„Nad čím tak horlivo uvažuješ?"

„Spomínam," odpovedala som potichu, zatiaľ čo si Michael sadol vedľa mňa na kmeň stromu, ktorý asi vyvrátila búrka. Dali sme si menšiu pauzu, tak som sa chcela na chvíľu od všetkých vzdialiť, aby som mala pokoj.

„Pamätáš si, keď si bol na dva týždne v Portugalsku?"

„Hej. Tvrdil som ti, že tam idem kvôli práci."

„To áno...ale ja myslím na deň, keď si sa vrátil domov." nedalo mi, aby som sa nad tým neusmievala. Mala som na ten deň len tie najkrajšie spomienky vôbec.

„Ten večer veľmi pršalo, ale ty si si aj tak vzala do hlavy, že prídeš na letisko. Navyše bez auta. V tú noc...prišiel som na to, čo je vo filmoch také čarovné na tom, keď sa dvaja bozkávajú v daždi. Bol som tak neskutočne šťastný, že som zas pri tebe, až som tomu neveril ani ja sám. Tak veľmi si mi chýbala."

„Sám si teraz priznal, čo si vtedy cítil, tak sa ťa opýtam. Prečo si mi ani napriek tomu nepovedal, čo v skutočnosti robíš?" trocha váhavo som na neho pozrela, zatiaľ čo on ma vzal za ruku a preplietol si so mnou prsty.

„Bál som sa, že ťa stratím. Myslel som si, že ak sa dozvieš, čo som vlastne zač, už so mnou nebudeš chcieť nikdy hovoriť." ja vlastne ani sama neviem, ako som na to všetko prišla. Nejako som si pospájala dve a dve a vyšlo mi z toho toto. Vždy sa do niečoho zaplietol, začali k nám chodiť nejaký divní ľudia a raz, keď bol opitý, sa mi priznal.

„Ale týmto si to všetko len zhoršil. Ja nevravím, že by som bola nadšená, alebo tak, no ani klamstvo nie je riešenie. Možno by som to prijala, ak by si mi všetko otvorene povedal a na nič sa nehral."

„Bol som zbabelec, ja viem." prikývla som, zatiaľ čo som v tichu počula ako šéf zas niečo mrmle. Bože radšej by som asi strpela len Lucasa, ako jeho. To je hotová katastrofa ten muž.

„Je mi Berna ľúto." spomínam si, ako ho chodil s obľubou venčiť. Boli dobrá dvojka, to sa musí nechať. Dokonca ho Michael aj naučil nejaké tie povely, takže si nemôžem sťažovať, že by sa nemuseli.

„Máš nejaký plán?"

„Možno. No budem potrebovať tvoju pomoc." prikývla som, aj keď mi to bolo vrcholne proti srsti. Tak potrebuje moju pomoc, hej? Zrazu?

„Šéf vravel, že chce ísť cez rieku, lebo vraj nie je moc hlboká."

„Na jeho mieste by som to neskúšala. Prúd je silný a tak celkovo...na niektorých miestach je veľmi zradná."

„To chcem práve využiť. Musíme získať jeho tašku, lebo tam je aj vysielačka a navyše...sú tam peniaze. Nie malá čiastka."

„Nie som si istá, či sú teraz peniaze moja najväčšia starosť Michael." bože tí chlapi! Ide o život, ale oni ešte aj vtedy myslia len na majetok a ako zo všetkého získať prachy. Mne bude bohato stačiť, ak všetci traja vyviazneme živí. Nech si peniaze aj celý kokaín nechajú.

„Nevrav mi, že by si sa im nepotešila."

„Stačí hej? Mali by sme radšej prísť na niečo normálnejšie, čo nebude znieť ako samovražda." neviem síce, čo voči hociktorému z nich zmôžem ja sama, ale tak skúsiť to môžem. Michael by ich oboch aj tak nezvládol a Jace...ten je podľa mňa rád, že vôbec žije.

„Tak na niečo prídite! Už sa nemôžem dočkať." ozvalo sa zrazu za nami a skôr, akoby som sa bola vôbec nazdala, ma Lucas sotil na zem, zatiaľ čo šéfko si vzal do parády Michaela. Do riti akoto, že sme si ich nevšimli?

Asi si aj Lucas pomyslel, že ja veľa škody nenarobím, takže sa radšej obaja pustili do Michaela, ale ja som to nenechala len tak. Vyskočila som mu na chrbát a tak silno, ako to len išlo, som ho chytila okolo krku. Škoda len, že mu stačilo trocha zacúvať a ja som chrbtom bolestivo narazila do stromu, až mi skoro vyrazil dych. No nepustila som sa ho ani potom. Práve naopak. Držala som ho ešte pevnejšie. Po chvíľke som však dosť nepekne skončila na zemi a to už nebolo cesty späť. Skôr, akoby som sa ja vôbec spamätala som od neho dostala jednu ranu za druhou, no najviac asi bolel ten nešťastný kopanec do brucha. On si samozrejme zmyslel, že so mnou skončil a zas sa pekne otočil na odchod, ale tak ľahko som ho nepustila. Načiahla som sa za jeho pravou nohou, až sa mi ho tým pádom podarilo dostať na zem, kde si na neho sadol Jace a ja som si mohla vydýchnuť.

