A všade naokolo kráčali krásne, nádherné schránky s prázdnymi pohľadmi a nepravými úsmevmi. Občas sa mi pošťastilo, stretla som ďalšiu stratenú dušu, takú skutočnú. V očiach mala slzy, usmievala sa a rovnako strnulými pohybmi ako tie prázdne schránky bez povšimnutia prešla popri mne.

Sprvu som nechápala. Azda nevidela svoju vlastnú krásu? Ja som ju nemohla prehliadnuť ani pod nánosmi tej spoločnosťou uznávanej dokonalosti.

Jedného dňa mi ďalšia taká duša pošepkala tajomstvo. Chcela byť krásna tým ich spôsobom.