„Teraz akože trucuješ?"

„Podľa teba trucujem?" opýtala som sa nahnevane a obrátila sa k nemu. Mohol by mi pomôcť a nie sa tu len hore-dole špacírovať so zbraňou v ruke. Kráľ debilov.

„No podľa mňa áno."

„Tak si to poďme pekne ešte raz všetko zhrnúť. Dala som ti na starosť svojho psa, ktorého si pustil, na následky čoho ho zastrelili. Rovnako skončil aj muž, ktorého som mala na starosti a bohvie aký had uštipol môjho brata. Na vrch toho, si ma zhodil na zem, keď som sa snažila konečne sa zo všetkého dostať, následkom čoho ma ten dement dokopal a mňa teraz bolia rebrá pri každom nádychu. Takže...potrebuješ ešte nejaký dôvod, aby si si bol istý, či trucujem, alebo nie?" mala som sto chutí po ňom šmariť všetky konáre, čo som nazbierala, ale to by som musela zas začať odznova. A toľko času nemám.

„Takže za všetko môžem ja?"

„Mal si sa ma zastať, keď som povedala, že sa dnes ďalej nepôjde! Jace nesmie toľko chodiť!" toto ma desilo hádam najviac. Nie všetci majú rovnakú toleranciu na uštipnutia hadmi, či hmyzom, takže si nemôžem byť istá, že mu nič také nebude. Navyše keď sme tu, uprostred ničoho.

„Jace, Jace, Jace...stále je to len o ňom! O nikoho iného sa nebojíš?"

„A o koho? O teba?" opýtala som sa so smiechom a s dosť bolestivou grimasou sa zohla po ďalší, solídne hrubý konár. Oheň len tak z ničoho nebude, takže niekto musí nazbierať aj drevo.

„Vieš si predstaviť aké to je, keď pri hlave tvojho mladšieho brata držia zbraň a ty vieš, že za to môže niekto, koho si ešte nedávno miloval a bol by si ochotný pre neho dokonca zomrieť? Jasné, že nevieš. Nikoho nemáš, lebo ťa všetci nenávidia!"

„A ty s nimi, čo?"

„Aký si ty múdry." otočila som sa na odchod a jeho vonkoncom neriešila. Nech si robí čo chce. Je trápny, až to bolí.

„Včera si ešte hovorila niečo iné."

„Včera bolo včera a dnes, je dnes. Poviem ti jednu vec...ak Jace nedajbože do rána zomrie, ste nahraní. Všetci traja." nechala som, aby sa trošku zamyslel nad tým, čo som asi myslela a viac s ním už neprehovorila. Radšej som si to namierila späť ku skalám, kde sme sa zas zložili a hodila na zem konáre. Trocha som to tam poukladala, aby to predsa nejako vyzeralo a zapaľovač sa už postaral o ostatné.

„Žiješ ešte?" opýtala som sa trocha tak na odľahčenie situácie, keď som si sadla vedľa Jacea. Ten však vyzeral dosť mimo. Už teraz sa celý triasol od zimy, tak čo bude ešte v noci?

„Ani moc nie."

„Bolí to?" prikývol, no bola to vlastne aj odo mňa zbytočná otázka. Jasné, že to bolí. Ja sama som to už dvakrát zažila a nie je to nič príjemné. Hlavne, keď som potom ešte musela aj odviesť skupinu späť dole.

„Spomínaš si, keď ma vtedy poštípala tá osa?"

„Myslela som na to, keď sme boli ešte tam v lese." usmiala som sa, zatiaľ čo on si položil hlavu na moje plece. Ja som ho jednou rukou objala okolo ramien a položila si hlavu na tú jeho. Snáď nejako zvládneme aj noc. Keďže som teraz už deku nepotrebovala pre svojho drahého Berna, zložila som ju a na ňu sme si vlastne sadli. Lepšie, než sedieť rovno na studených šutroch.

„Cítim sa nejako podobne ako vtedy. Dosť to bolí, je mi zima a hlavne mám pocit, že budem každú chvíľu vracať."

