Grimmauldovo námestie 12, 26. decembra 1995

Eufória z rozdávania darčekov z predchádzajúceho dňa už pomaly opadala a v dome zavládol opäť pokoj. Všetci na Grimmauldovom námestí 12, kde sídlil rodný dom Siriusa Blacka, ktorý sa v súčasnosti využíval ako "tajná skrýš" Fénixovho rádu, mali oblečené ručne pletené svetre od Molly, s ktorými si pani domu dala toľko práce. Predsa len, plietla ich fakt veľa. Pre jej deti (aj Percyho, ktorý však sveter poslal po sove naspäť, načo sa následne Molly neskutočne rozplakala), pre ňu samotnú a manžela Artura, Tonksovú, Remus, Siriusa, Kingsleyho, ba dokonca aj pre Moodyho. Ten vyzeral v pletenom svetri obzvlášť smiešne. Najskôr si ho nechcel ani obliecť, ale potom správne usúdil v tej svojej múdrej hlavičke plnej kúziel proti nepriateľom, že Molly Weasleyovú si neradno pohnevať. Chcela upliesť sveter aj pre ufrflaného Kreachera, ale Sirius jej to ihneď zakázal. Povedal, že taký hlupák, ako je jeho domáci škriatok, ktorý v jeho dome pracuje („Ten tupý nos tu nič nerobí, maximálne tak zavadzia."), si nezaslúži ani krajec starého tvrdého chleba, nieto ešte nejaký od srdca šitý sveter.

„Harry, zlatko, pridaj si. Zase si dajako pochudol," núkala chlapcovi s neposlušnými vlasmi Molly a už-už mu šla nakladať ďalšie kuracie stehno a k nemu minimálne ďalšie tri kopčeky ryže. Harry bol však už plný, žalúdok mal ako balón, pričom mal pocit, že o chvíľu praskne. Bill, ktorý sedel medzi Tonksovou a Alastorom, sa nenápadne uchechtával. Občas bol fakt rád, že doma trávi len minimum času, a to najmä cez Vianoce a leto. Inak žil v Egypte, kde pracoval pre Ministerstvo. Aj keď bolo pravdou, že ho to tam už prestávalo baviť, práca bola práca a on mohol byť rád, že ju vôbec mal, pričom ani tie peniaze, ktoré za ňu dostával, neboli na zahodenie.

„Ďakujem, pani Weasleyová, ale už nevládzem. Bolo to naozaj výborné, ste skvelá kuchárka," pochválil ju mládenec a Molly sa od radosti celá rozžiarila. Človek nie je pochválený Harrym Potterom každý deň, no nie?

„Och, dobre zlatko, ako chceš," povedala napokon, odniesla hrnce späť do kuchyne a Bill sa musel riadne premáhať, aby sa nepopučil od smiechu. Choval sa ako dieťa, ale čo už, aspoň sa niekedy uvoľní. Pracovať pre Ministerstvo je občas viac psychicky náročnejšie ako fyzicky. Tonksová sa smiala na ňom a búchala ho po chrbte, aby sa náhodou nezadusil.

„Dýchaj, ty dilino," zasmiala sa na ňom a postrapatila mu vlasy. Všetci na nich zvláštne zazerali, najmä Billovi súrodenci, pretože situácia vyzerala tak, akoby si títo dvaja rozumeli viac, než by sa na priateľov patrilo. Avšak omyl, priatelia, títo dvaja k sebe necítili nič viac. „Si okej?" opýtala sa ho pre istotu a pokývala na Remusa hlavou, aby Billovi nalial vodu do pohára, čo aj následne urobil. „Díkičko," usmiala sa na neho, Remus odvrátil od Dory zrak a radšej sa zase venoval svojmu jedlu, zatiaľ čo Nymphadora už Billovi strkala pohár s vodou k ústam.

„Dora, vybiješ mi tým pohárom zuby!" otrávene poznamenal Bill, ktorý ledva rozprával. Cestu jeho hlasu totiž zatarasil pohár vrazený do jeho úst. Voda sa mu rýchlo rozlievala po tvári a následne aj po oblečení. Nešikovnosť Nymphadory Tonksovej sa zase raz vyplatila, a to v plnej dávke. Tentokrát to bol Sirius, ktorý vybuchol do smiechu a k nemu sa ihneď pridali aj dvojičky. Molly na nich škaredo pozrela, rovnako ako aj na Blacka, ale žiaden z nich si ju nevšímal.

