Brloh, 13. augusta 1996

Písala sa necelá polovica augusta, keď sa unavená Tonksová s kruhmi pod očami zjavila pomerne nečakane v Brlohu. Nechcelo sa jej ísť domov, vzhľadom na pomerne nedávnu hádku medzi ňou a jej matkou, ako inak, o práci, ktorú Dora vykonáva. Slová o tom, že tá práca je potrebná v súčasnom stave, v akom sa čarodejnícky svet nachádzal, bolu vcelku márne. Andromeda Tonksová je nehorázne tvrdohlavá osoba.

„Tonksová!" zvolala prekvapená Molly, keď uvidela svoju budúcu nevestu stojac uprostred kuchyne, úplne premočenú a s kruhami pod očami. Vonku sa medzitým, ako sa Tonksová stihla premiestniť z miesta misie do Brlohu, rozpršalo.

„Je Bill doma?" opýtala sa chrapľavým hlasom. So všetkou pravdepodobnosťou počas nočnej služby, ktorú mala so svojím bývalým mentorom Moodym, prechladla.

„Áno, je vo svojej izbe," prikývla matka siedmich detí a roztrasenou rukou ukázala na schodište. Mala strach z Dory, pretože nemala ani potuchy, čo sa jej prihodilo. Videla len, ako hrôzostrašne vyzerá, inak nevedela vôbec nič.

„Ďakujem," Nymphadora sa pokúsila o vďačný úsmev. Ten jej však vôbec nevyšiel, a ona si to dobre uvedomovala. Aj preto radšej bez ďalších márnych slov vyšla hore po schodoch, až sa ocitla stojac oproti dverám vedúcim do Billovej izby.

Neklopala, jednoducho vošla dnu. Stále vyzerala rovnako strašne. Tonksovej snúbenec sa normálne zľakol, keď ju zbadal priamo pred sebou.

„Dora, čo sa ti-"

„Musíme im to povedať," povedala a ako tak stála pred zatvorenými drevenými dverami, vyzerala ako Samara v jednom z muklovských filmov, až na to, že nemala vlasy celkom vpredu, ale mala ich normálne. „Musíme im povedať pravdu."

Bill nevedel, z čoho má byť vykoľajený skôr. Z toho, ako Tonksová vyzerala, alebo z toho, ako rozprávala? Iste, on sám dobre vedel, že pravdu nemôže skrývať dlho, ale nečakal by od Nymphadory takú priamosť, až prosebnú, povedal by.

„Ja viem, ale-" chcel povedať, že to nebude tak ľahké, ako to môže vyzerať, že si musia premyslieť postup, akým to spravia a podobné záležitosti, lenže snúbenica a najlepšia priateľka v jednom ho nenechala dorozprávať.

„Ja nevládzem. Nevládzem," dýchala zrýchlene a zároveň prerývane. Chytala sa za srdce, akoby mala chytiť infarkt, ale Bill v hĺbke svojej duše dúfal, že nič z toho nie je pravdou. „Tak či tak sa hádam s mamkou. Takmer mi to vykĺzlo, keď sme sa hádali. Chcela som jej nejako ublížiť, nejako ju ponížiť. Viem, som hrozná, ale neustále mi tvrdí, že moja práca je zlá, ale ona si vôbec neuvedomuje, že človek môže zomrieť tak či tak. A ja radšej zomriem pre dobrú vec, ako keby som sa mala ostať doma prizerať na to, ako ľudia okolo mňa umierajú. Navyše keby sa dozvedela, koho skutočne milujem, asi by ma rovno zabila," frustrovane si prešla do vlasov a pochytila ju túžba rovno si ich všetky vytrhať. Nevedela, čo so sebou, všetko sa zdalo tak komplikované a ťažké.

Bill vstal zo stoličky, na ktorej doteraz sedel a prešiel ku najlepšej kamarátke. Schúlil si ju do náručia a začal ju hladiť po vlasoch, v ktorých už nemala zaborené ruky. Vedel, že ju to upokojí. Boli priateľmi už od malička, naučil sa, čo na ňu platí.

„Neboj sa, vyriešime to. Povieme to všetkým. Možno nie dnes, ale čo najskôr. Pravdepodobne bola hlúposť hrať túto hru. Je mi ľúto, že som ťa do toho zasiahol a nechať ťa tým trpieť, to som naozaj nechcel. Nikdy som nemal v pláne ublížiť ti. Si predsa moja najlepšia priateľka, a to sa nikdy nezmení, nech sa deje čokoľvek," vravel jej pomaly, potichu, tak, aby ju čímkoľvek ešte viac nerozrušil. Bill jednoducho vedel, ako treba postupovať pri nadobudnutí psychickej pohody Nymphadory Tonksovej.

