Anglicko, 3. septembra 1996

Remus dostal pridelenú službu na nočnú hliadku pri dome jedného zo Smrťožrútov, avšak do príchodu na určené miesto vôbec netušil, že sa hliadka bude konať vo dvojici.

Prekvapený vlkolak po príchode zistil, že nočnú službu nemá s nikým iným, ako s Tonksovou. Potešilo ho to, ale zároveň aj nie. Teraz už bola v podstate slobodnou ženou, vlastne vždy bola, ale on o tom nevedel. Nič netušil ani vo chvíli, keď sa po Siriusovej smrti ako najväčší smútiaci sebci vášnivo bozkávali v Brlohu, v dome, kde býval jej vtedajší "akože manžel".

„Tonksová!" zvolal jej meno, priezvisko, prezývku, hocičo prekvapene, no zároveň potichu, tak, aby nebol príliš nápadný a celú akciu nepokazil. „Čo tu robíš?"

„Pracujem," odpovedala vážne, ale tá vážnosť jej dlho nevydržala a zasmiala sa. Udiveného Remusa bola naozaj sranda pozorovať. „Vadím ti tu snáď?" opýtala sa ho pre istotu.

Iste, že mu nevadila, akoby aj mohla? Dávno už ani pre samotného Remusa nebolo tajomstvom, že k Nymphadore niečo cíti, ale aj napriek tomu, že mal už kvázi voľnú cestu, stále sa držal bokom ako dajaký zbabelec. Keby ho len tak videl James a Sirius... Buď by krútili hlavami, alebo by sa mu smiali.

„Nie," odvetil jednoslovne a tým túto konverzáciu o Dorinej prítomnosti ukončili. Aspoň zatiaľ.

Dlhé minúty sedeli na tráve a vo dvojici pozorovali raz dom, raz hviezdy. Tonksová bola skôr očarená dnešnou krásnou oblohou plnou hviezd, ako domom, ktorý mali pozorovať, ale Remusovi na tom nezáležalo. Toto bola najmä jeho práca. Najmä on sa mal postarať o to, aby sa nič nepokazilo a celá akcia prešla hladko.

Na malý moment aj jeho upútala obloha, no trochu z inej strany. Remusov zrak sa sústredil na mesiac, ktorý každým dňom naberal guľatejší a guľatejší tvar. Nechcel sa premeniť, nie zas. Nemal záujem opäť čeliť ohavnej pramene na beštiu, na monštrum. Nemal záujem opäť odhaliť stranu svojej osobnosti, ktorú na sebe najviac nenávidel.

„Bojíš sa premien?" opýtala sa ho v momente, keď si všimla, kam jeho zrak smeruje.

„Bojím sa, že niekomu ublížim," odpovedal úprimne, od srdca.

„S elixírom, čo ti zvykol miešať Snape predsa nemôžeš nikomu ublížiť, nie náhodou?"

„Iste, ale nejde iba o to," odvetil a na moment sa zadíval na Nymphadoru takým zvláštnym pohľadom. Akoby jej chcel čosi povedať, čosi naznačiť.

„O čo teda ide?" zvedavosť ju neopúšťala ani dnes. Chcela vedieť všetko, pretože ju trápilo, ak sa trápil Remus. Na takomto princípe funguje láska. Všetko prežívate za toho druhého.

„Na tom nezáleží," mávol rukou. Klamal. Iste, že na tom záležalo. Nymphadore záležalo úplne na všetko, čo sa týkalo jeho. Nechcela, aby sa trápil. Radšej by vzala všetku jeho ťarchu na seba, ako by mala nechať Remusa naďalej trpieť.

„Iste, že na tom záleží, Remus Lupin," odrazu stratila nervy. Jej hlas bol drsnejší, znel vyčítavo, a prepadla ju chuť stretliť vlkolakovi riadnu facku, aby sa spamätal. „Záleží na tom, aby človek ako ty nemusel neustále trpieť."

„Človek ako ja?"

„Áno," pritakala a hodila na neho pohľad plného výčitiek. Prečo musí byť tak nechápavý? Prečo práve on? Prečo jednoducho nemôže pochopiť, ako veľmi ho milujem aj cez to všetko, čím si vo svojom živote musel prejsť? pýtala sa samej seba, avšak odpovede jej už nemal kto ponúknuť. Stratili sa kdesi v nekonečne.

„Ja som sa narodil pre to, aby som trpel."

A ja som sa narodila pre to, aby som ťa milovala. Tieto slová sa jej pohrávali na jazyku, ale vedela, že by nimi Remusa od seba len odlákala.

