„Fakt si v pohode?" prikývla som už ani sama neviem koľký krát, ale Alex ešte stále nevyzeral, že by mi veril. Nakoniec sa sem dostali ešte rýchlejšie, ako som čakala, takže som sa musela pozbierať. Ak by som sa zostala váľať, asi by mi neveril ani tak chabo, ako teraz.

„Dobre sa mi na vás pozerá. Taká súrodenecká láska."

„Len buď ticho, lebo si ju hneď užiješ aj ty," povedal Alex a Jace sa uškrnul. Tak rada som ich videla zas pokope. Hlavne po týchto posledných dňoch. No a Michael? Ten sa držal statočne. Alexov kolega povedal, že sa na neho pozrie, zatiaľ čo on si vzal na starosť nás dvoch. A Jake...ten len ako hrdý pilot postával pri helikoptére a celý čas sa na mňa uškŕňal. Na základnej sme boli spolužiaci a dodnes sme kamaráti, takže som sa tomu ani nijako extra nedivila. Vždy rád blbol.

„Vieš, že už sa nemôžem dočkať kedy mi ten príbeh porozprávaš? Určite bude zaujímavý."

„Priprav si rovno aj vreckovky. Budú aj dojemné scény."

„Koľko vás bolo na začiatku?"

„Nás päť plus Bern a oni boli štyria." chcela som sa opýtať, či nevie niečo o Kristy, napríklad od Xandera alebo tak, no bála som sa odpovede. Tak veľmi by som chcela počuť dobré správy, že by ma ich opak asi naozaj položil.

„Kúpime ti druhého psa, neboj."

„Choďte všetci do pekla s novým psom. Ja chcem toho svojho!" áno, áno ešte stále viacej oplakávam svojho milovaného psíka, ako ľudí, ktorých sme stratili. Prečo nemôžeme ísť proste domov a na všetko zabudnúť? Chcem si s otcom večer sadnúť k telke, so šálkou čaju a rozprávať sa s ním, až kým obaja nestratíme prehľad o tom, čo sme začali pozerať. Po tom, ako som od Michaela odišla, som sa vrátila do domu k nemu a neviem...asi tam aj zostanem. Aspoň viem, že ak by sa niečo dialo nie je tam sám a dom je navyše dosť veľký, čiže obaja máme svoje súkromie.

„Alex, mali by sme už ísť, len...máme menší kapacitný problém."

„Čo, prečo?"

„Môžeme vziať naraz len dvoch." však prečo nie, že? Majme problém ešte aj s tým, aby sme odtiaľto konečne vypadli. Lebo nič nemôže ísť pekne jednoducho, aby sme mali po problémoch čo najskôr.

„Tak to vyzerá, že si tu ešte chvíľku posedím," povedala som, ale hovorím vám, že by ste nechceli vidieť pohľad ani Jacea, ani Alexa. Akoby som povedala ja ani neviem čo.

„Tak to v žiadnom prípade. Vyriešime to inak."

„Hej a ako? Vy traja letíte bez debaty, Michael rovnako a Jace to isté. Obaja potrebujú lekára viac, ako ja. Som v pohode, už som ti to hovorila."

„A ty si myslíš, že ti to aj verím?" určite nie, ale už som si zvykla, že staršieho brata sa dá oklamať len ťažko. Ten pozná všetky finty.

„Budeš musieť, lebo teraz pekne pôjdeš a dohliadneš na nášho mladšieho brata a môjho bývalého priateľa. Ja ti odtiaľto nikam neujdem, takže pokoj."

„Tento tvoj plán, sa mi vonkoncom nepozdáva." mykla som plecami, no...vlastne ani mne sa to takto nepáčilo, lenže iné východisko nebolo. Mne predsa nič také nie je, takže tu vydržím ešte nejaký ten čas.

„Musíš mi veriť, hej? Všetko bude v pohode Alex."

„Fajn. Ani sa nepohni z miesta, jasné?" prikývla som, zatiaľ čo on mi dal pusu na čelo, ako za starých čias a ja som ešte vyžobrala od neho jeho bundu. Bola mi zima, navyše to vyzeralo na seriózny dážď, čiže mne sa tu vonku určite zíde viac, ako jemu.

Jace ten mal ešte nejaké tie svoje klasické námietky, ale nič mu to nepomohlo. Ja som nehodlala ustúpiť. Povedala som mu, aby vzali aj tie nešťastné tašky s kokaínom v peniazmi a no...aby to dali polícii. Čo iné by sme s tým aj mali robiť, aby sme sa nedostali do problému? Hej...Michael sa bude asi hnevať, ale čo? Nebyť jeho, nič z tohto by sa ani nestalo.

No a síce som mala za to, že to je dobrý nápad, keď som tam naozaj zostala sama, už som nebola taký optimista. Pršať začalo skôr, akoby som si bola myslela a s tým hnusným dažďom prišla ešte aj poriadna zima, že ani tri Alexove bundy, by mi nestačili aby som sa zahriala.

