,,My sa budeme...Budeme sa rozvádzať." oznámila mi mama. Ostal som tam stáť ako obarený vodou. Čakal som, že povedia niečo iné...Niečo pozitívne, nie toto...

,,Si zo mňa robíte srandu, nie?" pokúsila som sa zažartovať.

,,Nie! Je to pravda." povedal otec.

,,Nechápem...Prečo? Čo sa stalo?" vypytoval som sa. Mal som pocit, akoby by im takéto manželstvo vyhovovalo. Mali sa radi, teda myslel som si. Síce sa sem-tam pohádali, ale také hádky prežívajú každí manželia.

,,Otec si našiel inú...Viem o tom už dlhšie. Vlastne sa mi priznal. Dohodli sme sa, že sa rozídeme a ty ostaneš so mnou..."vysvetlila mi mama. Teraz som ostal ešte viac prekvapený. Otec má milenku? 

,,Čože? To je nejaký žart, však? Otec!? Ty máš milenku? Prečo si to spravil?" začal som naňho kričať.

,,Nevykrikuj tu na mňa, láskavo! Stále som tvoj otec! A neželám si aby si sa ku mne takto správal! S mamou nám to už dlhšie neklapalo, boli sme spolu len kvôli tebe... teraz si už dostatočne veľký na to aby si to pochopil! Skrátka mám inú. Mama to chápe, tak sa ukľudni!" kričal po mne už aj on.

,,Dobre! A čo, že vám to neklapalo! Nemusel si si hneď nájsť náhradu...Mohol si sa pokúsiť napraviť to! Si sviniar!" posledné slová som mu vykričal priamo do očí. Vzalo ma to a dosť. Myslel som si, že im to naozaj vyhovuje. Ostal som veľmi sklamaný. Najmä z otca. Nemyslel som si to o ňom.

,,Ako sa to ku mne správaš?!" vlepil mi facku.

,,Erik! Nebi ho!" kričala po ňom už aj mama.

,,Daj mi pokoj!" naštvane som naňho zakričal a chcel som odísť do izby. Otec mi však moje plány prekazil a chytil ma za ruku.

,,Stále si môj syn! Chcem aby si sa ku mne správal normálne! A nedovoľuj si na mňa kričať a nadávať mi! Zmier sa s tým!"

,,Ja sa s tebou nechcem už ďalej stretávať!"

,,Prosím?" moje slová sa ho zjavne dotkli. Asi nečakal, že to vezmem až takto. Čo si myslel, že nad tým mávnem rukou? Že bude všetko v poriadku? Nechcem aby sa rozišli! Nechcem! Chcem normálnu rodinu!

,,Počul si dobre! Sklamal si ma otec! Nechcem vidieť ani tú ženu, ktorá ma pripravila o otca!"

,,Veď si to ešte rozmyslíš!"

,,Nie, nerozmyslím...Chcem žiť s mamou, stále."

,,Ako myslíš...Jediné čo chcem je, aby si prijal tú ponuku do futbalového tímu! Kľudne ti budem aj všetko platiť, len to prijmi! Nepremrhaj takú šancu." pustil mi ruku.

,,Nechcem tvoje peniaze... Rozhodnem sa sám!" kričal som po ňom naďalej.

,,Nie! Ber to ako príkaz! Zavoláš tam a prijmeš to, lebo to spravím za teba!" kričal už aj on.

,,Prestaň! A dajte mi už pokoj!" zhúkol som naposledy a pobral sa do izby. Tresol som dverami a kopol do skrine. Síce to bolelo, ale mal som nervy. Počul som ako sa mama s otcom o niečom hádajú a neskôr buchnutie dverí. Otec odišiel! 

Nemôžem tomu stále uveriť. Prečo to spravil? Nikdy v živote som nechcel mať rozvedených rodičov...Chcem rodinu pokope, tak ako má byť. Šťastnú, no aj s problémami. Viem, že mama sa naňho tiež hnevala. Mala ho stále rovnako rada. Videl som to na nej. No nedokáže sa s ním o tom stále hádať...Otec je teraz pre mňa sviniar! Nie! Otec teraz pre mňa nie je otcom. Je človekom, s ktorým som doteraz žil...Viem, že by som nemal byť naňho takýto...Nemal by som mu to až tak vyčítať a hovoriť takéto slová, ale vy to nechápete. Nechápete ako mi záleží na tom aby sme boli traja. Viem, že otec mi dal život. Vychoval ma a dal mi všetko čo mám, ale som naňho naštvaný. Preto, že si našiel náhradu za mamu a aj preto, že ma núti ísť do toho tímu. Z myšlienok ma vytrhlo hlasné vyzváňanie mobilu. Gabriela.

,,Čo je?!" naštvane som na ňu zhúkol.

,,Šimon? Stalo sa niečo?" spýtala sa ma.

