2. časť

*Hailey*

Dívala som sa na hodinky čo som mala na zápästí. Už len desať sekúnd. Deväť.

Pozrela som na učiteľku čo si už brala zo stola veci.

Sedem.

Pobrala sa k dverám.

Štyri.

Načiahla som sa po rameno tašky.

Dva.

Jedna.

Vystrelila som zo svojho miesta najrýchlejšie ako to šlo, no vo dverách som sa s niekým zrazila. Pozrela som na dotyčného, keď v tom vošiel dnu učiteľ.

„Ale, ale kam ste sa vybrali?" nadvihol obočie a premeral si ako mňa, tak aj Liama.

„Ó, doriti." zatiahla som a otočila sa na päte. Ostatní už začali vychádzať von. Hodila som tašku pri lavicu a vyložila si na lavicu nohy. Liam sa tiež s hlasným povzdychom vrátil na miesto. Poobzerala som sa, no videla som v našej triede len jeho. To snáď nie.

„A aby ste mi naozaj neušli, pekne tu tých päťnásť minút počkáte." povedal učiteľ a vyšiel von. Zavrel dvere a v potočil zámkom. Prekvapene som zízala na zamknuté dvere. Následne som pozrela na Liama.

„On nás tu vážne zamkol?"

„Zvykaj si." pozrel po mne a potom sa venoval skicáru.

„Toto mi ešte k šťastiu chýbalo." povedala som a prešla k oknu. Otvorila som ho a pozrela dolu.

„Hádam chceš vyskočiť von oknom?" uškrnul sa.

„Vlastne to nie je zlý nápad." mykla som plecom a on na mňa pochybovačne pozrel.

„Nezabudni si dolámať kosti."

„Prvé poschodie nie je tak vysoko."

„Riaditeľňa je pod nami."

„Čo si taký dosratý?"

Zazrel po mne. Položil ceruzku a podišiel ku mne.

„Aj tak si myslím, že si dosratý." bol o pol hlavy vyšší, vzbudzoval rešpekt, no ja som sa ho, ako inak, nebála. Čo ho sa ja vlastne bojím? Je vôbec niečo také?

Podišiel ku mne ešte o krok bližšie, až sme boli ozaj blízko: „Tak chcem vidieť ako tadiaľ vyskočíš."

Pozerala som po ňom a po chvíli povedala: „Dobre."

Vzala som si tašku a stúpla si na parapet. Celý čas ma sledoval a čakal kedy si to rozmyslím. To som neplánovala. Zoskočila som dole, no neudržala som rovnováhu a zvalila sa na bok. Posunula som sa pod okná víťazoslávne sa na neho uškrnula, chystajúc sa odísť. Stratil sa v okne. Zbabelec.

No práve keď som sa pohla, doskočil aj on a podarilo sa mu udržať rovnováhu. S nadvihnutým obočím som si ho premerala.

„O 'Davesová! McMover! Okamžite sa vráťte!" zvrieskla na nás Slowová z okna. Rozosmiali sme sa rozbehli sa preč. Spomalili sme až keď sme boli mimo areálu a Liam sa musel vydýchať.

„Padavka. Nevládzeš ani bežať."

„Zato čudujem sa tebe." povedal mierne zadychčane.

„Len sa čuduj." žmurkla som a cúvala, zatiaľ čo on ma doháňal, „Prečo ideš mojím smerom?"

„V parku je Mike."

„Už zasa nejaká trápna bitka?"

„Prečo trápna? Berme to ako určitý druh výchovy."

„Je to šikana."

„Odkedy si taká dobráčka?"

„Nie som dobráčka." zamračila som sa.

„Tak poď so mnou." uškrnul sa.

„Nemám náladu. Dík."

Vzal ma za ruku: „Teraz sa už z toho nevykrútiš." povedal a potiahol ma vpred. Super, Cassie sa určite poteší, keď jej poviem že namiesto toho, aby som strpela doučovanie, čo vedela, že ho nestrpím, som bola v parku sledovať bitku. Všetky bitky sú trápne, lebo ide o to, že starší sa pustí do mladšieho, alebo slabšieho. Fakt zábava, no.

Už zdiaľky som videla hlúčik okolo dvoch bitkárov.

„Povedz mi, čo je na tom také zábavné? Ubližovať mladším a slabším." zastavil sa a pozrel mi odhodlane do očí.

„Na tom nič. My si vyberáme rovnakých súperov. Preto je to taká zábava." diabolsky sa usmial. Prevrátila som očami a nechala sa viesť.

„Mám to brať ako pouličný ring?" opýtala som sa, no odpoveď už ku mne neprišla.

Pretlačil nás až úplne dopredu, no bolo vidno, že sa ozaj prekvapil. Mike ležal na zemi a vykašliaval krv.

