Privátna cesta / Brloh, 27. júla 1997

Každý z členov Rádu si dobre uvedomoval, aký deň sa pomaly ale isto blížil. Júl sa chýlil ku svojmu koncu, a to isté robilo aj Harryho detstvo. Chlapec, ktorý prežil už dávno nebol dieťaťom, nie svojou povahou, no vek mal ešte celkom detský. Až za pár dní sa mal preniesť do druhej časti svojho života. Ako aj pri mukloch, tak i pri dospelých niesol tento životný postup isté povinnosti s narastajúcim vekom. A jeho povinnosťou bolo odvtedy ešte viac bojovať proti Voldemortovi, ktorý už nebude poznať žiadne zábrany proti tomu, aby Harryho zniesol zo sveta.

Práve dnes naplánoval Fénixov rád prenos Harryho do bezpečného úkrytu, kde mu nič nehrozilo. Všetci totiž vedeli, že po dovŕšení dospelosti by Voldemortova prvá zastávka smerovala práve ku Privátnej ceste, a nik nemohol dopustiť, aby sa Harrymu alebo i jeho jediným žijúcim pokrvným príbuzným dačo prihodilo.

Dursleyovci boli nútení vysťahovať sa a opustiť dom, v ktorom strávili roky svojho života. Ich Duduško tu vyrástol, prežil celý svoj život. Rôznymi praktikami si získal priateľov, ale on bol jednoducho taký, nemal ako konať inak. Zlá výchova, zlé správanie v budúcnosti. Všetko to predstavovalo akýsi kolotoč života.

„Dovnútra!" zavelil Moody, ktorý mal dneska akúsi mrzutú náladu. Ale zase... kedy ju on nemal. Tonksová stála ako prvá pred dverami, a kým ich bezpečne otvorila, takmer vylomila kľučku. Jej šikovnosť sa nikdy nezaprie.

Ubehol už necelý mesiac od Dumbledorovej smrti, a jeho strata bola pociťovať na každom kroku. Všetci ho potrebovali. Jeho rady, jeho skutky, jeho odvahu, jeho prirodzenú inteligenciu. Teraz, keď sa čarodejnícky svet rútil do záhuby, ho potrebovali úplne že najviac. Potrebovali nejakým zázračným spôsobom zahubiť Voldemorta, lenže ako? Bolo to vôbec možné?

„Moody? Tonksová?" ozval sa mierne vyľakaný Harry, ktorý pred sebou pevne zovieral prútik. Bol pripravený na všetko.„Čo sa robí? Riskujete!" hneval sa na nich, lenže jeho hnev ustal v okamihu, ako vo dverách zbadal svojich dvoch najlepších priateľov. Okamžite ich oboch zovrel v náručí, no ich objatie nemohlo trvať dlho. Pred nimi bol ešte hodne dlhý večer.

...

V bezpečí úkrytu, a teda v Brlohu, sa nachádzali už mnohí členovia Fénixovho rádu, no niektorí z nich ešte chýbali. Napríklad Bill a Tonsková či Ron s Tonksovou ešte neboli na mieste. Takisto ani Moody s Mundungusom. Nik o nikom nemal žiadne informácie. Jediné, čo im ostávalo, bolo čakať. 

Remus stál naoko pokojne pri dverách, ale v skutočnosti mal pocit, že ho od úzkosti, ktorá ho zvierala, porazí. Tam niekde mal ženu, ba aj niečo viac. Mal tam celý svoj život, pre ktorý žil. Nemohol o nič z toho prísť. Zomrel by od žiaľu.

Ubehla minúta, dve, tri. Molly stále obskakovala Georgea, ktorý pod vplyvom kúzla Sectumsempra skončil bez ucha. Všetci sa stávali čoraz nervóznejšími, nemohli si pomôcť. Čas ubiehal pomaly, no zároveň ho prešlo už toľko...

Dvere sa zrazu pootvorili a Remus bol nútený ustúpiť. Už-už sa potešil, že Dora prišla do Brlohu v poriadku, keď zbadal, že to neprišla ona, ale Bill so svojou snúbenicou, ktorých svadba mala byť už o pár dní.

