Ešte stále neverím, že som sa dala na toto nahovoriť. Tak ja budem svojho drahého bračeka aj s jeho kamarátmi z veľkomesta ťahať po horách? Mala som ich dať na krk niekomu inému a ja som mohla mať voľno. Poprípade sa ísť trocha do lesa prebehnúť s Bernom. To je môj štvorročný jazvečík, aby ste boli v obraze.

„Nevieš, kde máme svetlice?" opýtala som sa Xandera, ktorý sa tam prehrabával v mapách. On je ten, čo ma tu do všetkého akosi zaúčal, keď som prišla namiesto otca. On robil horského sprievodcu od dvadsiatich piatich rokov a hrdo to ťahal až do päťdesiatky. Ak by nemusel pred troma rokmi podstúpiť operáciu srdca, podľa mňa by ho ešte do dôchodku nedostal ani duch svätý.

„V skrinke pri dverách už nie sú?"

„Ak by tam boli, asi by som sa nepýtala." za všetky túry, na ktoré som ľudí brala som svetlice použila asi dvakrát, ale tak človek nikdy nevie. A hlavne pri bratovi. Jace bol vždy, ako utrhnutý z reťaze.

„Tak potom musíme priniesť nejaké zozadu. Skočím po ne?"

„Ak ťa môžem poprosiť." usmiala som sa na neho a ešte raz si radšej prezrela či mám všetko. Ale tak okrem svetlíc, asi hej. Baterka, zapaľovač, mapa, laná, vysielačka, nejaké obväzy, ak by bolo treba, vreckový nožík no a hlavne ešte niečo na jedenie a voda. A sáčok s piškótami pre Berna. Ako inak.

„Dve ti stačia?"

„Ale hej. Neplánujem ich použiť, no človek nikdy nevie."

„A hlavne pri tvojom bratovi." moje slová toto. Všetci nás tu vďaka otcovi poznajú už odkedy sme boli malé deti, takže vedia, aký Jace je. A rovnako aj Alex, najstarší z nás troch. On sa veľmi úspešne zaradil k horským záchranárom, takže som na neho mohla byť právom hrdá. A tak nejako sme sa už párkrát aj v teréne stretli, čiže...núdza o súrodenecké vzťahy nie je.

To, že Jace a Alex za mlada spolu nevychádzali, by som teraz už nedokázala pokladať za pravdu. Keď mama zomrela, naše vzťahy sa spevnili a odvtedy držíme spolu viacej, ako kedykoľvek predtým. No a otec? Ten nás potreboval ešte viac, ako my jeho, čiže sme nemali ani na výber. Museli sme držať pokope.

Keď som vonku začula trúbenie, rýchlo sa som ešte rozlúčila, zavolala na Berna a vyšla som von. Bol síce ešte len koniec októbra, ale zima už bola riadna. Úplne na vrchole hôr je už sneh, ale až tak vysoko, sa nechystáme. Teda aspoň podľa mňa. A ja som tá, čo určí pokiaľ sa pôjde a pokiaľ nie. Navyše ak trošku vybočíme z turistických chodníkov.

„No ahoj."

„Rád ťa vidím sestrička," zašvitoril tým svojim vždy nadšeným hlasom a v momente som skončila v jeho objatí. V podstate sme sa na seba ani moc nepodobali. Zatiaľ čo ja som mala blond vlasy v hnedými očami, tie jeho boli hnedé s modrými očami. No a Alex? Ten mal špinavo blond vlasy s modrými očami, takmer rovnakými, ako Jace. V tomto si boli podobný a ja som to vždy ocenila. Stačilo mi, ak som videla, že má niekto modré oči a oni dvaja boli hneď to prvé, čo ma napadlo.

„Ešte ťa dobrodružný duch neopustil?"

„Nie, nie. A keď už sme pri tom...ryšavka je Kristy, blonďák Josh a čiernovlasý Benjamin." stručne mi ich opísal a ja som si ich obzrela. Nevyzerali na tú najhoršiu skupinu, akú som kedy mala, takže som si od toho sľubovala pokojný výlet.

„Ľudia toto moja sestra Eleanor," povedal dosť hrdo povedala by som a ja som im kývla na pozdrav, rovnako, ako oni mne. Musím povedať, že ten Josh, sa mi aj celkom pozdával, no...na takéto veci je ešte skoro. Pred mesiacom som ukončila dvojročný vzťah a no...ešte stále ma to akosi neprešlo. Michael bol chlap, ktorého som fakt milovala. Teda...až pokým som nezistila, že nie je ten, za koho sa vydáva. Chodiť s mafiánom nie je niečo, po čom by som túžila.