„Tu máš," povedala som a podala mu nožík, čo vypadol Lucasovi. Nech predsa nemá prázdne ruky.

„Mám ho zabiť?" mykla som plecami a pozrela na Michaela so šéfom, ale sotva som sa stihla zorientovať v tom, čo sa práve stalo, sa ozval výstrel, ktorý v našom okolí odplašil ešte všetky vtáky z korún stromov. Michael ten v momente padol na kolená a on ho od seba len odsotil, akoby sa ani nič nebolo pred chvíľou stalo.

No to som ja už nesedela na mieste. Ani sama neviem ako, ale bleskovo som si vzala od Jacea späť ten nožík a vrhla sa na toho nastarda takou silou, až sme obaja skončili na zemi. On síce na mne, ale aj tak som mala pádny dôvod na úsmev. Ako som tak stále zvierala nožík v ruke, zasiahla som ho niekde presne pri srdci, ak nie úplne presne.

„Dúfam, že zhoríte v pekle," precedila som pomedzi zuby, zatiaľ čo on na mne zostal bezvládne ležať a ja som oči uprela na nebo. Zabila som ho. Ja som práve niekoho zabila.

„Si v pohode ségra?" síce ťažko, ale zhodila som ho zo seba, no to už bolo o ďalšiu zábavu postarané. Jace akosi zabudol, prečo sedí na Lucasovi a ten sa v momente, kedy z neho zliezol vyštveral na nohy. No, ten skutočný šok prišiel až potom. Ešte ani nestihol urobiť jeden jediný krok, keď sa ozval ďalší výstrel, ktorý ho pekne krásne zložil späť k zemi.

„Michael?" pozrela som na neho, ale ten sa len s dosť bolestivou grimasou zvalil späť na zem a zostal mlčať. No a síce ma všetko dokonale bolelo a sotva som sa vládala pohnúť, doplazila som sa až k nemu, kde ma však čakalo nepekné prekvapenie. Na pravej strane pod rebrami mal celé tričko od krvi, čo neveštilo nič dobré.

„Jace...choď prehľadať šéfovu tašku a zavolaj Penny. Nech Alex aj s chalanmi okamžite prídu," povedala som, zatiaľ čo som opatrne vyhrnula Michaelovi tričko, aby som si tú ranu pozrela. Nebola moc pekná, ale tak čo som mala čakať? Predsa len je asi horšie, ak vás niekto postrelí z blízka, ako keď ste od neho povedzme niekoľko metrov ďaleko.

„V pohode?"

„Hej. Ale ty nie si," odpovedala som a aj keď som v podstate sotva vládala držať otvorené oči, som mu všetkými zvyškami síl ruky pritlačila na ranu. Musí to zvládnuť. Po tomto všetkom už jednoducho musí.

„Ale som." pokrútila som hlavou, no sotva som už dokázala vnímať niečo okolo seba jasne. Dokonca aj keď sa ma Jace pýtal, čo má Penny povedať, som najprv nedokázala zo seba dostať ani slovo. Len som so slzami v očiach hľadela na Michaela. Bála som sa. Ako o neho, tak...skrátka o všetko. Ešte stále som bola hotová z faktu, že ja som niekoho zabila a, že je vlastne konečne po všetkom. Akoby to bol len nejaký nepodrený sen, ktorý za chvíľu skončí a všetko sa zas začne znova.

„Vezmi si svetlicu, ak by bolo náhodou treba. Predsa len sú tu stromy."

„Jasné. Vraj za nejakých desať minút, by tu mohli byť." prikývla som, ale stále som hľadela len na Michaela. Ruky som už mala celé od krvi, ale nejako som to ani moc neriešila. Hlavne nech vydrží, kým sa odtiaľto dostaneme. Po tomto...asi si vezmem riadne dlhú dovolenku.

„Jace..."

„Prosím?"

„Mohol...mohol by si ma vystriedať?" ešte skôr, akoby som sa dočkala nejakej reakcie, som sa tam skrátka zvalila na zem vedľa Michaela a pohľad zapichla do sivej oblohy. Mraky sa rýchlo zbiehali, takže sa asi dažďu nevyhneme. Ale nevadí. Možno by aj teraz prišiel vhod. Možno, by ma trocha prebral, lebo som bola absolútne mimo. Jace sa so mnou snažil hovoriť, ale ja som nedokázala odpovedať. A vlastne...ani tak veľmi som nechcela.