„Moody je mŕtvy," oznámil Bill okamžite, bez akýchkoľvek omáčok. Ani by to nezvládol nejako rozmazávať, potreboval to proste všetkým oznámiť.„Okamžite, ako sa on pozrel na Mundungusa, ten sa odmiestnil. Videli sme to," každé slovo sa mu hovorilo ťažko. Všetko to bolo podobné tomu, ako sa cítil Harry, keď ostatným vravel o Dumbledorovej smrti. O strate blízkeho človeka sa vždy ťažko hovorí.

„Nemôžem tomu uveriť," povzdychla si Molly, ktorá akurát stála pri kuchynskej linke a žmýkala utierku, ktorou zotierala krv z Georgeovho krku, ucha i tváre.

„Je to obrovská strata," riekol Artur a objal svoju manželku okolo pása.„Ale rovnako ako Dumbledore, aj Moody na nás bude dohliadať zhora. Vždy boli pri nás, aj keď fyzicky nie. A tak tomu bude aj teraz. Nesmieme strácať nádej," upokojoval svojimi slovami všetkých, a celkom sa mu aj darilo.

„To rozhodne," poznamenala Tonksová, ktorej príchod až od jej prehovoru nikto nezaznamenal. Remus sa na ňu prekvapene otočil a už ju pevne zovieral v objatí. Nemohol byť šťastnejší, že je jeho manželka v poriadku. Najmä potom, čo si vypočul správu o Moodyho smrti.

Ron skončil v tuhom objatí s Hermionou, ktorá vyzerala podobne vystrašená ako Remus.

„Si v poriadku?" spýtal sa vlkolak svojej manželky.

„Áno," pritakala.„No bez neho by ma boli dostali. Bol úžasný!" Tonsková chválila Rona až do nebies, a právom.

„To vážne?" opýtala sa Hermiona kamaráta, ktorého poznala už roky, no stále ju dokázal totálne prekvapiť.

„Zase ten prekvapivý tón?" červenovlasý chalan odpovedal na otázku otázku a následne sa spolu s Hermionou a zopár ďalšími ľuďmi schuti zasmial.

...

Brloh, 1. augusta 1997

Na rad neprišiel iný deň, ako vytúžená svadba Williama a Fleur. Molly si odjakživa predstavovala, že ak tento deň vôbec niekedy nastane, tak na mieste nevesty bude stáť iná žena. V istom období svojho života, ktoré bolo vcelku nedávno, si myslela, že sa jej želanie jedného dňa aj naplní, no to by nemusel byť celý vzťah Billa a jeho najlepšej kamarátky Nymphadora ničím iným než obyčajnou lžou. No Bill si lásku svojho života našiel, a to v podobe Fleur Delacour, ktorú všetci mali možnosť spoznať už počas Trojčarodejníckeho turnaja, ktorého sa stala samotnou účastníčkou. Odvtedy však prešlo mnoho rokov, ale jej plachty tak či tak zaviali do Anglicka. Za prácou a následne i za láskou.

Na svadbu bolo pozvaných mnoho hostí a takmer všetci z nich aj prišli. Iste, že v tejto dobe bolo veľmi nebezpečné sa kdekoľvek pohybovať, ale Brloh bol zabezpečený množstvom ochranných kúzel, ktoré mali zabezpečiť dostatočnú ochranu či už počas obradu, alebo aj hostiny spojenej s Harryho oslavou narodenín. Plnoletosť je plnoletosť...

Hostia sa začali baviť už od samotného počiatku svadby, no všetci už čakali len na jedno. Na svadobný obrad.

Netrvalo dlho a pod krásnym bielom šiatrom sa rozozvučala krásna pomalá pieseň. Ženích už stál pred oblúkom zdobeným zlatými balónikmi a bielymi ružami, zatiaľ čo nevesta sa ku oltáru vydala až po družičkách, medzi ktorými bola napríklad Ginny je Fleurina mladšia sestra Gabrielle.