„Sorrenko," ospravedlnila sa mu, položila pohár na stôl, schmatla do ruky prútik a skôr, než Bill zase čosi ufrflane poznačil, jeho mokré oblečenie bolo razom suché. Možno bola Nymphadora zbrklá a nešikovná, ale zato bola pohotová, rýchla a schopná čarodejnica. Po oboch rodičoch, ale na jej skúsenostiach najmä nabral fakt, že je metamorfomág, čiže sa dokáže premeniť na v podstate čokoľvek, kohokoľvek a kedykoľvek.

Za pár minút sa spoločná večera skončila a ako prvé od stola odbehli dvojičky, ktorý ešte pomohli Molly dačo odniesť späť do kuchyne a potom sa aj v závese ďalších detí pobrali hore na poschodia, kde, ako inak, išli robiť šarapatu. Molly by na nich zbytočne kričala, aj tak by sa to neoplatilo, len by si zbytočne poškodila svoje už aj tak dobre vytrénované hlasivky. Sirius nenamietal nič proti detskej zábave, pretože bol rád, že môže byť teraz najmä s Harrym a keď je šťastný jeho synovec, on je šťastnejší ešte viac.

Remus spolu s Moodym a Kingsleym ohlásili svoj odchod, a tak sa následne každý rozlúčil a potom odišli robiť prácu, ktorú bolo treba robiť. Tonksová odbehla hore do izby spať, pretože ju tiež ráno čakalo skoré vstávanie, aby nezaspala do práce. V dnešnej zlej dobe sa museli mať naozaj na pozore, pretože zlo číhalo z každej strany a oni museli dbať nielen na bezpečnosť Harryho Pottera, ale vyslovene na bezpečnosť každého jedného človeka, ktorý stál na ich strane - na strane dobra.

Napokon sa všetci kamsi podeli a v kuchyni prepojenej s jedálňou ostala už len Molly, ktorá umývala riad a jej najstarší syn Bill, ktorý jej ho pomáhal utierať a odkladať späť na miesta, kde patril. „Som rád, že môžem Vianoce tráviť s vami," povedal odrazu Bill, ktorý svojimi slovami prerušil panujúce ticho v kuchyni.

Molly sa na neho žiarivo usmiala a odvetila: „Aj ja zlatko, aj ja," pritakala a do Billových rúk strčila porcelánový tanier. Z toho ktosi jedol večeru.

„Vieš, mám rád Egypt, inak by som tam asi ani nepracoval, ale ich Vianočné zvyky mi prídu také zvláštne. Navyše oni oslavujú Vianoce inokedy, ako my, čiže je to celkovo také zvláštne, iné ako tu, doma, kde mám rodinu a tak."

A možno aj budúcu lásku, pomyslela si Molly, ale radšej bola ešte chvíľu ticho. Užívala si slová svojho syna naplno, zaplavoval ju pokoj a šťastie, že má takú úžasnú rodinu. „Je dobré, že si teraz tu," riekla. „Doba je zlá a ja ani nechcem, aby si tam opäť šiel. Fudge ťa len využíva, odstavuje ťa od svojej rodiny. Mal by si zostať tu, doma, aby sme si boli istí, že si v poriadku. Neprežila by som, keby som stratila teba alebo kohokoľvek z mojich detí. Zbláznila by som sa od nešťastia," takmer sa rozplakala, ale upokojilo ju synovo objatie. Párkrát smrkla, fňukla, ale neslzila. Nemala dôvod. Bola so svojou rodinou, bola šťastná aj napriek tomu, aká doba vládla tam vonku. Aké zlo vládlo nad ľuďmi. A to ešte ani nie v plnej sile.

„Uvidím, čo sa s tým dá robiť," odvetil, jemne odtisol svoju mamu od tela a ďalej sa venoval mokrému riadu, ktorý bolo treba spratať na správne miesto, kam patrilo.

