Ani napriek tomu, že ku mne niekto hovoril, alebo, že so mnou triasol, sa mi nechcelo otvoriť oči. Spala som dokopy možno hodinu a bola som totálne hotová. A hlavne premrznutá. Jace ten vedľa mňa pokojne prespal celú noc, čomu som sa len tešila, no...zároveň som sa dosť bála, čo bude dnes.

„Eleanor, no tak!" ten niekto si nedal pohov a dokonca ma zboku prevalil na chrbát a neodpustil si ani takú slabšiu facku. Však prečo nie? Je normálne takto niekoho budiť. A síce nie moc dobrovoľne, ale nakoniec som otvorila oči. Michael čupel vedľa mňa a dalo by sa povedať, že sa netváril práve dvakrát šťastne.

„Musíš ma mlátiť hneď zrána?"

„Chcel som ťa len zobudiť. Snažím sa o to už hodných päť minút." smola no. Nech si len nemyslí, že ak sme si dali pusu, tak je všetko v poriadku. Ani zďaleka nie je.

„Daj mi pokoj, hej? Nemám záujem ani o teba, ani tvoje prázdne reči." radšej som sa rýchlo pozviechala zo zeme a vzala si na starosť zobudiť Jacea. To, aby ho oni budili svojimi fackami je asi to posledné, čo potrebuje. Na moje prekvapenie bol však už hore a len tak sa povaľoval.

„Je ti lepšie?"

„Ani nie. Asi by bolo rozumnejšie, ak by ste ma tu nechali. Nezvládnem to."

„Tak to si vyhoď z hlavy. Spolu to zvládneme." ťažko sa mi vyslovovali jednotlivé slová, ale nejako som ho uistiť musela. Nech už bude čokoľvek, musíme držať spolu. Potom budeme v pohode.

Nakoniec sme sa nejako pozbierali, ale dnes nám to trvalo výnimočne dlho. Šéfko si naivne myslel, že tu chytí signál, takže behal hore-dole, aby sa dovolal. Jasné, že to nevyšlo, takže asi tak. Zbytočne sme len strácali čas. No a nie po desiatich minútach sme zas museli zastaviť kvôli mne. Zas mi bolo neskutočne zle a nejako no...hodila som tyčku skoro na Michaelove topánky. Ale tak jeho chyba. Povedala som mu, aby sa odo mňa držal ďalej.

„Už nevládzem ségra," povedal Jace po asi hodine, no už som nejako čakala, kedy sa ozve. Ja som ho už tiež nevládala podopierať, no čo iné mi zostávalo? Nemôžem ho tu len tak nechať na pospas osudu. Ani keby sa neviem čo stalo.

„Dovoľte mi prosím zavolať bratovi. Nemusíme tu počkať kým prídu. Len zavolám na stanicu, dám im nejaké tie súradnice a my môžeme ísť ďalej."

„Tak na to ani nemysli cica. Ideme pekne ďalej. Alebo chceš, aby som ho strelil do hlavy a mal pokoj?"

„Poviem vám jednu vec, ktorú si veľmi dobre pamätajte. Ak mu ublížite, alebo umrie vašou vinou, ste v koncoch. Skočím z útesu a vy s budete cestu hľadať sami. Takže mi buď pomôžte, alebo si prichystajte pevné nervy, lebo tu sa dá veľmi solídne stratiť." otočila som sa dúfajúc, že to všetci pochopili. Nežartovala som. Nech si len nemyslia, že pôjde všetko tak jednoducho a oni sa vyparia. To tak nechodí.

„Tak? Dovolíte mi zavolať?"

„Dve minúty," sykol šéf a ja som sa víťazoslávne pousmiala. Neochotne mi podal vysielačku, zatiaľ čo som pomohla Jaceovi si sadnúť na nejaký vyvalený kmeň stromu. Musím povedať, že mu to ráno už nevyzeralo nič moc. Ale...ak vládze aspoň takto, hádam to nebol jedovatý druh.

„Penny tu je Eleanor, počuješ ma?"

„Hej. Deje sa niečo?" ani neviem povedať ako veľmi mi odľahlo, keď som začula jej hlas. Ona je moc fajn baba a aj toto miesto, som jej v podstate dohodila ja. Alex mi spomínal, že niekoho potrebujú a ona práve v tej dobe hľadala prácu.

„Potrebovala by som chalanov. Jacea uštipol ešte včera had, len sme zostali na noc táboriť. Mysleli sme, že mu bude lepšie, ale len sa to zhoršilo a navyše sme moc ďaleko, aby sme došli späť pešo."

