Brloh, 4. októbra 1973

Andromeda Tonksová nesúc na rukách svoju pár mesačnú dcérku zabalenú v perinke zaklopala na dreveného vchodové dvere viacposchodového, no stále drobného domčeka. Malinká Nymphadora sa pomrvila a nespokojne zamrnčala, načo ju jej maminka následne upokojovala a kolísala ju v náručí. Dorine ružovkasté vlásky trošku kontrastovali s bielou perinkou, do ktorej bola zabalená. „Pššt, zlatíčko, som tu, tvoja maminka," hovorila jej Andromeda sladko, až kým sa vchodové dvere neotvorili a za nimi sa nezjavila Molly Weasleyová s úsmevom na tvári, ako v podstate vždy.

„Vitaj, Andromeda," privítala ju slušne vo svojom skromnom príbytku. Spolu s jej manželom Arturom sa nikdy netopili v peniazoch, nikdy nemali navyše, ale nesťažovali si. Nedalo sa im žiť len z lásky, pretože už dve malé deti na krku neboli veru žiadna sranda, ale skôr kus riadnej disciplíny a zodpovednosti. „Som veľmi rada, že si napokon prišla aj s malou."

Žena odetá do dlhých sivých šiat s mierne rozšírenou sukňou vošla dnu aj s dcérkou na rukách a žiarivo sa na Molly usmiala. Nikdy by si nedovolila hundrať na ich spôsob života, a to aj napriek tomu, že počas svojho detstva a skorej mladosti býva v až gýčovom prepychu. V ich rodine nikdy nešlo o čistú lásku, ale len o peniaze, majetok a etiketu. Preto sa pred rokmi rozhodla vzdať sa svojej rodiny a riskovať, že sa ani so svojimi sestrami viac nebude môcť kontaktovať. Pretože odmietla žiť s mužom, ktorého jej rodičia nútili si vziať. Zamilovala sa až po uši do bláznivého Teda Tonksa, vydala sa za neho a splodili spolu tú najkrajšiu dcérku na svete - Nymphadoru. Nevadilo jej, že od začiatku, ako s Tedom začala bývať, nežila v prepychu, že musela variť, upratovať, starať sa jednoducho o svojho manžela a o domácnosť. Robilo jej to radosť, pretože všetko robila z nehynúcej, pravej lásky.

„Veľmi rada som prijala tvoje pozvanie. Ted mi hovoril o tom, že ste sa stretli v Šikmej uličke a že si naozaj úžasná žena, preto som rada, že sa o tom môžem teraz presvedčiť na vlastné oči," Andromeda hovorila slušne, milo, priateľsky. Molly na ňu pôsobila ozaj veľmi fajn. „Obdivujem ťa za to, že si taká mladá a napriek tomu sa zvládaš starať o celý dom, o manžela, o prácu, no najmä o deti. Koľko že majú rokov?" spýtala sa a očkom zavadila o červenovlasého chlapca hrajúceho sa s drevenými postavičkami rytierov pri rohu miestnosti.

„Bill mal už tri roky a Charlie má len pár mesiacov. Nemôžem veriť, ako ten čas rýchlo letí," Molly sa priam rozplývala od šťastia. Bolo na nej vidno, že sa v rodine našla, že presne takto si svoj život predstavovala, že jej nič viac nebolo treba.

Aj Andromeda by túžila po druhom bábätku, ale na to bol ešte čas. Maličká Dora sa narodila ešte len pred pár mesiacmi a rozhodne chcela počkať na druhé bábo, nie mať hneď druhé, keď už bude môcť.

„O koľko je Nymphadora mladšia od nášho Charlieho?" spýtala sa Molly svojej hosťtky.

„Myslím, že o dva mesiace a pár dní," odpovedala Andromeda trošku neisto. Akosi sa jej nechcelo takto narýchlo prepočítavať vekový rozdiel medzi Charliem a jej malinkou Nymphadorou.

„Kto je to?" spýtal sa detský hlások zvedavého Billa, ktorý sa radšej nevenoval hračkám, ale návšteve. Už na prvý pohľad ho zaujalo bábätko zababušené v teplej perinke. Opatrne podišiel ku malej Nymphadore a svojím kukučom na ňu zvedavo pozrel. Usmial sa, čím dal hneď najavo, že sa mu drobné dievčatko páči.

„Bill, zlatko, nechoď tak blízko, bábätko spinká," napomenula ho Molly a troška ho stiahla do úzadia, aby sa náhodou Dora nezobudila. „Toto je teta Andromeda," predstavila mu ženu s dlhými tmavými vlasmi. „A jej maličká dcérka Andromeda," dodala nakoniec.

