Brloh, 19. júna 1996

Z Ministerstva mágie sa rozdelili na skupinky. Viacerí zamierili do Rokfortu či do Brlohu.

Tonksová zamierila do bydliska svojho snúbenca, rovnako ako aj okrem samotných Weasleyovcov ešte Remus.

Molly núkala jedlo, ale zbytočne. Nik naň nemal chuť, a tak matka domu vyhnala všetkých spať, no nik ju nepočúval.

Fred s Georgeom sa ospravedlnili Molly so slovami, že sa musia aj tak postarať o obchod. Život išiel ďalej, to zostávalo nemenné. Molly ich pustila, pretože cítila, že to jej chlapci potrebujú. Boli dospelí, nemohla ich držať doma. Navyše sama sa rozhodla, že spolu s Arturom zájdu do Rokfortu pozrieť deti, a tak v podstate Remus s Nymphadorou v dome osamotneli.

Remus všetkým odkázal, že bude pri Dore a dohliadne, aby sa nič nestalo, a tak aj ukonal.

Lámalo mu srdce vidieť ženu, ktorú miloval, takú zronenú. Aj on sám mal srdce rozdrvené na prach, veď Sirius bol a navždy aj zostane jeho najlepším priateľom, ale teraz musel byť oporou, nie trúchliacim. Žiaľ vyplače v čase, keď bude sám, teraz na slzy nebol veľký priestor. Avšak na výčitky áno.

„Môžem za to ja," vyčítal si Remus sediac s hlavou v dlaniach za jedálnym stolom v Brlohu. Vrátiť sa na Grimmauldovo námestie 12 by nebolo zrovna najšťastnejšie, práve naopak, mohol by to byť rozsudok smrti. Aj napriek tomu, že Sirius zanechal všetok Harrymu, a s tým aj hlavný stan rádu, nebolo isté, že sa stal jeho právoplatným majiteľom. „Len a len ja."

„Prestaň s tým!" vyšla po ňom Tonksová mala teraz myšacie vlasy po ramená a slzy v očiach. „Prestaň tak hovoriť, lezieš mi tým na nervy!"

„A nie je to tak?" postavil sa z miesta a mal sto chutí stôl prevrátiť a všetko okolo seba roztrieskať na prach. „Keby sme sa nehádali, mohli sme tam byť skôr a všetko by mohlo vyjsť, lenže-"

„Tým pádom som vinná aj ja!" hlasitosť Tonksovej hlasu sa vôbec neznižovala, skôr práve naopak. „A ja sa nechcem viniť z jeho smrti, nie teraz! Zomrel mi ujo, ktorého som dlhé roky nevidela kvôli tomu, že aj moja vlastná matka bola presvedčená o tom, že za Červochvostove činy môže práve on a nik iný. Stratila som rodinu vplyvom ďalšej rodiny, to je choré! Je to absurdné! Mám v rodine monštrá, ktoré zabíjajú aj vlastnú krv pre potešenie, a z toho mi je zle. Chcem trúchliť, Remus, takže máš na výber, či sklapneš, objímeš ma, alebo prosto odídeš," poslednú vetu vyslovila o čosi pokojnejšie, ale jej rozrušenie sa počulo neustále.

Stál tam pred ňou ako prikovaný a zaryto premýšľal.

Prečo?

Pretože nechcel urobiť ani jednu z tých vecí.

Chcel si ju primknúť k sebe a pobozkať ju tak vrúcne, až by sa jej z toho podlomili kolená.

Nevravel nič, nijak nekonal, proste stále tam stál ako prikovaný a jej tým liezol na nervy. „Odíď," riekla mu a hodila na neho pohľad plný nenávisti.

Pohľad plný nenávisti, ktorý bol celkom falošný.

V skutočnosti jej búšilo srdce ako o závod. V skutočnosti chcela, aby urobil to isté, čo chcel urobiť on, ale medzi nimi stála akási pomyselná hranica, ktorú prosto nemohli zbúrať.

„Nie," zamietol okamžite a jej sa takmer podlomili kolená, ale napokon ostala stáť pevne na nohách.

„Odíď," riekla prosebným hlasom. Slzy sa jej opäť tisli do očí, ba niektoré sa aj vydrali na povrch. Avšak aj napriek tomu zmenila farbu a dĺžku svojich vlasov. Boli červené, respektíve tmavočervené, akoby bordové.

Farba vášne.

Remus napokon vykročil vpred, ale východ bol celkom iným smerom. Kráčal priamo k Tonksovej, ktorá so šokovanou tvárou cúvala dozadu, až kým nevrazila do steny, na ktorej sa pod úderom až zatriasol obraz.

„Neodídem, tak sa s tým láskavo zmier, Nymphadora!" hovoril hlasom, ktorý akoby ani nepatril Remusovi Johnovi Lupinovi. Bol tvrdý, nekompromisný, istým spôsobom odporný, no zároveň taký... vášnivý ako Tonksovej vlasy.