„Inak ste v poriadku? Volal sem Xander, že si sa mala so skupinou včera vrátiť a ani si sa mu neozvala." už, už som otvárala ústa, že jej niečo naznačím, ale Michael s tým svojim slizkým úsmevom ukázal na Jecea, pri ktorom stál šéfko. Jasné, že aby ma vydesil, tak vytasená zbraň nemohla chýbať.

„Sme v pohode, len...nevedela som sa s ním spojiť. Neviem prečo, ale ak sa ešte ozve povedz mu, že sme v poriadku a čoskoro sa vrátime. Rozhodli sme sa prejsť cez dolinu až tam dolu k rieke." mala som pocit, že sa zadusím vlastným klamstvom, ale koniec koncov mi nič iné nezostávalo.

„Mestské typy chceli trocha do prírody?"

„Bingo!" prísne som po nich pozrela, ale nemala som pocit, že by sa v tom našli. Úbožiaci.

„Tak pošleš ten vrtuľník?"

„Aha no...sú teraz niekde v teréne, takže neviem kedy sa vrátia. Je to moc súrne?"

„Stačilo! Polož!" rozkázal mi šéf, takže mi vlastne nič iné nezostávalo. Do pekla aj s nimi! Inokedy sedia celý deň na stanici a hrajú karty.

„Vieš, čo ozvi sa keď sa vrátia. Alex je v službe?"

„Hej."

„Fajn, maj sa." ani som nepočkala, kým by niečo odpovedala. Vysielačku som poslušne vrátilo šéfkovi a pomohla Jaceovi na nohy. Ten najprv pokrútil hlavou, že nikam nepôjde, ale ja som neustúpila. Musím len dúfať, že Penny zavolá späť čím skôr. Nerada by som ho ťahala ešte aj dole po skale.

„Alex sa mi bude určite tešiť."

„Určite. Aspoň sa konečne stretnete."

„Tak ja by som za ním aj zašiel, ale ten teraz vždy pracuje, alebo vybavuje niečo okolo svadby." v tomto mal výnimočne pravdu. Aj za mnou sa zvykne zastaviť len keď ide z práce. Alebo do nej. No myslím, že po svadbe sa to zas všetko trocha utrasie a budeme mať na seba viacej času. Brala by som to.

„Nevadilo by ti, ak by to bolo tak, ako som hovorila, že? Dám Alexovi súradnice, nechám ti tam pre istotu svetlicu a ja by som ich vzala ďalej. Predsa len, aby som si bola istá, že vám neublížia."

„Ja súhlasím zo všetkým, čo neobsahuje chôdzu." ten jeho smiech ma nemálo potešil, ale...mne do smiechu nebolo. Bála som sa o neho, bola som unavená, bolo mi zle...katastrofa. Ak by som vedela čo to bude obnášať, nikdy by som nikam nešla. Nikdy!

„Len...ak ja pôjdem s Alexom, čo bude s tebou?"

„Niečo bude. Najprv sa tam musíme vôbec dostať a potom...ak budem mať šťastie pustia ma a ja sa doplazím späť. Alebo si tiež zavolám odvoz."

„Len aby ťa ešte aj nevzali so sebou. V noci...keď si zaspala, som sa pozrel do jednej tej tašky, čo mal Lucas pri sebe. Je tam kokaín." udivene som na neho pozrela, až som skoro padla na zadok . Kokaín? Kvôli nejakému debilnému kokaínu nás tu ťahajú cez polovicu hôr? To sa mi hádam len sníva.

„Si normálny? Ak by ťa uvidel, ustrelil by ti hlavu!"

„Ani nie. Vedia, že ak umriem, sú v riti." zaškeril sa, no ja som len pokrútila hlavou. Občas fakt nevie, čo od dobroty so sebou. Už odmalička bol taký. A v podstate...kvôli tomu sa aj vždy dostal do problému. Nebol to žiaden anjelik, ani počas školských rokov.

„Ak by sa Alexko neozval, dostaneš ma nejako dole, aby to nebolelo?"

„Môžem ťa zhodiť. Ak budeš mať šťastie hneď po dopade umrieš a to už potom bolieť nebude nič."

„Beriem," vyhlásil nadšene a teraz som sa už musela zasmiať aj ja. Tie indivíduá za nami sa asi divili, na čom sa smejeme, ale tak v poriadku. Ja mám o nich tiež svoj názor, takže asi tak. Nech všetci umrú a bude pokoj. My dvaja pôjdeme pekne domov a ja nevyjdem zo sprchy minimálne tri hodiny.

„Musíme sa nejako zbaviť tých tašiek. Každý ju má plnú na prasknutie, takže by s tým určite slušne zbohatli."

„A ako sa ich chceš zbaviť?" mykla som plecami, lebo som fakt nemala ani poňatia. Niečo ešte vymyslím.