Chcela by som vedieť... je to svetlo na konci tunela? Náhla bolesť? Alebo len prázdnota, ktorá vytláča z tvojho tela to živé. Vieš, čo bude nasledovať, keď všetko, čo poznáš a miluješ, delí od neznámej prázdnoty len jediný nádych? Cítiš, že už sa viac nenadýchneš?

Náhoda. Osud. Existujú?

Predstav si to. Kráčaš dobre známou cestičkou. Vlastne ani nebola cestičkou, pokým ju tvoje kroky nevyšliapali. Znovu, znovu a znovu. Počuješ rovnaké ticho a zároveň hluk. Bzučanie hmyzu, spev vtákov, šum vody. Na ramenách a v ľavej ruke cítiš rovnakú ťažobu, hľadíš na rovnaký chrbát, na biele vlasy vytŕčajúce spod šiltovky. Vzduch sa mieša s cigaretovým dymom, tak dobre známym. Tvoje pľúcne bunky už dávno stratili silu proti nemu bojovať. Tá situácia, niečo tak samozrejmé a obyčajné, že sa nad tým ani nepozastavíš, až pokým nie je neskoro.

Hľadáš pokoj, oddych, samotu. Malý time out predtým, než budeš znovu nútený zapadnúť do každodenných povinností. Chceš len na chvíľu vypustiť z hlavy všetky šeky, ktoré musíš zaplatiť, dvanásťhodinovku, ktorá ťa tento víkend neminie, dcéru, ktorá povedala nie dňu strávenému s tebou, susedu, ktorá ti nepochybne vynadá za to zapáchajúce vrece odpadkov pred dverami, ktoré si ráno zabudol vyhodiť. Chceš len stráviť pár hodín niečím, čo miluješ. S dobrým kamarátom po boku.

Jeden nádych. Jeden nádych, ktorý nepríde, a tomu všetkému je koniec. Zlomok sekundy – a ty zrazu nedržíš na pleciach len ťažobu svojho života.

Bojuješ s tým. S časom, s osudom, s náhodou, so smrťou. S pľúcami, ktoré sa odmietajú nadýchnuť. So srdcom, ktoré už ďalej nevládze. Máš pocit, že tú ťažobu neunesieš, ale v skutočnosti to nie si ty, kto zomiera. Robíš všetko, čo môžeš, ale nemôžeš s tým robiť vôbec nič. Nemáš moc zmeniť to.

Je mŕtvy, a s ním zomiera aj kúsok teba. Ostáva iba ten tichý hlások v tvojej hlave, ktorý šepká: Čo ak...?

Čo ak by sme nikam nešli? Čo ak som mohol urobiť viac? Čo ak ešte mohol žiť?