Tá, ktorú poznali, nebola. Nebola ničím, bola len čímsi inakšia. Ten istý dych miešajúci sa s mrazivým vzduchom, len iný kabát. Tá istá bytosť, len chôdza ladnejšia. Tie isté oči, zároveň cudzina. Mohli ste v nich vidieť horieť vzdialené galaxie a rodiace sa supernovy. Zahalená iba v polnočnom svite mesiaca a ničom inom, s perlami ľudských želaní vo vlasoch. Na jej jazyku bolo stále cítiť chuť chvostov komét a nevyplnených prísľubov. A keď sa na mňa usmiala, počul som v ušiach blčanie sŕdc komét. Keď sa naše dlane dotýkali, na koži ma pálila mapa k miestam, ktoré nik nepoznal.

Nebola dokonalá. Tvorili ju tisícky kúskov polámaných vecí, ktoré nepatrili dohromady. Nepatrila nikam a nikomu. Nebola nikým a mala v sebe kúsok zo všetkého. Chýbala jej duša. Určite ju nemala. Namiesto nej sa jej v hrudi trepotali krídla motýľov a smiech lesných víl. Bola zrodená z triezvosti a šialenstva a raja a pekla a horelo v nej čosi, čo nik nemohol naozaj pochopiť.

Nikdy neostala pridlho, lebo ten oheň, čo v nej rástol, mohol hocikedy vyhorieť. Bola naveky stratená v svete, ktorý neexistoval. Odišla, akoby tu nebolo prečo žiť, a vrátila sa, akoby nikdy nebola preč.

Bola len kúskom vesmíru v koži človeka.