Celý obrad bol veľmi pekný a nebol ani zbytočne dlhý. Po príchode nevesty k oltáru si všetci prítomní sadli na svoje pridelené miesta a obrad sa smel začať. Oddával ich Artur, Billov otec, ktorý nemohol byť z celej tejto situácie viac pyšný. Bol nesmierne hrdý na svojho syna, pretože aj napriek všetkým slovám o tom, že nie je práve najvhodnejšie usporadúvať v takomto čase svadbu, nikoho nepočúval a vzal si lásku svojho života. A to bolo to najlepšie, čo Bill mohol spraviť. Vniesť do sveta nádej na lepší zajtrajšok, na lepšiu budúcnosť strávenú s ľuďmi, ktorých človek miluje.

...

„Ako sa má novopečená svokra?" Nymphadora sa spýtala Molly stojacej pri bare s punčom, zatiaľ čo žena s ružovými vlasmi držala za ruku svojho manžela, s ktorým však tiež nebola v chomúte dlho. Vzali sa len prednedávnom a tajne. Jej matka rozhodne nebola nadšená s rozhodnutia o tajnej svadbe, ale z toho si Dora nerobila ťažkú hlavu. Ako stále. Ona si snáď nikdy z ničoho nerobila ťažkú hlavu.

„Unavene," priznala otvorene útla žena, matka siedmich, veľmi dobre vychovaných detí.

„Ani sa niet čomu čudovať, Molly. Všetci sme makali ako fretky v posledných dňoch, a čo ešte ty, keď si aj varila pre všetkých týchto ľudí," ozval sa Remus.

„Nič z toho by nebolo bez pomoci," vyhovárala sa Molly, ale všetci dobre vedeli, že bez nej by naozaj nič z tohto nebolo. Ku svadbe prispela najväčšou rukou. Netýkalo sa to len jedla, ale všetkého. Čohokoľvek.

„Ako sa vám páčil obrad?" spýtala sa ich, pretože chcela poznať ich názor. Svadbu Remusa a Dory si nemala ako užiť, a tak by rada vedela, čo si mysleli o svadbe jej syna.

Práve dnes si uvedomila, aj teraz, keď tak hľadela na šťastnú Doru držiac za ruku Remusa, že nikdy nemala tlačiť na Billa, aby bol s Dorou. Nehodili by sa k sebe. Nikdy by spolu neboli šťastní. Nie ako pár. Vždy boli len najlepšími priateľmi, pretože to tak malo byť. Osud im doprial, aby našli priateľov, na ktorých sa môžu spoľahnúť, a Molly takmer kvôli vlastnému naliehaniu takéto silné priateľstvo zničila, takmer ho znetvorila. Avšak očividne dvaja mladí ľudia mali viac rozumu ako ona a zariadili si všetko po svojom a teraz všetko bolo také, aké aj byť malo.

„Bol naozaj nádherný. Sľuby boli krásne, také úprimné a plné lásky," rozplývala sa Tonksová a musela sa premáhať, aby sa nerozplakala. Dosť, že pri obrade vymíňala obrovskú zásobu vreckoviek.

„Nemôžem nesúhlasiť," dodal skromne Remus a pobozkal svoju ženu do vlasov. Následne pozrel na jej bruško a usmial sa. Aj on napokon našiel svoje životné šťastie.

„Čo je, Remus? Dora má niečo s bruškom?" spýtala sa, ako inak, zvedavá Molly a zvláštne na Remusa pozrela.

„Nie," odvetil, ale skôr, ako stihol vôbec celé to krátke slovo povedať, bol prerušený vlastnou manželkou.

„Vlastne áno," oponovala mu Dora, a tak Molly bola už načisto zmätená.„Som tehotná," oznámila jej ako prvému človeku mimo nich dvoch.

Molly tleskla rukami a zatvárila sa veľmi dojato. Následne sa aj naozaj rozplakala a potom objala Remusa i Doru.„Deti moje, gratulujem vám! Snáď budete rovnako šťastní, ako sú Bill a Fleur!"

V ten večer im želala všetko šťastie sveta, ale žiaľ, v tejto dobe neexistovalo, aby šťastie vyhrávalo. Aspoň zatiaľ nie. Všetko šťastie, ktoré teraz ľudia pociťovali, sa mohlo zdať ako znak, že nádej na lepší zajtrajšok existuje. Ale ako by mohlo, keď nepriatelia odpočúvali každé vyslovené želanie a zmarili ho na prach?