Rokfortský expres, 31. augusta 1984

„Ahoj, smiem si, prosím, prisadnúť?" spýtal sa červenovlasý novopečený štvrták jedného malého ustráchaného dievčatka, ktoré bolo rozhodne prváčkou.

„Ahoj," ozdravilo ho. „Samozrejme, len poď," odvetilo.

„Vďaka," na tvári Billa Weasleyho sa objavil vďačný úsmev odhaľujúci jeho zuby. „Vieš, mal som sedieť v kupé s mojimi kamarátmi, no tí sa pravdepodobne vyparili niekde prenasledovať dievčatá, ktoré sa im páčia, a ja nepotrebujem byť pri  tom, ako tam pred všetkými trapošia, navyše som asi príliš lenivý, ale nechce sa mi ich ísť hľadať," zasmial sa a Nymphadora Tonksová spolu s ním. Ten chalan jednoducho vedel, ako akoby mávnutím prútika odbúrať stres.

„V pohode, aspoň tu v kupé nebudem sama," pousmiala sa a Bill si z batohu vytiahol fľašu vody, z ktorej sa následne napil. Dnešný prvý septembrový deň bol naozaj až nezvyčajne horúci nato, že to bolo Anglicko.

„Tešila si sa do Rokfortu?" spýtal sa Bill klasickú otázku, ktorá bola prvákom vždy položená.

„Áno, mamka s tatinkom mi o Rokfort vždy rozprávali. Akosi som sa do Rokfortu zamilovala, no je aj pravda, že sa veľmi bojím," smrkla a Nyphadora sa div nerozplakala. Jej strach bol naozaj obrovský.

„A čoho prosím ťa?" smiech sa už z Billa pomaly dral, ale nechcel sa zasmiať, pretože netúžil potom, aby si o ňom Dora myslela, že je nevychovaný, že sa správa neslušne. On pochádzal z rodiny, kde sa láska stavala na prvú priečku, peniaze v ich rodine nikdy neboli prvoradé a nikdy ani prvoradými nebudú, rozhodne nie.

„Moja maminka bola v Slizoline a ocko v Bifľomore. A ja sa do Slizolinu dostať nechcem," smrkla. „V Slizoline bola celá rodina z maminkinej strany a s nimi sa už maminka nekontaktuje, čiže sú zlí," Nymphadora o histórii svojej rodiny nevedela veľa, ale zato bola príliš múdra, aby si vedela spojiť jednu vec s druhou.

„Možno nie sú zlí," automaticky odvetil Bill. „Vieš, to, že sa tvoja rodina nekontaktuje s tvojou mamou nemusí automaticky znamenať, že sú zlí. Zneje to asi komplikovane, ale ver tomu, že mám pravdu," žmurkol na ňu a Dora na moment radšej odvrátila zrak. Takýmto veciam ešte nerozumela. Vždy na ňu žmurkal len ocko, a aj to len keď niečo vyparatil a nechcel, aby to maminke Dora povedala, alebo keď o niečom vtipkoval.

„Dobre, verím ti," odvetila trošku preľakane, ale stále to bolo lepšie, ako na začiatku. Nymphadora sa naozaj nemala čoho báť. S jej povahou by sa do Slizolinu rozhodne nemala ako dostať.

...

Rokfort, 1. septembra 1984

„Nymphadora Tonksová," profesorka McGonagallová nahlas vyslovila meno malej prváčky s ružovými vlasmi ako cukríky.

Drobné dievčatko sa s trasúcimi rukami pomalým krokom dotackalo až ku stoličke, ktorá už čakala, kým si na ňu sadne. Ako tak urobila, zástupkyňa riaditeľa školy jej na hlavu položila Triediaci klobúk, ktorý už veru bol nasadený na zopár hlavách. Dora sa prudko mykla, keď klobúk začal rozprávať.