„Tu máš ty špina! Si len namyslený úbožiak!" povedal a surovo ho kopol do brucha. Mike sa ešte viac skrčil do klbka a už aj dýchanie mu robilo problém.

Chalan, ktorému sa rysovali svaly na rukách, asi ako Mikeovi, sa pozrel naším smerom: „Ty."

Liam cúvol a ja som ustúpila. Nechcem stáť medzi nimi ak sa na neho vrhne. Zdalo sa, že sú medzi nimi tiež nejaké rozpory.

„Vy dvaja sviniari, čo nevedia, čo od dobroty a tvária sa, že sú tu najsilnejší. Skončíš rovnako ako tvoj kamarát, Lee."

Lee? Čo?

„A rovnako aj tá tvoja čúza." pozrel po mne.

Čo s tým mám, doriti, ja? Ak Liam prežije tak keď sa do ňho pustím ja tak bude jednoznačne mŕtvy.

„Zabijem ťa. Prisahám, že ťa zabijem." hovorila som potichu, zatiaľ čo som cúvala k nemu, lebo protivník sa nebezpečne približoval.

„To mám brať ako bonus? Mám to ja dnes šťastie." prehodil ironicky.

„Netáraj a povedz, čo chceš teraz robiť."

„Bežať."

„Čo?" otočila som sa.

„Bež!" zvolal a ja som dlhšie nečakala. Ostatní dychtivo sledovali náš trápny útek a chalan za nami nezaostával. To skôr Liam bežal pomalšie ako ja.

„Prečo ťa nazval Lee?"

„Prezývka." povedal jednoducho, lebo mu robilo ťažkosti rozprávať počas behu.

„Mike a Lee?"

„Tak nás pozná celé mesto." povedal.

„Mám ti zatlieskať?"

„Aký máš problém?"

„Že kvôli tebe som teraz v kaši aj ja! Nenávidím ťa, vieš to?"

Objavil sa pred nami železný plot a bez váhania sme ho začali preliezať.

„Prečo si hneď taká prchká? Dokážeš sa aj usmievať?"

„Áno, ale ty to rozhodne neuvidíš. Najprv mi div nezlomíš nos, a teraz ma zatiahneš do svojich problémov! Dúfam že zhoríš v najhorúcejšom pekle." zoskočila som a rozbehla sa ďalej.

„Doriti!" zakričal Liam a ja som sa otočila. Chalan ho stiahol dolu za golier a dosť škaredo si pritom porezal ruku. Okamžite ho hodil na zem a Liam sa okamžite snažil vstať. Násilník do ňho kopol. No Liam sa len tak nedal. Keby hej, nesmierne by ma sklamal teda. Dostal riadny kopanec do hlavy až ostal na moment mimo. Násilník vytiahol nôž.

„Nie!" zvolala som a bežala bezhlavo späť.

Zahnal sa a porezal Liamovi rameno už aj tak poranenej ruky. Zvolal od bolesti.

Zoskočila som z plota a skočila na protivníka. Zhodil ma zo seba a len tak- tak sa mi podarilo uhnúť nožu. Chytil ma surovo za bradu a pritisol o stenu. Nôž, ktorý držal v druhej ruke bol nebezpečne namierený na mňa. Oblapila som mu jeho ruku oboma a snažila sa ju odtiahnuť od mojej tváre. Márne.

„Dievča s takou peknou tváričkou a zapletie sa do veľkých problémov. Nabudúce si dávaj väčší pozor. Ak nejaké nabudúce bude." zaškeril sa a ja som vystrašene po ňom pozrela. Liam ho silno strhol odo mňa preč a mne sa poľavilo. Vykrútil mu ruku a nôž odhodil dostatočne ďaleko. Rozbehla som sa oproti nim a násilníkovi dala riadnu do nosa.

Stiahla som späť päsť a bolestivo pohýbala prstami.

„Tá bola dobrá." skonštatoval Liam a násilníkovi sa už valila z nosa krv.

„Tá mala patriť tebe." zazrela som po ňom. Odsotil ho a tiež mu dal päsťou do nosa, aby mu náhodou nebolo málo. No on tú bolesť ustál, zatiaľ čo ja som mala ešte stále s ňou problém. Znova mu vrazil do spánku, začo sa dotyčný mierne zatackal a následne po kopanci do brucha padol na zem. Liam zdrapol svoju tašku, moju ruku a bežali sme od ležiaceho protivníka preč.

„Tomuto hovoríš bitka? Zbabelo utiecť pri najbližšej príležitosti?"

„Po prvé, bijem sa len keď mám chuť, alebo príležitostne. Na to je tu Mike. A po druhé, ja som preslávený sprejer, nie bitkár. A môžeš byť rád, že som ťa istým spôsobom zachránil."