„Ja viem. To patrí medzi bežné príznaky. Skúsim niečo vymyslieť, hej? Nejako dostanem od neho vysielačku a...zavolám Alexa. On nám určite pomôže." možno som do toho vkladala až moc nádejí, ale tak čo? Čo iné nám zostáva?

„Bude to ako za starých čias? Veľký brat bude zachraňovať zadky svojim mladším súrodencom?"

„A čo iné nám zostáva?" s povzdychom sme obaja ako na povel pozreli do ohňa a takto sme tam vlastne posadávali až kým sa nezotmelo. Dnes v noci nás dostal na starosť Lucas, no ten zaspal už po pol hodine, čo na nás gánil, ako vrah. Nech sa dá vypchať.

„Mala by si podľa mňa niečo zjesť. Nejedla si celý deň."

„Nie som hladná." hovorila som v podstate pravdu. Áno, od včera rána som nič nejedla, to je pravda, ale ani som sa na to necítila. Bolo mi akosi nevoľno, až som mala rovnaký pocit, že budem vracať, ako Jace. A to sa mi to doteraz stávalo len ráno.

„Kúpiš si druhého psa?"

„Najprv budem musieť doma oplakať Berna a až potom sa rozhodnem." nad niečím takýmto, som nechcela ani premýšľať. Ja nechcem nového psa. Chcem svojho Berna a bodka. Možno je divné, že viacej smútim za psom, ako za ľuďmi čo zomreli, ale...ja vlastne ani neviem, čo s emóciami v posledných týždňoch.

„Prišiel som teraz asi o dosť dobrý kšeft, keď sú obaja mŕtvi...a Kristy možno tiež."

„Tá je podľa mňa v pohode. Videla kadiaľ sme šli k jaskyni, takže sa podľa mňa pekne vrátila dole." samej mi nebolo jasné, či tomu verím, ale aspoň som sa snažila, ak už nič iné. Aj to je lepšie, ako nič.

„Ja si nie som istý už ničím. Chcem ísť domov. Riadne sa vyspať vo vlastnej posteli a nie na studených šutroch."

„Tak mohli si aspoň vybrať nejaké lepšie ročné obdobie."

„Aj Alex so svadbou. Nechápem, prečo sa nezobrali ešte v lete." niečo na tom bolo. Ale tak Alex...plánovali tú svadbu tak dlho, až sa to pretiahlo asi viac, ako chceli aj oni dvaja. Ja som mu dohovárala už vtedy, aby to stihli ešte v lete, alebo v septembri, ale nie. Načo by ma niekedy aj počúval, že?

„Aha," povedal zrazu Jace a ukázal hore na oblohu.

„Niečo si želaj," povedala som, zatiaľ čo sme obaja sledovali, ako padá hviezda. Nebolo ju vidno dlho, ale aj tak to stálo za to. Navyše, keď to človek vidí prvýkrát v živote.

„Mohlo by sa to aj splniť," dodal po chvíľke a zas si položil hlavu na moje plece. Chcelo sa mi spať, ale na druhej strane som vedela, že nemôžem. Hlavne nie, keď nás dnes stráži Lucas. No dobre...stráži, ako stráži, ale aj tak.

„Zajtra, by sme sa ich možno dokázali zbaviť. Musíme ich len nechať, aby zlanili dole po skale prví a máme to. Nejako by sme sa vrátili sem a, keď pôjdeme na západ, mali by sme nájsť cestičku pri malom potoku."

„Ty si vážne myslíš, že ja vládzem toľko chodiť?"

„Budeš musieť. Ja ťa na chrbte niesť nebudem." no a o tom, že ho tu nechám, nech ani nepremýšľa. To radšej zostanem aj ja a budeme dúfať, že nás niekto nájde.

„Nemyslím si, že by nás nechali len tak bez dozoru."

„Nejako ich dostaneme. Musí existovať cesta. Nanajvýš...zahrám na Michaelove slabé miesta a bude."

„Chce ťa späť, nie?" prikývla som, aj keď sa mi pri predstave, že som ho pred dvadsiatimi štyrmi hodinami bozkávala chcelo plakať. Nad vlastnou hlúposťou samozrejme.

„Maj prosím rozum."

„Po dnešku ho už dúfam budem mať."