„Nevolaj ma Nymphadora!" zahriakla ho a jej tvár nadobudla vcelku podobný odtieň, aký mali vlasy tejto mladej ženy.

„Budem ťa volať, ako chcem, Tonksová!" tentokrát on zahriakol ju.

Obaja dýchali zrýchlene, srdce im šlo vyskočiť z hrude z blískosti, v akej sa navzájom nachádzali.

„Nie si jediná, ktorá trúchli, to si uvedom! Nie si jediná, ktorá má chuť vybuchnúť z toho, čo všetko v sebe dusí, aké city tebou lomcujú!" hovoril vyčítavo a vôbec nevnímal, čo hovorí. Tentokrát nehovoril jeho mozog, ale srdce.

A taktiež aj srdce konalo, hneď po tom, ako sa ho spýtala: „A aké city tebou lomcujú, hm?"

Odpoveď dostala takmer okamžite, keď ju Remus bez použitia akéhokoľvek z piatich zmyslov pobozkal vcelku vášnivo na pery.

Obaja po prvom bozku boli prekvapení. Delilo ich od seba len zopár centimetrov, celkom zanedbateľných. Dívali sa na seba pohľadom, akoby sa im pred očami zračilo celé nebo.

Láska je jednoducho taká...

Najväčšie prekvapenie pre Remusa Lupin však prišlo v momente, kedy pocítil, ako mu Nymphadora náruživo bozky opätuje.

Rukou ju objal okolo pása a ešte viac ju pritlačil k stene. Mladá aurorka mala jednu ruku zaborenú do Remusových vlasov a druhou ho hladila po jazvách na líci, čím chcela dať najavo, že jej nezáleží na tom, že je vlkolak, na tom, že má zjazvené telo alebo to, že je nebezpečný. Ani jedna vec z vymenovaných ju netrápila. Chcela byť len s ním, aj keď na prstenníku nosila zásnubný prsteň od niekoho iného.

Sám Remus nevedel, odkiaľ sa to v ňom bralo. Nikdy nemal s láskou veľké skúsenosti.

Lenže pravá láska vie narobiť obrovské divy...

Ich bozky naberali čoraz vášnivejší ráz, obaja sa ich nemohli dostatočne nabažiť. Kyslík dochádzal čoraz viac, Tonksová už ledva dýchala, ale nechcela bozky ukončovať ako prvá. Radšej by sa aj zadusila, ale s pocitom, že bozkávala muža svojich snov, akoby sa najkrajší okamoh jej života nikdy nemal zopakovať.

Remus pohladil lásku svojho života po líci a hneď potom oddelil ich červené opuchnuté pery. Dora bola celkom červená, ale on na tom zaručene nebol inak.

„Nerobíme chybu?" spýtal sa Remus potichu, takmer nečujne, akoby jeho hlas bol len jemnučký vánok.

„Láska nie je chyba," odvetila a on až po chvíle pochopil, čo povedala. Oddialil sa od nej, nechal ju stáť zarazenú pri stene a ona sa jej držala ako kliešť.

Obom sa ešte motala hlava zo scény, ktorá sa v Brlohu odohrala len pred pár sekundami, ktoré oproti tým, kedy sa bozkávalo, neznamenali vôbec, vôbec nič.

„Si zasnúbená," pripomenul jej a rukou si prešiel po tvári, akoby si ju umýval vodou, ale nič také predsa nerobil. Len si uvedomil, do akej kaše sa počúvnutím vlastného srdca dostal. Nikdy ho nepočúval, nikdy ho nenechal prejaviť svoj názor na Remusovom správaní, až teraz a hneď sa vykľul problém. Tonksová v podstate bola Billovi neverná. S ním, s Remusom Lupinom, ktorý v podstate nikdy neveril na lásku, nie v jeho živote.

Teraz nadišiel pravý čas povedať mu pravdu, ale jej ústa sa zasekli a nemohli vydať ani hláska. Zúfalo chcela povedať Remusovi pravdu, následne sa mu vrútiť do náručia a pobozkať ho tak, že tieto predošlé bozky by boli ničím viac než kráterov na mesiaci.

Prikývla a tým Remusovi vzala všetky slová, a len tak mimochodom, zlomila srdce. On tiež chcel počuť slová o tom, ako Billa nemiluje, pretože ako on už dávno zistil, láska je strašne sebecký cit, ľudia myslia takmer len na seba. Inak myslia na toho druhého.

„Máš pravdu," šepla a pohľad venovala prsteňu od Billa. Zásnubnému prsteňu. „Som s ním zasnúbená."

Kývala hlavou na znak súhlasu. Súhlasila sama so sebou, bola s ním zasnúbená a Remusa si nehodlala namotávať, kým všetko nevyrieši s Billom.

Divadelná fraška sa rúcala ako domček z karát, ale rovnako tak aj Remusovo odhodlanie nájsť si niekedy lásku svojho života.