„Nenútil si ma do toho. Išla som do všetkého s tebou, ale... Už ďalej nevládzem," smrkla a slzy, ktoré jej stekali z slzných kanálikov, sa vpíjali do Billovho trička.

„Verím ti," hladil ju ďalej, avšak cítil na hrudi akúsi záťaž. Cítil, že únava Doru pomaly doháňa, a tak skôr, ako stihla na ňom zaspať, ju vzal na ruky a odniesol priamo do postele. Tam ju bezpečne uložil, prikryl perinou a nechal ju, aby si odpočinula. Aspoň to by jej malo prospieť.

Následne si opäť sadol na stoličku a nohy si oprel o matrac postele. Pozoroval Nymphadoru, ako pokojne spí.

Sám nevedel, prečo do tohto celého naozaj šli. Najskôr sa to zdalo ako dobrá sranda, ako ozaj skvelý nápad na to, aby mal pokoj otravnej mamky, ale časom sa celá fraška nazývaná jeho vzťah s Dorou stala obyčajnou veľkou katastrofou.

Najviac sa však nebál názoru mamky, ale reakcie Fleur Delacourovej. Ako jej asi má povedať, že celý vzťah s Nymphadorou bolo len divadlo bez toho, aby ho nevysmiala a už nikdy s ním nechcela nič mať? Zranilo by ho, keby ho znenávidela, pretože aj napriek všetkým rozdielom, ktoré medzi nimi boli, cítik, že Fleur je žena pre neho. Žena, ktorá by bola schopná pochopiť niekedy zvláštnu osobnosť. Zniesol by jej k nohám pokojne aj modré z neba, ak by to bolo možné.

To isté platilo aj pri Dore a Remusovi. Bill zatiaľ nemal ani potuchy, že dnes hovorila o ňom, keď spomínala, že by ju vlastná matka zabila, keby vedela, ktorého muža skutočne miluje, ale Dora to vedela až príliš dobre. Ľúbila Remusa z celého srdca a vôbec jej nezáležilo na tom, že je vlkolak, že je medzi nimi dosť podstatný vekový rozdiel, že nie je zrovna najbohatší. Pre ňu bolo dôležité, že je taký dobrý, že je to človek s obrovským srdcom plného lásky.

Lásky, ktorú ešte nemal možnosť prejaviť.

Rodičov stratil ešte v Prvej čarodejníckej vojne, a o lásku sa nikdy veľmi nezaujímal. Určite aj na Rokforte bolo nejaké dievča, ktoré mu učarovalo, ale k Tonksovej sa nikdy nedonieslo, že by sa malo jednať o vzťah vážnejšieho typu.

Nebála sa však len Remusovej reakcie, ale ako to mal aj Bill, svojej matky. Tú by porazilo, ak by sa dozvedela, že miluje niekoho iného, ešte k tomu o toľko rokov staršieho a navyše vlkolaka. Tak, ako doteraz nerozumie výberu Tonksovej povolania, tak by ani neporozumela jej výberu partnera.

To by však Remus Lupin ešte musel o ňu stáť...

Bozk, a docela vášnivý, ktorý medzi nimi prebehol zrovna tu v Brlohu ešte pomaly v deň, kedy Sirius umrel, bol akýsi nepredvídateľný. Ona ho brala vážne, ale nikdy sa s Remusom o ňom nerozprávala. Nevedela, čo cíti, a ak áno, či sú jeho pocity aspoň trochu podobné tým jej.

Odrazu sa ozvalo tiché klopanie na dvere, pričom následne vošiel dnu sám Artur. Ten sa ihneď ustarostene pozrel na Doru a potom na svojho najstaršieho syna. „Čo jej je?"

Bill si vzdychol a opatrne si dal nohy na zem. „Bola vyčerpaná z nočnej služby s Moodym, ešte k tomu asi aj ochorela a naviac je úplne frustrovaná. Môžeš si dvakrát tipnúť, z čoho asi."

Artur nemusel tipovať vôbec. Ihneď vedel, kam mal myšlienkami zablúdiť. „Viem, že to musí byť pre vás zložité, ale vyriešiť zložitú vec je niekedy jednoduchšie ako sa ustavične trápiť. Keď to nechcete urobiť kvôli sebe, urobte to aspoň jeden pre druhého."

Bill vedel, že jeho otec rozprával čistú pravdu a že by sa ňou mali riadiť. Vedel to. „Bude to ťažké. Hodne ťažké. Len si predstav povedať mamke, že celý môj vzťah s Dorou nebol vôbec skutočný. Veď ju šľak trafí."

„Už sa stalo," ozval sa ženský hlas odo dverí.