„Tak teda ak nikto nemá námietky, mali by sme vyraziť, aby sme sa do tmy vrátili. Pôjdeme hore k vodopádom, ako to bolo naplánované a potom späť, hej?"

„Jasné madam," zavelil Benjamin a ostatný len prikývli.

„Môžeme ísť chlapče?" čupla som si k Bernovi a pohladkala ho medzi ušami. Ten len nadšene vrtel chvostom, čo som brala, ako áno. Môj milovaný drobec. Prvotne sme ho kúpili otcovi, ale nejako zostal so mnou a stal sa takým mojim verným partnerom.

Nakoniec sme nechali chatu, kde sídlime za nami a pobrali sa hore turistickým chodníkom, kde sme po chvíľke aj narazili na dosť bujnú spoločnosť. Zábava však príde, až keď už sa budeme blížiť k vodopádom. Treba prejsť cez jednu menšiu jaskyňu, kam je bez sprievodcu vstup zakázaný. Uznávam, že tam nie je nikto, kto by to kontroloval, ale je tam dosť výstražných značiek, čo by mohli ľudí udržať ďalej.

„Takže...Eleanor, však?"

„Hej. A ty si Kristy," povedala som a pozrela na ňu. K jej ryšavým vlasom sa jej hnedé oči dokonale hodili. A tak celkovo vyzerala, ako milá baba.

„Ako dlho sa už tomuto venuješ?"

„Už pár rokov. Nastúpila som na otcove miesto."

„Jace vravel, že musel odísť z práce kvôli operácii." prikývla som a jedným očkom pozrela na chalanov vzadu. Tí sa však dokonale bavili. No a k otcovi...so srdcom mal problémy už od strednej školy, no podľa mňa si nikdy nemyslel, že ho to dostane až na operačný stôl. No všetkým nám odľahlo, keď po operácii povedali, že by už mal byť v poriadku.

„Ako ste sa spoznali?"

„Vždy som rada písala texty pesničiek a jedného dňa sme sa dali do reči na autobusovej zastávke. Povedal, že je začínajúci producent a mohol by mi pomôcť a tak sme začali spolupracovať."

„A neľutuješ to?" opýtala som sa so smiechom, no ona sa ku mne našťastie takmer hneď pridala. On je skrátka ten typ, ktorý musíte milovať, nech sa deje čokoľvek, aleže fakt čokoľvek. Môj drahý mladší bráško.

„Zatiaľ nie. A len tak medzi nami...nie je na zahodenie, ani čo sa výzoru týka." prekvapene som na ňu pozrela a neubránila sa ďalšiemu úsmevu. Tak jej sa Jace páči? No dobré vedieť.

„Ty máš nejakého pána šťastného, ktorý s tebou lezie po horách?"

„Už nie," povedala som nie práve dvakrát nadšene a pozrela po Bernovi. Ten si spokojne cupital veľa nás, čomu som sa len tešila. Trvalo mi dva roky, kým som ho naučila, aby odo mňa neutekal a stále sa na povel vrátil. Patril medzi tie tvrdohlavejšie šteňatá.

„Bola si teraz niekedy s Alexom?" ozval sa zrazu Jace, no neobzrela som sa. Počkala som pekne, kým ma dobehol.

„V utorok, prečo?"

„Len tak. Už vyše dvoch mesiacov som ho nevidel." tak je pravda, že sa väčšinou stretával len so mnou, ale tak Alex má teraz dosť starostí ohľadne svadby. Áno, môj starší braček sa bude o necelé dva týždne ženiť. Ani mne samej sa tomu nechce veriť, ale už tomu tak je. A musím povedať, že Izabell je naozaj milé dievča, takže som aj rada.

„Na svadbu si dúfam čas nájdeš. Asi by ti neodpustil, keby si chýbal." pozrela som na neho prísne.

„Toho som si vedomý a vlastne...čo by som to bol za brata, ak by som mu neprišiel na svadbu?"

„Tak u teba by človek mohol čakať všetko." usmiala som sa a konečne vybočila z turistického chodníka. Ďalej nás už povediem ja, takže...musím sa už plne sústrediť, aby sme sa nestratili, alebo niečo. A hlavne, aby sa nikto nedolámal.

„Odteraz sa všetci pekne držíme pokope, až kým sa zas nevrátime na turistický chodník. Nerada by som mala niekoho z vás na svedomí," vyhlásila som prísne, no bolo vidno, že mi všetci rozumeli. Výborne teda.

Zamierili sme nakoniec k tej jaskyni, ale celý čas som mala dosť divný pocit. Akoby nás niekto sledoval. Snažila som sa ten pocit však zahnať do kúta spolu s myšlienkami na Michaela. Dopekla s ním!