„Ver mi zlatko, že ak by som vedel, že sa môže niečo takéto stať, nikdy by som ťa na moje miesto nepustil."

„Nerob z toho drámu ocko. Veď som predsa v poriadku." keď som sa prebudila v nemocnici bola som dosť mimo obraz, ale otec a dokonca aj Jace, ktorí posedávali pri mne, ma veľmi rýchlo a s radosťou vtiahli späť do reality. Najviac ma asi tešilo to, že bol Jace v poriadku.

„To je tvoje jediné šťastie."

„Inak, kde je Bern?"

„Alex ho vzal k sebe na pár dní. Potom ti ho donesie." prikývla som, ale ako som videla, Jace už asi tiež poznal ten príbeh, ako sme sa zas zázračne našli. Našťastie aj Kristy sa od jaskyne dostala dole v poriadku a všetko povedala Xanderovi, akurát...nejako nás nevedeli nájsť. Trošku chabá výhovorka v mojom smere, ale tak fajn. Prežili sme a mali by sme na všetko z toho čo najskôr zabudnúť.

„Tak? Ako sa máš pri tej tvojej výbornej spoločnosti?" opýtala sa Jessie, otcova stará kamarátka, ktorá robí ako doktorka. Pamätala som si ju ešte z detstva, keď sme k nej zvykli chodiť. Nechcem sa nejako moc vyťahovať...ale mňa mala z nás vždy najradšej.

„O dosť lepšie. Čo Michael?"

„Je mu dobre. Aj on sa už na teba pýtal." musela som sa nad tým pousmiať. Jasné, že Jace, Alex a otec asi nebudú moc nadšení, ale...chcem aby bolo zas všetko tak, ako predtým. Nech už som povedala čokoľvek, alebo on urobil čokoľvek, ešte stále ho milujem a viem, že bez neho to už nikdy nebude rovnaké. Potrebujem ho.

„A mám aj dobré správy, na ktoré určite čakáš."

„Dobré správy na ktoré čakám?" prekvapene som na ňu pozrela, ale ona sa len žiarivo usmiala a prikývla. Bola som v tej chvíli hádam ešte zmätenejšia, ako keď som sa zobudila a nevedela som, kde vôbec som.

„No áno. Chcela som ešte počkať na výsledky krvných testov, ale teraz už môžem bez obáv povedať, že bábätku sa našťastie nič nestalo."

„Bábätku?"

„Tvojmu bábätku. Si predsa v siedmom týždni tehotenstva." všetci traja sme na ňu okamžite vyvalili oči, až som si myslela, že zle počujem, alebo niečo podobné. Ja som tehotná? ČO? Sedem týždňov, takže...to dieťa je Michaelove. Niežeby som za ten mesiac, čo sme boli od seba s niekým spala, ale...pred siedmymi týždňami bolo ešte všetko takpovediac v poriadku.

„Podľa reakcie, si o tom asi nevedela, čo?"

„Nie. Bola som v šoku po rozchode a nejako som si neustrážila ani nejaké príznaky, takže...som fakt prekvapená." ak by som to vedela, alebo čo i len tušila, určite by som si dávala celý čas väčší pozor. Nevrhala by som sa na Lucasa, neležala by som na studenej zemi...Bože som tak hlúpa.

„Každopádne gratulujem. A budúci otecko? Je to Michael, nie?" so sklonenou hlavou som prikývla, lebo...nebola som si istá, ako to vezme. Na takéto veci by sme predsa mali ešte dosť času. Dosť to zasiahlo aj moje plány ohľadne toho, aby som ho vzala späť, ale keď ma nanajvýš odmietne, nemusí sa o dieťati ani dozvedieť. Vychovám ho sama a bude.

„Nemyslíte si, že sa ma táto debata týka aj nejako osobne?" ozvalo sa zrazu z pootvorených dverí, v ktorých stál práve Michael. Nevyzeral vôbec zle. Našťastie teda. No ja...mala som chuť sa radšej prepadnúť pod zem.

„Asi by nebolo od veci, ak by sme vás nechali samých."

„Vďaka oci." usmiala som sa na neho, no neušlo mi, ako na seba s Michaelom zazerali. Keď sme teda nakoniec zostali len my dvaja, zrazu som nevedela, čo robiť. Tešiť sa, alebo plakať nad tým, že sa všetko týmto len pokazí? On so mnou určite nezostane.

„Všetko si to počul?"

„Počul." opatrne si sadol na kraj postele, ale na tej bolestivej grimase, sa nedalo nezasmiať. Ako vidím, bála som sa o neho úplne zbytočne. On sa len tak bez boja nevzdá.

„A? Máš k tomu predsa čo povedať, nie?"

„Asi nie. Voľba je na tebe. Ak chceš, aby sme boli ešte len my dvaja, beriem to, ale ak chceš mať rodinu..."

„Tak s tebou nemám počítať?" opýtala som sa opatrne, ale on ma namiesto odpovede len vzal za ruky a zahľadel sa mi do očí. Nebola by som schopná povedať, čo som v nich videla, ale šťastie to teda rozhodne nebolo.

„Nie. V tom prípade so mnou musíš počítať Eleanor! Je to predsa aj moje dieťa."

„Takže nezdrhneš od zodpovednosti?"

„Už nechcem byť bez teba, chápeš? A navyše teraz, keď zo mňa bude otec. Urobil som neskutočnú hlúposť, ktorou som ohrozil ako teba, tak naše dieťa, ale...ja dám všetko do poriadku. Dokážem ti, že mi môžeš zas dôverovať. Kúpime si nejaký pekný byt, alebo dom a tam budeme žiť, ako rodina. Daj mi prosím šancu." už som cítila slzy v očiach, ale nechcela som, aby si myslel, že je za vodou tak rýchlo. Nech ešte trošku o mňa zabojuje. Aj keď...je už vlastne rozhodnuté, ale on to ešte vedieť nemusí.

„Kúpime byt? A čo ten tvoj?"

„Predal som ho. Vieš...ja som si myslel, že sa vyparím s nimi a tu sa už neukážem."

„A čo ten kokaín? Odkiaľ bol?" toto ma zaujímalo asi tak najviac. A ešte to, kde nakoniec naozaj skončili tie tašky. Budem sa musieť Alexa opýtať.

„Šéfovi poskoci ho vzali druhému gangu a tí na to prišli a išli po nás. No a on si povedal, že ak zdrhneme cez hory, tak nás nenájdu. Vtedy som spomenul teba a už bol oheň na streche. Ja viem...mal som mlčať. Všetko som pokazil."

„Tak trošku hej. Ale...chyby robíme všetci. Niekto akurát väčšie a niekto menšie." usmiala som a a už som to skrátka nevydržala dlhšie. Naklonila som sa k nemu, privrela oči a s hádam tým najlepším pocitom na svete, ho pobozkala. Bola som v tej chvíli neskutočne šťastná. Všetko konečne dávalo zmysel.

„Takže budeme mať o pár mesiacov bábätko."

„Budeme." s úsmevom, aký som u neho už dlho nevidela, ma pohladil po bruchu a ja som už dlhšie slzy ani nezadržiavala. Celý ten blázinec stála za takýto koniec. Rozhodne áno.