Neprelievam bacardi,

Môj jazyk vníma iba jednu chuť,

Vše, po čom moja duša smädí,

Je dotyk istých rúk.

Nečakám plaché akordy, čo odniesli by tmu,

Na neurčito uzatvárame prímerie,

Už viac nespájam noc a samotu.

Nestaviam hrady z piesku ani Eiffelovky zo slov,

Putujem svetom, ale trochu inak,

Slovami po duši, po tele končekmi prstov,

Čo bolo a čo je nechcem zabudnúť.

Padá na mňa jarná úľava, únava z nežitia,

A možno len driemem, veď vieš,

Predtým, než mi narastú motýlie krídla.

Smútok a samota, čo ma opíjali,

Utopili sa v jeho očiach,

Triezvosť sa nekamaráti s umením,

A tak som opitá iným, novým.

Ak padnúť, iba do tých oceánskych očí,

Nie tak modrých, lež tak hlbokých,

Ak cítiť, veriť, ľúbiť – všetko pre neho.

Návykový - pre ducha viac než pre telo,

Pocit ľahkosti, ktorý ma opája,

Zaplavil prázdnotu, smútok i samotu,

Ľady sa topia...

Čo je to – život bez lásky?

(Ne)žitie bez neho,

Rovná hladina, pokoj, čo zabíja,

Pomaly, pomaličky.

A tak len žijem a snívam a dýcham a milujem,

A zaspávam s myšlienkou na Lea,

Hráča, Aztéka, Strateného, Severana,

A teraz len na neho, môjho, skutočného

Danteho.