Ale nesťažovala som sa. Michael a Jace budú v poriadku a to je myslím najdôležitejšie. So mnou už niečo bude. Trocha zmoknem a hotovo. Niečo ako sprcha zdarma.

Čo ma však asi prekvapilo najviac, bolo keď neďaleko mňa začalo vo vysokej tráve niečo šušťať a pritom sa to blížilo ku mne. Ja som sedela chrbtom opretá o skalu, takže som nejako moc cúvať nemohla, ale...keď som započula aj štekot, ešte predtým než to niečo došlo ku mne, sa mi chcelo plakať. Z tej hnusne vysokej trávy sa priamo predo mnou vynoril môj drahý Bern, akoby sa ani nebolo nič stalo. Ako obvykle vrtel chvostom a s vyplazeným jazykom na mňa hľadel, akoby sme sa videli prvýkrát v živote.

„Ty si hádam hotový dar z neba láska," povedala som a sotva som urobila čo i len ten najmenší pohyb, skočil na mňa a s radosťou mi olízal tvár. Riadne som ho prezrela, ale po nejakej guľke, alebo niečom inom nebolo ani stopy. Bol v absolútnom poriadku. Našťastie teda. Ešteže vie utekať tak rýchlo, keď je treba. Len...zaujímalo by ma, ako dokázal tak rýchlo obísť tú skalu, kde sme sa my pri zliezaní skoro zabili. Mohli sme sa tomu vyhnúť, ale obchádzka by bola moc dlhá.

„Aspoň tu teda nemusím posedávať sama." Alexova bunda mi bola natoľko veľká, že ešte aj Berna som pod ňu v pohode schovala, takže sme tam nakoniec posedávali v daždi ako párik nešťastníkov, čo sa stratil a nastalo u nich totálne zúfalstvo. No bohato mi stačil aj fakt, že je v poriadku a je pri mne.

Trocha viacej tepla by sa zišlo, ale to by som už asi chcela moc veľa. Po takých pätnástich minútach začalo pršať ešte hustejšie, až som sa už triasla od zimy, akoby som sedela v snehu a mala oblečené plavky. Navyše sa k tomu celému pridal aj dosť silný nárazový vietor, až som si myslela, že mi odfúkne hlavu. Uznávam, že keď som konečne opäť začula vrtuľník, už som ani nesedela, ale ležala priamo na mokrej zemi, no bolo mi to akosi aj jedno. Prišlo mi dosť zle, tak som si povedala, že bude lepšie, ak si ľahnem. Škoda len, že moja posteľ nebola v ponuke. Tú by som teraz uvítala asi ešte aj viac, ako hocičo iné.

„Ako vidím, asi sa ma konečne naučíš počúvať, že?"

„Nerob si falošné nádeje," odpovedala som, no nemohla som prehliadnuť ten nie moc šťastný výraz jeho tváre. To akože kvôli mne, alebo sa po ceste niečo stalo?

„Aha..." stiahla som si zips na bunde a musím povedať, že keď Alex uvidel Berna, potešil sa. No určite nie až tak, ako som sa tešila ja. Nakoniec sa to ešte aj všetko v podstate dobre skončí? Fajn. Pekné.

„Takže ten môj návrh s novým psom bol dosť nemiestny, čo?"

„Našťastie bol. Ja sama neviem, ako ma našiel. Došli sme zatiaľ o dosť veľký kus ďalej."

„Hlavné, že je v poriadku, nie?"

„Hej," prisvedčila som, zatiaľ čo on mi pomohol sa vôbec posadiť. Nepadlo mi to vôbec dobre, ale nechcela som nič namietať. Vypadnime odtiaľto čo najskôr. Poviem vám, že posedávať si tu s mŕtvymi telami tých dvoch, nebolo fakt nič moc. Asi by sa mal aj o tie niekto postarať.

A aj keď som nikdy nijako extra nemusela lietanie, ten pocit, keď sme už boli hore, sa mi páčil. No najviac k tomu asi prispieval pocit, že som si mohla konečne ľahnúť niekam inam, ako len na studenú zem.

„Tí dvaja mamľasi sú mimochodom celí." tá jeho láska pre Jacea. Vždy sa zbožňovali.

„Tak je dobre. Ďakujem, že si ich postrážil."

„V pohode. Ty sa posnaž zostať pri vedomí, hej?" prikývla som, aj keď som mala už v podstate zatvorené oči. Stačilo z toho celého. Dve noci som takmer nič nespala, takže som bola dokonale hotová. Berna, ktorý mi zostal ležať na hrudi som jednou rukou hladkala, ale to bolo asi tak všetko, na čo som sa zmohla. Alexovi som už viacej odpovedať nevládala.