„Ako ďaleko je ešte tá prekliata jaskyňa?"

„Ešte asi pätnásť minút chôdze," odpovedala som Benjaminovi, no neobzrela som sa. Keď sa sťažujú teraz, čo bude ešte neskôr? Nie sme ešte ani v štvrtine cesty? Ale tak mohla som to čakať. Mestské typy sú takmer vždy ufňukané.

Desilo ma však, že ešte stále som cítila, ako by nás niekto sledoval. Ani Bern nebol moc pokojný, stále štekal, čiže sa moje podozrenie len zosilňovalo. Ale možno za to môže aj tá moje večne negatívne zmýšľanie. Mala by som s tým niečo urobiť.

„Nevravela si, že bez sprievodcu, by tu ľudia nemali byť?" opýtal sa Josh a kývol hlavou smerom doprava od nás. Prišlo mi divné, že som tam len tak uvidela postávať štyroch mužov. Vyzerali maximálne stratene, no čo už? Ak niekto nevie čítať varovné nápisy.

„Hej!" zakričala som na nich, aj keď vlastne by nemala byť moja starosť, čo s nimi bude. Ja si mám dohliadnuť na svoju skupinu a koniec.

Keď sa však ani jeden z nich neobzrel, nedalo mi, aby som k nim nepodišla a nepresvedčila sa, že je všetko v poriadku. No ako som sa blížila, niečo mi hovorilo, aby som to nerobila. Istým spôsobom aj Bernovo štekanie. To by som však ani nebola ja, ak by som sa nestarala o druhých.

„Hovoríte anglicky?" opýtala som sa niečo také neutrálne, aby som zistila, či nebude treba oprášiť moje vedomosti nemčiny, ruštiny, či nedajbože španielčiny.

„My hovoríme veľa jazykmi Eleanor," povedal ten, čo vyzeral z nich najstaršie a mne v momente prebehli po chrbte zimomriavky. Zodvihol hlavu, takže už som nevidela len jeho čierne vlasy, ale aj hrôzu naháňajúce hnedé oči. A ten jeho španielsky prízvuk, bol asi najhorší.

Ďalší dvaja po nás hneď tiež pozreli a strach teda išiel aj z nich. Obaja mali mrazivo modré oči, zatiaľ čo jeden bol hnedovlasý a jeho kamoš ryšavý. Mňa však viacej zaujímal ten čiernovlasý chalan, čo stál chrbtom ku mne. Ten jeho postoj, mi bol až moc povedomý.

„Odkiaľ poznáte moje meno?" opýtala som sa opatrne a ostatným dala znamenie rukou, aby sa držali trocha vzadu. Boh vie, čo je to za čudákov.

„Mám dobré zdroje, ktoré mi povedali aj to, že nás veľmi ochotne prevedieš popri vodopádoch, až na druhú stranu hôr. Teda na bezpečnejšie územie."

„Je mi ľúto, ale na dnes už skupinu mám, takže to pôjde najskôr zajtra. No mali by ste prísť hneď ráno, aby..." v momente, kedy vytasil spod kabáta zbraň, ma zradil hlas a ja som na neho len zízala s otvorenými ústami. Zbraň bohužiaľ nemal len on, ale aj tí ďalší dvaja, zatiaľ čo pán tajomný ešte stále zostal ku nám chrbtom.

„Urobíš to ešte dnes a dúfam, že skôr, ako niekoho z tej tvojej skupinky odbachnem. Napríklad toho fešáčika s hnedými vlasmi a modrými očami. Jace nie?"

„Pozrite, ja neviem kto ste a čo chcete, ale..." keď sa tí dvaja bez problému pobrali k ostatným za mnou, zneistela som ešte viac. Zbrane samozrejme vydesili aj ich, takže všetci zostali stáť, ako prikovaní. Doslova.

„Tak čo bude? Môže to ísť aj po zlom, ak myslíš."

„Prečo práve ja?"

„Ako som už hovoril, mám dobré zdroje." kývol hlavou na toho tajomného, ktorý sa pomaličky otočil k nám a mne takmer privodil zástavu srdca. Tie slizké zelené oči, ktoré som už nikdy v živote nechcela vidieť v kombinácii s rozstrapatenými havraními vlasmi, na mňa už nepôsobili rovnako. Nie ako vtedy, keď som ho videla prvýkrát.

„Ty odporný hajzel!" vyštekla som, zatiaľ čo som zaťala päste. Toto nie. Toto je už na mňa veľa. Konečne som sa cez neho ako-tak dostala a on sa znova objaví? Prečo doriti?

„Nemal som na výber. Ty si jediná, ktorá nás tadiaľ dostane bez toho, aby sa niekto niečo dozvedel," vysvetlil, podľa mňa až moc pokojne a premeral si ma pohľadom. Chudák.