„Tu sa nekosí tráva, alebo čo do pekla?" že sa bude šéf sťažovať ešte aj na toto, som si teda nemyslela. Uznávam, že to v doline pripomínalo prales, ale čo by akože chcel? Dokonale pokosený anglický trávnik? Zábavné však bolo, že keď som tu Berna pustila, musela som obetovať jedno z kratších lán, čo som mala, aby sa mi v tej vysokej tráve nestratil. Uviazala som mu ho k obojku a ako také provizórne vodítko, to stačilo. Kto čakal, že sa budeme motať na takýchto miestach?

„Sme ešte ďaleko od skál?"

„Troška. Ako som hovorila, dnes už z toho nič nebude." odpovedala som Michaelovi, ale neobzrela som sa za nimi. Bolo niečo krátko po obede, ale musím povedať, že aj keď v noci skoro mrzlo, teraz bolo dosť teplo. Možno aj viac, ako by som uvítala.

„Som rád. Necítim sa na zdolávanie výšok."

„Na toto si mal myslieť aj keď si sa preriekol," podpichla som ho a trošku pridala do kroku. Neďaleko sa zas začínala jedna časť lesu, takže aspoň stromy nám poskytnú akú takú ochranu pred nemilosrdne pražiacim slnkom.

„Ak by som vedel, čo z toho bude..." podľa mňa by aj dopovedal, ak by sa za nami neozval krik. Dovolím si povedať, že znel dosť bolestivo. Vydesilo ma to však o to viac, že kričal Jace.

„Čo je? Stalo sa niečo?" lano, na ktorom bol Bern, som hneď podala Michaelovi a išla k nemu...no teda skoro. Lucas sa mi postavil do cesty, akoby ma tým chcel zastaviť. Chabý pokus.

„Skurvený had ma uštipol! To sa stalo!" skríkol s dosť bolestivou grimasou, no to mi dokonale stačilo, aby sa všetko zrútilo. Dokonalé! Lebo akože nič iné nám nechýbalo, že?

„Fajn, sadni si!" sykla som a klesla na zem k nemu.

„No nie, nie! Ideme pekne ďalej!"

„Nie!" skríkla som na šéfa, ale nemyslela som si, že túto menšiu paniku, využije Benjamin, spolu s Bernom, ktorý sa vytrhol Michealovi. Asi chcel bežať za ním, ale nemal to radšej robiť. Niežeby sa Lucas, alebo šéf rozbehli za nimi...nie! Oni radšej vytiahli zbrane a pekne si urobili streleckú súťaž.

Neprehliadla som, ako trafil šéf Benjamina do hlavy, no nezmohla som sa ani na krik, keď padol k zemi. Lucas strieľal dosť nízko, takže určite mieril na Berna, čo sa mi aj potvrdilo, keď sa o dosť značný kus ďalej ozvalo bolestivé zavíjanie. No ešte ani tak neskončil. Asi, aby si bol istý, že je po ňom, tam vystrelil ešte trikrát.

„Pane Bože, pane Bože, pane Bože..." na nič viac som sa nezmohla. Ja a Jace sme tam len sedeli v tráve, ako dvaja chudáci a to bolo celé. Ani jeden z nás, sa na nič nezmohol. U mňa sa teda ešte spustili slzy, ale to bolo tak všetko. Tí psychopati práve zastrelili kamaráta môjho brata a môjho psa. Len tak. Akoby to ani neboli živé bytosti.

„Takže...mám odbachnúť ešte aj jeho, aby bol konečne pokoj a nič nás nezdržovalo?" opýtal sa šéf a zamieril našim smerom. Ja som sa však pohotovo postavila a dokonale som za seba Jacea skryla. Nech sa neopovažuje! Odporná sviňa.

„Dajte mi chvíľu, aby som sa na neho pozrela a potom sa uvidí." slzy mi ešte stále tiekli po lícach a najradšej by som sa rozutekala za nimi uistiť sa, či náhodou neprežili, ale nemohla som odísť. Potom by to schytal Jace.

„Nech to je sakramentsky rýchlo!" prikývla som a vražedne zagánila na Michaela. Dala som mu na starosť niečo tak banálne ako je pes a ešte ani to neustráži? Toto si odskáče! Dement vymletý.

Nakoniec som si teda kľakla späť na zem, ale už len v momente, kedy si Jace vyhrnul nohavice, som vedela, že je asi dosť zle. Dve ranky od zubov boli jasne vidieť, no mne sa moc nepozdávala tá krv naokolo. No a hlavne, že prešlo len pár minút, už mu to začalo solídne napúchať. Dokonalé! Čo ho mám teraz celú cestu podopierať?

„Akej farby bol ten had?"