„Je kjásna," povedal chlapček smerom na bábätko. Andromeda sa žiarivo usmiala a Molly jej s láskou v srdci úsmev opätovala.

„A ty si zase veľmi slušný chlapec, Bill. Určite by sa ti veľmi poďakovala, keby bola o čosi väčšia a vedela by rozprávať," riekla Andromeda.

„Plánujete s Tedom v budúcnosti aj ďalšie bábätko?" opýtala sa Molly po chvíli, hneď potom, ako pred Andromedu položila šálku zeleného čaju.

„Ešte sme sa o tom nerozprávali," odpovedala, „ale raz by som chcela dať Tedovi obrovskú rodinu, ktorú si jeho veľké srdce zaslúži. Sám mi ešte pár mesiacov potom, čo sme sa dali dokopy, povedal, že jedného dňa chce mať so mnou tucet detí, byť šťastný, mať spoločne veľkú rodinu," hovorila a usmievala sa. Rada spomínala na svoje študentské časy, kedy už aj s Tedom spolu chodili a užívali si celkom bezstarostný život. Vedeli, že raz príde okamih, kedy sa treba porozprávať o tom, čo bude v budúcnosti, ale každopádne vtedy žili ako praví zaľúbení dospievajúci ľudia. „A vy s Arthurom by ste chceli aj tretie?"

„Áno, rozhodne," pritakala Molly. „A aj keď nemáme veľký majetok, nejako sa o rodinu postarať zvládneme," pohľad venovala svojmu trojročnému synovi, ktorí neodolal tomu vnútornému nátlaku a opäť sa priblížil k Nymphadore. Tá už otvorila svoje kukadlá a premiestnila ich na chlapca s ryšavými vlasmi. Neplakala, práve naopak. Usmievala sa ako slniečko na hnoji.

„Očividne sa jej Bill páči," poznamenala matka malého dievčatka.

„Očividne je to obojstranné," dodala Molly a obe ženy sa na seba navzájom usmiali.

Molly už počas svojho prvého tehotenstva práve s Billom chcela, aby jej syn jedného dňa stretol ženu, ktorá bude slušná, dobre vychovaná. Nemusela by byť bohatá, o peniaze jej nikdy nešlo. Len chcela, aby jej syn žil pokojný život po boku ženy, ktorú bude milovať a ona jeho tiež. A vedela, že Dora tieto jej nenáročné podmienky rozhodne raz splňovať bude.

„Vždy sa vravelo, že detská láska býva tá najsilnejšia," riekla Andromeda a Molly nadšene pritakala. Ona toto totiž zažila na vlastnej koži. Kedysi dávno, jedného dňa, totiž stretla milého chlapca v starom oblečení, ako kráča po boku rodičov po Šikmej uličke a jej sa zapáčil na prvý pohľad. Neskôr však jej otec mal s touto rodinou problémy, a tak musela svoje city skrývať aj napriek tomu, že mala daného chlapca na očiach počas rokfortských čias každý deň na očiach. Lenže láska je ten najsilnejší cit zo všetkých existujúcich, a jej láska k Arturovi Weasleyovi prekonala jednoducho všetko.

„Možno naším dvom pokladom pôjdeme jedného krásneho dňa na svadbu a budeme na tento náš rozhovor so smiechom spomínať," povedala Molly a nevedno ako, ale tieto jej slová sa jej akosi vsugerovali do mozgu a v ten moment by prisahala, že si ich bude pamätať na hodne dlhú dobu.

„To by bolo zlaté," odvetila Andromeda a pozrela sa na svoju dcérku. Tá sa hneď začala mierne mračiť a zakrátko sa rozplakala. Mamička dievčatka vedela, že je Dorka hladná. „Molly, mala by som s malou už ísť. Je hladná a celkovo sa v cudzom prostredí s ňou nerada zdržujem, pretože si ťažko zvyká. Veľmi ma potešilo tvoje pozvanie a som rada, že som teda napokon aj mohla prísť, lebo Dorka je trošku náročnejšie bábätko, to asi skrz tých jej schopností," riekla Andromeda milo. „Ahoj," pozdravila ju na odchod, prešla k nej, pusinky padli a Andromeda sa za pár sekúnd vytratila aj so svojou dcérkou z Brlohu.

Ženy si dnes navzájom prejavili mnohé zaručene skvelé nápady ohľadom budúcnosti ich detí, ale nik predsa nemôže predurčiť niekomu budúcnosť podľa vlastnej požiadavky. Alebo je to snáď nejako inak?