,,Hej!"

,,Čo sa stalo?" vypytovala sa.

,,Daj mi pokoj, prosím!" zhúkol som po nej a mobil treskol o posteľ. Som moc naštvaný...A keď som naštvaný, neviem sa ovládať. Dokáže ma vytočiť a hlúposť... A ostatní si to tiež odskáču. Viem, vybehol som na ňu možno až príliš, ale nemôžem za to, že mám takú povahu... Znovu som kopol do skrine až takmer spadla.

Gabrielin pohľad:

,,Daj mi pokoj, prosím!" zhúkol po mne. Čo sa mu zase stalo? Znovu je na niečo naštvaný a má hnusnú náladu. Nemusel však po mne takto hučať... Zas je to kvôli nejakej sprostosti... Neznášam tieto jeho prehnané výstupy! Kazí všetkým naokolo náladu ako aj teraz mne...

,,Gabi? Tak ideme?" vtrhol mi do izby Adam.

,,Hej...Ja idem, ale Šimon zjavne nie...Zas má blbú náladu." prekrútila som očami. Do vrecka som si strčila mobil a vyšla na chodbu.

,,Dúfam, že vám nebudem vadiť..." zasmiala som sa.

,,Nie! Neboj nebudeš piate koleso na voze." zasmiala sa aj Natália.

,,To dúfam...Budete sa mi musieť venovať A sľúbte mi, že sa nebudete hrdličkovať."

,,No, fajn..." súhlasil Adam. Vzali sme si pennyboardy a vyšli sme von.

,,Adam! Mali by ste ma to naučiť, lebo bola som na tom len raz a moc mi to nešlo." priznala som.

,,Fakt? Ach jaj segra...Sťažuješ nám to!" zasmial sa.

,,Prestaň!" buchla som ho od ramena.

,,Postav sa na to!"

,,Veď už stojím." zasmiala som sa.

,,No a teraz sa budeš len odrážať nohou...Nesmieš sa hlavne báť odraziť. Odraz sa čo najsilnejšie." vysvetľoval mi.

,,To viem! Ale ja neviem udržať rovnováhu!"

,,Ako to, že nevieš? Veď to ani moc nemusíš...Normálne ako keby si bola na skateboarde, len je to trošičku iné...Skús to!" prikázal mi. Spravila som to, čo mi hovorila. Čo najsilnejšie som sa odrazila a nohu vrátila naspäť. Šla som dosť rýchlo, keď vtom sa predo mnou objavila staršia pani.

,,Ááá!" začala som kričať.

,,Stoj!" kričali na mňa Adam a Natália. Rýchlo som zoskočila a pennyboard pokračoval ďalej. Pani na mňa so strachom v očiach pozerala, no ja som si ju nevšímala, pretože som sa snažila chytiť pennyboard. Nakoniec sa mi to aj podarilo a o chvíľu ma dobehli Adam s Natáliou.

,,Mala by si sa naučiť brzdiť!" smial sa Adam.

,,Nesmej sa mi!" znovu som ho udrela do ramena.

,,Zazmätkovala som..." 

Ďalej sme sa vozili, no už bez problémov. Celkom mi to išlo...Bola som sama zo seba prekvapená. Nie je to až také ťažké, len som musela prekonať strach... Po hodine vozenia sa začalo už stmievať a my sme radšej šli naspäť domov. Natália a Adam moje želanie splnili a vôbec sa necukrovali...Veľa sme sa nasmiali a so smiechom sme sa vrátili aj domov.

,,Akí veselí! Poďte sa rovno najesť..." zvolala nás mama. Poslúchli sme a všetci sme sa najedli.

,,Ďakujeme mami! Bolo to super!" pochválila som mamu.

,,Naozaj to bolo skvelé, pani Hansová!" pochválila aj Natália.

,,Natálka! Koľkokrát som ti hovorila, že nám máš tykať?" usmiala sa na ňu mama.

,,Prepáč!" zasmiala sa Natália.

Ráno...

Pred školou ma čakal Šimon. Bola som zvedavá akú bude mať náladu. Snáď sa z toho vyspal.

,,Ahoj!" pobozkala som ho.

,,Čau!" 

,,Čo ti je?" spýtala som sa ho, pretože stále bol nejaký nahnevaný, aj keď už menej ako včera v telefóne.

,,Naši sa rozvádzajú." oznámil mi.

,,Prosím? To fakt?" neverila som mu.

,,Hej...Otec má milenku... A ešte k tomu ma núti prijať tú ponuku."

,,Takže to prijmeš?" spýtala som sa ho.

Aloha! Je tu nová časť :D Dúfam, že sa vám páčila...:) Chcem vám oznámiť, že najbližšie štyri dni nebudú časti, pretože do utorka budem preč :) Ďakujem vám za každý komentár a vote :)

Mám vás rada :)

Honey202