„Každý sa predsa narodil pre to, aby trpel," odvrkla Tonksová a Remus sa na ňu zvláštne zahľadel. Vôbec nepochopil, čo tým mala na mysli, čo tým chcela presne vyjadriť. „Život je utrpenie. Mnohí to považujú za víťazstvo, ale ľudia sa mýlia. Myslíš si, že žiť vo vojne je víťazstvo? Alebo že strácať lásku priamo pred očami je nejaké víťazstvo?" kládla mu rôzne otázky, pričom však ani na jednu z nich nevedel presne odpovedať. Miatla ho nimi. „Nie, nie je. Život je darom a zároveň tou najväčšou ťarchou, akú človek môže niesť na pleciach. Život je ťažký, a preto ho treba s niekým prežiť. Preto je dôležitá láska. Aby človek nezabúdal, že všetky prekážky, aj tie najťažšie, sa dajú prejsť," trošku sa rozrozprávala, ale aj jej dlhý monológ raz skončil.

„Máš pravdu v tom, čo hovoríš," prikyvoval hlavou na súhlas, a oprávnene. Tonksová to naozaj veľmi dobre povedala a najmä hovorila hlavne v posledných vetách o sebe. Ona ešte s nikým lásku nezdieľala, ale pevne dúfala, že aj na ňu sa obráni šťastena a dopraje jej prežiť aspoň zopár pekných chvíľ. „Ale v tom prípade som ja potrestaný dvojnásonne," svojimi slovami sa preniesol do dňa, ktorý nastal pred mnohými rokmi. Akoby to bolo včera, čo ho monštrum menom Fenrir Greyback pohrýzol, a pritom pravda bola taká, že odvtedy už ubehlo naozaj obrovské množstvo premien, na ktoré nerád, no často spomínal.

„Čo keby si sa už prestal konečne ľutovať a začal sa už postupne so svojím vlastným osudom zmierovať? Myslíš si, že môj život je perfektný? Moja matka ma diriguje, ako keby som bola malé decko. Nesúhlasí s výberom môjho povolania, pričom ja však viem, že ničím iným ako aurorkou ani nechcem byť. Kvôli materinskej láske som sa obetovala a predstierala som falošný vzťah s najlepším priateľom, pričom aj tak sa všetko napokon skončilo fiaskom, ako sa aj dalo už od samotného počiatku čakať," stále mu čosi rozprávala, ústa sa jej nezavreli ani na jedinú jednu sekundičku. Nemohla si zavrieť pusu a byť aspoň jedinú chvíľu ticho, bez toho, aby musela čosi bľabotať.

„Nechápeš to. Ja nie som ten typ obyčajného človeka, ktorý by všetko mohol prekonať so svojou láskou. Mojím osudom totiž nie je to, aby som si našiel lásku svojho života. Mne láska proste nebola súdená."

Tonksová očervenala ako paprika a to isté spravili aj jej vlasy. Nečervenala sa ale od rozpakov, ale od hnevu. Boleli ju Remusove slová, pretože ona neustále vkladala nádej, že raz s ním bude môcť byť, ale očividne sa mýlila. A ona už nemala viac síl hádať sa a vysvetľovať mu, ako sa veci majú.

„Keby si nebol slepý a lepšie by si sa obzrel okolo seba, zistil by si, že láska ti je bližšie, ako by si si bol schopný priznať," odvrkla, postavila sa, nahnevane dupla a následne povedala: „Uži si misiu," a ihneď nato sa odmiestnila. Nevedno kam, ale niekam.

Zanechala samého a opusteného Remusa sediac na vlhkej zemi na misii, ktorú mali vykonať spolu. Chápal ju, ale zároveň nie. Nevedel si vyložiť dôvod, prečo sa tak náhle urazila, prečo v podstate bezdôvodne odišla.

Skôr by však bolo pravdou, ak by sa potvrdilo, že si to nechcel vynaložiť.

Nechcel si priznať, že by ho mohol niekto milovať. Niekto, koho miluje aj on.

Stále mal na perách chuť tých jej. Zahrával sa s ňou a zároveň mu spôsobala neskutočné muky. Ešte horšie, ako premieňanie počas splnu.

Kam by to až zašlo, ak by kašlali na Billa, s ktorým popravde nikdy nebola? Prečo to teda vôbec stopla, ak spolu nikdy nič nemali?

Remus ničomu nerozumel. Všade viselo množstvo otáznikov, ktoré nebolo možné strhnúť a zahodiť na míle ďaleko, aby sa k nemu nikdy viac späť nedostali.

Zostal sedieť celú noc na mieste, kde ho vskutku zvláštna žena menom Nymphadora Tonksová zanechala. S prázdnotou v srdci a s mnohými myšlienkami v hlave, ktoré mu nedali pokoja, ani keby akokoľvek veľmi žiadal.