Stál v rohu mojej izby celú večnosť. Večnosť, ako som ju chápala ja. Najstaršia spomienka, ktorú som si pamätala, bola otcova hra. Hrával každý večer. Keď jedného dňa klavír onemel, bolo to zvláštnejšie, ako keby Mesiac spadol z oblohy. 

Chcela som sa na ňom naučiť hrať, no akosi nikdy nebol čas. A keď medové tóny zrazu stíchli, to ticho mi nedalo spávať. Zvykla som sedieť na otcovej stoličke s prstami na bielych klávesoch. Zúfalo som túžila, aby prehovorili, aby mi dali znamenie.Počúvala som tóny, ktoré vydávali a snažila sa z nich vyčítať odpovede na všetky tie nezodpovedané otázky ktoré po sebe zanechal. Zúrivo, bez akéhokoľvek súladu, som do nich udierala prstami, dúfajúc, že prezradia aspoň niečo. Kam zmizol? Aké tajomstvá jeho tóny ukrývali? Čo mi nimi chcel povedať? 

Nič sa nezmenilo. Možno iba klavír zapadol prachom. Podišla som k nemu a prstami som prebehla po jeho bielych zuboch. Potom som začala hrať. Hrala som tú jedinú pieseň, ktorú som si pamätala ešte z detstva. Privrela som viečka a prstami kĺzala po hladkých a studených klávesoch, predstavujúc si otcove hrejivé dlane vedúce moje prsty. 

A klávesy zrazu prehovorili. Šteklili ma pod prstami a šepkali mi všetky tie tajomstvá, ktoré ich doteraz ťažili na strunách. Zalievali ma potoky emócií, ktoré pred rokmi cítil on. 

Bola som si istá, že niekde veľmi ďaleko práve teraz hrá aj on. Tisícky svetelných rokov odo mňa hrá anjelom alebo možno len pár rokov v minulosti vedie prsty malého dievčatka.

Zrazu som rozumela.