„Nebudem, pretože po a, kvôli tebe som sa dostala do tohto problému, po b, ak by som sa nevrátila späť, bol by si sa delil o nemocničnú izbu s Mikeom a po c, aj tak ťa nenávidím."

„Tým chceš povedať, že sme si kvit?"

„A že ťa nenávidím."

„To prežijem." povedal ľahostajne.

„Nie neprežiješ, lebo ja ťa istotne zabijem ak ma budeš štvať."

Zastavili sme sa: „A ako? Päsťou do nosa?"

„Neboj, viem použiť veľa prostriedkov." ohrnula som nosom. Aspoň ma už nebolel.

„Tak na to sa už teším." drzo sa usmial a pristúpil ku mne, „Zomrieť rukami tak krásneho dievčaťa..."

Zastavila som mu ruku skôr ako by sa ma dotkol. Prekážalo mi to jeho divadielko. Prekážal mi on. Zvesil ruku a ja som si upravila tašku na chrbte.

„Dúfam, že domov vieš prísť aj sám. Ja už s tebou strácať čas nemienim." povedala som a odišla bez pozdravu. Dnes mi už stačilo všetkého. Spánok to istí.

*Liam*

Po dnešku sa mi už ten nápis dokončiť nechcelo. Vybral som sa domov rýchlym tempom a premýšľal. Aj keď to som práve nechcel.

Mike je už určite v nemocnici. Kamoš mi poslal SMS, že ho sanitka odviezla. JM sa z toho zotaví. JM je jeho prezývka, zrejme z mena James. Nechápem, prečo sa Mike pustil práve do ňho. Už mu úplne preplo? Však si znepriatelí celé mesto. A mne je život vzácny, nemám záujem skončiť na ulici zmlátený tak, že sa z toho už nedostanem. A čo sa týka Hailey...

Nechcem som ju do toho zatiahnuť. Vlastne som nečakal nič z tohto, neviem, prečo si ten trpák JM myslel, že Hailey patrí k nám. Dopekla, ja sám nemám rád keď ma niekto zaťahuje do problémov, a čo som teraz akože spravil?!

Zlostne som kopol do kameňa, až narazil puklice odparkovaného auta. Obe ruky som mal vo vačkoch. Mám jedno šťastie, že mám poranenú ľavú ruku, a nie tú s ktorou píšem. To by som ten nápis nedokončil tak skoro. Dúfam, že mama ešte nie je doma a môžem si to v pokoji ošetriť. Mama je dobrá duša, niekedy až príliš. Preto jej až osem rokov trvalo kým sa rozviedla s tyranom, mojím otcom. Poslednou kvapkou bolo keď ju opitý surovo dokopal, až museli volať záchranku. Doteraz má na boku škaredú jazvu. Keby som tam vtedy bol, mohol som ju aspoň obrániť. Doteraz som na seba naštvaný. Počas toho incidentu som húlil s bandou. Neochránil som ju. Zatiaľ čo ona si to veľa krát odniesla namiesto mňa.

Zastal som a zatvoril oči. Notak, dýchaj Liam. Až moc ma ovládol hnev. Ruky som zaťal v päsť, aj keď tá zranená zabolela, no práve tá bolesť ma prebrala a okamžite som stisk uvoľnil. Od bolesti som len vydýchol a radšej kráčal ďalej.

No znova som musel premýšľať nad ňou. Niečím mi učarovala. Bolo to hlavne jej konanie. Mala ujsť. Mala sa na mňa vykašlať, no ona sa namiesto toho vrátila säť a bránila ma aj keď jej hrozilo nebezpečenstvo. Ale prečo? Je pravda, že keď ma kopol do hlavy, vyviedlo ma to jemne z miery, no pozviechal by som sa. Ale asi by som dopadol trochu horšie. Najviac som sa bál keď vytiahol nôž. Nie o seba, mne sa to už pár krát stalo, z čoho vyviazol som dobre, ale o ňu. Keby jej ublížil, neviem, čo by bolo. Jednak, že nedovolím, aby sa nejakej babe ubližovalo, lebo toľko ľudskosti v sebe ešte mám, ale jednak aj preto, lebo by z toho boli ďaľšie a ďaľšie problémy, čo ja teda nepotrebujem. Už teraz mám problémy. Len čo sa Mike zotaví, pekne mu oznámim, že nech so mnou nepočíta. Už štvrtý raz sa stalo, že kvôli nemu som sa dostal do nejakého konfliktu a ja nehodlám chodiť po uliciach ako zbitý pes.

Jediné, čo chcem, predvádzať svoje umenie. To je pre mňa prvoradé, a nie bitky o hlúpe postavenie.