„Neviem. Ja som ho v tej tráve ani nevidel." ešte lepšie! Takže ani nevieme, či mohol byť jedovatý, alebo nie. Jedovaté hady sa tu však našťastie moc často nevyskytujú, ale tak pri našom šťastí...bol by to akurát ten ojedinelý prípad. Navyše ešte pri ňom...pamätám si, že raz, keď mal dvanásť ho poštípala osa a to som sa teda fakt seriózne bála. Nie u každého sa prejaví alergická reakcia, ale prečo nie, že? Navyše sme boli vtedy doma len ja, on a Alex.

„Musíme sa niekde zložiť. Dnes sa ďalej nepôjde."

„No tak to nie."

„Ale áno! Základom je, aby sa predišlo nadbytočnému pohybu. Takže na dnes končíme!" nechcela som ustúpiť. Musím si presadiť svoje, aj keby som mala šéfkovi oči vyškriabať. Radšej vydržím noc do plusu v zime, než aby som mala riskovať život vlastného brata.

„A kde tu chceš zostať múdra hlava? V tráve, kde sa stratí všetko?" to ticho, čo sa po tých výstreloch rozhostilo, ma najprv síce desilo, ale to, čo som začula po chvíli, prišlo ako blesk z jasného neba. Helikoptéra, ktorá navyše nebola ani tak veľmi ďaleko.

„Čo máte v tých taškách?" opýtala som sa kývla hlavou ich smerom. Ako on, tak Lucas a Michael a dokonca aj Nathan, mali so sebou dosť veľké čierne tašky. A vyzerali aj dosť plno, aby som pravdu povedala. Možno by bolo lepšie, ak by som to ani nevedela, ale zvedavosť vždy patrila medzi moje neodpustiteľné vlastnosti.

„To by ťa nemuselo až tak zaujímať," povedal a radšej než by mal pozerať na mňa, sa začal obzerať všade naokolo. Lucas sa zas pozeral do smeru, kadiaľ ležalo Benjaminove telo pravdepodobne aj Bern, no istým spôsobom, mi to prišlo vhod. Všimla som si, že batoh na chrbte nemá úplne zatiahnutý a dosť jasne odtiaľ vytŕčala jedna zo svetlíc.

Váhala som, ale ako sa zvuk od helikoptéry stále približoval, odvážila som sa to urobiť. Jeho nepozornosť som využila, prikradla sa za neho a zmocnila sa ten nešťastnej svetlice. Škoda len, že skôr, akoby som niečo dokázala s ňou urobiť ma Michael...áno Michael, sotil na zem a vzal mi ju. Lucas sa k nám tiež hneď otočil, riadne zanadával a vyslúžila som si nakoniec aj nejeden kopanec, či už do pravého boku, alebo do rebier.

„Toto ťa aspoň odnaučí vyvádzať," skonštatoval Lucas, zatiaľ čo sa Jace snažil postaviť a nejako mi pomôcť, ale bolo to nanič. Michael ten len postával kúsok od neho a neprítomne po mne pozeral. Takže toto mám za to, že som mu včera dovolila, aby ma pobozkal? Za to, že som mu takmer všetko odpustila a na chvíľu sa zamyslela aj nad tým, že by sme mohli mať spoločnú budúcnosť?

„Ak ste sa teda vy dvaja dováľali, ideme ďalej! Nezaujíma ma, že ty, alebo tvoj brat už nevládzete. Pôjdeme, kým ja nepovie, že stačí!" ozvalo sa zrazu od šéfa a v tom momente, presne nad nami preletel vrtuľník. No a jasné, že červeno-biele sfarbenie mi napovedalo, že išlo o Alexových. Ktovie, či má dnes službu?

Nakoniec som sa horko-ťažko vyškriabala na nohy a držiac sa za rebrá, som došla k Jaceovi. Ten vyzeral ešte viacej mimo, ako ja, no neriešila som to. Mala by som byť asi rada, že to zvláda tak, ako to zvláda.

„Tak poď. Nejaký ten kúsok ešte zvládneme."

„Si v pohode?" prikývla som, aj keď to nebola pravda. Mala som chuť maximálne sa tu rozvaliť na zem a oplakávať svojho psa a nie podopierať brata, pričom ma rebrá boleli pri každom nádychu. No už len kvôli nemu som musela ďalej. Nech si nemyslia, že keď sme teraz zostali len dvaja, ja sa ich nejako zľaknem. V žiadnom prípade.

„Stalo sa medzi vami včera niečo?"

„Urobila som chybu, to sa stalo," odpovedala som stroho, zatiaľ čo sme sa vliekli pred ostatnými. Síce sa Michael ponúkol, že bude Jacea podopierať on, ale rázne som odmietla. Nie po tom, čo neustrážil ešte ani môjho úbohého psa, alebo čo ma zhodil na zem.

„Pobozkali ste sa, že?"

„Vždy ti to pálilo." pokúsila som sa o smiech, ale nešlo to. Nie po tom, ako som videla, že zastrelili Benjamina a potom sme len tak odišli. Máme za sebou sotva polovicu dňa a ja som už psychicky totálne na dne. Dokonalé.