Presne ako som hovorila...nespala som celú noc. S Michaelom sme mlčky posedávali pri ohni a vyčkávali kým vyjde slnko a trošku sa oteplí. Úprimne hovorím, že takúto studenú noc, som hádam ešte vonku nezažila. A to už je čo povedať. Nad tou pusou som sa dosť zamýšľala, ale prišla som len k jednému záveru. Nemala som mu to dovoliť. Hlavne nie za takýchto okolností. Nechala som sa proste oblbnúť.

„Dnes nás čaká dlhá cesta, čo?"

„Dosť," odpovedala som potichu, zatiaľ čo som vstala z miesta a prešla k Jaceovi. Čupla som si k nemu a opatrne ho pohladila po vlasoch, aby sa zobudil. Nech sú aj s Benjaminom hore skôr, ako hentí dvaja.

„Vstávaj."

„Päť minút," zamrmlal a ja som sa neubránila úsmevu. Presne, ako keď bol malý chlapec a mnohokrát som ho budila do školy ja, lebo však načo si aj nastaviť budík, že? Od toho je tu staršia sestra. Dobre, uznávam, že aj mňa musel občas budiť Alex, ale...asi to k súrodencom patrí. Keď majú dobré vzťahy samozrejme.

„Ani minúta. Keď ja som vydržala hore celú noc, tak ty teraz pekne vstaneš. Aj tak nie som nadšená, že ste vylihovali na tej studenej zemi."

„Tak nejaký ten exkluzívny päťhviezdičkový hotel nebol k dispozícii drahá."

„Ja ti dám takú drahú, že až." ten jeho podlý úsmev mi trocha pozdvihol náladu. Musím nás z toho dostať. Asi by som umrela, ak by mu niečo urobili.

Nakoniec som zobudila aj Benjamina a kým sa pánkom ráčilo vyliezť von, sme my už posedávali pri ohni, ako kopy nešťastia. Mala som na pamäti, že by som asi mala niečo zjesť aj ja, no nemala som chuť. Práve naopak...bolo mi totálne na vracanie, ale snažila som sa tváriť, že je všetko v poriadku. Bern však hltal jednu piškótu za druhou, takže aspoň on sa najedol. A Jace? Ten jedol, až som si myslela, že mu zabehne. Presne, ako keď bol menší. Vždy tlačil do hlavy jedna radosť.

„Takže...môžeme pekne ísť ďalej?"

„Asi áno," odpovedala som hladiac do ohňa, zatiaľ čo som v podstate bojovala sama so sebou, aby som nezaspala. Možno som si mohla pri Michaelovi trošku pospať, ale už len kvôli bezpečnosti, som to neriskla. Neviem však, ako teraz vydržím byť celý deň na nohách, ale fajn. Ako myslia.

Pomaly sme sa pozbierali a mohlo sa ísť. Dolu sa po skalách nešlo nič moc, ale nebolo to ani nič, čo by sme nezvládli. Šéf skoro spadol na nos, ale ja som to nejako extra neriešila. Vlastne...mala som chuť sa smiať. Asi by to nedopadlo dobre, takže som to nejako predýchala a bolo dobre. A ani sama neviem ako, ale cestou dolu sme sa s Michaelom držali za ruky a nikto nejako extra nenamietal. Našťastie teda. Myslela som, že Jace bude mať nejaké blbé komentáre.

„To zlaňovanie..."

„Nie je to až tak vysoko, neboj," uistila som ho a ešte pevnejšie mu stisla ruku. Niežeby som ho už aj doteraz nedržala pevne, ale chcela som ho nejako uistiť, že to bude v pohode. Nejako to zvládneme. Presne, ako aj zvyšok cesty. Taký pajác, ako jeho šéf, nás nezlomí.

„Nikdy predtým som to ešte nerobil."

„Nie je to moc ťažké. Dám ti rýchlu inštruktáž." žmurkla som na neho, ale asi som sa mala radšej pozerať pod nohy, lebo som sa skoro zrýpala na zem. Jasné, že môj dospelý braček, ma musel vysmiať. Akože milé od neho. Ja mu tu zachraňujem riť a on ma vysmeje?

„A prídeme tam už dnes?"

„Asi nie. Prechod celou dolinou až tam, zaberie celý dnešok a možno ešte aj kúsok zo zajtrajšieho rána. Nie je to sranda, dostať sa až tam." nech len pekne vie aj on, do čoho sme sa pustili. Navyše...veľmi sa bojím noci. Aj táto bola dosť studená a pochybujem, že tá dnešná, bude o niečo lepšia.

„Už aby sme boli doma." pravda. No ak by nebolo jeho múdrych rečí, nič by sa vlastne nestalo. Babrák.