Moja mama už bola doma. Pozdravil som ju, dal jej letmú pusu na líce a viac sa nezdržoval, len aby si nič nevšimla. Vošiel som do kúpeľne a zamkol sa. Vyzliekol som si čiernu mikinu a nepotešilo ma, keď som videl, že celú ruku som mal utečenú od krvi. Vošiel som do sprchy len v boxerkách a tričku a pustil na seba jemný prúd vody. Zmyl som zo seba tú krv, stiahol si dolu tričko a keď som vyšiel tak som sa len obalil uterákom okolo pásu. Všetko mokré šactvo som prehodil cez vaňu a zo skriniek pri umývadle vytiahol dezinfekciu. Zaťal som zuby a v tichosti si rany vydezinfikoval a obalil obväzom. Vyšiel som z kúpeľne, no mama stála hneď pred dverami a opierala sa o stenu. Na svoj vek nevyzerala. Skôr by mohla byť mojou sestrou.

„Už zas." povedala.

Vzdychol som: „Áno, ja viem. Už si mi nespočetne krát hovorila, aby som sa od problémov držal ďalej ale..."

„Ale? Nebodaj je to teraz iné?" prehodila ironicky, „Nebodaj si v tom teraz nevinne?"

Jej irónia sa nedala prepočuť.

„Áno!" iné som jej na to nevedel povedať. Nadvihla obočie.

„Áno, tentoraz som v tom bol nevinne. A som nasratý. Nielen na Mikea, kvôli ktorému sa to stalo, ale aj na seba, lebo som do toho zatiahol niekoho iného!" buchol som päsťou od steny. Podišla ku mne a moju päsť si vzala do svojich rúk a premerala si ma pohľadom.

„Navyše to bolo dievča." dodal som.

Len na mňa hľadela: „Zaujalo ťa?"

„Čo? Nie." aj keď odpoveďou som si nebol tak istý.

Len sa pousmiala veľavravným úsmevom a jemne mi prešla po obväzoch a trpko sa zatvárila, no znova jej na tvári panoval úsmev: „Obed je na stole. Poď jesť. A žiadne odvrávanie."

*Hailey*

„Som doma!" zvolala som.

„Nejako skoro nie?" ozvala sa Cassie a oprela sa o dvere do kuchyne. V rukách mala šálku kávy.

„Nebola som na doučovaní."

„Tak potom nejako neskoro nie?"

Pozrela som po nej typu „nerob si žarty" a zložila tašku: „Spolužiak, Liam, s ktorým som z doučovania odišla, ma zatiahol do problémov."

Vošla som do kuchyne a Cassie sa len otočila aby na mňa videla.

„Do takých, že jeden bitkár chcel zmlátiť Liama, zatiaľ čo Mike už ležal dobitý na zemi, no aj mňa. Našťastie sme mu ušli. Ja ho tak nenávidím!" zvolala som a napila sa z fľaše s minerálkou.

„To nie je pravda."

Zložila som fľašu: „Akoby nemohla? Zatiahol ma do problémov a tak neskutočne ma štve." povedala som namosúrene.

„Takto ťa už dávno nikto nerozhodil." uškrnula sa.

„Vážne?" pozrela som na ňu a v tom jednom slove doslova irónia už presiakala.

Uprela na mňa veľavravný pohľad.

„Nie." povedala som rázne a zatvorila fľašu, „On? Pche. Vtip roka. Čo myslíš, prečo sa ľuďom vyhýbam? Buď kontakty s nimi rázne ukončím, alebo sa s nimi nezačnem baviť vôbec. A inak to nebude ani pri ňom. Aspoň som v o to väčšom bezpečí."

Sklopila pohľad. Chápala ma. A preto som ju mala tak rada.

Podišla som k nej a objala ju: „Ty to máš jednoduchšie. A oveľa." odtiahla som sa, „A preto by si to mala využiť." uškrnula som sa.

„Hej, nejako sme vybočili z témy, nemyslíš?"

„Hmm, ani nie." škerila som sa jedna radosť, „Prečo sa tomu brániš?"

„Pretože vychovávam anjela?"

„A čo s tým mám, preboha, ja?"

„Hovorila som aby si nebola taká ironická a nepoužívala toto spojenie." zamračila sa, „A ty si pre mňa prvoradá."

„Ale ja nechcem byť jediná prvoradá." namietla som, „Chcem len, aby si bola šťastná."

„Ale ja som." namietla a pohladila ma po vlasoch. Následne ma v kuchyni nechala samú a pustila som sa do prípravy obeda. Vedela som, že žiadny nespravila, jednak preto lebo som necítila žiadnu chutnú vôňu, ale aj preto, lebo ona varí len výnimočne.

No už som sa tešila pri predstave čo chutné si navarím.

Páči sa zatiaľ príbeh? :) Ako sa vám pozdávajú Liam a Hailey?