„Dobre," usmiala sa. Porozmýšľala, ako asi tak načať tému Tvoj vzťah s Tonksovou. Chcela na to ísť opatrne, ale priznajme si úprimne, Molly Weasleyová na nič nevedela ísť opatrne. Najmä ak sa jednalo o jej deti a o ich prípadnú budúcnosť. „Počas večere som si všimla, ako ste sa s Dorou k sebe správali," poznamenala nenápadne.

Bill sa na ňu okamžite uprel svoj zrak, na riad sa vyslovene vykašľal a zamračil sa. „Mama, na čo zase narážaš?" spýtal sa jej otrávene, pretože reči podobného typu už poznal. Dlhé roky mu mama mlela, že by si Tonksovú vedela predstaviť po jeho boku, ale bol v tom jeden dosť zásadný problém. On nie. „Nič medzi nami nie je. Neviem, čo si videla, ale rozhodne si nemala ako vidieť niečo viac, pretože nič viac medzi nami nie je. Sme len kamaráti, dobrí kamaráti. Dá sa povedať, že sme najlepšími priateľmi. Ale nič viac. Neľúbim ju ako ženu, s ktorou by som si vedel predstaviť stráviť zvyšok života. Ľúbim ju ako kamarátku," vysvetlil jej, teda, aspoň sa o to pokúsil. Molly žiaľ mala vlastnú hlavu, a v tej sa informácia, žeby Bill a Dora nikdy nemali tvoriť pár, nechcela usadiť.

„Hodila by sa k tebe," nechápavo krútila hlavou. Nechcela si pripustiť, žeby si Bill takýmto rapídnym spôsobom odopieral šťastie. „Boli by ste šťastní!" snažila sa mu do hlavy natĺcť kaleráby.

„NEBOLI!" zhúkol po nej, akoby to ani nebola jeho matka. Tá sa priamo zhrozila, ako sa k nej správal. Čo sa mu porobilo? Čo sa porobilo môjmu synčekovi? pýtala sa samej seba, ale odpoveď nie a nie nájsť. Stratila sa niekde, nevedno kde. „Už to konečne pochop, mama!" kričal po nej, s nervami v koncoch. Nebolo sa mu ani čo čudovať, takéto matkino správanie by dostalo do koncov snáď aj tú najpokojnejšiu dušu na planéte.

Musela to na chvíľu rozdýchať. Oprela sa o kuchynskú linku, pustila si v dreze vodu a ňou si ovlažila ruky. Potom vodu zastavila a venovala pohľad svojmu najstaršiemu synovi. „Chcem ti len dobre," povedala, akoby nič zlé nespravila. Neuvedomovala si, aké muky mohla svojmu synovi spôsobovať. Akú bolesť, aké znechutenie mu mohla vnášať do života. Nič z toho jej neprišlo na um, všetko zostávalo zahalené, nepriehľadné, skryté. „Chcem, aby si bol šťastný. Chcem, aby si sa aj ty zamiloval, aby si našiel lásku, oporu v niekom, ako som ja našla v tvojom otcovi. Vieš, aj veľká láska sa niekedy môže zrodiť z priateľstva. Tonksová je naozaj úžasné dievča, úžasná mladá žena a hodila by sa k tebe. Možno to časom pochopíš," povedala mu a bez ďalších slov sa odobrala do spálne ku svojmu manželovi. Táto krátka konverzácia ju unavila, potrebovala sa vyspať, oddýchnuť si.

Prečo ju tak veľmi chceš za nevestu, mama? Prečo tak veľmi chceš, aby ona bola ženou môjho života, aby ma urobila šťastným? Som dospelý, viem, čo je správne a viem, čo je najmä správne pre mňa.  Lenže nechcem mamku naštvať. Nechcem jej spôsobovať bolesť. Nechcem jej ubližovať našimi neprestajnými hádkami.

Možno je načase, aby sme jej spolu s Dorou dali jeden neplánovaný povianočný darček.

Vitajte pri novej časti Love of Necessity :) od leta sme sa presunuli ku Vianociam :) ako sa vám pozdával Moody v pletenom svetri od Molly? :D podľa mňa by to bolo mega vtipné, keby som ho tak videla :D :D :D :D v časti sa nám nepatrne objavil aj Remus :3 ten chlap je proste zlatíčko ♥ no ale čo najmä hovoríte na rozhovor medzi Molly a Billom? :) teším sa na vaše názory :))