmial. My sme si ho nevšímali a pokračovali.

Po skončení zapasu sme im zatlieskali. Chalani pribehli k nám.

,,Ďakujeme za úplné strápnenie..." zasmiali sa.

,,Aj nabudúce." uškrnuli sme sa. Potom zmizli do šatní a spŕch. Čakali sme ich pred štadiónom a rozprávali sme sa. Ani sme si nevšimli ako, ale zrazu pri nás stál chalan, ktorý bol aj v hľadisku.

,,Máte vôbec ešte hlasivky?" spýtal sa nás s úškrnom na tvári.

,,Ale hej..." zasmiala sa Sára.
Chalani vyšli von a my sme ich poobjímali.

,,Dobre ste hrali...Musíte to v sobotu vyhrať." pochválili sme ich. Ten chalan stál stále pri nás. Peťo si ho zrazu všimol a na perách sa mu zjavil úsmev.

,,Čau brácho!" ťapli si.

,,Toto je môj bratranec Chuck. Je z Londýna. Pred týždňom sa sem presťahovali. Jeho mama, moja teta, je Slovenka a otec je z Anglicka. Preto tam aj bývali. Ale rozviedli sa a tak sa sem moja teta aj s Chuckom vrátili. Zatiaľ bývajú u nás. Nikoho tu nepozná a tak som myslel, že by som ho s vami zoznámil..." predstavil nám ho Peťo.

,,Na to, že si z Anglicka, dobre rozprávaš po slovensky..." uznala som.

,,No hej...Chodil som sem na prázdniny a mama ma od malička učila hovoriť po slovensky. Sem-tam mi však vypadne nejaké slovo..." vysvetlil.

,,Super! Angličan! Nový parťák! Mimochodom som Šimon." podal mu ruku.

,,Ja som Gabriela." taktiež som mu podala ruku a on ju s úsmev prijal. Všetci sa navzájom popredstavovali. Bol to celkom sympaťák. Bol trochu tmavší, asi mulat...Ma krásne kučeravé vlasy a čokoládové vlasy. Keď sa usmial, zuby mu svietili na dvadsať metrov.

,,Snáď si vaše mená zapamätám..." zasmial sa.

,,Koľko máš vlastne rokov?" zaujímala sa Natália.

,,18. Vy?" Všetci sme mu prezradili svoj vek. Bol najstarší...

,,Poďme do Bistra..." navrhla som. V poslednej dobe sme do Bistra moc často nechodili. Všetci súhlasili a tak sme pomalým tempom prišli do Bistra, kde sme si dali kofolu. Maťo tam už nepracoval. Musel si nájsť niečo lepšie platené, pretože so svojou priateľkou čakali bábätko. Maťo bol veľmi šťastný, keď sa to dozvedel. Za štyri mesiace sa im to má tuším narodiť.

,,To fakt? To je aké super!" tešila sa Sabína z Chuckovej historky.

,,A čo spravila tá baba?" pýtal sa Šimon.

,,Rýchlo si vzala svoje oblečenie a utekala preč..." smial sa Chuck.
Dopočúvali sme jeho vtipné historky a keď sa začalo stmievať pobrali sme sa domov. Rodičia ešte doma neboli a tak som šla rovno do izby. Ležala som na posteli a len tak hľadela na strop. Vzala som do rúk svoj mobil a znovu si prezerala fotky. Nad každou fotkou som sa pousmiala. Prišiel rad na fotky s Filipom. Prezerala som si ich a spomínala na spoločné chvíle. Z očí mi vyhŕkli pár sĺz. Už to neboli slzy žiaľu ako predtým. Boli to slzy na ktoré som už bola zvyknutá. Vždy keď som si prezerala naše fotky alebo šla za Filipom na cintorín. Zapáliť mu tam sviečky a vyspovedať sa mu. Dostala som veľkú chuť ísť za ním. Mala som ešte hodinu čas kým sa vrátia rodičia. Rýchlo som sa obula a kráčala tmavou ulicou k cintorínu.

Otvorila som bráničku, ktorá ako vždy zavŕzgala, a vstúpila dnu. Kráčala som pomedzi rôzne hroby s menami a dátumami. Pri jednom som zahľadela staršiu pani plakajúcu. Podišla som k nej a povzbudzujúco ju objala. Z vrecka som vytiahla balíček vreckoviek a podala jej ju. Pani sa na mňa pozrela a pomedzi slzy sa usmiala.

,,Ďakujem. Nebudú ti chýbať?" spýtala sa ma pomedzi vzlyky.

,,Mám ešte jeden balík." usmiala som sa na ňu a odišla. Prišla som k Filipovmu hrobu a sadla si pred neho. Z druhého vrecka som vytiahla zápalky. Vzala som kahance a pár sviečok a všetky pozapaľovala. Vrátila som ich na miesto a z očí mi znova vyhŕkli slzy. Začala som mu rozprávať, čo sa stalo za ten týždeň čo som pri ňom nebola.

Po polhodine som vstala a rozlúčila sa s Filipom. Poslala som mu vzdušný bozk a servítkou si poutierala slzy.

Aloha! Táto časť bola aj veselá aj smutná :/ Do partie pribudol nový člen. Aký máte z neho pocit? :D Ďakujem vám za každý komentár a vote :)

Mám vás rada :)

Honey202