„Hmm," začal klobúk zamyslene, „vidím v tebe potenciál. Nie si hlúpa, práve naopak, si veľmi múdra, šikovná, odhodlaná naučiť sa niečo nové, zdokonalovať sa. Si však mierne nešikovná, občas ti niečo nevyjde tak, akoby si si predstavovala. Si odvážna, vidím to v tebe aj napriek tomu, že ty si túto vlastnosť v sebe ešte nespoznala. Tiež som spozoroval aj tvoj strach, ale myslím, že sa nemáš prečo obávať, ty sa veru do Slizolinu nehodíš," povedal jej slová, ktoré ju maximálne upokojili. Už sa viac nebála, nemala čoho. „No aj tak mám dilemu, kde ťa zaradiť," klobúk úmorne premýšľal, až sa napokon rozhodol pre jednu z troch ostávajúcich možností. „Mám to. BIFĽOMOR!" vykríkol na celú Veľkú sieň a všetci študenti za bifľomorským stolom začali nadšene burácať, vykrikovať, tlieskať.

Mladá dievčina sa veľmi potešila výberu fakulty, pretože práve do nej chodil aj jej milovaný ocinko a ona sa nemohla dočkať, až zažije všetky dobrodružstvá, ktoré na ňu čakali za dverami vedúcimi do budúcnosti.

...

„Spokojná s výberom fakulty?" spýtal sa jej Bill na druhý deň po triedení, keď Doru našiel sedieť na chodbe na druhom poschodí. Prisadol si k nej a usmial sa.

„Jasné," odvetila nadšene a s úsmevom na perách sa pozrela na bifľomorský odznak, ktorý sa jej vynímal pri srdci.

„Tak vidíš," zase na ňu žmurkol a ona sa ocitla v miernych rozpakoch. Prečo na ňu stále žmurkal? To ho akože bavilo? „Vravel som ti, že sa nemáš čoho báť."

Spýtavo sa na neho zahľadela a on tomu pohľadu mierne nerozumel. Vlastne vôbec. „Ty si sa nebál?"

Nevedela si predstaviť človeka, ktorý by sa zaradenia do fakulty nebál. Ona mala strach aj za tucet ľudí. Naozaj sa veľmi bála, žeby skončila v Slizoline a nedarilo by sa jej tam, pretože by tam nepatrila. Slizolin nebola šálka kávy, ktorá by ona zvládla, rozhodne nie, čo jej napokon aj sám Triediaci klobúk potvrdil.

„Nie, myslím, že nie. Moji rodičia boli obaja v Chrabromile, súrodenci mamky tiež, celá rodina v podstate. Čiže nie, ja som to mal vlastne isté, pretože som vedel, že nie som iný, že som rovnakí, ako oni. Neber to za chvastanie alebo dačo podobné, ale srdce mi bije na pravom mieste a ja som rád, že som to mal po kom zdediť. Patrím do Chrabromilu, tak, ako ty odteraz patríš do Bifľomoru. Isto sa ti bude dariť."

Na tvári Nymphadory sa objavil úsmev predstavujúci pokoj, šťastie, ľahkosť, spokojnosť. Bill mal naozaj nezvyčajnú vlastnosť - ľudí v niečom presvedčiť a tým, že sa ľudia o danej veci presvedčia, ich upokojiť.

Pred oboma študentmi stála ešte dlhá cesta. Nielen čo sa Rokfortu týkalo, ale aj ich ďalšieho života. Nikto, ani sám Bill nemohol predpokladať, čo sa stane. Každopádne obaja sa na svoju budúcnosť tešili, pretože či Bill alebo Nymphadora, každý z nich vedel, že budúcnosti sa netreba báť, pretože už len tým samotným strachom by sa mohla stať horšou, a to by predsa nik nechcel, však? Budúcnosť už čaká za dverami, a možno že už je načase, aby sme spoločne tie dvere otvorili.

Vítam vás pri ďalšej časti. Je mi naozaj veľmi ľúto, že mi tak dlho trvalo, kým som ju dala dokopy, ale v posledných časoch som mala množstvo akcií, ktorých som sa zúčastnila a ešte k tomu bola aj škola, tento týždeň som utorok a stredu strávila mimo civilizácie na chate so spolužiakmi, kde som si ešte aj požičaný mobil utopila, takže toho bolo naozaj dosť, ale tak napokon časť je tu, takže dúfam, že ste si príbeh z knižnice ešte nevymazali a ak nie, budem rada, ak sa dočkám nejakej vašej spätnej odozvy :)